ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

JELENSKÝ (sám s ovesenou tanistierkou): Teda som už predsa raz tuná v tom báječnom Kocúrkove, pri cieli svojej poetickej výpravy! Na celej ceste nikto mi nevedel povedať, kde leží vlastne to Kocúrkovo. Mne ale až veľmi na tom záležalo, abych ho vyhľadal; lebo ponajprv som básnik, a po druhé mám tuná oddanicu. Už ale

to je Kocúrkovo básnikovi slovenskému! Ha, ha, ha, veď Kocúrkovo je Eldorádo, Tibur a Olymp Múz slovenských, tuná majú sídlo satyrovia, bakchantky, fauni a sirény — a čo je hlavná vec, tuná má sídlo i bohatá Evička Sokolová, ktorú (spievajúc)

Buď čo buď, musel som teda to slávne Kocúrkovo vyhľadať — blúdil som po celom Slovensku, poprehliadal všetky folianty a bachanty o Kocúrkove, ba i mapy a cestopisy na poradu bral, ľudí sa pýtal, jedni mi napravo, druhí naľavo, jedni tam, druhí inam ukazovali — a kde nič, tu nič, — milého Kocúrkova nikde niet! Do tisíc striel! Už som chcel re infecta ^[61]spiatočnú cestu nastúpiť, keď mi zrazu Múza do ucha zakričí: „Ty blázon, čože sa tak trudíš? Veď Kocúrkovo máš všade pred nosom, len otvor oči!“ Otvoril som teda oči, a skutočne bolo tomu tak, predo mnou ligotala sa makovica vysokej veže kocúrkovskej. S radosťou, že som už blízko k cieľu, vtiahol som teda do tohto hostinca. Tisíc hromov, veď som už polovičku peňazí strovil a toľko nesnádzí na pltiach a po horách vystál, už to hrúza! A tie hostince — to je do porazenia! — Fuj, hanba to pre nás, že temer na celom Slovensku nenájdeš statočného hostinca. (Skladá si tanistierku.)Chcej—nechcej, musíš hospodu hľadať v krčmách židovských a zaplatiť ju lepšie než v prvých hoteloch veľkomestských. (Sadá si ku stolu)A človeka by temer z kože zodrali, keď si dačo rozkáže. (Obzrie sa vôkol.)Hm, i toto sa zdá byť taká akási diera židovská — vari by toto mal byť hostinec kocúrkovský? Ha, ha, ha, to by ver' nebolo veľmi poetické! Vtedy by prvá charakteristika Kocúrkova mala byť židovská krčma? (Otvoria sa bočné dvere.)Ale pst, ktosi ide, to bude iste dáky Proudhon židovský.

Jelenský, žid Špitzer a Potomský.

(Špitzer a Potomský vyjdú z bočných dverí s posunkami v tichej rozmluve, Jelenského nespozorujúc.)

JELENSKÝ (pre seba): Hm, to je nobile par fratrum! ^[62]Opravdivý to Orestes a Pylades kocúrkovský!

ŠPITZER: Tak teda pri tom zostaneme, pán veľkomožný.

POTOMSKÝ: Tak jest, árenda je vaša, môj milý Špitzer! Zajtra ráno kontrakt sa podpíše punktum o desiatej hodine tuná v hostinci. — Majte teda tú najväčšiu čistotu a poriadok v dome.

ŠPITZER: To je moja starosť, pán veľkomožný! Ja viem, ako mám bohatú dámu uctiť. —

POTOMSKÝ: A notabene, ak by sa vtedy nejaký žobrák alebo vandrovník pri vašom prahu zjavil, neprepustite ho bez almužny.

ŠPITZER: Versteht sich! ^[63]Však sa to beztoho zriedka stane u mňa. —

POTOMSKÝ: Lebo je ona ináč dobrá kresťanka — a ja som vás vychválil, že ste vy statočný žid a že každému v núdzi milerád pomôžete.

ŠPITZER: He, he, he, pán veľkomožný, istotne ja to veľmi rád mám, keď sa na mňa dakto utisne.

JELENSKÝ (pre seba): Ale beda jeho koži!

POTOMSKÝ: A že vy máte viac lásky k blížnemu než ktorýkoľvek kresťan kocúrkovský, i lepšie sa rozumiete do hospodárstva, i poriadnejšie cinze platíte —

ŠPITZER: Ganz punktlich, ^[64]i mesto Kocúrkovo je so mnou úplne spokojné.

POTOMSKÝ: Tak jest, a preto vám radšej tento hostinec do árendy dávame.

JELENSKÝ (pre seba): Hm, teda sa o tento hostinec jedná?

POTOMSKÝ: Ale, á propos, či ste už boli s tou vechslou u toho pansláva?

ŠPITZER: Na službu, pán veľkomožný, dnes ráno som bol u neho, ale ma veľmi prosil, abych mu aspoň tri dni čakal.

