Prvé básne

I

Na chvíľu všetko skamenelo.
Z tiesnivého ticha
vypadol anjel.
Naproti môjmu oknu sedí,
ľavou si podopiera čelo,
pravou píše (a možno i vzdychá.
Ale nie, je príliš nehybný a bledý)
a píše – čo len asi píše?

Ale to bol ktosi celkom iný.
Jeho ruka v tichu znehybnela.

Sedím a nakláňam sa nad noviny,
ukradomky hľadím na anjela,
ktorý píše SMRŤ a z jeho pera
záhrobie duje do zástavy smútku.
A tu som začul, jak sa zachvela
v bolestnom kŕči prvá pera.

Ale ten anjel si slzu neutiera.
Čo sa dá čakať
od večne kamenného anjela?

II

Mamička, asi veľmi smúti náš pán kráľ.
– Kráľ? Prečo?
– Mesto je celé v čiernom súkne.
– Niet kráľov.

– Prečo je teda všetko smutné?
– Vieš, niekto stratil najdrahšie, čo mal.

Mami, a videl niekto toho draka?
– Akého?
No, čo chcel to drahé ukradnúť.
– Ukradol.
Zlý je?
– Veľmi.
Jak sa volá?
– Smrť.
Zabijem ho raz!
– Na teba to čaká.

III

Zakliate mesto; s hlavou dolu
kráčame ticho po chladnom trotoári.
A vietor bije do horúcich tvárí,
chce sa nám, vravieť, ale zámka bôľu
sťahuje tu, tuto… Opäť všetko skamenené;
čestná stráž, bordó a čerň a plamene,
plamene fakle, ktorá páli pri srdci,
biele chryzantémy a dav, ktorý skamenel.

IV

Vašu tvár poznám iba z kresieb,
z rozhlasu Váš hlas.
Ešte mi v ušiach temnie
starobou zachrípnutý bas.
A ducha, ktorý kreše
do hmoty života vysnívaný tvar,
a ruku, ktorá píše ŽIVOT,
hoci už vyschol kalamár.
Život!
zázračná formula človeka.

Ožíva básnik, kabát si zoblieka,
namáča pero do zelenej noci
a píše Život, hoci
tu, tuto…

Pružný verš! Žiadnu elégiu!
ŽIVOT –
v tomto rytme srdcia bijú!
Písať
pravdivo
tým,
či žijú,
lebo sú jedno:
živí
a Vy –
kosák a kladivo!

V

Na streche opäť anjel sedí,
kamenný, chladný, meravý a bledý,
na mesačnom kameni.
Len zavše ukradomky nazrie dolu,
no v srdciach sú príliš dobre skryté
hlboké ryhy statočného bôľu.
Píše si svoje, ten sa už nezmení.

My si tu sedíme okolo stole,
prstami lámeme chlieb a šero,
od ktorého už oči bolia.
Havranie krídla znejú zo záhrady.
To nič, to nič – havraní výkrik v smrečine.
Dlaňami si trieme brady,
mlčíme…
Noc a pero.