ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dávaj si pozor, Marion,
lebo oheň číha v kremeni
a ty máš trinásť rokov a zažaté zuby,
preto ti chcem dnes oči sfúknuť
do tvaru metličky na ospatých lícach.

Som vojak a som smelý,
lebo som pod dozorom kovu,
sliedim.

V blýskaní zbraní však vôbec nie si krásna.

Zvonica bzučí, do tmy
obesený zvon.

Dávaj si pozor, Marion,
lebo sa ti môže veľmi ľahko stať,
že luna zo zeleného obrázku
vylúpne dediny, biele husi, pričupené
k teplej zemi, s krídlami
čakajúcimi na vánok.

Keď dynamit do tváre tryská,
to som ja – zblízka.

Ó, smrť, ó, nahá smrť!

Číhajme, Marion, na pukanie plodov,
veď to som ja,
tvoj,
akoby som snežil.

Ó, dnes je leto na zemi,
je horčičné semeno, slnce, ba i smiech.
A zajtra.

Preto oslovujem zákerne a zozadu
tak ako výbuch granátu a volám
ta nad belasé rybníky, kde sa klonia staré vŕby.
Zo síry sú tam stromy.
Bude nám telesne
a zažato.

Dávaj si pozor, Marion,
chcem hmatať kožu v splne,
aby pomarančová kôra bola sestrou,
voňavou sestrou
pokožky tvojej tváre.

A vietor už pozažíhal všetky zvony.

Dávaj si pozor, Marion,
vietor nás vyzváňa do horúcich polí
a luna ti práve spoza spánku vychádza.

Modlitba čierneho zamatu, panna.

Chcem, aby si načúvala svadobnému šelesteniu
posteľnej bielizne
vo chvíli,
keď lastovička zaspí na mesiaci.

Dnes ráno som videl živú ženu.
Prichádzala od cintorína
so šikmým dažďom v tvári,
so spenenými vlasmi
a zámerným dotykom celej dlane.

K tebe však prichádzam po lešení, láska moja,
aby sme si pohovorili o pozemskom šťastí,
aby si moju báseň odmykala,
lebo len tebe lampa svieti, Marion.

V noci, keď spiace ryby budú vodu deliť
na dve polovice,
hviezdy sa budú triasť, hodiny polnoc odbíjať
a vyľakaní vtáci budú krúžiť nad svojimi hniezdami,

vtedy,
práve vtedy
vyjdeme si spolu na balkón a rukou
len tak
pohodenou do tmy
pozdravíme lunu.

Keďže až do rána tvoje prsia budú vyplašené,
dovolím ti ruky
až po lakte
v studničnej vode zmáčať.

Buď silná ako svetlička
a na rozchod rozmávaná ako veterný mlyn.

A potom v rukách,
z ktorých mi bude voňať náš príbeh,
ty zachovalá medzi ženami,
ponesiem si širák
a do rána
padajúce hviezdy budem chytať
ako motýle.

Úder na osliu kožu
do tmy,
pre teba, láska Marion.

Ach, aká clivá je dnes luna!

Vztiahnuté ruky sú tie, čo túžia
po divej ruži na starej bašte,
zvučné sú, ktoré vytepávajú slnce do zlatého činelu,

zručné sú ruky tiež,
tie z hliny džbány tepú,
a tie posledné –
Marion, odnauč ma, muža, ovládať lesklú strelu,
kliesniacu si cestu k slze rozkričanej.

Ach, aká clivá je dnes luna!

Zavediem ťa na svadobné miesto zo sna. Vo výmoli
pod koreňom mŕtvej vŕby ti budem rozprávať
o kohútovi, ktorý ti kedysi jasal na kolíske, ako sa zmenil
v bezhlavo okrídlené telo bezhlavé, s krvou
za letu striekajúcou dopredu. A ďalej
ako v piesku hľadáš poslednú mužskú šľapaj,
aby si ju v túžbe po oplodnení kolenačky vybozkávala,

ako sa dvíhaš a napĺňaš báň
a ako klesáš
s očami k vyvraždeným hviezdam,
s vlasmi padajúcimi dozadu a k zemi,
tak ako padá opustená hviezda.

Tu skončím svoje rozprávanie, lebo ty pohybom,
akým si vkladáš kvety do vlasov,
hviezdu si stiahneš nízko nad hlavu,
zažiariš, a ja
všetkými desiatimi prstami už budem hľadať
prebúdzanie naškrobenej nevesty a vrkoč,
teba, konkrétna Marion.

Ach, aká clivá je dnes luna!

