ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

Taký je čas detstva:
slobodne svišťať okolo Zeme.

Ale deň predtým
celé nedeľné popoludnie sme presedeli šťastní pod slnkom,
s nohami na zemi, očakávali sme, popol presýpali
a v utrpení vzduchu sme cítili, že čosi musí prísť klusom.

Všetko však zostávalo na svojom starom mieste:
hruda na zemi,
dúha vo vode.
A oheň v dreve.
Ježišikriste,
spevy v starých husliach
a vtáča vo vajci.
A chlieb zostal samozrejmý.

Iba jeseň.
Tá prichádzala,
zaviala chladom.
Dokonca ešte aj večer, keď už zhasínal deň
ako zabudnutá cigareta
a matka nám kládla do uší
slová
teplé ako vajíčka práve znesené:
Iba jeseň.
Tá prichádza,
zamknime sa.

Čakali sme, ako sme v detstve čakávali,
keď matka
raz do týždňa odchádzala do mesta nakupovať
a vracala sa
zaprášeným poľom a my sme ako červené granátky
na belostnom krku,
opretí o stenu na výslní,
prešľapovali z nohy na nohu.

2

Kedysi bol človek.
Ten zo žeravého jadra Zeme
vyzdvihol kovy a kyseliny,
spevu ich vystavil a postupne,
postupne
prikladal ich k sebe tak, ako slepí
prikladajú ruky,
aby sa dostali k cieľu.

Keď dva nervózne kovy sputnal v kyseline
tak ako v klietke ľúbostný pár kanárikov,
začul spev.

Bol
zástup elektrónov,
ešte menších ako vojak za útoku,
ešte neviditeľnejších.
A spieval rybiu pieseň, chvela sa
v utrpení vzduchu.

Z rádia so zeleným okom
vychytíme zavše pieseň ako rybu,
blýskajúcu sa pod poludňajším slnkom.

Dvíhame hlavu k lune,
nahor, nahor, až nám praská v krku
a miechou nám to šľahne až do nôh,
k zemi.

3

Dvere sme teda na kľúč zatvorili,
ba navrátili sme ho i spodnej vode a sedeli sme
pri zhasnutom svetle
s nohami na zemi
a mlčali sme ako roj cigariet,
červeno.

Doteraz sme sa k lune vzpínali
iba na špičkách,
tak ako sa vzpínajú ryby
v príboji, ako ústa
k džbánu vody, ako ruka
k jablku
alebo vajíčku v preslnenom hniezde.

Zašušlal oheň
a odomkol nás
donaha.

Z rádia so zeleným okom
začuli sme hlas:
…na povrch Mesiaca boli dopravené štandardy…

Ó, po skle obloka,
po skle obloka ako labuť
po jazere
plávala luna.
Zatiaľ čo mama drkotala zubami,
Ježišikriste, čo len z toho bude,
prišlo to.

Luna sčervenela.

4

Kedysi bol človek.
Ten vedel uväzniť rozvášnené plyny
a vedel spôsobiť, že vzbĺkali,
tak ako vzbĺka naša hlava
za mesačnej noci.

Nedali sa však sputnať,
rozpínali sa.
Väzenie sa pohlo.

Stačilo už len ukázať na Mesiac.

A bola tryska,
bola túžba k oblohe a voľne,
bol pohyb, prudký,
ako keď žena tancuje čardáš na dožinkách,
že z jej perí
pri každom otočení sa stáva len červená stuha
dvakrát maľovaná,
obkrútená okolo hlavy.

5

Luna už vyšla dávno a na červeno
pozažíhala všetky staré veci,
bielu kamennú cestu k zvučnej zvonici,
plechovú strechu, ktorá tak červeno chápe jeseň,
zažala naše vyvápnené domy,
ba i plagát zo sobotňajšej muziky
na drevenom plote, i okná,
za ktorými si líhajú dobrí ľudia.
A hviezdy a hviezdy pozažíhala,
aby potom svietili len tak
samy od seba,
aby sa nad nami krútili ako kolotoč
za nedeľného večera a v teple,
len čo sa prekloní k jeseni.

Líhali sme si
a sledovali sme lunu, veď na kredenci
zažíhala,
zažíhala vajce, z ktorého sa vtáča vykľuje.

Spev je nádejou kriedového vajca.

