ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

JELENSKÝ (sám v predošlom svojom obleku s ovesenou tanistierkou): Tak teda i na mne sa vyplní: Frajšták išiel, Frajšták prišiel! Moja výprava je toľko ako dokončená. Ale dobre, že som sa tak preobliekol: aspoň zostanem nepoznaný — a čo by ma priam tí kosci vyzradili, však na šťastie moje meno neznajú — a teraz zbohom, Kocúrkovo! Hm, ale čo srdce na to povie? Ach, tá Evička sa hlboko dnu vryla; pri tom všetkom, že je taká odnárodnená finfrlica, predsa ma neobyčajne zaujíma. A konečne veď moja poézia a láska, tieto dve divotvorné moci, by ju azda pretvorili i v horlivú vlastenku. — Ale nie, pletky! Jej pýcha, predsudky matky — a moja chudoba — a hlavne tento list tuná! — a konečne tá okolnosť, že už druhý jej srdcom vládne — že už má svojho mladoženícha — nie, to by ma nectilo, to by nebolo šľachetné od básnika dve milujúce srdcia rozdvojiť. Básnik musí zjednocovať, a nie rozdvojovať — hm, ale ja bych ju len predsa radšej so sebou zjednotil! Nie, preč, preč z Kocúrkova! — Ale musím ísť pozrieť, či už ten poštárik nejde, aby ma tuná nenechal.

(Zmizne a bočnými dverami vkročí dnu Špitzer.)

ŠPITZER (sám): Už je teda všetko v poriadku. Toho učiteľa už iste vedú do chládku — pani Sokolová príde kontrakt podpísať, bože, to budem dnes kšefty mať, akých som ešte jakživ v Kocúrkove nemal — o pár rokov budem ja pánom Kocúrkova!

Špitzer, Starosvetský a jeden úradník s dvoma drábmi.

ÚRADNÍK: Hé, pán Špitzer, tento vedár nie je v stave tú vašu vechslu vyplatiť, ale úfa, že mu ešte pozhoviete pár dní, preto vás chce prosiť —

ŠPITZER: Niks traus, ^[90]moji páni, žiadne pozhovenie — vechsla už dávno prepadla, dosť som čakal, ja chcem právo — mein Geld will ich haben! ^[91]—

STAROSVETSKÝ: Ach, milý pán hostinský, majteže trpezlivosť len tri dni, statočne vám chcem tú zmenku vyplatiť.

ŠPITZER: O trpezlivosti ani reči, ja chcem hneď peniaze a ak nemáte, ja chcem svoje právo použiť.

Jelenský k predošlým.

JELENSKÝ (vkročiac dnu, pre seba): No, chvalabohu, poštárik mi asi o pol hodiny zatrúbi na odchode; ale čo ten úradník a tí drábi tuná chcú? Dočerta, aby ma ešte na otázku nevzali, kto som?

ÚRADNÍK: No, pán Starosvetský, vidíte, všetko je darmo —

STAROSVETSKÝ (k židovi): Ach, pán hostinský, zmilujte sa nad úbohým otcom pätoro detí. Tri sú ešte maličké a manželka mi chorá leží; veď môžete vedieť, že keď raz do áreštu prídem, viac učiteľom v Kocúrkove byť nemôžem, majte so mnou milosť!

ŠPITZER: Milosť u boha! Ale ja chcem svoje peniaze — ja stojím pri svojom práve od toho neodstúpim, punktum. (Zmizne bočnými dvermi.)

Predošlí bez Špitzera.

ÚRADNÍK: Teda, pán Starosvetský, odpustite, že musím nemilú povinnosť vyplniť; to bola dosť veľká grácia ^[92]odo mňa, že som vám ešte dovolil vášho kreditora o pozhovenie prosiť; ale vidíte, všetko je darmo: nasledujte ma!

JELENSKÝ: Pán úradník, čo vy máte s týmto človekom, ak sa smiem spýtať?

ÚRADNÍK (meria ho od päty do hlavy): Teba do toho nič. A dľa tvojho obleku súdiac, ty nevyzeráš tak, že bys' jeho dlžobu vyplatiť mohol.

STAROSVETSKÝ: Ale fuj, pán úradník, že sa nehanbíte počestnému človekovi také niečo povedať, — poďte, ja sa chcem súdu odovzdať!

ÚRADNÍK: Nu, nu, veď som ja to tak zle nemyslel. Snáď by predsa možno bolo, že by tento cudzinec tú zmenku za vás vyplatil.

JELENSKÝ (pre seba): Zmenku? Ha, už teraz rozumiem — ten včerajší výjav! (Nahlas.)Pán úradník, ja za toho človeka stojím!

ÚRADNÍK: Hm, o tom tu nie je reč, ale či máš vôľu i jeho dlžobu vyplatiť?

JELENSKÝ: Tisíc hromov, veď na vôli mi iste neschádza; ale

ÚRADNÍK: Tu ho máš! To som si hneď myslel, že je to úbohý proletár. Teda, pán Starosvetský, darmo je, do žalára!

