Prvé básne

Nemyslíme
na krv medzi dvoma cigaretami.

Položiť kolmo,
dno číreho popolníka
pritlačiť
k šialenému ukazováčiku
namierenému na červeň.

A rubíny poznala Helenka
(no, tá, od kováčov oproti nám,
čo si položila k nošteku ukazovák,
ti-tít,
vravela,
zvoní),
podkova
ako blednúci mesiac C,
schýlená.

Deň predtým dostala od otca
prsteň s rubínom,
dívala sa naň,
to bolo očko,
ona to vedela,
a nevedela, že
to boli moje dvanáste narodeniny.
Dvíham hlavu
hore,
hore,

až to praská v krku.
Potom uťahaný pohľad
v modrej pukline
zrkadla
vo vyrezávanom ráme,
ktorý prežil vojnu.
Čia je tá rozštiepená zornička?

V zrkadle sa krúti kohút
na komíne,
duje perie,
červené,
ide len o červeň;
na tvári
(tej z mojich dvanástich narodenín)
sa zjavili zuby;
za plný kôš
kohútov,
červených, uzimených,
so zelenými hrebienkami.

Vyčesaný, vo dverách
som zazrel
kôš,
vošiel Helenkin tato.

Utrel si ruku o nohavice
odspodu nahor,
vytiahol z vrecka slnečné hodiny,
pozrel von oknom
k nebu, sneží,
riekol, máš päť minút po dvanástej.
Aj paprikáš bol v ten deň,
červený,
aj víno bolo zelené.

Ale už vtedy som vedel
o tom očku,
nepovedal som jej to,
ani keď nosila vo frizúre
zelené hrebienky.

Dvíham hlavu
hore,
hore,
až to praská v krku.
Závrat,
vravím si.

Vyhasnutý rubín v čírom popolníku,
vyhasnuté očko,
úder,
modrina
praskliny.
Čia je tá rozštiepená zornička?
Kohút duje,
krúti sa, to všetko
vo vyrezávanom ráme,
ktorý prežil vojnu.