Dielo digitalizoval(i) Ján Cibulka. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 170 | čitateľov |
(Dej v dome pani Sokolovej.)
Evička a Borka.
BORKA: Ach, Evička naša dobrá! Tak som už rada, že ste už zasa doma!
EVIČKA (pri toalete): Ale nehovorže mi viac Evička! Ja som sa z ercíhunku [1]nie viac Evička, len frajle [2]Evelin domov navrátila, rozumieš?
BORKA: Je pravda, frajla Evrlín! Veď mi to už i pani veľkomožná, vaša mamuška poviedala. Ach, veď ste vy predtým sťa Evička tak dobrá bývali ku mne; odkedy vám ale to vaše krásne meno prekrstili, zdá sa, že i vaše dobré srdce ku mne sa premenilo. Už vám teraz nič po vôli nemôžem spraviť, ku všetkému som vám sprostá. (Rozmazne sa.)
EVIČKA: No, neplač, Borka moja, nebuď sprostá!
BORKA: Či ste už zabudli na tie časy, keď sme spolu trávu zbierali, kvety trhali a venčoky vili?
EVIČKA: Nono, poď sem, nech ťa objímem! Veď sa moje srdce k tebe nepremenilo. Ty si bola niekdy tovariška mojich detinských zábav a za toľké roky si verne u nás slúžila. Vidíš, ja ťa chcem teraz odmeniť a povýšiť ťa z tvojho nízkeho stavu; ty nebudeš viac služobnou dievkou, lež mojou frajcimerkou [3].
BORKA: Ach, predsa ma teda rada máte, moja dobrá frajla Evrlín! Ale čože to vlastne za hodnosť znamená tá frajcimrka!
EVIČKA: To znamená, že nebudeš viac trávu z poľa vláčiť, kravy dojiť, ošípané kŕmiť, lež len mňa samú obsluhovať: (chytro hovorí)ráno mi chyžu vymetieš, méble [4]od prachu očistíš, posteľ popravíš, toalet prichystáš, šaty vypigluješ, vlasy učešeš, zapletieš, krinolíny pripravíš, drieky posťahuješ, pozapínaš.
BORKA: Beda mne. Veď to budem mať viac roboty s vami nežli s tými kravami.
EVIČKA: Nebuďže sprostá. Veď ti to pôjde ako voda — a čo je hlavná vec, šaty ti dám také spraviť, že ťa Kocúrkovani za dáku kišasonku budú držať; — no, či sa ti to nepáči?
BORKA: Ďakujem, ďakujem, moja dobrá frajla Evrlín!
EVIČKA: Nehovor mi tak po sedliacky ďakujem, lež povedz ich küsse die Hände [5]a ruku bozkaj! (Otrčí jej ruku.)
BORKA: I kiss ti hont! (Ruku jej bozká, na čo sa Sokolová vo dverách zjaví.)
EVIČKA: Tak! Uč sa maniere. (Zbadá matku.)Teraz ale chytro hybaj kravy na pole vyhnať; lebo nás mamuška vyhrešia. (Borka letí preč.)
Evička a pani Sokolová.
SOKOLOVÁ: Veru pekné maniere! Hanbi sa, tak ruku otŕčať k bozkávaniu, fuj!
EVIČKA (letí jej ruku bozkať): Ale, liebe Mutter [6], nehnevajže sa —
SOKOLOVÁ: Či mlčíš? Či sa to s úctivosťou detinskou zrovnáva svojej matke tykať? — Už som ti raz riekla, a od toho neodstúpim, viac sa mi neopovážiš „ty“ hovoriť; rozumieš?
EVIČKA: Ale keď nás v tom ercíhunku tak učili, že je to gemein [7]rodičom svojim vykať, že je to proti bontónu.
SOKOLOVÁ: Prevrátený ercíhunk! Veru pekný bontón, matke sťa dákej slúžke mir niks dir niks tykať! Tam, varešku do ruky, k hospodárstvu sa prizerať: to, dievka moja, je tvoj bontón. Azda myslíš, že bude dáka grófka z teba?
EVIČKA (pustí sa do plaču): Ale, liebe Mutter, teda načo ste ma do ercíhunku dali. Tam nás veru kuchárstvu a hospodárstvu neučili; to som ja už dávno zabudla — moje ruky sú už k tomu pricertlich. [8] (Rozmaznuje sa.)