POTOMSKÝ: Ba kýho čerta! A vari ste mu prisľúbili?

ŠPITZER: Ach, i tie jeho deti tak ma prosili a plakali, že som sa musel zmilovať. —

POTOMSKÝ (s hnevom): Teda mu tri dni chcete čakať?

ŠPITZER: Len do dnes večera. Práve včuľ chcem k nemu ísť a vechslu si dať likvidovať. —

POTOMSKÝ (s hnevom): Ty sprostý žid, veď ja som práve to chcel, aby ju nemohol likvidovať, aby tak prišiel do áreštu. Veď on najviac intrigoval, aby z tej árendy nič nebolo; a mimo toho, či on nie je ten, ktorý ti najviac odťahuje ľud od krčmy tými slovenskými novinkami a tými spolkami miernosti? Vidíš, akú už mávaš prázdnu krčmu (obzrú sa vôkol), jeden jediný vagabund ti tuná drichme.

ŠPITZER: Nu, nu, pán veľkomožný, nechže sa nehnevajú; ja som presvedčený, že mu tu v Kocúrkove nikto tú sumu nepožičia, čoby sa obesil. —

POTOMSKÝ: Nič, netreba odkladať; to by sa mohlo trafiť, že by mu snáď tá moja priateľka v súrach pomohla; ačkoľvek som frajcimerke zakázal, by ho k panej na žiaden pád nepripustila — tisíc hromov, veď ja som tú vechslu nadarmo neodkúpil od toho sklepníka. Toho človeka musíme znivočiť, bo nám do kariet hľadí. —

ŠPITZER: Dobre, teda hneď pôjdem na exekúciu, len sa preoblečiem. —

POTOMSKÝ: Ale žiadna milosť, žiadne zľutovanie, rozumiete? Akonáhle nebude v stave vyplatiť, rovno s ním k slúžnemu, tisíc beťahov, veď od toho celý náš plán závisí. Teda nemeškajte, adié! (Ide preč, odprevádzaný židom.)

JELENSKÝ (sám): Ha, to mi dáva rešpektu pred Kocúrkovom! To mi je látka ku kurióznej básni. Kresťan horší od žida, fuj! No, ver' som si prišiel na dobré miesto nevestu hľadať. Ale však len vari nebude celé Kocúrkovo takým zloduchom nakazené? Čo si tu mám počať? Či mám ísť tú Evičku Sokolovú vyhľadať? Hm, ale je otázka, či sa ja jej, a ešte väčšmi, či sa mne ona bude páčiť. Veď kebych sa na sivkoch sťa bohatý švihák semká priviezol, to by, pravda, účinkovalo; ale takto, len taký úbohý slovenský proletár! — Ej, a veru, aby mi košík dali, aby ma ako dákeho žobráka o almužnu prosiaceho odpravili, tisíc ohnivých striel, ešte to by mi bolo treba! Nie, takú potupnú rolu nebudem hrať v Kocúrkove. (Žid sa navráti.)

Jelenský a Špitzer.

JELENSKÝ (pre seba): Hm, už sa i ja musím s týmto faunom do známosti pustiť. (Nahlas.)Hé, pán hostinský, až veľmi ste zamyslený.

ŠPITZER: Nech odpustia, mladý pánko, mám veľké kšefty, i včuľ musím ísť na exekúciu — však vedia, že by krčmár od hladu skapal, keby si dlžoby neinkasoval. (Chce ísť, počuť spevy zvonku.)

JELENSKÝ: Počkajte! Čo to počuť za spevy? Či to netiahnu semká dáki bakchanti a saliari palatini?

ŠPITZER (hľadí von oblokom): Prosím ponížene — tu ani pán Salieri ani palatín nebýva; — ha, to sú kosci pani Sokolovej, idú z poľa, — už jej všetky lúky dokosili; musím ich dnu zavolať a trošku učastovať, lebo napozatým budú u mňa lúky kosiť. (Letí.)

JELENSKÝ (sám): Kosci pani Sokolovej? Šťastlivá náhoda! Tá mi azda nejakú niť ukáže k vyviaznutiu z tohoto labyrintu mojich rozpakov. Kosci? Ha, ha, ha! Veď i ja som si niekedy ako žiak z pasie zakosil na našich lúkach turčianskych — a tak mi to pristalo, až milá vec. Ha, čo mi napadá? Za kosca sa preobliecť a s tými koscami v dome Sokolovskom sa zjaviť, a tak inkognito ten mne naskrze neznámy terén lásky — či je hoden a možný k dobytiu, alebo či azda nie je dákym Donom Quijotom opanovaný — pekne krásne rekognoskovať, ^[65]a jestliby za to stálo, i atakovať — bravissimo, to mi je poetický nápad! A v najhoršom páde bude mi bez kompromitovania môjho mena retiráda ^[66]možná; a — čo si priam i nevestu nevykosím, aspoň nejaké zaujímavé dátky zo života kocúrkovského k zloženiu dákej báchorky iste ulovím.

