ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

EVIČKA (sama): Ale sme len chytro sálu upratali! Už teraz môže trebárs gróf prísť. Gróf? Ach, mne je on veru milší od grófa. Ani gróf by nebol mohol šľachetnejšie konať nežli on pri svojej chudobe! A jak skromné bolo jeho držanie, a jak krásna jeho reč! — Ach, ale sa mu azda nepáčim, keď tak náhle zutekal — azda sa bál, že by ho otec k manželstvu nútil? Alebo sa snáď hnevá pre tú facku a pre to kočišstvo? Ale, šelma, načo sa tak maskíroval? No, ja hlúpa, však som ho mohla poznať už z toho krásneho spevu. Už som i tie dievky vyhrešila, prečo ma neupozornili. že je to preoblečený študent. — Ach, taká som nespokojná.

Evička a Sokolová.

SOKOLOVÁ: No, raduj sa, dcéra moja! Pán notáriuš s dvoma husármi ho dohonili v Hladošovciach. Jeden z tých husárov už prijazdil a túto radostnú novinu priniesol.

EVIČKA: Nuž, a či ho skoro privezú? Kdeže je ten husár?

SOKOLOVÁ: V čeľadníku pri džbáne vína. Koč že vraj prirachotí o pár minút. Teraz ale nebuď bláznivá! Pamätaj, že si panenka — a mimo toho ešte je otázka, či sa i ty jemu budeš páčiť. —

EVIČKA: Ach, mamuška drahá, potom sa radšej nikdy nevydám.

SOKOLOVÁ: Nu, nu, veď i mne sa ten chasník neobyčajne páčil. Už som všetko dobre rozvážila — i to, že je chudobný — že má tak naničhodného otca. Azda sa chudáčik sám hanbí za neho — a vari preto i za tohto učiteľa tú zmenku vyplatil — azda chcel tým spôsobom hanbu svojho otca zmazať.

Borka a (neskôr) Notáriuš k predošlým.

BORKA (zadychčaná): Ach, gnediges frajla, už je tuná koč — priviezli ho, toho mladého pána Jelenfíka, už ho vedú hore schodmi.

EVIČKA: Nože, Borka, poprav šaty na mne — či sú nie dáke faldy, kde je zrkadlo? (Upravuje sa v zrkadle.)

SOKOLOVÁ (pre seba): Nechám ich trošku samých pri prvom zídení, nech sa zmieria pre tú facku — však budem tuná v bočnej chyži, a takému šľachetnému gavalierovi trošku i dôverovať môžem. (Zmizne.)

NOTÁRIUŠ: Alá szolgája, kisaszony! Regrúta sme vám priviedli. —

EVIČKA: Toho mladého pána Jelenfyho?

NOTÁRIUŠ: Tak je, ja som lapil toho vtáka — či môže dnuká vletieť?

EVIČKA: Aká to otázka! Kdeže mešká?

NOTÁRIUŠ: Tuná v antišambri ^[115]sa trochu upravuje. (Otvorí dvere.)Len smelo, mladý pán, nech sa ľúbi dnuká.

elenský s drábmi k predošlým.

JELENSKÝ (vedený drábmi): Už som teda tuná! (K drábom.)Ďakujem vám za eskortu!

EVIČKA (pre seba): Aké to šťastie! Ten šľachetný mladík môj mladoženích! Ale akože ho mám osloviť?

NOTÁRIUŠ: Tuná ho máte, kišasonka! Spravte si z neho teraz, čo len chcete a môžte! (K Jelenskému.)Tuná hľa, je vaša nevesta, ktorá je bohatšia, ako čoby z Kalifornie bola prišla; už ste jej celkom srdiečko ukradli — smelo teda spravte útok! (K drábom.)Regrúta lásky sme odovzdali, teraz kanyarogy! ^[116]Stúpaj! (Chytí Borku za ruku.)A ty, frajcimrka, poď nás učastovať — tuná nepotrebujú svedka, iba malého lásky bôžka, ktorý jediný ich zápisnicu povedie. Kanyarogy! (Zvrtne ju.)Alo marš! (Jeden z drábov ju za druhú ruku chytí a druhý od chrbta tisne.)

BORKA (na odchode): Ale, no, pusťte ma, však ste grobiani, veď ja som nie vaša regrútka! (Zmiznú.)

Evička a Jelenský.

JELENSKÝ (bozká jej ruku): Teda je tu konečne to šťastné okamženie? A Janík môže túto krásnu rúčku bozkať?

EVIČKA (pre seba): Janík? Je pravda, veď je Ján Jelenfy! (“Nahlas.)Nuž, Janík drahý, tvoj šľachetný skutok, ktorým si dnes jedno baranča z dláb dravého vlka vyslobodil, nás tak hlboko dojal, že sme hneď koč za tebou poslali; prečožes' nám to hneď vtedy nepovedal, že si ty syn radného pána Potomského?

JELENSKÝ: Prečo? Hm, to sa potom dozviete, „keď sa kniha všem ukáže, ktorá všetko hneď dokáže“.

EVIČKA: Nu, nu, veď vieme, že si chcel inkognito zostať. Ale prečožes' ani len svojho apku nenavštívil? Či nevieš, že si ho tým veľmi obrazil?

JELENSKÝ: Ach! O všetkom mi hovor, duša moja, o všetkých úzkostiach a hrúzach svedomia, len nie o tom pseudoapkovi. EVIČKA (pre seba): Veru, mamuška má pravdu, že sa hnevá na neho. (Nahlas.)Ale, Janík, vari sa hneváš na svojho apku, pretože je taký neľudský a bezcharakterný človek?

JELENSKÝ (s podivením): Čo počujem?