Keď z blízkej dediny zaznie polnočný býčí roh,
budeme načúvať už len kvíleniu
vtáka,
vrúcnemu svišťaniu zlomeného krídla nad našimi hlavami
a z koryta vyschnutej rieky piesok
a rybie šupiny, láska Marion,
zhrniem pre teba
na kôpku,
aby si si sadla.

Cestou načúvaj klasom, praskajúcim ako meteory,
a rozlievaniu smoly po žeravej ceste a potom sa spokojne napi
ľaliového liehu,
aby sme sa v horúcej letnej noci, dozrievajúcim tabakom
prevoňanej, iba zobúdzali,
iba zobúdzali
a iba slaní!

Ach, aká clivá je dnes luna!

Budem ti budúcnosť veštiť z hviezd a zavše,
keď vyčítam, že hoci len tvoj kanárik doma nad posteľou
je ohrozený na živote,
súhvezdia vhodne pozmením tak,
ako keď v sobotu poobede upratujeme
zabudnutý dvor.
Marion, odnauč ma, muža, ovládať lesklú strelu,
kliesniacu si cestu k slze rozkričanej.

Nevesta, nikdy nesmieš plakať.
Keby si pri východe slnka, keď znie kosa,
vykutá do sršiaceho ostria,
nepristihla svoju prvú slzu,
všetky kohúty by sa srdcervúco rozozneli.
A oblaky, plné pichľavého lesku
lietadiel,
neboli by viac útočiskom vtákov.

Ráno nie je na to, aby sme v koryte
na dne vyschnutej rieky nachádzali
k nebu trčiace,
umelým slnkom vybielené
kostry rýb.

Kráčajme, Marion.

Ach, aká clivá je dnes luna!

Nevesty musia citlivou šľapou
v piesku
večne spomínať
na šťastie bielych kostených hrebeňov,
ktoré postrácali na týchto svadobných miestach,
keď sa tu nad ránom
ešte ako panny česávali.

Kráčajme, Marion, clivá je dnes luna!

Ľahnúť si k nastreženej kose
s plnými rukami rozpálenej hlavy:
narodil som sa pod slnko.

Od cintorína po kamennej ceste
od rána zástupy čiernych ľudí nariekali.

Mal som lásku, ale
list zo stromu padá ako poranený motýľ.
Zanechal som ju
so začadeným cylindrom v zajakavých rukách.

Zaznel mosadzný zvon piesku.

Lampa sa triešti
do pôvodiny skla.
To ty sa smeješ medzi hviezdami
a medzi klasmi, ktoré sa práve vyzrnili, prskajú,
vzdušná, slnkom prehriata Marion.

S plnými rukami rozpálenej hlavy pri zemi
čujem ťa vo víchričnej blúzke,
bielenie jej plátna tuším,
jeho minulosť, pískanie vtákov
na konopných steblách.

Mal som lásku, ale
červený prach sa dvíha,
rovinu zlatý piesok zalieva.

Po kamennej ceste,
popri náreku čierneho zástupu
moja minulá láska kráča
a potom po pieskovej rovine
nikam.

1

Pod plynovými lampami som ju stretával,
nahú, osrienenú,
s bambusovou žrďou v roztrasených rukách.

Jesenné dažde prichádzali.
Poď, premrznutá nočná psota,
lebo číham na tón v rozochvenej strune
a dnes tak nízko klesá nebo!
Kráčali sme po nábreží, v dvojstupe
plynové lampy vzbĺkali.

Pri rieke, hlboko za mestom,
vo vápencovej jaskyni a v chlade hore nohami
chveli sa na strope
dozrievajúce netopiere.

A v onen večer v onej jaskyni
ako keď sa oheň a olej stretnú.

2

Prichádzaj od rieky,
sladkou vodou presiaknutá.

No čo? Keď sa narodí
a ona raz ráno príde z muziky, zaspievam:
A strážny anjel ho každú noc vybozkáva,
aby sa do jeho košieľky obliekol.
Nad ránom v kuchyni zavonia mletá káva,
muž ide do práce, ty zasa po mlieko.

O druhej sa budem vracať zo smeny,
posťažuje sa mi: Celý deň
mi slnko svieti do komína,
zase sa mi dymí.

Keďže som mužom, chcem mať teplú pec
a plodnú ženu so širokou panvou.

Ale voda tiekla a hviezdy padali.

3

V ten deň nastalo zatmenie slnka.
Sliepky a mierne koníky
hlavy si v strachu skrývali.

Deti vychádzali z bielych domov
a začadenými sklíčkami vzhliadali k slnku.

Večer som ju stretol, opäť
kráčala nahá,
štíhla, osrienená, pod plynovými lampami.