Ale v spomienkach sme čítali o roztĺkaní
a schvátila nás nespavosť.

Oči sme doširoka otvorili,
zažiaril
odtlačok celej dlane v prachu
na opustenej stoličke, kde sedával otec
predtým, než odišiel na front.

Čo z toho
vykríknúť?

Postupne potom zažíhala tváre bdejúcich,
hliníkové lyžičky zabudnuté na stole,
husle, ba i dýku.

A ruže,
dokonca ruže, ktoré dozreli
tejto jesene,
nie však na pohrebné vence,
ale na kytice.

6

Kedysi bol človek.
Ten nijako nechcel uznať, že krídla
patria iba anjelom a sojčiemu pierku
alebo nažkám nanajvýš.

Že krídlam sú len pre pád,
o tom ani počuť.

Sledoval smútočný sprievod,
ktorý kráčal do hĺbky azúru.
Na obzore však sprievod nevystúpil
k hviezdam, tak ako sa patrí,
na oblohu,
ale strácal sa pod ňou,
tak ako sa strácajú malé deti
pod belasou prikrývkou na posteli,
keď sa k spánku ukladajú.
Na skalách nachádzali iba kostry vtákov,
kostry donaha.

K lune sa vzpínal
iba na špičkách,
tak ako sa vzpínajú ryby
v príboji, ako ústa
k džbánu vody, ako ruka
k jablku
alebo k vajíčku v preslnenom hniezde.

Postupne k sebe pierka prikladal,
pretože pochopil
až na dno
stisk ruky.

A krídla spevneli.
Stačilo už len vdýchnuť let
a roztiahnuť krídla,
tak ako sa rozťahujú ruky
pri stretnutí.

7

Ráno nás boleli oči od nevyspatia,
keď sme kráčali do smeny,
aby sme naučili oceľ,
ako má praskať pod našimi rukami.

Kráčali sme okolo novinových stánkov.
Čerstvú čerň novín a síňavu
cigaretového dymu
vdychovali sme až k samotnému srdcu.

Potom sme sa nakláňali,
tak ako sa nakláňame nad rozsypaným makom,
nad mapou Mesiaca.
Vtedy na svitaní bol z neho iba biely
porcelánový tanier
po nedeľnej večeri.

Odchádzali sme do tovární a pod nebo na rovine
usporiadať svoj každodenný nájazd
pod slnko,
aby sme si zopár lúčov uchytili
a večer
aby sme načúvali hlasu z rádia,
dobrému
ako hlas neznámej:
Sadnite si, isto vás bolia nohy.

Aby nám tento hlas prezradil,
prečo je nedeľa,
tento zvláštny deň,
v kalendári zaznačená
červeným.

8

Keď vraciame sa domov zo smeny,
jedna noha nám neustále predbieha druhú
a čítame inzeráty:
Predáme mužské šaty bez jedného rukáva.
Predám svadobné šaty a svadobný venček
na prídavok.

Čakáme
cestou
na prestretý stôl a na veci,
ktoré sa dajú pohladkať
ako verná voda,
ako chlieb,
ako žoržet na manželkiných pleciach.

Čakáme,
kedy hruda vzlietne nad naše hlavy
a rozjasá sa
škovránčím spevom.

Čakáme,
kedy sa svetlo zbratá s vodou,
aby už vydala očiam dúhu so všetkými farbami.

Čakáme, kedy oheň
vystúpi z dreva
a zahreje uzimené ruky dobrých ľudí
na celom svete.

Čakáme, kedy pieseň vystúpi zo starých huslí,
z vaječnej škrupiny,
aby sme ju, pieseň, zavše vychytili ako rybu,
blýskajúcu sa pod poludňajším slnkom.

Čakáme,
kedy čistota bude uložená
navždy
v chlebe pre všetkých.

Čakáme, ako sme v detstve čakávali,
keď matka
raz do týždňa odchádzala do mesta nakupovať
a vracala sa
zaprášeným poľom a my sme ako červené granátky
na belostnom krku,
opretí o stenu na výslní,
prešľapovali z nohy na nohu.

Čakáme.

A nielen to.

Oceľ,
oceľ nám praská pod rukami,
slnce nám bije do kostí
a pod nohy sa nám stelie zem.

Dvíhame hlavu k lune.

My.

Aby jedna luna,
červená,
celému svetu svietila.