SOKOLOVÁ (pre seba): No, keď mi už len aspoň vyká! Tak mi ju tam pobláznili! No, ale veď ona pomaly vytriezvie, len trpezlivosť! (Ktosi klope na dvere, k Evičke.)No, nemazni sa — ktosi klope — to je najskôr pán Potomský, od dvoch rokov obyvateľ kocúrkovský a radný pán — dobrý to priateľ nebožkého apku — ktorému ťa teraz predstavím. — Herein! [9]
Potomský k predošlým.
POTOMSKÝ (s okuliarmi na nose): Alászol—gája, meine Gnädige [10], opovažujem sa —
SOKOLOVÁ: Vítame ich, Herr von Potomský! Tuná mám šťastie svoju dcéru im predstaviť.
EVIČKA (urobí kniks): Ihre Dienerin! [11] (Oči si utiera.)
POTOMSKÝ: Veľmi sa teším, že sa nám konečne z toho ercíhunku navrátili. (Prezerá ju okuliarmi.)Ale čo vidím? Veď ich krásne očko je akési vyplakané? Či vari nejaká smutná udalosť (fixíruje obidve)ich postretla?
SOKOLOVÁ: Veru, leider [12]takô dačo! — Ale nechže si sadkajú, Herr von Potomský! (K dcére.)Podajže stoličku pánu veľkomožnému.
EVIČKA (podá): Tessék, gnädiger Herr! [13]
POTOMSKÝ (sadá si): Kiss ti hont, mein lieber Engel! [14]aha — ja somár — ich errate schon [15]trúchlivá rozpomienka na privčasnú smrť pána apušku — nu, nu —
EVIČKA (znovu sa rozplače): Ach, môj dobrý apuško! Veď som neraz myslela, že mi srdce pukne od žiaľu. Ja úbohá sirota, už nemám viac apušku!
SOKOLOVÁ (tiež si utiera oči): A ja manžela! Už sme teraz opustené siroty!
POTOMSKÝ: Ale to ich tešiť môže, meine Gnädigen [16], že ich nebožký, nech ho boh oslávi — tak otcovsky sa staral o slávu mesta Kocúrkova. Veď im to len bol za richtára! A aký pekný majetok po sebe zanechal! Tri domy rínkové, veľký majer za mestom, záhrady, lúky a role, a tie utešené hory a ten hodný kapitálik u hercega! Ej, meine Gnädige, čiže len raz jedinú dcérušku svoju k vydajú ausštafírovať [17]môžu; budúže sa o ich krásnu ruku, frajle Evrlín, gavalieri kocúrkovskí beverbovať [18], budúže mať anbéterov [19]a kúrmacherov [20]na každý prst! Veď, išten bizón [21], celý ich majetok na svojich stotisíc zlatých anšlagovať [22]sa môže.
SOKOLOVÁ: Ale nechže nás tak vysoko necenia, radný pane! Veď sa len, buď bohu chvála, dobre máme; ale až veľmi cítime tu stratu nášho dobrého hausfótra [23]; veď je to len zle v dome bez chlapa; už nemá kto rozkázať — ja na všetko nestačím — ani tí ma poslúchať nechcú (fixíruje dcéru)— a Evrlína mi z toho ercíhunku až veľmi spanštelá prišla —
EVIČKA: Ale, liebe Mutter!
SOKOLOVÁ: Na jej pomoc pri našom veľkom hospodárstve viac rátať nemôžem —¦
EVIČKA: Ale, Mutter! (Schytí sa preč.)
SOKOLOVÁ: Počujže, Evrlína, daj nám tam spraviť nejaký jauzn [24], veď beztoho zriedka máme šťastie radného pána v dome svojom uctiť, a — pošli dnu slúžku stôl prikryť. (Evička zmizne.)
Sokolová a Potomský
POTOMSKÝ (chce sa odobrať): Ale, kiss ti hont, meine Gnädige, nechcem byť nepríležitý —
SOKOLOVÁ: Nechže nebudú taký pyšný, radný pane, nech zostanú!
POTOMSKÝ: Nuž, keď ráčia rozkázať — (sadá — pre seba)hm, tá baba zdá sa byť ozaj buchnutá do mňa. (Zakašle a okuliare si napraví.)
SOKOLOVÁ: Veď oni boli dobrým priateľom môjho nebožkého, a úfam, že i jeho úbohej vdove niekdy dobrou radou prispejú.
