ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Evička a Borka.

BORKA: Ach, Evička naša dobrá! Tak som už rada, že ste už zasa doma!

EVIČKA (pri toalete): Ale nehovorže mi viac Evička! Ja som sa z ercíhunku ^[1]nie viac Evička, len frajle ^[2]Evelin domov navrátila, rozumieš?

BORKA: Je pravda, frajla Evrlín! Veď mi to už i pani veľkomožná, vaša mamuška poviedala. Ach, veď ste vy predtým sťa Evička tak dobrá bývali ku mne; odkedy vám ale to vaše krásne meno prekrstili, zdá sa, že i vaše dobré srdce ku mne sa premenilo. Už vám teraz nič po vôli nemôžem spraviť, ku všetkému som vám sprostá. (Rozmazne sa.)

EVIČKA: No, neplač, Borka moja, nebuď sprostá!

BORKA: Či ste už zabudli na tie časy, keď sme spolu trávu zbierali, kvety trhali a venčoky vili?

EVIČKA: Nono, poď sem, nech ťa objímem! Veď sa moje srdce k tebe nepremenilo. Ty si bola niekdy tovariška mojich detinských zábav a za toľké roky si verne u nás slúžila. Vidíš, ja ťa chcem teraz odmeniť a povýšiť ťa z tvojho nízkeho stavu; ty nebudeš viac služobnou dievkou, lež mojou frajcimerkou ^[3].

BORKA: Ach, predsa ma teda rada máte, moja dobrá frajla Evrlín! Ale čože to vlastne za hodnosť znamená tá frajcimrka!

EVIČKA: To znamená, že nebudeš viac trávu z poľa vláčiť, kravy dojiť, ošípané kŕmiť, lež len mňa samú obsluhovať: (chytro hovorí)ráno mi chyžu vymetieš, méble ^[4]od prachu očistíš, posteľ popravíš, toalet prichystáš, šaty vypigluješ, vlasy učešeš, zapletieš, krinolíny pripravíš, drieky posťahuješ, pozapínaš.

BORKA: Beda mne. Veď to budem mať viac roboty s vami nežli s tými kravami.

EVIČKA: Nebuďže sprostá. Veď ti to pôjde ako voda — a čo je hlavná vec, šaty ti dám také spraviť, že ťa Kocúrkovani za dáku kišasonku budú držať; — no, či sa ti to nepáči?

BORKA: Ďakujem, ďakujem, moja dobrá frajla Evrlín!

EVIČKA: Nehovor mi tak po sedliacky ďakujem, lež povedz ich küsse die Hände ^[5]a ruku bozkaj! (Otrčí jej ruku.)

BORKA: I kiss ti hont! (Ruku jej bozká, na čo sa Sokolová vo dverách zjaví.)

EVIČKA: Tak! Uč sa maniere. (Zbadá matku.)Teraz ale chytro hybaj kravy na pole vyhnať; lebo nás mamuška vyhrešia. (Borka letí preč.)

Evička a pani Sokolová.

SOKOLOVÁ: Veru pekné maniere! Hanbi sa, tak ruku otŕčať k bozkávaniu, fuj!

EVIČKA (letí jej ruku bozkať): Ale, liebe Mutter ^[6], nehnevajže sa —

SOKOLOVÁ: Či mlčíš? Či sa to s úctivosťou detinskou zrovnáva svojej matke tykať? — Už som ti raz riekla, a od toho neodstúpim, viac sa mi neopovážiš „ty“ hovoriť; rozumieš?

EVIČKA: Ale keď nás v tom ercíhunku tak učili, že je to gemein ^[7]rodičom svojim vykať, že je to proti bontónu.

SOKOLOVÁ: Prevrátený ercíhunk! Veru pekný bontón, matke sťa dákej slúžke mir niks dir niks tykať! Tam, varešku do ruky, k hospodárstvu sa prizerať: to, dievka moja, je tvoj bontón. Azda myslíš, že bude dáka grófka z teba?