EVIČKA: Veď sme zbadali, že si ty tým svojím krásnym skutkom len vinu svojho apku chcel napraviť. —

JELENSKÝ (pre seba): Ha! Vari ten nekresťan s tými okuliarmi má byť mojím apkom?

EVIČKA: Ale vidíš, Janík drahý, ty si len predsa jeho telo a krv, predsa je on tvoj rodič. My teba včuľ preč nepustíme, kým ťa s ním nepomeríme.

JELENSKÝ:

EVIČKA: Veru, až veľmi doplnená! Veď má dlžôb vyše krku, z ktorých aby sa nejako vymotal, svojmu hlavnému kreditorovi, tomu židovi kocúrkovskému, árendu našich statkov do saku nahnať chcel, a keďže pán učiteľ moju mamušku od tej árendy odhováral, preto sa sprisahal s tým židom k jeho záhube; — nehnevaj sa, že ti to tak úprimne do očí hovorím — my sme dlho tieto škaredé machinácie nenahliadali — lebo sa tvoj apko hrozne vie pretvarovať — až konečne ten učiteľ, za ktorého si sa tak veľkodušne zaujal, dôkladne nám až dnes oči otvoril; ani len nechcel veriť, že si ty jeho synom —

JELENSKÝ (vo vytržení): Ha, keď je tomu tak, teda som šťastlivý! Od včuľka už len láske prináleží celé moje žitie!

EVIČKA: Láske? Ej, ej, a kohože ľúbiš? Ktože sa môže na teba spoľahnúť, keď si tam v Pešti príležitosť mal toľko krasotiniek poznať?

JELENSKÝ: Len teba ľúbim, koruna ženskej krásy! (Kľačí pred ňou a drží ju za ruku.)

EVIČKA (v ľúbostnom zmätku): Ty zasa žartuješ, Janík! Ale no, vstaň hore! (Chce ho dvíhať.)

JELENSKÝ (s úsmevom): Nie ja!

EVIČKA: Ale veď je tu vedľa mamuška — no vstaňže!

JELENSKÝ: Nie ver' ja!

EVIČKA: Mňa ľúbiš? Veď ma ešte primálo poznáš — jakživ si ma nevidel — včera ako kosec po prvý raz —

JELENSKÝ:

(Vstane a chce ju objať.)

EVIČKA (cúvne nazad): Nazad! Tvoj rozmar činí ťa opovážlivým, prudký mládenče!

JELENSKÝ (s lahodným násilím ju oblapí): Odpusť, spanilá panna!

(Bozká ju na čelo a vypustí.)

EVIČKA: Ale, roztopašný Janík, čis' už zabudol na včerajšok? (S úsmevom mu hrozí.)No, no, aby si zasa nedostal podobnú lekciu! — Ale poď, lebo vidím, že ty nadužívaš túto príležitosť našej samoty; poď, predstavím ťa mamuške!

JELENSKÝ (pre seba): Moja Múza mi znamenite šušká, ale ako to konečne vypáli, keď ten pseudoapko príde! (Nahlas.)Ale, panna, či sa tam nestretnem s tým mojím pseudoapkom? (Vedú sa pod pazuchu — zmiznú.)

(Premena javiska. Hostinec kocúrkovský.) Jelenfy (sťa maďarský herec), neskôr Špitzer.

JELENFY (sám): Hála istennek, ^[117]že som už raz tuná v Kocúrkove! Zlý plán to nie je v Kocúrkove sťa komikus vystúpiť, a potom ako vychýrený maďarský herec tej bohatej kišasoni Sokolovskej kurizovať. Ale už som bez grajciara, az ebadta; musím hľadieť napred s apkom sa zísť. Len, dočerta, aby sa pre tento môj originálny plán nenahneval — on ešte nevie, že som komikusom. No, ale veď ja ho udobrím. Tuná v Kocúrkove budeme „Két pisztoly“ ^[118]istotne s dobrým šikerom ^[119]hrať; ja svojím vystúpením neomylne okúzlim kišasoňu Sokolovskú — ona mi dá svoju rúčku — a — bude sobáš! A to vlastne chce môj apko. — Ale moji pajtáši iste dakde na ceste ustávajú. (Volá.)He, hostinský! (Pre seba.)Veď sa musím o kvartír postarať a trochu sa od prachu očistiť. (Klope.)

ŠPITZER (v bočných dverách): Kto je? (Ide pred neho.)He, mladý pánko, čo rozkážu?

JELENFY: Dnes na noc prirazí sem desať teatralistov: chceme tuná v Kocúrkove divadlo hrať. Či tu v hostinci dostaneme kvartír?

ŠPITZER: Ale prosím, verzeihen Sie; ^[120]— jestli tu chcú slovenské divadlo hrať, kvartírom nemôžem slúžiť, lebo by mi páni Kocúrkovania okná vytĺkli.

JELENFY: Nás sa nemáš čo báť, žide, my sme juristi peštianski a chceme tuná maďarský darab ^[121]„Két pisztoly“ hrať.

ŠPITZER: Értek, értek! Kérek alázatosan, nagyságos ur, mink zsidók már magyarul tanulunk, magyarok és jó hazufiak akarunk lenyi. ^[122]He, bude to radosť v Kocúrkove, keď ráčia maďarský Schauspiel ^[123]dávať. Bože môj, celé Kocúrkovo sa im pohrnie do diatru! ^[124]Nech sa ľúbi, nagyságos úr! ^[125] (Otvárajúc bočné dvere.)Tessék, ráčia si prehliadnuť kvartír. Tie najkrajšie izby v mojom hostinci nech si ráčia vybrať! Aj veľkú sálu mám, ktorá im bude als Biihne ^[126]slúžiť. Tessék! ^[127] (Zmizne bočnými dverami.)