(Kosci v národných oblekoch a s kosami na pleciach so spevom sa dnu hrnú.)

Jelenský, Špitzer a kosci.

KOSCI (spievajú ďalej začatú národnú pieseň; spievajú z nej jednu—dve strofy; umĺknu).

ŠPITZER: Vitajte, vitajte, dobrí ľudia, sadnite si trošku, ste ustatí, občerstvím vás holbičkami dobrej pálenky. (Chce ísť.)

JEDEN KOSEC: Ale, pán Špitzer, ďakujeme vám, my už nepijeme pálenku, lebo sme sa už tiež zapísať dali do toho spolku miernosti. —

ŠPITZER: Ih, vy blázni, čo by ste nepili? Však ja vás nechcem otroviť — a pálenka je tiež dar boží. (Ide preč a kosci si opierajú kosy o stenu a sadajú okolo stola.)

Jelenský a kosci.

JELENSKÝ: Sláva vám, statoční kosci slovenskí, nedajte sa tomu židákovi k zlomeniu svojho pobožného sľubu zviesť; nepite tú besnicu, pánboh s nami a zlé preč!

KOSCI (prizerajú sa mu): Pánboh daj, pánboh daj, mladý pánko!

JEDEN KOSEC: A ktože ste vy, mladý pánko!

JELENSKÝ: Ja som vyštudírovaný žiak, a teraz po krajine cestujem, abych poznal rozličné mravy a obyčaje národov; a to sa mi tak zaľúbilo, čo som z vašich úst práve vyrozumel, že ste sa i vy odriekli toho škaredého a záhubnej obyčaje, pálenku piť.

Sláva vám!

Špitzer k predošlým.

ŠPITZER (s holbou pálenky): Tu máte, dobrí ľudia, občerstvite sa — kto vám to môže zakázať — veď i pálenku pánboh stvoril k úžitku ľudskému. —

JELENSKÝ: Žide, zanes ty svoju pálenku naspiatok, alebo ju sám vystreb, keď ju tak zvelebuješ, a nepokúšaj dobrých ľudí k hriechu, rozumieš?

ŠPITZER: A čo vy tu máte rozkazovať, hé?

JELENSKÝ: Tisíc okovaných! Či ma hneď neposlúchneš? Alo marš! Prines týmto statočným šuhajom po žajdlíku vína, z toho najlepšieho, rozumieš? Ja budem platiť.

JEDEN KOSEC: Ale, mladý pánko, veď ste vy pocestný, šanujte si peniaze. —

JELENSKÝ: Ih, peniaze sem, peniaze tam — s tými pár grajciarmi sa ver' neožobráčim, a ja sa raz chcem so statočnými slovenskými šuhajmi rozveseliť. (K židovi.)Ale, tisíc striel do tvojich pľundrov, žide, či neprinesieš zaraz to víno? (Žid uteká.)Veď by tu človek temer pípeť dostal od smädu! (Prechádza sa.)

Jelenský a kosci.

(Kosci celkom zadivení, s rozličnými posunkami jeden k druhému.)

JEDEN KOSEC: Ale, Marcine, či to nie je dáky černokňažník, čo vari tú trinástu školu vychodil?

DRUHÝ: Nikdy nás nevidel a chce nás častovať, ha, ha, ha!

TRETÍ: A aký je ohnivý, ešte by ti nás domlátil, keby sme nepili, hi, hi, hi!

ŠTVRTÝ: Ale či len dačo nefigľuje? Či sú to nie dáke fortiele?

PIATY: Ale čoby, ty trubiroh, však mu len pozri do tvári, samá statočnosť z neho vyziera; nuž, čo by sme nepili zadarmo — možno je bohatý a chce si s nami špás spraviť — veď sú žiaci obyčajne veselí furtáci!

JEDEN KOSEC (k Jelenskému): Ale, mladý pánko, prepáčte, že sa nám to divné vidí; — nevidíme príčinu.

(Žid priniesol víno, kladie poháre pred každého, potom odíde.)

JELENSKÝ (nalievajúc): Čo za príčinu? Nu, zaľúbili ste sa mi — a teraz si chcem vo vašej veselej spoločnosti dlhú chvíľu ukrátiť — veď by mi to samému ani nechutilo — a azda myslíte, že som ja nikdy kosy v ruke nemal? Ba veru už ako hodný žiak neraz som v prázdninách pero s kosou premenil a s našimi koscami na zelenej lúčke tak kosil, až sa tak kúrilo! (Zdvihne pohár.)Na zdravie statočným koscom slovenským! (Štrngá si s nimi.)

KOSCI: Pánboh daj! (Tiež pijú.)

JELENSKÝ: A všetky dievky, ktoré nám seno hrabali, verili sa, že mi ten oblek národný a tá kosa kaľavne svedčí — a keď som si zanôtil: „Za rána, za rosy, najlepšie sa kosí“, ha (schytí pohár a štrngá si znovu).