POTOMSKÝ: Zo srdca milerád! Veď úbohé vdovy tešiť je skutok lásky kresťanskej. (Pre seba.)Hm. to by bol prevýborný skutok milosrdenstva, túto bohatú vdovu manželstvom potešiť. (Zakašle.)
SOKOLOVÁ: Zdajú sa byť in Verlegenheit [25], Herr von Potomský! Prečo sú nie úprimný?
POTOMSKÝ: Nech odpustia, meine Gnädige, veru som trošku frlégn [26]. (Pre seba.)Či jej mám teraz lásku vyjaviť? (Nahlas.)Ostýcham sa, meine Gnädige!
SOKOLOVÁ: Von s tým! Veď ak im v dačom pomôcť môžem —
POTOMSKÝ: Ach, moja milá pani, už dosť dlho som so sebou bojoval; lež už viac nemôžem odolať — už podlieham —
SOKOLOVÁ: Hm, hm, tým dotieravým kreditorom? Teda je to predsa pravda?
POTOMSKÝ (pre seba): Halt! Tá čosi počula o mojich dlžobách! (Nahlas.)Ó, boh zachráň, meine Gnädige, veď sú len v Kocúrkove zlé jazyky! Ba naopak, musím sa im pochváliť, že znamenite vorwärts [27]idem. Môj na kondignáciu vysoký dom, a to pekné hospodárstvo, a to radné panstvo veď len tiež dačo prináša; ale ľudia sú závistliví, klebetní —
SOKOLOVÁ: Veď je pravda, že sa to len naklebetí v tom Kocúrkove. Veď i o mojom nebožtíkovi čo sa všetko naklebetilo, ako vraj mesto klamal, za obecné peniaze domy kupoval a iné hnusné luhaniny — a či nám neubližovali?
POTOMSKÝ: Neslýchané! Do neba volajúci hriech!
SOKOLOVÁ (ukáže mu ruky): Veď nech sa len podívajú na moje ruky, či nevyzerajú ako dákej obecnej dievky?
POTOMSKÝ (pre seba): Veru, chutné dlabky, neúročno! (Zakašle.)
SOKOLOVÁ: Veď som sa len napracovala, namozolila, psoty natrela —
POTOMSKÝ (pre seba): Preto tak schudla, nebožiatko. (Zakašle.)
SOKOLOVÁ: Či som sa im hanbila kopať, vodu nosiť, šaty prať? Či sa mi ťažilo predo dňom vstávať, čeľaď budiť, pracovať, — a či som ešte i začas richtárstva svojho muža s maslom a syrom nekupčila, a muž zasa s drevom a tabakom a s cigarkami? Tu potom sa svet diví, že sme si horko—ťažko dačo nadobudli, tu potom ohovárky nespravodlivé.
POTOMSKÝ: Ó, pekelná zlosť kocúrkovská! Ale vidia — i o mne všakové klebety —
SOKOLOVÁ (prekričí ho): A či môj nebožký po krčmách a kaféhajsoch [28]sa vláčil? Či pri kartách vysedával? Či —
POTOMSKÝ (prekričí ju): Ale, meine Gnädige, veď ja im to všetko verím; úbohé vdovy veľa trpieť musia, všakovým uštipačným jazykom sú vystavené; najmä ak nemajú dákeho ochrancu. A vidia, teraz ja chcem byť ich ochrancom, tým viac, že i ja potrebujem dákej priateľkyne; veď i ja som vdovec, i mne nespravodlivo ubližujú — vari preto, že sa nechcem ženiť, že som už nejednej paničke kocúrkovskej košík dal —
SOKOLOVÁ: Nuž, a prečo tie košíky tak rozdávajú? (Počuť volanie Evičkino z bočnej izby:Mamuška, poďteže trochu semká!)
POTOMSKÝ (volanie nepočujúc): Ach, meine Gnädige, lebo len jednu ctím a nevýslovnou láskou k nej horím; oni sú tá jediná (kľakne pred ňou), ktorú nevýslovne milujem — ich velebím a večnú lásku im prisahám. (Pauza — okuliare si skladá — počuť opätovné volanie z bočnej izby — Sokolová zmizne — prikvitne Borka s obrúskami pod pazuchou a na miesto panej sa postaví — čo sa všetko deje v jednom „nu“.)
Potomský, Borka.