POTOMSKÝ (príde hlavnými dverami; sám): To je hrúza, akú galibu mi ten beťár narobil. Div ma neporazí od jedu. Veď už bolo celé Kocúrkovo plné o tom ruskom emisárovi; mal som práce, kým som mohol magistrát presvedčiť, že je to môj syn Jelenfy. Muselo sa dať po meste vybubnovať, že je to nie emisár, lež jeden inkognito, syn radného pána Potomského. (Hľadí oblokom.)Snáď ešte len nepreletel ten koč? — Brr! Temer ma zimnica zmrví od mrzutosti pre toho lumpa! Len keby ho ten notáriuš dohonil! — Však ja ho naučím móres! Tak peniaze rozdávať, svojho otca a nevestu v štichu nechať — perse! Preto mi toľko dlžôb v Pešti narobil: bo keď sa raz opije, všetko ta dá tým svojim pajtášom.

Potomský, Špitzer a (neskôr)Notáriuš.

ŠPITZER: Pán veľkomožný, dobre že sú tu, už ich pán notáriuš hľadal — ich pána syna lapili.

POTOMSKÝ (s radosťou): Lapili ho? Vieš to s istotou, žide? A kde?

ŠPITZER: V hladošovskej krčme, tí drábi ho najprv poznali, on ale že tajil, nechcel ísť — lež pán notáriuš že ho konečne zvábil do koča.

POTOMSKÝ: Éljen! Teda pán notáriuš dobre svoju vec vykonal: on môjho syna priviezol — hneď poletím k pani Sokolovej — ale mi najprv nalej pohár vína! (Žid naleje.)

NOTÁRIUŠ: Ach, všade vás hľadám, radný pane! Už ho máme, toho mladého pána, máme ho!

POTOMSKÝ: Už viem! Tu máte, pán notáriuš, napite sa, dobrý ste chlap! A kdeže čuší ten beťár?

NOTÁRIUŠ: Ale váš syn? Ej, ten si už špaciruje s kišasonkou Evrlinou v záhrade.

POTOMSKÝ: Či je u nej? To je výborné! A akože ste ho chytili, rozprávajte mi!

NOTÁRIUŠ: Na prvý pohľad poznali ho tí drábi. On čosi rozmýšľal. Ja na neho udriem a poviem mu, že musí s nami k pani Sokolovej. Najprv všakovak vykrúcal a tajil, že on je nie ten, ktorého hľadám. Ale sa celkom preľakol, keď som mu meno uhádol — a konečne horko—ťažko privolil. Vás sa istotne bál, to bolo poznať z celej jeho reči. A tak sme čížika dostali a odovzdali kišasonke Evrlíne. Pri nej je teraz, a ištenuček, je vám to poriadny šuhaj, radný pane! Vie sa vám ten obracať okolo tej krásnej Evrlíny. — Môžete sa s ním pýšiť.

POTOMSKÝ: Teda sa mu páči Evrlína? To je jeho šťastie! Teda jej kurizuje?

NOTÁRIUŠ: A to ako, pane. Ja som nechal ten mladý párik v samotnosti, ale som špehoval trošku pri dverách. On jej ruku bozkal — všakovak sa jej fatinkoval — čo hovorili spolu, dobre som nerozumel, lebo tá opica slúžka nasilu chcela ísť dnu, musel som ju zdržovať.

POTOMSKÝ: Ha, ha, ha! Pravissimo, môj syn Jelenfy! Po tom poznávam svoje telo a krv. Ha, už som dávno nebol taký veselý. Pán notáriuš, choďte s pánom hostinským a navarte punču celé pyramídy a vytlačte citrónov celé hory; budeme punčovať a glogať až poháre, stoly a celá krčma s nami dokola točiť sa bude — iďte! —

NOTÁRIUŠ: Éljen! Vyprázdnime všetky sklepy a pivnice kocúrkovské a narobíme celé kúpele punču, až celé Kocúrkovo bude v ňom plávať! (So židom preč.)

POTOMSKÝ: To mi je chlapina, ten môj syn! Chcel som ho síce vymydliť pre tie jeho štrajchy; ale teraz to nejde. Všetko mu odpúšťam. Včuľ si špaciruje s bohatou Evrlínou a na smrť a na život jej kurizuje. Právo! Čo priam z tej árendy nič nebude — nech čert vezme žida — však celé bohatstvo nám pripadne. (Hľadí do bočných dverí, ktoré sa otvorili.)Ale kýho čerta vidím? Či je to nie môj syn Jelenfy? Akože sa, dočerta, semká dostal? Aha, najskôr už pre mňa prišiel.

Potomský a Jelenfy.

JELENFY (vchádza bočnými dverami): Kdeže sa baví ten hostinský? (Vidiac otca.)Ha, môj apko? (Nahlas k nemu.)Édes apám! ^[128]Aká to radosť! Hľa, už som tuná! Myslím, že sa nebudeš hnevať pre to moje inkognito a že som zostal komikusom.

POTOMSKÝ (v radosti): Ih, čo bych sa hneval! Výborne si to navliekol; poď, nech ťa objímem, édes fiam! ^[129]Ty svoju rolu výborne hráš! (Drží vystreté ramená oproti nemu.)

JELENFY: Ó, s veľkou radosťou! (Vrhne sa mu v náručie; objímajú a bozkávajú sa.)Ale, apko, len mňa teda potom neprezradzuj, a tak sa správaj ku mne, akoby si ma neznal. Ja chcem vytrvať inkognito.

POTOMSKÝ (smeje sa): Ha, ha, ha, syn môj — nu, nu, veď je už dobre — výborné inkognito, ha, ha, ha! (Pre seba.)On sa mi ešte nazdáva, že tá kišasonka Sokolovská ešte nevie o jeho figliarstve; najskôr aj ona s ním komédiu hrá, ha, ha, ha!

JELENFY: Ale, édes apám, potreboval bych ešte pár zlatých, musím gavaliera hrať, a peniaze som už všetky strovil. —

POTOMSKÝ: No, nič to, fiam! Veď som počul — to ťa k cieľu priviedlo. Ty si veľký furták! Ty len vieš rolu lásky hrať, a tam, kde treba, aj peniaze rozdávať. No, bohato sa ti to vyplatí. (Dáva mu pugilár.)Tu máš posledné moje peniaze, a len už šťastlivo dokonč svoju výbornú expedíciu. — Lež prečo si tak chytro sem do hostinca dorazil? Azda si mňa hľadal a prišiel si semká s tým kočom po mňa?

JELENFY: S akým kočom, édes apám?

POTOMSKÝ: Nuž, ty sprosté teľa, s tým kočom, v ktorom si sa priviezol z Hladošoviec.

JELENFY: Priviezol? Ale ja? Ha, ha, ha, veď ja som stadiaľ peši prišiel.

POTOMSKÝ: Ale čo by ťa beťah porazil! Či ťa nepriviezol v koči pán notáriuš?

JELENFY: Pán notáriuš? Čo za notáriuš, az ebadta?

POTOMSKÝ: Ištenuček ma hneváš, fiam! Veď viem, že si svoje poctivé meno tajil a nasilu inkognito chcel zostať; ale teraz smelo už môžeš masku zložiť, keď vidíš, že ťa tá Evelína tak ľúbi, a keď ste sa už i objímali a bozkávali.

JELENFY: Bozkávali? Ha, ha, ha, nuž ktože nás videl, édes apám? A kto ti to len mohol rozprávať? Veď ja som u nej ešte ani nebol.

POTOMSKÝ: Lapátos teremtette, teda ma alebo ten notáriuš oklamal, alebo ty ma klameš, semmirevaló! ^[130]

Notáriuš k predošlým.

NOTÁRIUŠ (nesie buteľu a cukor): Voda už sa varí, arak a cukor je už tiež tuná; ale citrónov niet!

POTOMSKÝ: Arak i cukor do vašej kotrby, pán notáriuš! Či ste teda ozaj môjho syna v koči zaviezli k pani Sokolovej, he?

NOTÁRIUŠ: Tak opravdivo, ako teraz punč a nie vodu strebať chcem!

POTOMSKÝ (k synovi): No, či čuješ, ty beťár?

JELENFY (ukazujúc na notáriuša): Tento červenonosý pán tuná luže, cigáni!

NOTÁRIUŠ: Ja cigániť? Nuž, nech tu teda hneď hromová strela uderí a na tisíc strapcov moje črevá rozpára! Ja cigániť, ja notáriuš slávneho mesta Kocúrkova cigániť? To je belajdigunk, ^[131]becsúlet—sértés! ^[132]No, počkaj, ty hladoš komediantský, zaraz privediem tých dvoch drábov, ktorí sú mi svedkami — ja budem žiadať satisfakciu — však ja teba naučím! (Ide preč.)

POTOMSKÝ: Teda ty si cigáň, syn môj! (Chmatne ho.)Ale mi viac neufrkneš z pazúrov, kým ťa s Evelínou nekonfrontujem, ty akasztófárovaló! ^[133]Teda chceš zo mňa blázna robiť? Poď so mnou! (Ťahá ho.)

JELENFY: Ale, apko, veď chcem zostať inkognito; ináč ti ta nepôjdem. (Vytrhne sa mu z rúk.)Choď ty sám popredku, apko — ja hneď za tebou pôjdem; len sa trošku ešte preoblečiem a upravím. Ale to ti hovorím, abys' ma potom nevyzradil a plán mi nepokazil — ja chcem zostať inkognito. (Bočnými dverami odíde.)

POTOMSKÝ: To mi je hlavatá beštia! On teda ešte vždy chce byť inkognito, ten blázon, a všetci ho už znajú, kto je, ha, ha, ha! No, uvidím, čo z toho vypáli.

(Premena javiska. Sála v dome pani Sokolovej.)

EVIČKA (sama): Čím viac toho mladého Jelenfyho poznávam, tým väčšmi sa mi ľúbi. — Takú vzdelanosť nebola bych u toho kosca tušila. — Lež to mi je divné, že je taký horlivý slovenský vlastenec z neho, kdežto my sme horlivého Maďara v ňom očakávali, pretože si i meno pomaďarčil i maďarské listy otcovi písaval. No, azda to len otcovi kvôli robil, ktorý, ačpráve Slovák ako repa, je takým hrozným nepriateľom Slovákov. No, nič to! Mne je to teraz milšie, že je syn lepší od otca. Veď je to len špata, to odrodilstvo, ktoré z človeka opravdivú opicu robí. Fuj, veru sa sama už hanbím za svoju doterajšiu hlúposť. (Vezme Slávy dceru do rúk.)Už teraz celkom iné pochopy mám o Slovákoch — tak mi ten Janík Jelenfy oči otvoril! Vlasť svoju uhorskú, ale spolu i svoj slovenský národ milovať, to je šľachetné! (Preberá sa v Slávy dcere.)

Evička a Starosvetský.

STAROSVETSKÝ (pri vchode — pre seba): To mi nijak do hlavy nejde, že by ten šľachetný mladík mal byť synom toho kujona.

EVIČKA (prevracajúc listy v Slávy dcere): No, nikdy bych nebola myslela, že Slováci majú takú krásnu poéziu!

STAROSVETSKÝ (k Evičke): Sláva vám, Fräule Evrlín, že už predsa raz vidím tú svoju Slávy dceru vo vašich krásnych rúčkach.

EVIČKA: Ach, milý pán učiteľ, netitulujteže ma už viac tak; ja sa len zasa chcem volať Evičkou; ach, veď som od dnešného dňa celkom sťaby znovuzrodená — už napozatým chcem byť horlivou Slovenkou!

STAROSVETSKÝ: Ô, sláva vám, roztomilá, krásna, utešená panička Evička! Sláva vám, už ste teraz o sto ráz krajšia. Za to vás musím objať a vašu krásnu rúčku bozkať. (Chce ju objať.)

EVIČKA (cúvne): No, no, no, pán učiteľ, tak ďaleko naše rodoľubstvo nesiaha, aby sme sa objímali, ha, ha, ha!

STAROSVETSKÝ: Nu, nu, ráčte mi prepáčiť, panička Evička! — Teda tá moja Slávy dcera vám oči otvorila? Veď som vás neraz prosil, aby ste ju čítali.

EVIČKA: Fuj! Ale som len sprostá bola, že som sa posiaľ Slovenkou byť hanbila — ale keď nás v tom ercíhunku ^[134]tak zaslepovali.

STAROSVETSKÝ: A odnárodňovali, a všetko, čo je slovenské, vám zhnusovali.

EVIČKA: Načože mi je teraz tá francúzština a angličtina, ktorou nás tam tri roky ustavične mučili.

STAROSVETSKÝ: A jazýčky vám vykracovali.

EVIČKA: A pri tom všetkom, ledvaže sme sa zle čítať a pár výrazov ako dáke sojky odriekať naučili, ktoré beztoho zasa zabudneme.

STAROSVETSKÝ: Veru je to hlúposť, iné reči sa učiť a svoj národný jazyk si oškliviť — bárby sa už raz zjavil nejaký reformátor dievčenských vychovávacích ústavov!

EVIČKA: Ale láska ma teraz naučila!

STAROSVETSKÝ: Pravdaže, láska divy tvorí: „Ona je všech krásnych skutkov zárod — a kto nemiluje, nemôže ani znať, čo je vlasť a národ.“

EVIČKA: Iste, veď mi to i pán Jelenfy tuná zo Slávy dcery čítal. (Hľadá.)

STAROSVETSKÝ: Hm, už teraz rozumiem! Teda ten mne naskrze nepochopiteľný Jelenfy je ten divotvorný zárod? — Nu, nu, taký zárod, pravda, mohutnejšie účinkuje u dievčat, než akákoľvek božská poézia.

Jelenský k predošlým.

JELENSKÝ: Už je teda všetko v poriadku, moja drahá Evička. Už som s mamuškou všetky prípravy porobil na uhostenie tých koscov a dievčat, ktoré ma za kosca preoblečeného so spevom sťa v dákom triumfe včera k vám priviedli.

EVIČKA: Ach, budúže mať všetci radosť, keď uvidia, že ten ich spolukosec je mojím drahým mladoženíchom.

STAROSVETSKÝ: A mojím veľkodušným vysloboditeľom.

JELENSKÝ: Je pravda, pán učiteľ, zostaňte i vy s nami — veď vašou zásluhou som vlastne taký šťastlivý, — opravdivý národný sviatok si usporiadame — už sú dolu v záhrade pod ľubovonnými lipami stoly prikryté, gajdoš a muzikanti sú už tiež tam, veselá chasa slovenská sa schádza a dievčence vijú vence a skáču po záhrade sťa kozlence, teraz teda poďme dolu. (Počuť hudbu a spev.)

EVIČKA: Ale, počkajže, Janík drahý, i ja si idem po tú kytku kvetín, ktorous' ma včera sťa kosec prekvapil; uvidíš, že je ešte celkom svieža — tá nám nesmie pri našej národnej zábave chybovať. (Letí preč.)

STAROSVETSKÝ: A ja zasa letím dolu do záhrady — veď to bude prvá národná zábava v Kocúrkove — už sa hudba ozýva a dievčence vijú vence a skáču po záhrade sťa kozlence, i ja si zaskočím, hop, hop! (Letí preč.)

JELENSKÝ: Aký to milý anjel, tá Evička! Ak včuľ ten môj pseudoapko neprikvitne, amen, ožením sa. Ale nie! To nejde — tú milú dušu a jej dobrú matku oklamať nemôžem. Už sa musím raz vyzradiť; ale ako to počať, aby mi to dobre vypadlo? Hm, vari ten učiteľ by mi mohol pomôcť tento gordický uzol už raz rozotnúť! (Zahrúži sa v rozmýšľanie.)

Jelenský, Sokolová a Potomský.

SOKOLOVÁ (vedie Potomského): No, pán Potomský, keď mi nechcú veriť, že ich syn Jelenfy je v tomto okamžení u nás, tuná ho majú! (Predstaví mu Jelenského.)

JELENSKÝ (pre seba): Beda mi! To teda ten pseudoapko — teraz nech mi boh pomáha! (Obráti sa tvárou od neho.)

POTOMSKÝ: Ale kýho beťaha! Veď sa mi z ruky vytrhol a poslal ma sem popredku; — teda musí mať zajačie nohy, keď ma tak predbehol. (K Jelenskému.)Teda si už tuná, édes fiam? No, čože sa tak odvraciaš odo mňa, ty teľa! Poď do môjho otcovského náručia! (Chce ho objať.)

JELENSKÝ: Hoho! Nieže tak chytro, vy ctizábudlivý pair, strýc nehodný! Položte si napred okuliare na nos! Potom si budeme účty skladať.

POTOMSKÝ: Čo toto za reč, menykö üsse meg! ^[135] (Položiac si okuliare na nos.)Teremtette, kto si ty, že sa mi opovažuješ —

Evička, neskôr Jelenfy k predošlým.

EVIČKA (s kytkou v ruke): Tuná je kytka, môj drahý Janík! Dívaj sa len, aká je ešte svieža! Ach, a tvoj apko predsa už raz prišiel? Ale akí ste oba naježení! Preboha, čo to máte medzi sebou?

SOKOLOVÁ: Ach, dievka moja, to sa dalo predvídať — nechcú sa zmieriť!

EVIČKA (stane medzi obidvoch): Dajte si ruky — nech prestane teraz medzi vami hnev a svár — objímte sa! Veď ste otec a syn!

POTOMSKÝ: Otec a syn! Čo to za sprostá reč a za bláznivé žarty, teremtette?

JELENFY (pribehne s ceduľou v ruke): Alázatos szolgája! Mám šťastie predstaviť sa ako direktor maďarskej divadelnej spoločnosti. Zajtra tu v Kocúrkove budeme hrať vychýrený divadelný kus „Két pisztoly“; tuná je oznámenie! (Rozdáva cedule.)

POTOMSKÝ (vytrhne mu ceduľu z ruky): „Két pisztoly“ do tvojej kotrby, ty beťár! Tuná (ukazujúc na Evičku)je tvoja nevesta, kišasonka Evelína; prečože jej nejdeš ruku bozkať?

EVIČKA: Ba ešte čo! Ja toho komedianta nevesta? Či sa šaliete, radný pane?

SOKOLOVÁ: Nech bych skamenela — ten človek rozum tratí!

JELENFY (stranou k Potomskému): Az ebadta, či som ti nepovedal, že chcem byť inkognito, abys' ma nevyzradil? Celý plán mi pokazíš.

POTOMSKÝ (nahlas): Nech čert vezme tvoje bláznivé plány, ty beťár! Teraz sa tu o to jedná, či si ty môj syn Jelenfy, alebo henten tulák. —

JELENSKÝ (pre seba): Ha, ha, ha! Už sme teda dvaja synovia. Čím ďalej, tým lepšie!

JELENFY (k otcovi nahlas): Ja vaším synom, pane? Kérem, lepšie sa mi prizrite, či sa nemýlite v osobe? (Žmurká na neho.)

JELENSKÝ: Výborne. Ani ten nechce byť jeho synom, ha, ha, ha!

EVIČKA: Ale, mamuška! Azda ten radný pán bláznivé huby pojedol; — mali by sme poslať po lekára.

SOKOLOVA: Opravdivo sa blázni! (K Potomskému.)Radný pane, čo sa vám to, preboha, stalo? Upamätujte sa a lepšie si otvorte oči! Veď už ani svojho vlastného syna nepoznáte a tak bláznivo a hlúpo tárate!

JELENSKÝ: Ha, ha, ha!

POTOMSKÝ (k Sokolovej a Evičke): Hlúpo a bláznivo tárate vy opice a celý dom váš sa tuším v blázinec premenil. Ó, ja nešťastný, prekliaty otec. (K Jelenfymu.)No, čo tak stojíš, ty sprostý trubiroh? Či sa mi už raz priznáš, že si ty môj syn Jelenfy, ty akasztófáravaló? ^[136] (Ukazujúc na Sokolovú.)Toť, hľa, je tvoja budúca mamenka, hneď jej ruku bozkaj! (Tisne ho.)

SOKOLOVÁ: Ba ešte kýho čerta — ja toho komedianta mamenka? Ten človek skutočne z rozumu vychádza!

EVIČKA: Amen, blázni sa! Až hrúza ma prejíma!

JELENSKÝ: Temer bych sa tu popukal od smiechu, ha, ha, ha!

JELENFY: Nech by ma hus kopla, jestli z toho dačo rozumiem!

Notáriuš s dvoma drábmi k predošlým.

NOTÁRIUŠ: Tuná som svedkov priviedol, radný pane, keď ste mi nechceli veriť, že som vášho syna v koči sem priviezol — (k Jelenfymu)a tento žltý pajác sa opovážil mňa z cigánstva obviňovať — kto je cigáň, he?

JELENFY (k notáriušovi): Ale mňa, mňa ste sem v koči priviezli? Čo?

NOTÁRIUŠ: Vás? Ha, ha, ha! Komediantov nech psia mama vozí! My sme tohto mladého pána (ukazuje na Jelenského)semká priviezli; no povedzte, mladý pán, či nie pravda?

JELENSKÝ: Svätosvätá pravda; a povďačný som vám za to!

POTOMSKÝ (k notáriušovi): Nuž, lapátos teremtette, či som ja vám toho vyšibaného tuláka priviesť kázal? Veď tento tuná (ukazuje na Jelenfyho)je môj syn Jelenfy, vy somár!

NOTÁRIUŠ: Ha, ha, ha, tento žltý komediant — váš syn? Či sa bláznite, radný pane?

POTOMSKÝ: Nie ja sa bláznim, lež vy všetci, aj (ukazujúc na dámy)tieto opice, aj tento (ukazujúc na Jelenfyho)beťár, a tuším celé Kocúrkovo sa pobláznilo! (K Jelenfymu.)No, hovor už raz, ty beťár, či si ty vyplatil tú vechslu za učiteľa?

JELENFY: Akú vechslu, az ebadta?

POTOMSKÝ: Či si ty ten zlatý prsteň ta dal?

JELENFY: Prsteň? Ani som ho nemal!

POTOMSKÝ: Tisíc ohnivých hromov, či sa už raz nepriznáš k tým veciam, ktoré som o tebe počul? Teda kto, dočerta, tú vechslu vyplatil?

VŠETCI (ukazujúc na Jelenského): Nu, tento šľachetný mladík!

POTOMSKÝ (s úžasom): Tento? Ha, kto si ty?

JELENSKÝ: Ja som, ja som — inkognito!

JELENFY: Nie je pravda, ja som inkognito!

NOTÁRIUŠ: Výborne! Už teda máme dvoch inkognitov — tí sa sypú jeden za druhým ako z mecha!

SOKOLOVÁ: Opravdivo ako z mecha!

POTOMSKÝ: Azda mňa tu hneď mŕtvica porazí od jedu!

JELENFY (k Potomskému): Édes apám, čože to všetko znamená? Ja celej tej veci nerozumiem!

POTOMSKÝ: No predsa už raz, ty trubiroh! Poď, nech ťa oblapím, syn môj! Vidíš, tu ťa chcel tento tulák (ukazujúc na Jelenského)zo sedla vyhodiť.

SOKOLOVÁ: Ale azda ten komediant mal by byť vaším synom?

EVIČKA: Nie je možné! — Prečože to sám predtým tajil?

JELENFY: Drága kisaszony, lebo ja som mal plán inkognito kurizovať vám, sťa híres magyar szinész; ^[137]keďže ale včuľ vidím, že sa tuná druhý vták v mojom perí do hniezda vkradol, ktorého vy omylne za Jelenfyho držíte, preto som prinútený svoju komediantskú masku zložiť a sťa opravdivý Jelenfy a váš brajtigam ^[138]pred vami vystúpiť. Či môžem vašu krásnu ruku bozkať?

EVIČKA (nedá si): Nie, nie je možné! Vy si tam komédiu hrajte na divadle, ale nie tuná so mnou. My všetci tohto mladíka za Jelenfyho máme; no hovor, Janík, či nie pravda, že si ty Jelenfy, mladoženích môj?

JELENSKÝ: Mladoženích? (Kýva hlavou.)Concedo. ^[139]Jelenfy? (Krúti hlavou.)Nego! ^[140]

POTOMSKÝ: Ha, ha, ha, už sa nám predsa raz kocky obracajú, on je nie Jelenfy, to je iste akýsi tulák — ha, ha, ha, smejte sa ľudia, ha, ha, ha!

SOKOLOVÁ a EVIČKA (k Jelenskému): Teda si ty ozaj nie Ján Jelenfy!

JELENSKÝ: Odpustite, ja som k tomu titulu násilným spôsobom bol prinútený týmto pánom notáriušom, ktorý ma v Hladošovciach v krčme našiel, a na tom stál, prisahal sa a klial, že som ja Jelenfy, mladoženích panny Evelíny, ktorá vraj pre mňa koč posiela. —

NOTÁRIUŠ: Tisíc hromov. Preto tak ustavične tvrdil, že on nie je ten, ktorého hľadám, a tak sa priečil.

JELENSKÝ: On ma ale čarom lásky do koča zvábil a sťa dákeho úskoka s eskortou týchto drábov sem doprevadil.

POTOMSKÝ (k notáriušovi): Ördög bujtogadta, ^[141]vy somár!

NOTÁRIUŠ: Ba vy sám ste somár, radný pane! Prečože ste nám tak nariadili!

JELENSKÝ: A tak ja som pod menom a charakterom Jána Jelenfyho tuná predstavený, a ačkoľvek som sa dosť očividne ani k tomu charakteru, ani k tomuto pseudoapkovi nepriznával, predsa ma nikto rozumieť nechcel.

SOKOLOVÁ a EVIČKA: Teda kto ste vy, preboha? Hovorte. —

JELENSKÝ: Ja? Nu, ja — ja som slovenský básnik, ktorý som inkognito do Kocúrkova prišiel.

POTOMSKÝ: Ha, ha, ha! Slovenský básnik, t. j. proletár, tulák, alebo dáky emisár! Smejme sa, ha, ha, ha!

NOTÁRIUŠ (k drábom): Ha, ha, ha, drábi! Berme sa preč stadiaľto — my sme nedobre poslúžili — ešte by nás tu včuľ domlátili kanyarogy, ^[142]marš! (Utekajú preč.)

Predošlí bez Notáriuša a drábov.

EVIČKA: Ale ten nápis na tom prsteni, ten nás omámil! Hovorte, prosím, čo je to za nápis?

SOKOLOVÁ: A kto ste vy? Ako sa voláte? Skadiaľ ste?

POTOMSKÝ: Nech čert vezme ten prsteň — veď ten nám všetkým mozgy pokolomútil.

JELENSKÝ: Ja za to nemôžem. Podivná náhoda a malinká podobnosť mena! Vy ste ostatné písmená na tom prsteni nedobre čítali — uhádnite teraz!

EVIČKA (čítajúc nápis): Je—len — a toto teda nie je fy?

JELENSKÝ: Trošku ináč! Probujte ešte raz!

SOKOLOVA a EVIČKA: Aha! — Či to vari nie je ský?

JELENSKÝ: Uhádli ste.

SOKOLOVÁ: Tedy Jelenský?

EVIČKA: Syn toho olejkára z Turca?

JELENSKÝ: On sám stojí pred vami! (Urobí poklonu.)

SOKOLOVÁ a EVIČKA: Nie je možné! (Zamdlievajú.)

POTOMSKÝ: Ha, ha, ha, syn olejkára! Smejme sa, syn môj! Ha, ha, ha, ha!

EVIČKA (spamätajúc sa, k Jelenskému): No, ale prečože ste nás v takom nedorozumení tak dlho nechali?

JELENSKÝ (vytiahne list): Lebo ste mi košík dali! Či poznáte tento list, panička? Chcel som teda bez kompromitovania mena preč odísť.

POTOMSKÝ: Teda len už hybaj včerty, prekliaty olejkár! Už ťa tu viac netreba — tvojich olejkov tu nepotrebujeme; (k Evičke)no, či nie pravda, frajle Evelin? — Tuná, hľa, mám šťastie svojho statočného syna Jelenfyho im predstaviť akožto ich mladoženícha! (K synovi.)No, ty sprosté teľa, čože sa nemáš okolo svojej nevesty? Tisíc striel, hneď jej ruku bozkaj — a tuná máte moje otcovské požehnanie!

EVIČKA: No, no, nieže tak náhlivo, radný pane! Veď v tejto záležitosti vari moje srdce tiež má hlas. —

JELENFY (kľakne pred ňou): Drága kisa—szony! ^[143]Môj eredeti ^[144]plán bol síce inkognito o vašu bohatú ruku, izé —

JELENSKÝ: Už vidím, že som tu zbytočný; (k Sokolovej)odpustite, dobrá matka, že som pokoj domu vášho pobúril; — dosť som sa zdráhal tomu notáriušovi — a tuná jedine vnady vašej spanilej dcéry ako dákym čarovným kúzlom ma pútali; teraz však, keď sa jej mladoženích už navrátil, ktorého ona oblažiť môže — a ja som už tu nepríležitý — odpustite moju opovážlivosť; (k Evičke, ktorá sa od kľačiaceho Jelenfyho odvrátila)a vy, spanilá panna, zabudnite ma, ale nezapovrhnite. Zbohom! (Chce ísť preč.)

EVIČKA (úzkostne urobí pár krokov za ním): Ach, počkajže, Janík, chceš ísť preč? Ale veď tá národná zábava — tí chudáci kosci a dievky čakajú na teba v záhrade.

JELENSKÝ (vráti sa od dverí):

POTOMSKÝ (okríkne ho): Už len včerty hybaj, ty sakramentský pansláv — choď si tam verše robiť — nikto ťa nevolá naspiatok. (K Sokolovej.)Ale, meine Gnädige, prečože mu už raz neukážu dvere? (K Jelenskému.)Alo marš!

SOKOLOVÁ: Pán Potomský, vy ste nie radným pánom v mojom dome — nemáte tu čo rozkazovať. Že tento statočný mladík nie je vaším synom, z toho sa sama včuľ radujem. Jeho šľachetný skutok, ktorým on pána učiteľa i mňa z úžerníckych pazúrov vašej židovskej kompánie vyslobodil, ešte v krajšom svetle sa nám teraz predstavuje. On je človek, a vaše meno je — nečlovek! Rozumiete?

POTOMSKÝ (ako hromom porazený): Rozumiem!

SOKOLOVA: Teraz, ak chcete, abych vám dvere neotvorila —

POTOMSKÝ: No, no, no, meine Gnädige, radšej si ich sám otvorím. (K Jelenfymu.)Lánczos teremtette, ty beťár, to tvoje inkognito a pomaďarčenie mena zle nám poslúžilo — to je všetkého príčina — zostaň ešte tuná a usiluj sa aspoň lásku Evelíny získať, ak ešte možno; — (na odchode)ja nešťastný človek — ten žid ma teraz ukrižuje — a slávny magistrát som na svadbu invitoval — aká to hanba! — Vari sa radšej obesím. (Zmizne.)

SOKOLOVÁ (k Jelenskému): Vy ale, šľachetný mládenče, vy ste moju priazeň celú svojím konaním v úplnej miere vyzískali. Náhoda s tým zlatým prsteňom, ktorý ste vy tak bezžistne ľudskosti v obeť položili, nie je číra náhoda. Cnosť si je sama sebe odmenou — ona vás mimo vašej a našej vôle k nám naspiatok priviedla, a my vás viacej preč nepustíme — no, či nechcete byť mojím synom?

JELENSKÝ (ruku jej bozká): Ó, aké šťastie, synom byť takej dobrej matky!

EVIČKA (druhú ruku jej bozká): Ach, moja dobrá mamuška!

SOKOLOVÁ (vprostred stojaca, s úsmevom): No, čo? Vari radšej chceš hentoho pána inkognita?

EVIČKA: Ale nieže, mamuška, nech si len tam inkognito zostane!

JELENSKÝ: Teda mňa ľúbiš, moja drahá Evička?

EVIČKA (s ľúbeznou úprimnosťou): Z celej duše svojej! Už ako kosca som ťa ľúbila, a tvoja šľachetnosť získala moje srdce večne. S radosťou tebe dávam svoju ruku.

JELENSKÝ (kľakne pred ňou): A ja ti zasa dávam

(Ona ho zdvihne, on ju objíme a ruku jej bozká.)

JELENFY (pre seba): Oho! To mne tu s inšími slovy košík dávajú, az ebadta! Teraz mi inšie nepozostáva, iba tie „két pisztoly“ do hlavy si vstreliť; — ale nie, natoľko som sa nespochabil — vari pre jednu ženskú? (Nahlas.)Moje milé panie, či teda môžem úfať, že s vašou vzácnou prítomnosťou poctíte naše predstavenie?

EVIČKA: Ak budete po slovensky tú vašu „Két pisztoly“ hrať, všetci vám prídeme. My chceme slovenské divadlo! JELENSKÝ: A potom i my chceme byť vašimi diletantmi; ba ja vám budem i divadelné kusy skladať a celé Kocúrkovo vám do divadla privábim.

JELENFY (podáva mu ruku)'. Barátom, keď je tomu tak, tu je moja ruka; nech tehát ^[145]žije slovenské divadlo.

VŠETCI: Nech žije slovenské divadlo!

(Hrnú sa na javisko. Starosvetský, kosci a hrabáčky so spevom; odspievajú daktorú krajšiu národnú pieseň. Opona padne.)