EVIČKA (pustí sa do plaču): Ale, liebe Mutter, teda načo ste ma do ercíhunku dali. Tam nás veru kuchárstvu a hospodárstvu neučili; to som ja už dávno zabudla — moje ruky sú už k tomu pricertlich. ^[8] (Rozmaznuje sa.)

SOKOLOVÁ (pre seba): No, keď mi už len aspoň vyká! Tak mi ju tam pobláznili! No, ale veď ona pomaly vytriezvie, len trpezlivosť! (Ktosi klope na dvere, k Evičke.)No, nemazni sa — ktosi klope — to je najskôr pán Potomský, od dvoch rokov obyvateľ kocúrkovský a radný pán — dobrý to priateľ nebožkého apku — ktorému ťa teraz predstavím. — Herein! ^[9]

Potomský k predošlým.

POTOMSKÝ (s okuliarmi na nose): Alászol—gája, meine Gnädige ^[10], opovažujem sa —

SOKOLOVÁ: Vítame ich, Herr von Potomský! Tuná mám šťastie svoju dcéru im predstaviť.

EVIČKA (urobí kniks): Ihre Dienerin! ^[11] (Oči si utiera.)

POTOMSKÝ: Veľmi sa teším, že sa nám konečne z toho ercíhunku navrátili. (Prezerá ju okuliarmi.)Ale čo vidím? Veď ich krásne očko je akési vyplakané? Či vari nejaká smutná udalosť (fixíruje obidve)ich postretla?

SOKOLOVÁ: Veru, leider ^[12]takô dačo! — Ale nechže si sadkajú, Herr von Potomský! (K dcére.)Podajže stoličku pánu veľkomožnému.

EVIČKA (podá): Tessék, gnädiger Herr! ^[13]

POTOMSKÝ (sadá si): Kiss ti hont, mein lieber Engel! ^[14]aha — ja somár — ich errate schon ^[15]trúchlivá rozpomienka na privčasnú smrť pána apušku — nu, nu —

EVIČKA (znovu sa rozplače): Ach, môj dobrý apuško! Veď som neraz myslela, že mi srdce pukne od žiaľu. Ja úbohá sirota, už nemám viac apušku!

SOKOLOVÁ (tiež si utiera oči): A ja manžela! Už sme teraz opustené siroty!

POTOMSKÝ: Ale to ich tešiť môže, meine Gnädigen ^[16], že ich nebožký, nech ho boh oslávi — tak otcovsky sa staral o slávu mesta Kocúrkova. Veď im to len bol za richtára! A aký pekný majetok po sebe zanechal! Tri domy rínkové, veľký majer za mestom, záhrady, lúky a role, a tie utešené hory a ten hodný kapitálik u hercega! Ej, meine Gnädige, čiže len raz jedinú dcérušku svoju k vydajú ausštafírovať ^[17]môžu; budúže sa o ich krásnu ruku, frajle Evrlín, gavalieri kocúrkovskí beverbovať ^[18], budúže mať anbéterov ^[19]a kúrmacherov ^[20]na každý prst! Veď, išten bizón ^[21], celý ich majetok na svojich stotisíc zlatých anšlagovať ^[22]sa môže.

SOKOLOVÁ: Ale nechže nás tak vysoko necenia, radný pane! Veď sa len, buď bohu chvála, dobre máme; ale až veľmi cítime tu stratu nášho dobrého hausfótra ^[23]; veď je to len zle v dome bez chlapa; už nemá kto rozkázať — ja na všetko nestačím — ani tí ma poslúchať nechcú (fixíruje dcéru)— a Evrlína mi z toho ercíhunku až veľmi spanštelá prišla —

EVIČKA: Ale, liebe Mutter!

SOKOLOVÁ: Na jej pomoc pri našom veľkom hospodárstve viac rátať nemôžem —¦

EVIČKA: Ale, Mutter! (Schytí sa preč.)