POTOMSKÝ (premenu nezbadajúc): Oni, oni sú vyvolená srdca môjho, môj anjel, nech sem dajú ich vzácnu ruku, nech ju k tomuto klopajúcemu srdcu pritisnem! (Bozká Borke ruku, vyskočí a objíme ju.)
BORKA: Ale no! Čo sa im robí, pán veľkomožný? (Vytrhne sa mu z náručia.)
POTOMSKÝ: Všetci čerti. Veď to boli akési tenké drieky a hlas cudzí! (Okuliare si kladie — Borka medzitým zmizne.)
Potomský (sám).
Nikto v izbe? Lapátos teremtette [29], či blázna robia zo mňa? Ale nie! Ona to bola — veď som s ňou hovoril, pred ňou kľačal — világos [30]— musela zutekať. No, nič to, počiatok je romantický — už môj Liebeser—klärung [31]zná — zaľúbený som do nej do zbláznenia, to ženám šmajchľuje. — Ale, holla, čo mi prichádza na um! Veď dcéra je vlastne dedičkou celého toho majetku, a matka len taký šustrflek. Itt a bökke—nö! [32] (Zamyslí sa — v bočnej izbe počuť chichot.)Viktória! [33]Egy remek gondolat! [34]Veď mám syna v Pešti — ten musí byť brajtigámom [35]Evrlíny. (Zamyslí sa znovu.)Ale ten žid, ten žid, ktorý mi ustavične na krk chodí; — tisíc hromov, čo si tu počať? A notabene tá masliarka nie je vetrom buchnutá, ba až veľmi rozvážna — tu treba prefíkaných fígľov! — Hm, jediná cesta, ktorá by ma k cieľu priviedla, bola by: to ich hospodárstvo do árendy dostať — a tak bych ľahko žida exkontentiroval, a potom i synovi svojmu k tomuto manželstvu cestu prekliesnil. Ale pst, ktosi ide! (Okuliare si napraví a hľadí do dverí.)
Potomský a Borka.
BORKA (s findžami na tácke): Hi, hi, hi!
POTOMSKÝ: Tys' to, Borka? Čože sa tak smeješ?
BORKA: Nu, akože bych sa nesmiala, pán veľkomožný, keď ma tak objímali, hi, hi, hi!
POTOMSKÝ: Menykö üsse meg! [36]Teda si to ty bola?
BORKA (findže na stôl kladie): Hi, hi, hi! Vari sa bláznili, pán veľkomožný!
POTOMSKÝ (pre seba): Halt! Tú dievku musím beštechovať [37]. (Nahlas.)Ale, Borka, veď si ty len driečne dievča! (Vytiahne mešec.)Tu máš na stužky. Ale nehovor panej, že som ťa objímal.
BORKA (nechce prijať): Veď som jej to už rozprávala, pán veľkomožný!
POTOMSKÝ: Do čerta! A či sa preto nahnevala?
BORKA: Ba smiala až do rozpuku, hi, hi, hi!
POTOMSKÝ (tisne jej do rúk mešec): No, len si vezmi. To je za to objímanie — ale teraz mi ešte povedz, či už má kašisonka dákeho frajera?
BORKA: Nie ver', iba akéhosi olejkárovho syna z Turca mamuška jej vychvaľuje; ten olejkár kedysi nebohému pánu richtárovi akúsi nezahojiteľnú ranu na nohe vyliečil, a už vtedy mu prisľúbili, že jeho synovi v školách Evičku, ktorá ešte vtedy maličká bola, za manželku dajú; pravdaže, je už od toho času mnoho rokov, ale mamuška chce slovo zadržať — už som zabudla, ako sa volá; tak akosi Jelenský, či Jesenský —
POTOMSKÝ: Všetko jedno! A či ho už videla kišasonka?
BORKA: Nikdá! Ale má onedlho semká prísť; nedávno dostala list od neho: lež kišasonka nechce ani čuť o ňom.
POTOMSKÝ: A či je ináč kišasonka vo všetkom matke poslušná?
BORKA: Veru nie priam. Kišasonka chce mamuške tykať, a ona jej to nechce dovoliť; i dnes pred ich príchodom kišasonka preto plakala; — ale nech ma už pustia, veď ešte mám veľa roboty. (Zuteká.)
Potomský (sám).