JEDEN KOSEC: Ha, ha, ha, vy ste ozaj veselý furták, mladý pánko! (Pijú.)

JELENSKÝ: A myslíte, že bych nevedel po slovensky od zeme zaskočiť? Lepšie ako vy!

JEDEN KOSEC: Ej, mladý pánko, to by sme radi videli; ale náš Marcin by sa veru s vami mohol staviť — to je vám majster na tanec! (Prikvitne gajdoš.)

JELENSKÝ: Ha, vitaj nám, milý gajdoš, ale si nám akoby z neba spadol, — zahraj nám veselú (spieva): „Tu ty máš môj gajdoško, tu ty máš groš“ atď. (Gajdoš hrá a Jelenský probuje od zeme.)

JEDEN KOSEC: Ha, ha, ha! Ver' sa vám akosi nohy zapletajú, mladý pánko! Náš Marcin vás veru zahanbí.

JELENSKÝ: Tisíc perunových hromov! Keď mi tie žiacke šaty zavadzajú — taký som v nich posťahovaný, neokrôchaný; — ale či by mi niektorý z vás nepožičal svoj oblek? Veď mu trebárs zaplatím. (Vytiahne mešec.)

JEDEN KOSEC: Ha, ha, ha! Veď má pravdu — ale, bračekovci, urobme mu tú radosť! Ondrejko, ty hneď vedľa krčmy bývaš — nože zaskoč domov a prines svojho brata bačkory a opasok, to mu znamenite pristane.

JELENSKÝ: Hoj, braček drahý, buď taký dobrý — veď tuná môj mešec za ne stojí. (Chytí ho za ruku.)Poď, idem i ja s tebou, aspoň skorej budeme hotoví. (Zmiznú.)

Kosci, neskoršie dievky.

JEDEN: Ale či len ozaj dačo nefigluje ten furták? (Pije.)

DRUHÝ: Ej, bouprisám, potom by sme mu chrbát namastili! (Pije.)

TRETÍ: Ha, ha, ha, nebuďte sprostí! Čo by vám figľoval! To bude celý fígeľ, že sa i my s ním rozveselíme; veď ja som tiež poznal jedného žiaka — (Pije, medzitým počuť za kulisami ženský spev.)

ŠTVRTÝ: Ha, už sa aj naše hrabáčky z poľa navracajú; idem ich dnu zavolať a vyrozprávam im, akého veselého furtáka tu máme. (Letí von.)

TRETÍ: Ha, a ako si veselo spievajú tie opice! (Spev za kulisami je vždy silnejší.)

PRVÝ: Krásne, krásne spievajú! Ha, už sú tuná!

DIEVKY (v národných šatách s hrabľami na pleciach dnu sa hrnú, spievajúc dáku národnú pieseň; postavia sa do radu na pravý bok javiska — z ľavej strany sú kosci. Spievajú za nejaký čas s koscami, striedavo alebo chorálne daktorú národnú pieseň.)

Jelenský (preoblečený za kosca)k predošlým.

JELENSKÝ: Tuná som, chlapci! No, Marcine, či si nezaskočíš so mnou o závod?

JEDEN KOSEC: Ha, ha, ha! Ale mu to ozaj kaľavne pristane — nikto by ho nepoznal.

JEDNA Z DIEVOK: Aký to driečny šuhajík! Hi, hi, hi!

JELENSKÝ (ku gajdošovi, alebo v nedostatku toho k hudcom): A ty, gajdoš, hraj! (Spieva.)

(Pustí sa do tanca s daktorou z dievok, on tancuje od zeme, zároveň aj kosec Marcin s druhou dievkou. Ostatní kosci a dievky hudbu národným spevom sprevádzajú a rukami pritleskávajú — nastane ticho.)

JEDEN KOSEC (k Jelenskému): Sláva vám, mladý pán kosec! (Poťapkajúc ho po pleci.)Vy ste ozaj výborný tanečník! Sláva vám!

JEDNA Z DIEVOK: Za taký tanec zaslúžite veniec od slovenských dievčeniec! (Podá mu veniec, dievky s rozličnými posunkami sa mu prizerajú a medzi sebou šeptajú.)

JELENSKÝ: Ďakujem vám pekne, vy slovenské víly! (Ku koscom.)Ale, bračekovci, už som vás vari až pridlho tuná zdržal — azda už vaša pani gazdinka na vás s večerou čaká — už je čas, aby ste domov išli.

JEDEN KOSEC: Je pravda, skoro by sme boli na to zabudli — berme sa, chlapci!

DRUHÝ: Ale, mladý pánko, keď ste nás tak znamenite zabavili a učastovali, mohli by ste s nami ísť na večeru.

TRETÍ: Je pravda, veď vám tu samému smutno bude.

ŠTVRTÝ: A medzi nami vás nikto nepozná; tuná máte ešte i kosu. (Podá mu.)