SOKOLOVÁ: Počujže, Evrlína, daj nám tam spraviť nejaký jauzn ^[24], veď beztoho zriedka máme šťastie radného pána v dome svojom uctiť, a — pošli dnu slúžku stôl prikryť. (Evička zmizne.)

Sokolová a Potomský

POTOMSKÝ (chce sa odobrať): Ale, kiss ti hont, meine Gnädige, nechcem byť nepríležitý —

SOKOLOVÁ: Nechže nebudú taký pyšný, radný pane, nech zostanú!

POTOMSKÝ: Nuž, keď ráčia rozkázať — (sadá — pre seba)hm, tá baba zdá sa byť ozaj buchnutá do mňa. (Zakašle a okuliare si napraví.)

SOKOLOVÁ: Veď oni boli dobrým priateľom môjho nebožkého, a úfam, že i jeho úbohej vdove niekdy dobrou radou prispejú.

POTOMSKÝ: Zo srdca milerád! Veď úbohé vdovy tešiť je skutok lásky kresťanskej. (Pre seba.)Hm. to by bol prevýborný skutok milosrdenstva, túto bohatú vdovu manželstvom potešiť. (Zakašle.)

SOKOLOVÁ: Zdajú sa byť in Verlegenheit ^[25], Herr von Potomský! Prečo sú nie úprimný?

POTOMSKÝ: Nech odpustia, meine Gnädige, veru som trošku frlégn ^[26]. (Pre seba.)Či jej mám teraz lásku vyjaviť? (Nahlas.)Ostýcham sa, meine Gnädige!

SOKOLOVÁ: Von s tým! Veď ak im v dačom pomôcť môžem —

POTOMSKÝ: Ach, moja milá pani, už dosť dlho som so sebou bojoval; lež už viac nemôžem odolať — už podlieham —

SOKOLOVÁ: Hm, hm, tým dotieravým kreditorom? Teda je to predsa pravda?

POTOMSKÝ (pre seba): Halt! Tá čosi počula o mojich dlžobách! (Nahlas.)Ó, boh zachráň, meine Gnädige, veď sú len v Kocúrkove zlé jazyky! Ba naopak, musím sa im pochváliť, že znamenite vorwärts ^[27]idem. Môj na kondignáciu vysoký dom, a to pekné hospodárstvo, a to radné panstvo veď len tiež dačo prináša; ale ľudia sú závistliví, klebetní —

SOKOLOVÁ: Veď je pravda, že sa to len naklebetí v tom Kocúrkove. Veď i o mojom nebožtíkovi čo sa všetko naklebetilo, ako vraj mesto klamal, za obecné peniaze domy kupoval a iné hnusné luhaniny — a či nám neubližovali?

POTOMSKÝ: Neslýchané! Do neba volajúci hriech!

SOKOLOVÁ (ukáže mu ruky): Veď nech sa len podívajú na moje ruky, či nevyzerajú ako dákej obecnej dievky?

POTOMSKÝ (pre seba): Veru, chutné dlabky, neúročno! (Zakašle.)

SOKOLOVÁ: Veď som sa len napracovala, namozolila, psoty natrela —

POTOMSKÝ (pre seba): Preto tak schudla, nebožiatko. (Zakašle.)

SOKOLOVÁ: Či som sa im hanbila kopať, vodu nosiť, šaty prať? Či sa mi ťažilo predo dňom vstávať, čeľaď budiť, pracovať, — a či som ešte i začas richtárstva svojho muža s maslom a syrom nekupčila, a muž zasa s drevom a tabakom a s cigarkami? Tu potom sa svet diví, že sme si horko—ťažko dačo nadobudli, tu potom ohovárky nespravodlivé.