JELENSKÝ: Čo? Do žalára? Ba prisámbou ho tam nepovediete — ja zaňho ručím!

ÚRADNÍK: Ale ördög bujtogadta, ^[93]či nám vyhneš z cesty, ty darebný vagabund! Najskôr si privyknutý v chládku sedávať; — kto si ty? Ukáž pas!

JELENSKÝ: Úradník, držte si jazyk za zubami, ak nechcete pocítiť (hroziac mu päsťou)moju päsť! (Mierni sa.)Teda, koľko je tento človek na tú zmenku dlžen? (Pre seba.)Veď len azda nebude na stá?

ÚRADNÍK (cúvne nazad): No, no, no, ten by bol vstave ozaj ma tu ešte domlátiť!

STAROSVETSKÝ: Ach, šľachetný mladík, chcejúc pred dvoma mesiacmi jedného svojho kolegu z veľkej núdze vytrhnúť, vyzdvihol som štyridsať zlatých od tunajšieho kupca na zmenku; keďže ale ten môj priateľ zomrel a nič po sebe nezanechal, tak ja sám dlžníkom zostávam a chcem statočne zaplatiť, akonáhle budem vstave.

JELENSKÝ: Aha, už teraz chápem! A tú zmenku jeden pán s okuliarmi na nose od toho sklepníka úmyselne odkúpil a tomu židovi doručil — včera sa tuná v mojej prítomnosti k vašej záhube sprisahali —

STAROSVETSKÝ: Ha, aká to pekelná zlosť!

ÚRADNÍK (rozkazujúcim hlasom): Žiadnych okolkov viac, pán učiteľ, nasledujte ma dobrovoľne, bo ináč drábom rozkážem —

JELENSKÝ: Halt, ani sa len nehnúť! (Hľadá v tanistierke.)Štyridsať zlatých by tuná ešte malo byť! (Vytiahne mešec.)Hurrah, oratovaní sme! (Úradníkovi dávajúc mešec.)Na, tu máte tento mešec len azda vystačí, a

(Úradník prijme peniaze a číta.)

STAROSVETSKÝ: Ale nieže, pán úradník, dajte ten mešec tomu pocestnému naspäť.

ÚRADNÍK (spočítajúc peniaze): Ba ešte čo? — Môžte byť rád, že ste na takého blázna natrafili — takého somára ver' v celom Kocúrkove nenájdete. — Právo! Ani krajciar nechybuje — pán učiteľ, slobodný ste! (Klope.)Žide, hé, žide! —

Špitzer k predošlým.

ÚRADNÍK: Tu máš, krčmár, peniaze, vechsla je už vyplatená. (Dá mu mešec.)

ŠPITZER: Čo vidím? A ktože to vyplatil?

ÚRADNÍK: Tuná tento statočný somár celý svoj mešec ta dal!

ŠPITZER (spočítajúc peniaze): Hm, ganz richtig, ^[94]štyridsať zlatých! (Pozrie na Jelenského.)Ale, mladý pánko, ešte mi za nocľah nezaplatili.

JELENSKÝ (pre seba): Do čerta, na to som celky zabudol. (K židovi.)Nuž a koľkože som vám dlžen?

ŠPITZER (píše kriedou na tabuľku): Za víno pre tých koscov (Jelenský sa zľakne)— za večeru, za nocľah — za frištuk — všetko dohromady štyri zlaté. Tu majú čierne na bielom!

JELENSKÝ: Ba biele na čiernom, krčmár; veď je tabuľka čierna a písmo biele. (Úradník a drábi sa smejú.)

ŠPITZER: Ich vice, ^[95]mladý pánko, ma nebefrídigujú. ^[96]

JELENSKÝ: Vieš čo, krčmár? Ja viem, že bych hrach o stenu metal, kebych ťa prosil o pozhovenie, ale tu máš tento zlatý prsteň, odtiahni si svoje štyri zlaté a ostatné mi vydaj, stojí ma dvadsať zlatých. —

ŠPITZER (prijme prsteň): Štyri zlaté im dám zaň, ale viacej ani babky!

STAROSVETSKÝ: Ale boh zachráň, to je už až primnoho! (K Jelenskému.)Nie, šľachetný mladík! Vaša veľkodušnosť ma hlboko dojíma; ale to už nemôžem dopustiť, ponechajte ma môjmu osudu! (K židovi.)Žide, navráť hneď ten prsteň i mešec tomu pánovi; ja som hotový do žalára ísť — poručeno bohu! (Chytí ruku Jelenskému.)Boh vám tisícnásobne odplať vašu dobrú vôlu a požehnaj vás na všetkých cestách vašich, vy dobrá duša slovenská! Zbohom! (Chce ísť.)

JELENSKÝ (drží ho za ruku): Nechoď! Čo i celý ten prsteň, ba ešte i svoje hodinky tomu židovi tu nechám, ty nesmieš opustiť svoje siroty — si otec.

STAROSVETSKÝ (vymáhajúc sa z ruky Jelenského, s plačom): Pusťte ma — nechajte ma ísť do žalára, vy ste úbohý pocestný — ja vás nechcem o všetko olúpiť —

JELENSKÝ (ťahá ho silne naspäť): A vy ste otec — deti vám doma plačú, kto im dá chleba — a žena vám chorá leží — službu stratíte. (Naťahujú sa.)

ÚRADNÍK: Ale lapátos teremtette, ^[97]čo ma už toľko zdržujete? Keď nechce ten somár dobrodenie prijať — ebbabelky ^[98]— veď ani do neba nikoho za vlasy neťahajú — drábi, rozlúčte tých dvoch somárov — alo marš, do žalára! Koniec komédie! (Drábi ich násilím chcú rozlúčiť, cifrujúc pritom všelijako po maďarsky.)

Sokolová, Evička a Borka k predošlým.

SOKOLOVÁ: Ale čo je tuná za krik a lom? Ani len naše klopanie nepočuli!

ŠPITZER (naľakaný): Ach — pekne vítam, pani veľkomožná — nech sa ľúbi do mojej svetlice — tu máme trošku galiby.

EVIČKA: Veru, liebe Mutter, poďme preč stadiaľto, veď sa tu zdá byť ruvačka.

JELENSKÝ (uskočí na stranu, pre seba): Ha, kde sa tieto tuná vzali? Tisíc hromov, už ma teraz poznajú! —

SOKOLOVÁ: Koho tuná vidím? Pána učiteľa? Nuž čože tu robíte? —

STAROSVETSKÝ (Kľakne obidvom k nohám): Ach, moje milé panie, azda vás anjel sem priviedol! (Slzy si utiera.)

ŠPITZER: Ale, pani veľkomožná, nechže ráčia do svetlice. (Stranou pre seba.)Verfluchte Sache! ^[99]

SOKOLOVÁ: Nie! (K učiteľovi.)Nuž, čože je, pán učiteľ? Hovorte smelo, vás som vždy ako statočného znala — vstaňte hore!

ŠPITZER (stranou pre seba): Auveh, auveh, meine Árenda!

STAROSVETSKÝ: Ach, moja milá pani, tento šľachetný cudzinec (ukazujúc na Jelenského)chcel byť mojím samaritánom, keď som v celom Kocúrkove milosrdenstva nenašiel, on ma chcel veľkodušne vyslobodiť z pazúrov tohto úžerníckeho jastraba (ukazujúc na žida), ktorý ma chcel dať zatknúť, pretože som mu jednu zmenku hneď nemohol vyplatiť. —

SOKOLOVA: Pán úradník, čo je vo veci? Či je tomu tak?

ÚRADNÍK: Pravdaže, pani veľkomožná, pán učiteľ je Špitzerovi štyridsať zlatých na zmenku dlžen, a nie je vstave vyplatiť. Síce tento cudzinec dal za neho celú svoju kasu, ale štyri zlaté ešte chybujú; preto ta chcel dať i svoj prsteň. (Žid tie veci v rukách drží.)

SOKOLOVÁ (k židovi): Čo počujem, pán árendátor! Či ste nemohli namálo pozhovieť, pokým by tento statočný muž bol vstave vás uspokojiť? Teda vy ste taký dráč? Však vás onehda radný pán Potomský akožto poctivého žida predo mnou vychválil —

ŠPITZER: Prosím ponížene, však jeho milosť radný pán Potomský je všetkého príčina, on tú vechslu od sklepníka kúpil a mne ju doručil —

SOKOLOVÁ: A vy, pán učiteľ, prečože ste sa v tvŕdzi k nám neobrátili?

STAROSVETSKÝ: Ach, milá pani, bol som u vás včera, ale slúžka vaša ma dnu nepustila, že vraj vás doma niet.

SOKOLOVÁ (k Borke): Či som nebola celý deň doma? Prečožes' luhala? Pakuj sa mi hneď z očí!

BORKA (na odchode): Nu, keď mi pán veľkomožný Potomský zakázal, abych ho dnu nepustila, a potom vždy ma len slúžkou prezýval, a ja som nie slúžka, lež frajcimerka. (Zmizne.)

Predošlí bez Borky.

SOKOLOVÁ: No, ver' pekné veci sa tu dozvedám! Teraz sa mi len oči otvárajú! (K Starosvetskemu.)Teda tento cudzinec sa za vás zaujal, pán učiteľ?

STAROSVETSKÝ: Ach, moja milá pani, nikdy som za bohatstvom a úradmi nebažil; hrdosť a ustavičná činnosť v mojom povolaní ma posiaľ od všelikého uponíženia zachránili; ale teraz, od tohto šľachetného cudzinca, ktorý je sám chudobný, almužnu prijať? Nie —

EVIČKA: Ach, mamuška drahá, zaplaťme my za neho, veď máme z čoho.

SOKOLOVÁ: Teda je vám celkom neznámy a cudzí tento mladý človek, a predsa za vás tú dlžobu vyplatil?

STAROSVETSKÝ: Ako ma boh stvoril, tak ho prvý raz vidím.

SOKOLOVÁ (k Jelenskému): Buďte nám vítaný, šľachetný mládenec, váš krásny skutok je obdivu a nasledovania hoden. Vy ste nás všetkých zahanbili, a u mňa ste si i z iného ohľadu právo na uznanie vydobyli; lebo máte vedieť, že ste môj dom od veľkého nešťastia oslobodili; (dáva mu plný mešec)tuná, prijmite na dôkaz mojej povďačnosti malinký dar. (Jelenský neprijme.)Vy ma zahanbujete, pyšný mládenec! Ak neprijmete, to budem za veľké pohŕdanie považovať. (Jelenský v očividnom zmätku urobí poklonu a chce ísť preč.)

EVIČKA (úskostne skočí za ním): Ach, nieže šľachetný mladík! Aspoň teda svoj vlastný mešec a prsteň si ta vezmite. (Vytrhne tie veci židovi z rúk a dáva Jelenskému.)Tuná! — Ha, aká to podivuhodná podoba! — Jaj! Koho tu vidím? Veď je to ten včerajší ko — (Mešec i prsteň jej z rúk vypadnú od zľaknutia.)

JELENSKÝ (zdvihne prsteň — k Sokolovej): Dovoľte, milosti, tento prsteň vašej spanilej dcére jeden slovenský inkognito na pamiatku a na záloh dáva, aby vždy bola tak ako vaša milosť k úbohým útlocitná. (Dá Evičke prsteň, a mešec na zemi nechajúc, odíde.)

SOKOLOVÁ: To je jeden nadobyčajný šľachetný mladý muž, tak ma hlboko dojal!

ÚRADNÍK: To sa ešte jakživ neprihodilo v Kocúrkove!

DRÁBI: To je dačo neslýchaného!

STAROSVETSKÝ: I vám sa už teraz páči pekný skutok, ale by ste ho mali nasledovať.

ŠPITZER: Veru sa i mne už páči to milosrdenstvo — počujú, pán úradník, nech už dajú pánu učiteľovi pokoj, rest mu chcem odpustiť. —

DRÁBI: Ha, ha, ha! Ale mu teraz svedčí to milosrdenstvo!

SOKOLOVÁ (k židovi): Tu máš svoje štyri zlaté, ty neľudský úžerník! Ale z árendy nič nebude, rozumieš? — A vy, pán učiteľ, dajte nám viac ráz šťastie. — Teraz preč z tejto peleše úžerníctva! (Ide ku dverám, Špitzer ju s pokornými posunkami ta odprevádza.)

EVIČKA: Ale, mamuška, počkajže; veď ten mladý kosec — inkognito — a ten nápis na prsteni — (Slabikuje na prsteni.)

ÚRADNÍK (k drábom): Nás už tu viac netreba. (K Starosvetskému.)Pán učiteľ, tu máte svoju zmenku. Pardon, že sme vám boli nepríležití —

STAROSVETSKÝ: Vy ste len svoju povinnosť konali.

ÚRADNÍK: Tak jest, celkom a törtvény érte—mében. Alázatos szolgája! ^[100] (Ide.)

STAROSVETSKÝ: Pánboh vám zaplať, drahá pani! (S poklonami idú preč.)

Sokolová, Evička a Špitzer.

EVIČKA (slabikuje na prsteni): Ale, mamuška (s vytržením), je—je—jelen!

SOKOLOVÁ: No, čo za jeleň? Či sa ti rozum čistí? Veď je to prsteň!

EVIČKA: Ale ten nápis — veď len páč, či je to nie Jelenfy?

SOKOLOVÁ: Jelenfy?

EVIČKA: Ach, mamuška, veru je to on! Ostatné dve litery sú už trochu odraté, ale zo začiatku zreteľne stojí: Jelen.

SOKOLOVÁ (hľadí na prsteň): Nech bych skamenela! Jelen.

EVIČKA: A to vari bude fy — teda Jelenfy.

SOKOLOVÁ: To mi je zázrak! Nuž ale keby predsa tomu tak bolo —

EVIČKA: Ach, mamuška drahá, viac ani pochybnosti — on to musí byť — všetko sa zrovnáva, to inkognito — ten preoblek — ten jeho krásny spev — ten nápis na prsteni — to je opravdivo môj brajtigam Jelenfy!

Potomský k predošlým.

POTOMSKÝ (zadychčaný): Lapátos teremtette! Čo sa to tu porobilo, že vraj akýsi tulák za toho učiteľa tú vechslu vyplatil — to musí byť dáky ruský emisár —

EVIČKA: Ale čo sa im robí, radný pane! Vari by svojho syna za tuláka a emisára držali?

POTOMSKÝ: Čo? Môjho syna?

EVIČKA: Istotne! Vidia, tento prsteň mi nechal na pamiatku a riekol, že je on ten inkognito —

POTOMSKÝ: Inkognito? (Chytí prsteň a s okuliarmi na nose sa mu prizerá.)