VŠETCI: Ha, ha, ha, ale vám to výborne pristane!

JEDNA Z DIEVOK: A tuná máte ešte i kytku kvetín za širák. (Pripraví mu.)DRUHÁ: Môžte sa ňou zavďačiť dcére našej pani gazdinky.

TRETIA: Uvidíte, že sa vám bude páčiť. (Chytajú ho a ťahajú.)

JELENSKÝ: Ale no, nieže, prosím vás! (Pre seba.)Bravo, to som práve chcel! (Nahlas.)Ešte ma tam potom, dočerta, vyzradíte.

KOSCI A DIEVKY: Ale čoby, nebojte sa (ťahajú ho), nikto sa to nedozvie!

JELENSKÝ: Nu, nu, nu, veď už nedbám — ale počkajte; — he, žide! (Klope na stôl, žid sa zjaví.)Za to víno zajtra zaplatím, opatrujte mi tu moju tanistierku, prenocovať prídem semká. Ha,

(Idú všetci húfne.)

(Divadlo sa premení na izbu pani Sokolovej.)

BORKA (sama): No, chvalabohu, že som už raz hotová s tou večerou pre tých koscov; veru sa už sama radujem tej árende; veď je len tej behačky okolo toho hospodárstva! (Vkročí Potomský.)Ach, kiss ti hont, knedigr Herr!

Borka a Potomský.

POTOMSKÝ: Dobre, že som ťa samú zastihol, Borka! Či tu nebol ten učiteľ?

BORKA: Ba áno; ale som ho pekne—krásne odpravila. Riekla som mu, že ani panej, ani kišasonky doma niet — a on chcel nasilu dnuká — chcel čakať; potom som mu prosto riekla, že je on mojej panej nemilý hosť — že im je vždy nepríležitý s tými slovenskými knižkami, ktoré mu nikto čítať nechce; a všakové grobianstva som mu spravila.

POTOMSKÝ: Právo! Teraz ťa ešte viac rád mám; tuná máš zas pár groší na stužky; teraz ale choď paniu a kišasonku zavolať, povedz, že jeho milosť radný pán od svojho syna Jelenfyho včuľ dostal list, ktorý je veľmi presantný ^[67]— hybaj!

BORKA (na odchode): Ach, budeže nám to za kúrmochra ^[68]ten mladý pán Jelenfík. (Zmizne.)

POTOMSKÝ (sám): Tak teda bych už bol blízko k cieľu. Olejkárovi už v liste košík poslali — z tej strany už sa niet čo obávať, lež ten sakramentský učiteľ, ten mi najväčšie galiby robil; ale však počkaj, bude ti tam dobre v chládku sedieť. Hm, ale ma to len práce stálo, tú masliarku k tej árende nakloniť — už som temer zúfal. Lež ten kamenec na jej roli, ktorý jej veľkú časť ozimín znivočil, to bol Hauptadut! ^[69]— Z manželstva môjho, pravda, nič! Ani len počuť nechcela, ba vysmiala ma ako dákeho starého blázna. No nič to! Keď som aspoň tú árendu vyhral! Už som teda žida uspokojil — synovi — tomu lumpovi — peniaze poslal — tisíc diablov — veď keby len už slovo zadržal a čím skorej domov prišiel, aby ho nijaký iný rytier zo sedla nevyhodil. (Vytiahne list.)Ale, ördög adta, ^[70]ten beťár ešte si chce vybierať, že on vraj vo vreci zajaca nekúpi a že si chce dáky abentajer spraviť, a preto mi inkognito chce prísť do Kocúrkova.

Potomský a Sokolová.

SOKOLOVÁ: Nuž, čože je, radný pane? Že mi akýsi list chcú oznámiť?

POTOMSKÝ: Nech dovolia, meine Gnädige, práve som dostal list, ktorý sa ich, a hlavne ich milovanej dcéry veľmi týka.

SOKOLOVÁ: Ale veď som im už toľko ráz riekla, že to celkom od mojej dcéry závisí; ja ju na žiaden pád nútiť nebudem. —

POTOMSKÝ: Nu, nu, meine Gnädige, veď ešte nevedia, čo chcem poviedať. Vidia, čo mi sub rosa ^[71]píše —

SOKOLOVÁ: Čo za Róza? Vari sa im tam v Pešti do nejakej Rózy zaľúbil?

POTOMSKÝ: Ale nechže nežartujú! Keď dakto sub rosa list píše, to znamená, že list samé gehajmnisse ^[72]v sebe obsahuje.

SOKOLOVÁ: Nuž vari tie gehajmnisse len nechcejú vyzradiť? (Evička prišla.)

Evička k predošlým.

POTOMSKÝ (k Evičke): Ach, dobre, že i frajle Evrlín sú tuná! Nechže pozrú, mein lieber Engl, ^[73]práve som dostal list, ktorý sa ich veľmi týka —

SOKOLOVÁ: Ale sub rosa!