POTOMSKÝ: Ó, pekelná zlosť kocúrkovská! Ale vidia — i o mne všakové klebety —

SOKOLOVÁ (prekričí ho): A či môj nebožký po krčmách a kaféhajsoch ^[28]sa vláčil? Či pri kartách vysedával? Či —

POTOMSKÝ (prekričí ju): Ale, meine Gnädige, veď ja im to všetko verím; úbohé vdovy veľa trpieť musia, všakovým uštipačným jazykom sú vystavené; najmä ak nemajú dákeho ochrancu. A vidia, teraz ja chcem byť ich ochrancom, tým viac, že i ja potrebujem dákej priateľkyne; veď i ja som vdovec, i mne nespravodlivo ubližujú — vari preto, že sa nechcem ženiť, že som už nejednej paničke kocúrkovskej košík dal —

SOKOLOVÁ: Nuž, a prečo tie košíky tak rozdávajú? (Počuť volanie Evičkino z bočnej izby:Mamuška, poďteže trochu semká!)

POTOMSKÝ (volanie nepočujúc): Ach, meine Gnädige, lebo len jednu ctím a nevýslovnou láskou k nej horím; oni sú tá jediná (kľakne pred ňou), ktorú nevýslovne milujem — ich velebím a večnú lásku im prisahám. (Pauza — okuliare si skladá — počuť opätovné volanie z bočnej izby — Sokolová zmizne — prikvitne Borka s obrúskami pod pazuchou a na miesto panej sa postaví — čo sa všetko deje v jednom „nu“.)

Potomský, Borka.

POTOMSKÝ (premenu nezbadajúc): Oni, oni sú vyvolená srdca môjho, môj anjel, nech sem dajú ich vzácnu ruku, nech ju k tomuto klopajúcemu srdcu pritisnem! (Bozká Borke ruku, vyskočí a objíme ju.)

BORKA: Ale no! Čo sa im robí, pán veľkomožný? (Vytrhne sa mu z náručia.)

POTOMSKÝ: Všetci čerti. Veď to boli akési tenké drieky a hlas cudzí! (Okuliare si kladie — Borka medzitým zmizne.)

Potomský (sám).

Nikto v izbe? Lapátos teremtette ^[29], či blázna robia zo mňa? Ale nie! Ona to bola — veď som s ňou hovoril, pred ňou kľačal — világos ^[30]— musela zutekať. No, nič to, počiatok je romantický — už môj Liebeser—klärung ^[31]zná — zaľúbený som do nej do zbláznenia, to ženám šmajchľuje. — Ale, holla, čo mi prichádza na um! Veď dcéra je vlastne dedičkou celého toho majetku, a matka len taký šustrflek. Itt a bökke—nö! ^[32] (Zamyslí sa — v bočnej izbe počuť chichot.)Viktória! ^[33]Egy remek gondolat! ^[34]Veď mám syna v Pešti — ten musí byť brajtigámom ^[35]Evrlíny. (Zamyslí sa znovu.)Ale ten žid, ten žid, ktorý mi ustavične na krk chodí; — tisíc hromov, čo si tu počať? A notabene tá masliarka nie je vetrom buchnutá, ba až veľmi rozvážna — tu treba prefíkaných fígľov! — Hm, jediná cesta, ktorá by ma k cieľu priviedla, bola by: to ich hospodárstvo do árendy dostať — a tak bych ľahko žida exkontentiroval, a potom i synovi svojmu k tomuto manželstvu cestu prekliesnil. Ale pst, ktosi ide! (Okuliare si napraví a hľadí do dverí.)

Potomský a Borka.

BORKA (s findžami na tácke): Hi, hi, hi!

POTOMSKÝ: Tys' to, Borka? Čože sa tak smeješ?

BORKA: Nu, akože bych sa nesmiala, pán veľkomožný, keď ma tak objímali, hi, hi, hi!

POTOMSKÝ: Menykö üsse meg! ^[36]Teda si to ty bola?

BORKA (findže na stôl kladie): Hi, hi, hi! Vari sa bláznili, pán veľkomožný!

POTOMSKÝ (pre seba): Halt! Tú dievku musím beštechovať ^[37]. (Nahlas.)Ale, Borka, veď si ty len driečne dievča! (Vytiahne mešec.)Tu máš na stužky. Ale nehovor panej, že som ťa objímal.

BORKA (nechce prijať): Veď som jej to už rozprávala, pán veľkomožný!

POTOMSKÝ: Do čerta! A či sa preto nahnevala?

BORKA: Ba smiala až do rozpuku, hi, hi, hi!

POTOMSKÝ (tisne jej do rúk mešec): No, len si vezmi. To je za to objímanie — ale teraz mi ešte povedz, či už má kašisonka dákeho frajera?

BORKA: Nie ver', iba akéhosi olejkárovho syna z Turca mamuška jej vychvaľuje; ten olejkár kedysi nebohému pánu richtárovi akúsi nezahojiteľnú ranu na nohe vyliečil, a už vtedy mu prisľúbili, že jeho synovi v školách Evičku, ktorá ešte vtedy maličká bola, za manželku dajú; pravdaže, je už od toho času mnoho rokov, ale mamuška chce slovo zadržať — už som zabudla, ako sa volá; tak akosi Jelenský, či Jesenský —

POTOMSKÝ: Všetko jedno! A či ho už videla kišasonka?

BORKA: Nikdá! Ale má onedlho semká prísť; nedávno dostala list od neho: lež kišasonka nechce ani čuť o ňom.

POTOMSKÝ: A či je ináč kišasonka vo všetkom matke poslušná?

BORKA: Veru nie priam. Kišasonka chce mamuške tykať, a ona jej to nechce dovoliť; i dnes pred ich príchodom kišasonka preto plakala; — ale nech ma už pustia, veď ešte mám veľa roboty. (Zuteká.)

Potomský (sám).

Ha, teraz už pochopujem, prečo obidve tak ferlégn ^[38]boli, keď som semká prišiel; — no, i to mi nezaškodí vidieť. Ale hlavná vec je ten olejkár; természetes ^[39], že to musí byť akýsi bohatý olejkár. Veď som počul, že tí sprostí olejkári už i statky sebe kupujú. Teda akýsi olejkár bude sa za prsty ťahať s mojím synom, vyštudírovaným juristom peštianskym. Už v duchu predvídam, že to nepôjde bez fiškálskych akcií, bez komplotov a krvavých duelov. (Striasa sa.)Hm, to bude divná komédia v Kocúrkove! (Sadne si zamyslený a bočné dvere sa otvoria.)

Potomský, Sokolová a Evička.

SOKOLOVÁ a EVIČKA (vo dverách — pre seba): Pst, pst, ten čosi fantazíruje.

POTOMSKÝ (pre seba): Veď kebych len mohol tú árendu dostať, potom by to len išlo. Hm, keď chcel had pekelnú Evu oklamať, predovšetkým vzbudil v nej žiadosť pýchy, rozkoše a nádhery života. Budete ako bohovia, to zviedlo Evu. (Vyskočí.)Právo! Len systematicky túto myšlienku previesť, a (vykríkne)árenda. —

SOKOLOVÁ: Ale čo za árenda, Herr von Potomský!

POTOMSKÝ (zľaknutý): Ach — ale ma überrašovali ^[40]meine Gnädige.

(Evička do findže čaj nalieva.)

SOKOLOVÁ: Veru až veľmi sú pokolomútený, radný pane! Veď sa trasú, akoby ich zimnica mrvila.

POTOMSKÝ: To jest horúčka, horúčka lásky ma mrví, meine Gnädige.

(Borka nesie na stôl rum.)

SOKOLOVÁ: Ha, ha ha! Vari tie pľuščočky Borkine ich tak veľmi rozhorúčili?

EVIČKA (k matke): Ale, mamuška, veď pochladne ten čaj; ponúkniteže radného pána.

SOKOLOVÁ: Je pravda, radný pane, teššík! ^[41]Zakiaľ je vrelý ten čajík, ten im snáď tú horúčku vyhojí.

EVIČKA: Mamuška, či mám i vám trošku rumu vliať?

POTOMSKÝ: Ach — to je unter aller Kritik! ^[42]Či sa taký bontón frajle Evrlín učila v tom ercíhunku? Mamuške svojej hovoriť vy, ponúknite, vám, ako dákej sedliackej pani kmotre?

EVIČKA (začervenie sa a chce hovoriť): Ale —

SOKOLOVÁ (predskočí ju v reči): Nu, nu, radný pane! Nechže mi tak veľmi dcéru nekarhajú. Veď jestli kto karhanie zaslúži, teda som to ja sama; lebo ja som jej rozkázala, aby mi podľa našej starodávnej obyčaje vykala.

POTOMSKÝ (k Evičke): Ó, Pardon, tausend Pardon! ^[43]

EVIČKA: Macht nichťs, gnädiger Herr! ^[44]

SOKOLOVÁ: Ale nechže si sadnú, radný pane! Veď sa môžme i pri findži čaju o tom zhovárať. (Sadajú si.)Veď už nedbám, nech mi napozatým oniká.

POTOMSKÝ (koštuje čaj): Ani vykať, ani onikať — to je len pre Gsindl ^[45]. (K Evičke.)Ale oni, mein Engel ^[46], či by mi ešte nevliali pár lyžičiek rumu? (Evička mu vleje, k Sokolovej.)Ale čo je gebildet a hochgeboren ^[47], to ani nevyká, ani neoniká. (Pije.)

SOKOLOVÁ: Veď mi už to i Evrlína dosť vysvetľovala. Ale, radný pane, keď sme my nie žiadne grófky.

POTOMSKÝ: Ale ani sedliačky sú nie. Veď ani ja som nie barón, ale bouprisám, keby mi môj syn ako dáky švec onikal — (Pije.)

EVIČKA: Teda oni majú syna, gnädiger Herr?

POTOMSKÝ (Akoby nepočul otázku.): A čo som ja proti nim, meine Gnädige? (Pije.)Oni sú ale prvá dáma slávneho mesta Kocúrkova, či z ohľadu vysokých úradov ich nebožtíka, či z ohľadu bohatstva — tisíc hromov! Veď oni sú dáma, ktorá viacej váži nežli mnohá grófka, ktorá len ten mizerný titul má a až po uši židom v kapse trčí. (Pije.)

SOKOLOVÁ: Ale, radný pane, keď my len okolo nášho hospodárstva predsa len tak sedliačiť musíme —

POTOMSKÝ: Ha, veď je to práve, čo chcem povedať. Vari by ešte i na svoje staré dni s tou sedľačinou zožierať sa chceli! Či sa už dosť nenamozolili? Či nezaslúžia teraz sladkého odpočinku? A potom, keď druhým ľuďom toľko dobrého robia, či sebe samej nedoprajú na staré dni trošku radosti a rozkoše? Ach, ja ľutujem ich vzácne zdravie. Veď čo si počnú dve dengľavé ženské pri tak veličiznom hospodárstve? Nech nezavrhnú moju dobrú radu, nech dajú všetko do — árendy!

SOKOLOVÁ: Do árendy? — Ha — už teraz rozumiem.

POTOMSKÝ: Tak jest, do árendy! Veď ja im dobre chcem — ja som ich dobrý Hausfreund ^[48], o tom som ja to fantazíroval, meine Gnädige, nech urobia próbu — ja im za to stojím, že im tá árenda i s ich kapitálom na dvetisíc zlatých striebra ročitého cinzu prinesie! A či s tým pansky nevyžijú sťa dáke princezky bez všetkých starostí? Či si neusporiadajú dom á la grosso? Či nebudú hrať prvú rolu v Kocúrkove?

EVIČKA: Ach, liebe Mutter, urobme to tak!

SOKOLOVÁ: Nemiešaj sa ty do toho, dievka moja! To sa musí lepšie rozvážiť. (Ktosi klope.)

POTOMSKÝ (pre seba): Ale ký čert to včuľ mal á propos ^[49]klope? (Klope silnejšie.)Szabad! ^[50]

SOKOLOVÁ: Herein! ^[51]

Dráb k predošlým.

DRÁB (s listom): Pán veľkomožný, poštárik im priniesol tento list (Potomský mu ho z ruky vytrhne)a povedal, že to musí byť dáka telegrafická depeša, lebo že je napísané sürgös ^[52].

POTOMSKÝ (čítajúc list): Môžeš odísť! (Dráb odíde.)

Sokolová, Evička, Potomský.

POTOMSKÝ (hľadiac do listu): Vidia, meine Gnädigen, tu je list od môjho syna z Pešti, ktorý sa mi k neslýchanej radosti asi o dva mesiace domov navráti.

SOKOLOVÁ a EVIČKA: Od ich syna?

POTOMSKÝ: A to akého, meine Gnädigen. V Pešti mi všetky školy vyštudíroval, a to jak chvalitebne. Keď exámeny skladal, tak virtuózne každým razom odpovedal, že temer každý exámen na všeobecnú žiadosť profesorov vídrholovať ^[53]musel. —

SOKOLOVÁ: Nu, nu, teda im už domov príde?

POTOMSKÝ: Ach, moja milá pani, ak vedia pocítiť, čo je láska rodičovská — ale veď — oni sú matka; nech slyšia, prečítam im ten list. (Okuliare si napraví a číta.)„Édes apám ^[54], poneváč mi na tri listy neodpovedáš, én pedig olly helyzetben vagyok, hogy asak a pénz, vagy az akasztófa segíthet rajtam (popravuje si okuliare a kašle)tehát annak okáért ^[55]“ —

SOKOLOVÁ: Ale nechže sa neunujú, radný pane. Veď my to beztoho nerozumieme, keď je to viacej po maďarsky? POTOMSKÝ: Ani frajle Evrlín nerozumejú po maďarsky?

EVIČKA: Ale Gnädiger Herr, keď to nie je móda po maďarsky hovoriť. —

POTOMSKÝ: Do čerta, ba práve to je móda, a móda sa musí nasledovať! Veď už po celej krajine maďarský divat a múveltség ^[56]panuje; áno, chvalabohu, odkedy ja som v Kocúrkove, už sa to len i tuná alázatošuje, tekintetešuje, éljenuje a ebbalelkuje ^[57], až milá vec! A čo len potom, keď môj syn Jelenfy domov príde? Potom to len bude haladáš! — Veď vidia, aký to törzsökös magyar ^[58]z neho zostal, už i meno si pomaďarčil, nech len pozrú, už sa nepodpisuje Potomský, lež Jelenfy János! No a či to nie je krajšie, ako to sprosté Potomský.

EVIČKA: Jelenfík? Veru, to krásne znie ten maďarský jazyk. Liebe Mutter, ver' bys' ma mohla dať učiť i po maďarsky!

POTOMSKÝ: Právo, éljen! To je móbl mamuške tykať a nie po sedliacky vykať.

SOKOLOVÁ: He, he, he, veď už nedbám — ale sa mi to také divné vidí! He, he, he!

EVIČKA: Ach, mamuška moja drahá, teraz ťa len rada mám! (Bozkáva jej ruku.)

POTOMSKÝ (pre seba): Právo, to sa mi znamenite podarilo — už mám Evrlínu na svojej strane — nadnes to vari bude dosť — s tou árendou musím pomaly, opatrne; to je výborný úvod! (Nahlas.)Ale, meine Gnädigen, nech odpustia, že som sa až veľmi tuná zadržal — úradné práce ma domov volajú — a povinnosť predchádza — nech sa mi dobre majú (berie širák a poklony robí), alászolgája! ^[59]

EVIČKA (urobí kniks): Ihre Dienerin! ^[60]

SOKOLOVÁ: Nechže nám viac ráz dajú šťastie, Herr von Potomský, adié! (Idú ho obidve odprevadiť, opona padne.)