Ha, teraz už pochopujem, prečo obidve tak ferlégn [38]boli, keď som semká prišiel; — no, i to mi nezaškodí vidieť. Ale hlavná vec je ten olejkár; természetes [39], že to musí byť akýsi bohatý olejkár. Veď som počul, že tí sprostí olejkári už i statky sebe kupujú. Teda akýsi olejkár bude sa za prsty ťahať s mojím synom, vyštudírovaným juristom peštianskym. Už v duchu predvídam, že to nepôjde bez fiškálskych akcií, bez komplotov a krvavých duelov. (Striasa sa.)Hm, to bude divná komédia v Kocúrkove! (Sadne si zamyslený a bočné dvere sa otvoria.)
Potomský, Sokolová a Evička.
SOKOLOVÁ a EVIČKA (vo dverách — pre seba): Pst, pst, ten čosi fantazíruje.
POTOMSKÝ (pre seba): Veď kebych len mohol tú árendu dostať, potom by to len išlo. Hm, keď chcel had pekelnú Evu oklamať, predovšetkým vzbudil v nej žiadosť pýchy, rozkoše a nádhery života. Budete ako bohovia, to zviedlo Evu. (Vyskočí.)Právo! Len systematicky túto myšlienku previesť, a (vykríkne)árenda. —
SOKOLOVÁ: Ale čo za árenda, Herr von Potomský!
POTOMSKÝ (zľaknutý): Ach — ale ma überrašovali [40]meine Gnädige.
(Evička do findže čaj nalieva.)
SOKOLOVÁ: Veru až veľmi sú pokolomútený, radný pane! Veď sa trasú, akoby ich zimnica mrvila.
POTOMSKÝ: To jest horúčka, horúčka lásky ma mrví, meine Gnädige.
(Borka nesie na stôl rum.)
SOKOLOVÁ: Ha, ha ha! Vari tie pľuščočky Borkine ich tak veľmi rozhorúčili?
EVIČKA (k matke): Ale, mamuška, veď pochladne ten čaj; ponúkniteže radného pána.
SOKOLOVÁ: Je pravda, radný pane, teššík! [41]Zakiaľ je vrelý ten čajík, ten im snáď tú horúčku vyhojí.
EVIČKA: Mamuška, či mám i vám trošku rumu vliať?
POTOMSKÝ: Ach — to je unter aller Kritik! [42]Či sa taký bontón frajle Evrlín učila v tom ercíhunku? Mamuške svojej hovoriť vy, ponúknite, vám, ako dákej sedliackej pani kmotre?
EVIČKA (začervenie sa a chce hovoriť): Ale —
SOKOLOVÁ (predskočí ju v reči): Nu, nu, radný pane! Nechže mi tak veľmi dcéru nekarhajú. Veď jestli kto karhanie zaslúži, teda som to ja sama; lebo ja som jej rozkázala, aby mi podľa našej starodávnej obyčaje vykala.
POTOMSKÝ (k Evičke): Ó, Pardon, tausend Pardon! [43]
EVIČKA: Macht nichťs, gnädiger Herr! [44]
SOKOLOVÁ: Ale nechže si sadnú, radný pane! Veď sa môžme i pri findži čaju o tom zhovárať. (Sadajú si.)Veď už nedbám, nech mi napozatým oniká.
POTOMSKÝ (koštuje čaj): Ani vykať, ani onikať — to je len pre Gsindl [45]. (K Evičke.)Ale oni, mein Engel [46], či by mi ešte nevliali pár lyžičiek rumu? (Evička mu vleje, k Sokolovej.)Ale čo je gebildet a hochgeboren [47], to ani nevyká, ani neoniká. (Pije.)
SOKOLOVÁ: Veď mi už to i Evrlína dosť vysvetľovala. Ale, radný pane, keď sme my nie žiadne grófky.
POTOMSKÝ: Ale ani sedliačky sú nie. Veď ani ja som nie barón, ale bouprisám, keby mi môj syn ako dáky švec onikal — (Pije.)
EVIČKA: Teda oni majú syna, gnädiger Herr?
POTOMSKÝ (Akoby nepočul otázku.): A čo som ja proti nim, meine Gnädige? (Pije.)Oni sú ale prvá dáma slávneho mesta Kocúrkova, či z ohľadu vysokých úradov ich nebožtíka, či z ohľadu bohatstva — tisíc hromov! Veď oni sú dáma, ktorá viacej váži nežli mnohá grófka, ktorá len ten mizerný titul má a až po uši židom v kapse trčí. (Pije.)