EVIČKA: Sub rosa? Teda nechcem byť neugierig. ^[74]

POTOMSKÝ: No, no, mein lieber Engl. Veď im len dačo z neho v priateľskej dôvere mitthajlovať ^[75]môžem. Oni mi nechceli prisľúbiť, že chcú byť mojou dcérou, dokiaľ by môjho syna osobne nepoznali, a v tom majú úplný recht, túto ich prozreteľnosť dosť nachváliť nemôžem —

EVIČKA: A predsa sa im to posial nepáčilo —

POTOMSKÝ: Vidia, ja som mu teda písal, aby si malinkú Lustreise ^[76]spravil a prišiel sa predstaviť svojej neveste, ktorá nevýslovne túži osobne ho poznať.

EVIČKA: Ha, ha, ha. Ktože im to riekol, že túžim?

POTOMSKÝ: A vidia, čo mi odpísal. Pretože je stav manželský veľmi dôležitý krok, od ktorého šťastie alebo nešťastie človeka závisí, pretože on na žiaden pád naslepo ženiť sa nechce, lež za dobré uznáva, svoju budúcu družku života úplne vyskúmať a najmä v tom sa presvedčiť, či sa mu ona ľúbiť bude a umgekehrt, ^[77]či sa i ona opravdivo do neho zaľúbi, a nie len tak quid pro quo ^[78]zo svetských ohľadov alebo z rodičovského nútenia k manželstvu privolí, aby vraj tak buďto on, buďto ona nešťastnou obeťou rodičovských špekulácií nezostali.

EVIČKA: Ach, to sa mi od neho veľmi páči; to ukazuje na pekný charakter.

POTOMSKÝ: A na poctivý úmysel; vidia, preto mi chce inkognito do Kocúrkova prísť.

SOKOLOVÁ a EVIČKA: Inkognito?

POTOMSKÝ: Tak je! Pod vymysleným menom a v maskírovanom obleku — a preto ani v mojom dome nechce abštajgovať, ^[79]lež v daktorom hostinci, aby tak naskrze inkognito vizity frajličke Sokolovej robiť mohol.

EVIČKA: Ha, ha, ha, to budeme mať pekný žart, veď ho ľahko poznám, keď mi ho vyradili.

POTOMSKÝ: Mňa ale prosí, abych im potom nijakým znamením, ani slovom nevyzradil, že je on môj syn.

EVIČKA: Ha, ha, ha, to je ozaj dačo naivné.

SOKOLOVÁ: To bude celá komédia!

POTOMSKÝ: A ak sa mu vraj frajle Evrlín ozaj páčiť bude, i ona do neho sťa do neznámeho sa zaľúbi, až potom vraj svoju masku zloží a sťa opravdivý Jelenfy k ich nohám padne.

EVIČKA: Ha, ha, ha, a či sa to skoro stane?

POTOMSKÝ: Asi v týchto dňoch, meine liebe quasi—Schwieger—Tochter, ^[80]bo mi už tento list nie z Pešti, lež z Chudobíc píše, čo je len už pár poštárskych štácií od Kocúrkova — a tak už nie je ďaleko od nás; nechže sa teda potom múdro k nemu správajú — ja sa, perse, budem robiť, akobych ho neznal; nech mu teda potom dáke sotízy ^[81]nespravia, lež nech vždycky zostávajú pri tom, že ho nevýslovne milujú.

EVIČKA: Ha, ha, ha, najprv je otázka, či sa mi on bude ľúbiť; však uvidíme.

POTOMSKÝ: A teraz nech sa mi dobre majú, meine Gnädigen, bo ešte musím do všetkých hostincov Tagesbefehl ^[82]písať, aby ma o všetkých pasažieroch hneď benach—richtigovali ^[83]— bo úfam, že môj syn nedá dlho na seba čakať. — Alászolgája! Kudi nacht! Adié! ^[84] (Ide. Sokolová ho odprevádza ku dverám.)

Evička a Sokolová.

EVIČKA: Nuž, liebe Mutter, čože ty na to povieš?

SOKOLOVÁ: Mne to ide až do smiechu — ostatne, urob si potom, ako chceš, dievka moja, ale ti zatajiť nemôžem, že sa mi už ten človek od daktorého času sprotivuje; už temer ľutujem, že som k tej árende privolila.

EVIČKA: Ale, mamuška, azda to len predsa lepšie bude, ver' je to len trápenie okolo toho hospodárstva. (Počuť spevy.)

SOKOLOVÁ: Ach, bože môj, to už iste idú robotníci z poľa. A ako si spievajú — ach, už i tá radosť mi zanedlho prestane — akože sa s nimi rozlúčim? — Chudáci, ale že teraz večera chutno padne; museli sa vyrobiť, keď tak prineskoro domov idú. (Ide im ústrety, otvorí dvere.)Nu, nu, nu, poďte len dnu, moji dobrí ľudia, veď je už večera hotová!

Jelenský (sťa kosec), kosci a dievky k predošlým.

(Kosci a dievky v národných oblekoch so spevom dnu idú — hudba sa ozve, Jelenský predspevuje a chór opakuje.)JELENSKÝ:

(Pokloní sa Sokolovej.)

CHÓR:

JELENSKÝ:

(Pokloní sa Evičke.)

CHÓR:

SOKOLOVÁ: No, no, no, dobrí ľudia, len si ešte trošku zaspievajte, hneď budú jedlá na stole. (Ide preč.)

Predošlí bez Sokolovej.

CHÓR:

JELENSKÝ:

(Sníme kytku zo širáka.)

DIEVKY:

JELENSKÝ:

(Pozrie na Evičku.)

DIEVKY:

JELENSKÝ:

CHÓR (opakuje): Tak jest, nechcem atď.

JELENSKÝ:

(Pozrie na Evičku.)

CHÓR:

(Poberajú sa.)

JELENSKÝ:

(Podáva kytku Evičke, ktorá je celkom prekvapená.)

CHÓR (na odchode):

(Zmiznú a spev sa ešte ozýva.)

Evička a Jelenský.

(Jelenský ide za ostatnými, odo dverí sa ale obzrie, kosu o stenu oprie a stojí.)

EVIČKA (pre seba): Ach, ako ma dojal ten spev toho kosca! (Kytke sa prizerajúc.)Tak krásne po slovensky spievať som ešte nepočula — akú peknú bukrétu mi dal — a šelma, nemá zlý Geschmack ^[85]— tu voňavá rezedka, tu červené fialky s bielymi klinčekmi a modrými blavetkami! Chudáčik, iste sa mi len chcel zavďačiť. (Obzrie sa ku dverám a zľakne sa.)Ach, ešte tuná stojí! (Nahlas.)No, čo nejdeš večerať? (Pre seba.)Nič neodpovedá! — A ako ma fixíruje! — A veru má krásne oči — a tie jeho kadere

na pleciach — a jak bielučké zuby mi ukázal! (Spustí oči k zemi a vyhybuje jeho zrakom, naraz sa im zraky stretnú a Jelenský so všakovými, Slovákovi vlastnými posunkami k nej sa blíži.)No, ale no! Čo chceš?

JELENSKÝ: Nu, no, no, no! Nuž vás chcem! (Chce ju chytiť, ona sa vykrúti.)

EVIČKA: No, ale čo len chce so mnou tento divný kosec?

JELENSKÝ: Nuž, veď vás len nechce skosiť ako dáku trávku. (Chytí ju.)

EVIČKA (vyhýbajúc): Ale no, daj mi pokoj — choď večerať!

JELENSKÝ: Ach, ani by mi tá večera nechutila, keby ste mi nedovolili takto vás objať (jedným skokom ju chmatne a objíme), a túto krásnu rúčku vám bozkať. (Bozká jej ruku.)

EVIČKA (vytrhnúc sa mu z náručia): Ale, ty divný kosec, či si opitý, či čo?

JELENSKÝ: Pravdaže som opitý — tým báječným lásky nápojom! (Zasa jej chce ruku chytiť.)

EVIČKA (nahnevaná): Preč! Toto je veľká opovážlivosť! Tu máš (pľasne ho po líci)za to objatie, ty oplan! (Zuteká.)

JELENSKÝ (chytiac si líce): Tisíc striel, čo som zaslúžil, to som aj utŕžil — až sa mi tak v očiach zaiskrilo! No, nič to — bol som dotieravý; — mravopočestná panna ináč sa ku mne správať nemohla; a ja som ešte dosť ľahkú lekciu dostal od nej za túto svoju bezočivosť. S tou fackou musím byť teda spokojný, ha, ha, ha. To bolo dačo originálne odo mňa, takto sa preobliecť. Ona ma za obecného kosca drží, a predsa sa zdá byť do mňa zaľúbenou — a opica, i mne sa mimoriadne páči! To mi je utešená poetická situácia! Opravdivá improvizovaná idyla. Musím ešte svoju rolu pastiersku zadržať a o všetkom sa dozvedieť, či tu nemám dákeho bohatého Dafnisa za soka, alebo dáke iné epizódy na premoženie. Len, dočerta, aby ma tí kosci teraz nevyzradili — to by bola prenáhlená anagnorisis!

Jelenský a Borka.

BORKA (pri vchode): Veru, kišasonka má pravdu, je to kaľavný kosec! Ale kde sa len u nás vzal, ja ho po prvý raz vidím.

JELENSKÝ (pre seba): Toto je iste slúžka, od tej sa dačo dozviem, musím sa jej zafatinkovať. (K Borke.)Ach, ty pekná slúžka, azda ma ideš volať na večeru?

BORKA (hrozí sa mu): No, no, ja som nie slúžka, lež frajcimrka, rozumieš? A poď už raz večerať, bo potom budeš prázdnu misu lízať.

JELENSKÝ: Ach, ty driečna pani frajcimrka, ja bych ver' radšej teba oblízal, ha, ha, ha! (Chytá ju za ruku.)

Evička k predošlým.

EVIČKA: Ej, ej, ale ste chytro zostali medzi sebou dôverní. A ty, mladý kosec, zdáš sa byť ozaj dačo opitý, taký si roztopašný; choď si povečerať, kázala som ti na tanier odložiť.

JELENSKÝ (v zmätku): Ach — ďakujem, panička — nechce sa mi jesť (pre seba), ale či sa jej mám teraz vyzradiť? (Stojí neodhodlaný.)

EVIČKA (k Borke): Ale, á propos, Borka, či si už odovzdala ten list na poštu, čo mamuška tomu Olejkárovi do Turca písala?

JELENSKÝ (prekvapený — pre seba): Olejkárovi do Turca?

BORKA: Ach, nehnevajte sa, moja dobrá knediges frajla, ^[86]celkom som zabudla — koľko roboty bolo — ani som nestihla — tuná ho ešte mám (vytiahne ho), zajtra včasráno zabehnem na poštu.

JELENSKÝ (vychytí jej ho z rúk): Daj ho sem — však ja beztoho pôjdem okolo pošty. (Číta adresu.)

EVIČKA (k Jelenskému): Teda dobre, ale ho istotne odovzdaj, aby sa ten chudák darmo semká neunoval a daromné útraty si nerobil. Ach, veď mi už tak na srdci odľahlo, že sa konečne mamuška odhovoriť dala od toho olejkára.

JELENSKÝ: Vari sa vám mamuška za olejkára vydávať chcela?

EVIČKA: Nie mamuška, lež mňa chceli za neho vydať.

JELENSKÝ: Vás? Za olejkára?

EVIČKA: To jest eigentlich ^[87]za jeho syna, ktorý síce že študíroval školy, ale predsa je len taký á la olejkár — a ako sme sa v týchto dňoch hodnoverne dozvedeli, že nemá žiadnej služby a že je vraj slovenským dichterom, ^[88]nie, jakživ moju ruku pansláv nedostane, veď by sa mi celé Kocúrkovo vysmialo.

JELENSKÝ: Teda mu košík dávate v tom liste?

EVIČKA: Nie ja, lež moja mamuška; bo ja som ho od samého počiatku nechcela, len mamuška sa vždy na neho kapricírovala, lebo že nemá žiadneho úradu a že je len takým luftinšpektorom —

JELENSKÝ: Tak tedy to pohlo mamušku?

EVIČKA: Tak je, už včuľ ani ona nechce o ňom počuť.

JELENSKÝ (zvesí nos, pre seba): No, ale som pochodil. Prišiel som si košík odniesť z Kocúrkova! (Nahlas.)Adieu, Kocúrkovo! Zbohom, panička! (Chce ísť.)

EVIČKA: No, počkajže — oné — ty kosec — akože sa voláš?

BORKA: Je pravda, ani si nám ešte nepovedal, ako sa voláš.

JELENSKÝ (v zmätku): Tisíc hromov, ako sa volám? Nu — čo vás do toho! (Pre seba.)Nie, nevyzradím sa! (Nahlas.)Odpustite, tak mi to víno hlavu skolomútilo — musím sa ísť vyspať. (Chce ísť.)

EVIČKA: Ale prídi zasa včasráno, a jestli sa ti zaľúbi, mohol bys' k nám za kočiša pristať; uvidíš, budeme mať peknú ekvipáž.

JELENSKÝ: Ja za kočiša?

EVIČKA: Nu, nu, teda za nášho mládenca, jestli sa ti páči, ja mamušku nahovorím.

JELENSKÝ: Ha, ha, ha, ale naozaj? (Pre seba.)Hm, to nie je zlý plán! Ani to čert nevymyslí, čo má žena v svojej mysli!

EVIČKA: A ak sa ti potom moja frajcimerka ľúbiť bude, nedbám — môžeme mať dve svadby naraz.

JELENSKÝ: Dve svadby naraz?

EVIČKA: Tak je, mne sa v týchto dňoch brajtigam ^[89]z Pešti navráti, a ty môžeš byť brajtigamom mojej Borky. No, či k tomu neprivolíš?

JELENSKÝ (pre seba): Horké mi to potešenie, Liu za Ráchel!

EVIČKA: A dám vám takú svadbu spraviť, akej ešte žiaden kosec a žiadna frajcimerka v Kocúrkove nemali.

BORKA (bozká ruku Evičke): Ach, kiss ti hont, moja dobrá knediges frajla. (Počuť spev koscov.)

JELENSKÝ: Odpustite, panička, už moji kamaráti idú — zbohom, tisíc perunových bleskov, z toho nič nebude, preč z Kocúrkova! (K Evičke):

(Letí preč.)

(Evička a Borka ako splašené letia za ním. Opona padne.)