SOKOLOVÁ: Tak jest, ich syn z Pešti, ktorý im sub rosa písal —

EVIČKA: Že inkognito do Kocúrkova príde.

POTOMSKÝ: Nech bych sa hneď tuná prepadol, toto je Jelen, a ostatná litera sa zdá byť ypsilon. —

SOKOLOVÁ a EVIČKA: Teda Jelenfy!

POTOMSKÝ: Toto je bosoráctvo, alebo ozaj môj syn Jelenfy. Ale nie — lehetetlen! ^[101]To mi nijak do hlavy nejde; žide, hovor, kto to bol? Kde sa tu vzal? Či som ti nerozkázal, abys' mi o všetkých pasažieroch hneď správu podal?

ŠPITZER: Pán veľkomožný, však ho tu sami včera videli, keď sme sa tu o vechsli zhovárali —

POTOMSKÝ: Ten vagabund, čo tuná za stolom drichmal? Tisíc beťahov, ja somár, že som sa mu lepšie neprizrel —

ŠPITZER: On sa iste len tak robil, že drichme, aby ho nepoznali; bo ako odišli, hneď bol dobrej vôle, a s koscami pani veľkomožnej sa skamarátil, častoval ich vínom, a mne do pľundrov židovských nadával.

POTOMSKÝ (pre seba): Tak to predsa on musí byť, ten beťár.

ŠPITZER: A potom sa za kosca preobliekol a spieval a tancoval od zeme s koscom Marcinom. —

POTOMSKÝ (pre seba): Išten bizon, ^[102]on to musí byť. Veď na také kúsky je on majster, i v Pešti neraz podobné štrajchy ^[103]vystrájal, i na maďarskom divadle hajduchoval — (nahlas)a ďalej?

EVIČKA: Nu, potom s koscami k nám prišiel, a jak krásne spieval, a jak utešenú kytku kvetín mi priniesol a kurizoval mi a chytil ma, a —

SOKOLOVÁ: No čo a?

EVIČKA (ticho): Nu a objal ma!

POTOMSKÝ: Ha, ha, ha. Éljen! Pravissimo! On je to — po tom ho poznávam! (K Evičke.)Nuž, a či potom u nich nocoval?

EVIČKA: Ale čoby! Ba, keďže som ho za obecného kosca držala, vlepila som mu facku. —

POTOMSKÝ: Ale facku? Môjmu synovi? Ördög adta! ^[104]

EVIČKA: A potom som mu riekla, že ak chce, aby pristal k nám za kočiša?

POTOMSKÝ: Za kočiša? Ördög és pokol! ^[105]Toto je neslýchaná sotíza!

EVIČKA: Nuž, ktože by sa bol nazdal, že v tom koscovi mladý pán Jelenfy čuší?

POTOMSKÝ: Či som im nepovedal, že príde inkognito? Aby mu potom dáke sotízy ^[106]nespravili!

EVIČKA (hláska ho): Ach, radný pane, nechže sa nehnevajú, lež radšej nech pošlú čím skorej ľudí na všetky strany, aby ho vyhľadali — veď chudáčik nič nemá na cestu, všetko svoje ta dal za toho učiteľa — to by nebolo pekne, keby sme ho tak preč pustili (k matke), no, či nie pravda, mamuška?

SOKOLOVÁ: Už vidím, že si za ním celkom pobláznená; (pre seba)hm, ak je ten šľachetný mladík skutočne Jelenfy, to by, pravda, celú vec premenilo. (K Potomskému.)Herr von Potomský, ak je ten mladý chasník naozaj ich syn Jelenfy, tak sa veľmi čudujem, ako príroda tak hrozne poblúdiť mohla, že taký kujon rodič, ako sú oni, rozumejú?

POTOMSKÝ (v zmätku): Rozumiem!

SOKOLOVÁ: Tak zdarilého syna splodiť mohol, rozumejú!

POTOMSKÝ (vo väčšom zmätku): Nerozumiem!

SOKOLOVÁ: Ich kujonstvá proti nám spáchané, ich výdatný syn prišiel napraviť — ak ma teda udobriť chcú, nech ho zaraz vyhľadať a rovno do môjho domu priviesť dajú, aby som sa mu poďakovať mohla. Môj koč tuná pred hostincom im k službám stojí. Adié! (Ide.)

EVIČKA: Ale zaraz nech to urobia, radný pane, všetko bude zasa dobre — adié! (Ide preč s matkou — Potomský a Špitzer s poklonami obidve ku dverám sprevádzajú.)

POTOMSKÝ: Všetci čerti! Už som myslel, že je všetko stratené; ale hop, krčmár, kocky sa nám obrátili — všetko bude zasa dobre!

ŠPITZER: Hop, árenda tiež nie je ešte prehratá !

POTOMSKÝ: Vyhrali sme! Ona sa udobrí — môj syn sa ožení — dostaneme celé bohatstvo do rúk, len teraz toho beťára vyhľadať, aby nám nezutekal.

Kočiš, (neskôr) notáriuš k predošlým.

KOČIŠ: Pán veľkomožný, či mám za tým mladým pánom letieť? Pani veľkomožná ma dnu poslala.

POTOMSKÝ: A či vieš, kam sa obrátil?

KOČIŠ: S poštárikom sa preč viezol.

POTOMSKÝ: Tisíc hromov! Či si ho trúfaš dohoniť?

KOČIŠ: Bol by čert, abych ho nedohonil; veď ten poštárik má len takú trhaninu; ja ale mám ohnivé sivky, poletím ako do pekla.

POTOMSKÝ: Ordog bujjon belé! ^[107]To je do porazenia, tak otca svojho zapovrhnúť, no, várj te semmirevaló! ^[108]— Iste sa bál, že bych ho doma zadržal, lebo je len lumpovať naučený v tej Pešti.

NOTÁRIUŠ: He, žide, az ebbadta! ^[109]Slávny magistrát ma s dvoma drábmi na koňoch sem vyslal, abych arretíroval ^[110]akéhosi emisára, ktorý sa u teba zdržoval a za toho pansláva štyridsaťzlatovú vechslu vyplatil — kde je? Ako sa volá? Kam sa obrátil? Tí dvaja drábi ho tuná videli a dobre ho poznajú. —

POTOMSKÝ: Ale, nebláznite sa, pán notáriuš, ja zaňho stojím — veď je to môj vlastný syn Jelenfy.

NOTÁRIUŠ: Ba kýho diabla! Váš syn Jelenfy?

POTOMSKÝ: Tak jest. Môj syn z Pešti, odbavený jurista, ktorý si onehdá meno pomaďarčil.

NOTÁRIUŠ: A prečože sa za kosca preobliekol? Peniaze a zlaté prstene panslávom rozdával, hé?

POTOMSKÝ: No, no, no, všetko sa vysvetlí, ja hneď podám hodnovernú reláciu slávnemu magistrátu. (Dôverne.)Vidíte, on sa mi chce ženiť, ale chcel najprv inkognito svoju vyvolenú kišasonku Sokolovskú poznať, ktorá mu ale z nedorozumenia sotízy spravila — preto sa napaprčil a zutekal.

NOTÁRIUŠ: Tak? Hm, hm! Už teraz chápem. —

POTOMSKÝ: Ale dobre, pán notáriuš! Keď ste už raz tuná, cválajte za tým poštárikom — chyťte toho uskoka; jestli by ale tajil, že on nie je môj syn, neverte mu, bo on teraz ešte inkognito chce zostať — a potom sa bojí i mojej ferule — povedzte mu, že sa nehnevám, ba sa z jeho príchodu radujem — a Evrlína, že ho nevýslovne miluje, že ho z nápisu toho prsteňa poznala, a preto, že svoju ekvipáž za ním posielala; — ak by sa ale naskrze priečil, splnomocňujem vás, aby ste ho trebárs násilím do koča vpratali a priviezli, tuná je i kočiš, a ty poletíš za týmito rytiermi, teraz marš! Ja zatiaľ zabehnem na ratúz a poučím o veci slávny magistrát (tisne ich von), cválajte! Dajte ostrohy koňom — vás ale, pán notáriuš, už popredku za družbu na svadbu invitujem — alo marš!

NOTÁRIUŠ: Izé, ako sa volá ten váš pán syn?

POTOMSKÝ (chytro): Jelenfy, Jelenfy, Jelenfy, éljen!

NOTÁRIUŠ a KOČIŠ (na odchode): Éljen, Jelenfy, éljen!

POTOMSKÝ (volá za nimi): Hé, počujte, keď ho poveziete, oznámte sa potom tuná v krčme, bo mu semká v ústrety prídem. Právo! Už sadajú na kone, rytieri kocúrkovskí! Éljenek! (Zmizne.)

(Javisko sa premení na krčmu v Hladošovciach.)

JELENSKÝ (sám): Nebolo mi možno na tom vozíku ďalej vydržať. V takej talige sedieť a takú trhaninu konskú mať ustavične pred očima! No, veď mi je to pekný poštársky kôň! Tisíc hromov! A to má byť potom pošta. Už teraz viem, čo je to trýznenie zvierat, proti ktorému sa už i v samom Kocúrkove spolky zakladajú. — Ale, notabene, trlice, klady, dereše, úžerníctva a iné vzorné opravdivého ľudotrýznenia nástroje sú tuná ešte in plenissimo flore! ^[111]No, celé vrece skúseností o trýznení zvierat a ľudí v Kocúrkove nazbierajúc — čo som, pravda, svojím mešcom a zlatým prsteňom zaplatil — teraz môžem s prázdnym vačkom a s pokojným srdcom preč odísť. S pokojným srdcom? Ach, tá Evička mi ustavične v ňom ryje — jej obraz, ktorého sa moja fantázia nijak zbaviť nemôže, sťa onen báječný Amor, strielky dnu mieri, ktoré vtrafujú, hlboko rania a trýznia! Veru, láska je opravdivé trýznenie srdca, horšie než akékoľvek ukrutné trýznenie zvierat!

Jelenský a žid hladošovský.

(Vo dverách sa zjaví žid, ktorého Jelenský nezbadá.)

JELENSKÝ: Včuľ mi teda inšie nezbýva, iba básniť proti trýzneniu zvierat, t. j. proti trýzneniu srdca a peši ďalej cestovať. —

ŽID (pre seba): Tento pocestný je akosi hlboko zamyslený, ani ma len nezbadá! —

JELENSKÝ: Veď je srdce ozaj kuriózne zviera, ktoré vo svojej divokosti samo seba ukrutne trýzni, a čím väčšmi svojimi nezbednými strasťami trýznené býva, tým viac zdivočí ako dáka neskrotiteľná beštia!

ŽlD (pre seba): Tento mladý človek alebo je zaľúbený blázon, alebo peňazí nemá. (K Jelenskému.)He, pán urodzený, či ráčite dačo rozkázať?

JELENSKÝ: Rozkázať srdcu?

ŽlD: Ih, čo tam po srdci! Teraz je tu reč o vašom žalúdku, to jest či chcete s hladným žalúdkom ďalej cestovať, alebo zostanete tuná obedovať?

JELENSKÝ (mrzuto): Áno a nie!

ŽlD: Áno a nie! Prosím, akože to mám rozumieť?

JELENSKÝ: Ďalej cestovať? Áno. Obedovať? Nie.

ŽlD: Sapprrment, už trpezlivosť stratím. (Pre seba.)To je iste zasa dáky Schauspieler, ^[112]ktorý krajciara vo vačku nemá.

JELENSKÝ (pre seba): Á propos! Veď potrebujem pár zlatých na cestu, moje hodinky sú posledný prameň útrat cestovných — azda mi ich tento židák odkúpi. (Vytiahne hodinky.)

ŽlD (pre seba): Halt, oklamal som sa — to sa predsa zdá byť statočný hosť — (Počuť vonku dupot koní a krik, žid letí k obloku.)Čo je to? To sú akísi rytieri? Či to nie je ich komonstvo, pán urodzený? A veru tuná pred krčmou zastali. (Letí von.)—

Jelenský a Notáriuš kocúrkovský s drábmi.

JELENSKÝ:

(Prechádza sa hlboko zamyslený.)

NOTÁRIUŠ (dnu vkročiac, — k drábom): Je to on? Či ho poznávate?

DRÁBI: Ištunček, ^[113]on je to, pán notáriuš, ten istý!

NOTÁRIUŠ: Dobre, teraz jeden z vás nech cvála rovno k pani Sokolovej s novinou, že sme uskoka chytili, a druhý nech tuná čaká, dokiaľ koč nepríde, a nech mi hneď oznámi.

DRÁBI: Dobre, pán notáriuš! (Zmiznú.)

JELENSKÝ (prechádzajúc sa — pre seba):

NOTÁRIUŠ (pre seba): Hm, tento ver' otcovi svojmu podobný nevyzerá. Aký to veľký rozdiel! Otec taký orangutan, a toto taký kaľavný chlapík. A aký je zamyslený — zdá sa, že čosi študíruje — (k Jelenskému hlasne)hollá, mladý pán! Jestli dovolíte pár slov. —

JELENSKÝ: Trebárs celú Slávy dceru, pane!

NOTÁRIUŠ: Či je to pekné, tak nás všetkých za bláznov držať? V Kocúrkove byť a svoju rodinu nenavštíviť? Po krčmách sa túlať a také ábentajre ^[114]vyvádzať?

JELENSKÝ: Prevýborne! Trochu síce temne, ale znie to čudesne! Človeče! Vari chcete komédiu so mnou hrať? Kto ste vy, ak sa smiem pýtať?

NOTÁRIUŠ: Ja som notáriuš kocúrkovský, už som jedného husára k vašej neveste poslal s radostnou novinou, že ste tuná, mladý pán!

JELENSKÝ: Ale ozaj? Ha, ha, ha! To mi je už až do smiechu! (K notáriušovi.)Ale ktože je tá moja nevesta — ak sa smiem pýtať?

NOTÁRIUŠ: Mladý pánko, zložte už raz masku; veď viem, že chcete byť inkognito. Tá vaša krasotinka je celkom pobláznená za vami a koč vám posiela, aby sme vás rovno do jej domu priviezli. A ten váš apko vari sa poblázni od radosti!

JELENSKÝ: Môj apko? Teda ja mám i apku?

NOTÁRIUŠ: Ha, ha, ha, akože by ste nemali? Ale vy sa bojíte pred neho ísť pre tie svoje pekné kúsky? Tak peniaze rozdávať, a u celého magistrátu podozrenie dákeho emisára na seba uvaliť. —

JELENSKÝ: Vy ste blázon, ktorému vari víno mozgy pokolomútilo. Ja som nie ten, ktorého hľadáte; mýlite sa v osobe, zbohom! (Chce ísť.)

NOTÁRIUŠ: Halt, ani sa len nehnúť z miesta! Vy ste nie ten, ktorého hľadám? Však mi vaše meno váš apko povedal, môj milý Jane! (Pomaly vyslovuje.)Jelen—

JELENSKÝ (zľakne sa): No, no, no!

NOTÁRIUŠ (rezko): Jelenfy!

JELENSKÝ (trhne sebou — pre seba): Tisíc striel, temer moje meno povedal! (Nahlas.)Jelenfy? Ha, ha, ha! To musí byť dáka podoba mena a osôb, ja sa nevolám Jelenfy, lež —

NOTÁRIUŠ: No? Lež? Povedzte svoje meno!

JELENSKÝ: Lež, lež — (Pre seba.)Tisíc striel, už ma chytili!

NOTÁRIUŠ: Vidíte, že ste v zmätku — vy ste Jelenfy, a tým punktum.

JELENSKÝ: Ale keď ja chcem zostať inkognito —

NOTÁRIUŠ: Tu ho máme! Veď vy ste práve ten inkognito, ktorého hľadáme! No môžete tajiť, že nie ste Jelenfy? Že ste neboli preoblečený za kosca? Že ste nevyplatili štyridsaťzlatovú zmenku a nenechali i svoj prsteň, na ktorom je i vaše meno vyryté?

JELENSKÝ: Človeče, toto mi je ôsmy zázrak sveta!

NOTÁRIUŠ: Aha, teraz je vám to zázrak, že sme vám masku zložili. Jedným slovom, ja mám rozkaz od vášho otca i s násilím vás arretírovať.

JELENSKÝ: Pane, nech som Kubo, ak z toho dačo rozumiem.

Dráb k predošlým.

DRÁB: Pán notáriuš, koč je už tuná.

NOTÁRIUŠ: Dobre. Teda nech sa ľúbi, pán Jelenfy!

JELENSKÝ: Ale tisíc striel, nechaj ma na pokoji.

NOTÁRIUŠ: Žiadnych okolkov, mladý pán, alo marš!

JELENSKÝ: Ale vari len nebudete na tom stáť?

NOTÁRIUŠ: Ba, ištunček, vy musíte s nami. Dráb, poď, chyťme ho!

JELENSKÝ: Ho, ho, — počkajte! Keď raz musím, to je inšie; pán Musím je veľký kazár, ktorému nikto odolať nemôže. —

NOTÁRIUŠ: Však vy potom budete chcieť i bez kazára, keď raz budete pri tej svojej Evrlíne, ktorá je zaľúbená do vás až po uši. —

JELENSKÝ (prekvapený): Čo? Teda tá moja nevesta je Evrlína Sokolová, a ozaj je do mňa zaľúbená?

NOTÁRIUŠ: Až do zbláznenia. Hneď ako vás z nápisu prsteňa poznala, fantazírovala za vami a svoj koč i s drábmi po vás poslala. Teraz teda odložte už svoje zbytočné vtipky na stranu a poďte!

JELENSKÝ (pre seba): Temer bych mal chuť tento žart oprobovať; ale akonáhle sa tam zjavím a môj domnelý apko ma uvidí, omyl vyjde na svetlo. (Nahlas.)Ale, pán notáriuš, ten môj apko, starý pán Jelenfy, iste tiež tam bude v dome Sokolovskom?

NOTÁRIUŠ: Chcete povedať, váš pán apko Potomský? Ó, ten už na vás čaká v tom hostinci pri meste.

JELENSKÝ: Môj apko Potomský? Nuž, u čerta, akože je to? Aha — to je teda môj otčim, lebo ja sa volám Jelenfy.

NOTÁRIUŠ: Lebo vy ste si meno pomaďarčili. —

JELENSKÝ: Pomaďarčil? Ja? Aha — je pravda — temer bych bol na to zabudol. Ale viete čo, pán notáriuš? Nechajme my pána Potomského v hostinci sedieť a prileťme rovno k pani Sokolovej; lebo ja ešte chcem zostať inkognito.

NOTÁRIUŠ (pre seba): Neprisľúbim mu to, nepôjde mi, lebo sa ho bojí. (Nahlas.)Nuž, dobre, však môžme ten hostinec trebárs celkom obísť; z druhej strany vtiahneme dnu do mesta, a váš pán apko bude ustavične čakať a z obloka vykúkať. —

JELENSKÝ: A syna, kde nič, tu nič! Ha, ha, ha, bravissimo! Ale, chlape, beda ti, ak ma oklameš — tisíc hromových striel, veď bych ti potom namastil tvoj notáriušský chrbát!

NOTÁRIUŠ: Dobre, teda poďme už raz, mladý pán!

JELENSKÝ: Už teda nedbám — idem. (Pre seba.)Ale čo budem hovoriť, keď dnu vkročím? Múza slovenská, pomáhaj mi potom v rozpakoch! — (Počuť dupot koní a plieskanie bičom.)Ha!

(Letí preč s notáriušom — opona padne.)