SOKOLOVÁ: Ale, radný pane, keď my len okolo nášho hospodárstva predsa len tak sedliačiť musíme —
POTOMSKÝ: Ha, veď je to práve, čo chcem povedať. Vari by ešte i na svoje staré dni s tou sedľačinou zožierať sa chceli! Či sa už dosť nenamozolili? Či nezaslúžia teraz sladkého odpočinku? A potom, keď druhým ľuďom toľko dobrého robia, či sebe samej nedoprajú na staré dni trošku radosti a rozkoše? Ach, ja ľutujem ich vzácne zdravie. Veď čo si počnú dve dengľavé ženské pri tak veličiznom hospodárstve? Nech nezavrhnú moju dobrú radu, nech dajú všetko do — árendy!
SOKOLOVÁ: Do árendy? — Ha — už teraz rozumiem.
POTOMSKÝ: Tak jest, do árendy! Veď ja im dobre chcem — ja som ich dobrý Hausfreund [48], o tom som ja to fantazíroval, meine Gnädige, nech urobia próbu — ja im za to stojím, že im tá árenda i s ich kapitálom na dvetisíc zlatých striebra ročitého cinzu prinesie! A či s tým pansky nevyžijú sťa dáke princezky bez všetkých starostí? Či si neusporiadajú dom á la grosso? Či nebudú hrať prvú rolu v Kocúrkove?
EVIČKA: Ach, liebe Mutter, urobme to tak!
SOKOLOVÁ: Nemiešaj sa ty do toho, dievka moja! To sa musí lepšie rozvážiť. (Ktosi klope.)
POTOMSKÝ (pre seba): Ale ký čert to včuľ mal á propos [49]klope? (Klope silnejšie.)Szabad! [50]
SOKOLOVÁ: Herein! [51]
Dráb k predošlým.
DRÁB (s listom): Pán veľkomožný, poštárik im priniesol tento list (Potomský mu ho z ruky vytrhne)a povedal, že to musí byť dáka telegrafická depeša, lebo že je napísané sürgös [52].
POTOMSKÝ (čítajúc list): Môžeš odísť! (Dráb odíde.)
Sokolová, Evička, Potomský.
POTOMSKÝ (hľadiac do listu): Vidia, meine Gnädigen, tu je list od môjho syna z Pešti, ktorý sa mi k neslýchanej radosti asi o dva mesiace domov navráti.
SOKOLOVÁ a EVIČKA: Od ich syna?
POTOMSKÝ: A to akého, meine Gnädigen. V Pešti mi všetky školy vyštudíroval, a to jak chvalitebne. Keď exámeny skladal, tak virtuózne každým razom odpovedal, že temer každý exámen na všeobecnú žiadosť profesorov vídrholovať [53]musel. —
SOKOLOVÁ: Nu, nu, teda im už domov príde?
POTOMSKÝ: Ach, moja milá pani, ak vedia pocítiť, čo je láska rodičovská — ale veď — oni sú matka; nech slyšia, prečítam im ten list. (Okuliare si napraví a číta.)„Édes apám [54], poneváč mi na tri listy neodpovedáš, én pedig olly helyzetben vagyok, hogy asak a pénz, vagy az akasztófa segíthet rajtam (popravuje si okuliare a kašle)tehát annak okáért [55]“ —
SOKOLOVÁ: Ale nechže sa neunujú, radný pane. Veď my to beztoho nerozumieme, keď je to viacej po maďarsky? POTOMSKÝ: Ani frajle Evrlín nerozumejú po maďarsky?
EVIČKA: Ale Gnädiger Herr, keď to nie je móda po maďarsky hovoriť. —
POTOMSKÝ: Do čerta, ba práve to je móda, a móda sa musí nasledovať! Veď už po celej krajine maďarský divat a múveltség [56]panuje; áno, chvalabohu, odkedy ja som v Kocúrkove, už sa to len i tuná alázatošuje, tekintetešuje, éljenuje a ebbalelkuje [57], až milá vec! A čo len potom, keď môj syn Jelenfy domov príde? Potom to len bude haladáš! — Veď vidia, aký to törzsökös magyar [58]z neho zostal, už i meno si pomaďarčil, nech len pozrú, už sa nepodpisuje Potomský, lež Jelenfy János! No a či to nie je krajšie, ako to sprosté Potomský.