Vracal som sa sám popri rieke
k zeleným vlasom utopených dievčat.

V ten deň nastalo zatmenie slnka.
V tú noc v rieke
zažíhanie očí. Ale to už po jednej hviezdy
vychádzali.

1

Vieš, čo je život, plodná Marion?
Je to číhanie oka po chvíli,
kedy sa stretá oheň a voda,
aby dni boli púhe a hlboké ako chlieb.

2

Načúvaj syčaniu vody, Marion.

Nato som predsa mužom,
aby som chránil múku, prahnúcu
po oplodnení
kvasnicami.
Aby sa kvások mohol vyznať
bublinami plynu, kysličníka,
ktorý doň vstúpil a vzpína sa prudko
nahor,
k ospatej hviezde nad naším domom.

Nato som predsa mužom, plodná Marion,
ale nikdy nezabúdaj na plieskanie plameňov
v kriedovo rozpálenej peci.

3

Ty zamúčená.

Vyklenúť kypriace cesto,
preklopiť slamienku,
vodou naposledy zmáčať,
štyri dierky vhĺbiť do budúcej kôrky
a skláňať sa nadeň, hlavne
nadeň sa skláňať
ako nad spiace dieťa.

4

Vieš, čo je život, plodná Marion?
Je to číhanie oka po chvíli,
kedy sa stretá oheň a voda,
aby dni boli púhe a hlboké ako chlieb.

5

Sadnúť si k peci.
Potom už len vdychovať.

A nielen vdychovať.

Vápno, vápno!

Toto je chvíľa pri blčaní sviec.
Ľahni si, Marion.

Od vápencovobielych hôr
polnočný vietor veje,
steblo až pri koreni praská.
Podkova zvoní o kremeň.

Vápno, vápno!

Prikrčený, dva kroky za plukom,
s červeným krížom na chrbte
ako pavúk
na smrť budem číhať
a naopak.

Fialové blesky sa splietli okolo mesiaca
do pohrebného venca.

Vápno, vápno!

Prezrádzam ti: vetvička ihličia
je náznakom hrebeňa.
Lež ticho, Marion.

Tak a zhasni teraz
svoje žlté vlasy na vankúši.
I vstaň a siahaj,
chcem načúvať praskaniu roziskreného hrebeňa.
A voňaj silicou.

Vápno, vápno!

Vracia sa sedliak s plným vozom
nehaseného vápna pod mesiacom,
štyri konské oči svietia vpredu,
lampáš zamyká žeravý prach cesty
za bludnými kolesami.

Vápno, vápno!

Nemám už času oboma rukami
hľadať vlásničku, ktorú stratila si v posteli.

Sedliak svoje vápno ponúka.

„Pretože, synu, z tvrdej vody piješ
a priezračný kvet vody na teba číha
odspodu,
choď!“

A vzal som svoju zbraň.

Veď si len spomeň.

„Dnes v mene slzy
a kvetu,
ktorý mi pľúca trhá,
pilulku láme napoly.“

Bola si svetlom.

Veď si len spomeň,
pulzoval vietor, v onen deň
vlak prešiel
zažatú včelu.

Siahol som po tebe,
bola si rozsvietenou hruškou
s jemným džbánom brucha
a voňavým a vo vánku a včelami
do žlta obobzučiavaným.
„Ale to nie sú žarty, také leto.“

„Na to treba ceruzku poriadne červenú a ostrú.“
„Obzor sa tiež maľuje jediným ťahom.“
„Lenže belaso.“
„Aj tak sa občas chichoce to žito.“
„Neblázni, veď môžeme zomrieť.“

A potom si sa smiala,
smiala,
až sa pivo stupňovalo
do nadšenej peny.

Len zástup lesklých trumpiet
pod slnce potom zvýskol,
keď som ti rukou zašiel do vlasov.

A prišiel vlak.

Až odkiaľsi zvysoka to padalo a svišťalo.
To sa vo vzduchu pregúlili dva sladké plody.
Keď spadli k zemi,
rozprskla sa tma.

Ty si v tej chvíli vydýchla.
Košeľa sa mi ako plachta vzpína.
Buď zbohom a dnes už potme
vej.

Stratilo sa mi vzlykanie svetla
medzi zbožím.

Nastáva už len blinkot mincí.
Stačí len nastaviť zrkadlo
a chápeš, čo je zbraň.

Dnes k mesiacu stojím a číham.
Len vietor prichádza
čierny a ubolený
a nesie pach mláďat, dym a prach.

Vánok, môj
vánok je teplý výdych,
ktorému práve pani žiaľom umrela.