EVIČKA: Jelenfík? Veru, to krásne znie ten maďarský jazyk. Liebe Mutter, ver' bys' ma mohla dať učiť i po maďarsky!
POTOMSKÝ: Právo, éljen! To je móbl mamuške tykať a nie po sedliacky vykať.
SOKOLOVÁ: He, he, he, veď už nedbám — ale sa mi to také divné vidí! He, he, he!
EVIČKA: Ach, mamuška moja drahá, teraz ťa len rada mám! (Bozkáva jej ruku.)
POTOMSKÝ (pre seba): Právo, to sa mi znamenite podarilo — už mám Evrlínu na svojej strane — nadnes to vari bude dosť — s tou árendou musím pomaly, opatrne; to je výborný úvod! (Nahlas.)Ale, meine Gnädigen, nech odpustia, že som sa až veľmi tuná zadržal — úradné práce ma domov volajú — a povinnosť predchádza — nech sa mi dobre majú (berie širák a poklony robí), alászolgája! [59]
EVIČKA (urobí kniks): Ihre Dienerin! [60]
SOKOLOVÁ: Nechže nám viac ráz dajú šťastie, Herr von Potomský, adié! (Idú ho obidve odprevadiť, opona padne.)
[1] 1; z nem. z výchovy.
[2] 2; z nem. slečna.
[3] 3; z nem. komornicou.
[4] 4; z franc. nábytok.
[5] 5; nem. ruky bozkávam.
[6] 6; nem. milá matka.
[7] 7; nem. sprosté.
[8] 8; z nem. prinežné.
[9] 9; nem. Voľno.
[10] 10; maď., nem. Služobník, milostivé.
[11] 11; nem. Služobnica vaša!
[12] 12; nem. žiaľ, bohužiaľ.
[13] 13; maď., nem. Prosím, milostivý pán.
[14] 14; nem. skom. Ruky bozkávam, milý anjel môj.
[15] 15; nem. už tuším.
[16] 16; nem. moje milostivé dámy.
[17] 17; z nem. vystrojiť.
[18] 18; z nem. uchádzať.
[19] 19; z nem. ctiteľov, uchádzačov.
[20] 20; z nem. kurizantov.
[21] 8; z maď. na moj dušu.
[22] 22; z nem. odhadovať.
[23] 23; z nem. otca rodiny.
[24] 24; z nem. skom. olovrant.
[25] 25; nem. v ťažkosti.
[26] 26; nem. skom. v ťažkostiach.
[27] 27; nem. dopredu.
[28] 28; nem. skom. po kaviarňach.
[29] 29; maď. mierna nadávka.
[30] 30; maď. jasné.
[31] 31; nem. vyznanie lásky.
[32] 32; maď. V tom je háčik.
[33] 33; z lat. Víťazstvo!
[34] 34; maď Skvelá myšlienka!
[35] 35; z nem. Ženích, snúbenec.
[36] 36; maď. Aby doň hrom!
[37] 37; z nem. podplatiť.
[38] 38; pozri pozn. č. 26.
[39] 39; maď. prirodzene.
[40] 40; z nem. prekvapiť, pristihnúť.
[41] 41; z maď. Nech sa páči!
[42] 42; z nem. skom. Pod všetku kritiku!
[43] 43; nem. Ó, prepáčte, stokrát prepáčte!
[44] 44; nem. Zato nič, milostivý pán!
[45] 45; nem. skom. háveď.
[46] 46; nem. pozri pozn. č. 14.
[47] 47; nem. vzdelané a urazené.
[48] 48; nem. domáci priateľ.
[49] 49; franc. nevhodne.
[50] 50; maď. Voľno!
[51] 43; nem. Voľno
[52] 52; maď. súrne.
[53] 53; z nem. opakovať.
[54] 54; maď. Drahý otec.
[55] 55; maď. a ja som v takom položení, že by mi len peniaze alebo šibenica pomôcť mohli: teda skrzeva toho —
[56] 56; maď. móda a vzdelanosť.
[57] 57; z maď. pozdravovať sa po maďarsky „alázatos szolgája“, oslovovať niekoho „tekintetes úr“, vyvolávať „éljen, riešiť „ebb a lelke“.
[58] 58; maď. Maďar od koreňa.
[59] 59; pozri pozn. č. 10.
[60] 60; pozri pozn. č. 11.
— dramatik, publicista, kňaz a agilný organizátor národného a literárneho života Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam