ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Istého novembrového dopoludnia zastali dvaja páni v bočnej ulici malého mesta pred neveľkým domom.

Že v novembri býva v malých mestách hodne blata, domyslí si každý, kto býval alebo chodil po chodníkoch väčších-menších ulíc vidieckeho mesta, a dokazovala to i obuv oboch prichádzajúcich. Jeden z nich, obstarný, územčistý chlapík, mal obuté takzvané bagaria a oblečené úzke nohavice ešte podľa starej módy. Jeho lodénový, tiež nie nový, hrubý kabát ukazoval stopy po starších i novších pokrmoch. Skúsený kriminalista čiže detektív iste by bol vedel roztriediť a určiť, ktorá škvrna je od čoho, a tak by bol zostavil temer úplné menu okolo gombičiek kabáta. A na veste sa to opakovalo. Znateľná bola síce dobrá vôľa niekoho, čo len pred chvíľou blahodarným účinkom ostrej kefy chcel vytrieť naznačený jedlopis, ale to nestačilo. Z jedného vrecka kabáta vyzývavo kukali v našom osvietenom storočí už tak zriedkavé remence čiže „šalangy“, čiastky to mešteka na tabak i so šparcháčom na čistenie trúbky, z druhého nesmelo vyzeral rožtek belaso-červeného kockovaného ručníka. V pravej ruke starík držal silnú palicu, bakuľu, o ktorú sa podopieral, v ľavej rúrku, na ktorej bola pripravená hlavička fajky, penovky, pekne na žlto vyfajčená. Iste to bola majiteľova pýcha, lebo fajočka okrem toho bola ešte striebrom okutá. Na hlave trónila čiapka, kedysi vraj astrachánska, teraz už na poľutovanie plešivá a šedivá. Bezmála chcela držať krok s hustými vlasmi tiež už dosť šedivými…

Tvár tohto pána bola tučná, červená. Oči malé a zapadnuté, ale ich pohľad bystrý, niekedy i ostrý. Nos tupý, trošku širší, ako bývajú pravidelné nosy, na konci začal prekvitať od červene do belasa. Fúzy boli nakrátko pristrihnuté, akoby naježené a, nerečeno, mali vypuklú podobu novej štetky. Ústa tiež trošku široké a tlsté mali istý dobrodušný úsmev. Tak i okrúhla, teraz dosť chybne oholená brada doplňovala výraz dobromyseľnosti, len isté bezohľadné vystupovanie rušilo dojem, že máme pred sebou príjemného žoviálneho starého pána.

Celý jeho zjav predstavoval asi typ dedinského statkára, obchodníka alebo krčmára. Zastal si spokojne a obzeral si dom, do ktorého mal vojsť.

Dom bol starý, veľmi starý, z tých už zriedkavých budov, aké pred sto a ešte viac rokmi stavali bývalí írečití zámožní mešťania pre seba a pre svoju veľkú čeľaď. Len do polovice bol murovaný, potom drevený, ale na pohľad udržiavaný v dobrom stave.

Starého pána táto budova zaujímala, akoby už niekedy bol tu býval, tadeto chodil.

Príjemný kontrast starého pána tvoril jeho syn, ktorý priviedol otca do tejto uličky. Bol mladý, peknej postavy, omnoho vyšší ako otec. Tvár mal podlhovastú, a predsa bolo v nej niečo, čo pripomínalo otca. Ale v jeho tvári zračila sa vysoká inteligencia, ktorá starému chýbala. No i pri istej podobnosti veľmi sa od seba líšili, tu mladosť, tam staroba, tu starostlivosť v zovňajšku, tam zanedbanie, tu vzdelanie, tam istá životná múdrosť, tu jemnosť, tam bezohľadnosť.

Mladý človek mal na sebe odev lesníckeho úradníka. Na jeho obleku nebolo prášku ani fliačku i topánky boli temer čisté. Vcelku bolo na ňom badať niečo slávnostné.

Bol to Kornel Latkovič, nadlesný zo slávneho mesta Lopatkovca, a jeho otec Gašpar Latkovič.

Dvere vedúce do dvora, ako i brána boli zatvorené.

Keď to starý pán zbadal, začal sa horšiť:

„Na kýho elementa sa ľudia zatvárajú, keď čakajú hostí na obed?“

„Nediv sa, slečna Šarlota a Helenka bývajú samy.“

„Hm, ani tak by to nemalo byť,“ tvrdil starý, nakukol škárkou do dvora a povedal:

„Tak tunáka býva,“ a začal búchať palicou.

„Áno, moja Helenka tu býva,“ odpovedal mladý a nežný úsmev zahral mu v očiach i okolo úst.

„Nemyslel som tú, ale tú starú,“ odpovedal pán otec a nazeral dnu. „Len aké sú to maniery?“

„Musíš vedieť, že slečna je samotárka, zriedka prijíma návštevy. Je na to navyknutá.“

„Doparoma!“ zvolal starý, „tu ti ide, totiž tá stará! Ale ostarela tá osoba! Poznal som ju za mojich čias ako dosť pekné dievča. A to je ešte ani nie tak dávno, len okolo tridsať rokov.“

„Tak to je nie tak dávno? Veď som ja ešte vtedy nebol ani na svete!“

„Kdežeby! Vtedy tvoj tatík chodil len na zálety, i tu…“

„Pozor, otecko, na reči!“ upozornil Kornel otca, ale tiež pošepky.

Železná závora na dverách zaškrípala, dvere sa otvorili. V nich zastala vysoká, suchá postava starej panny, čiže slečny Šarloty. Skúmavým pohľadom utkveli jej belasé oči na pánoch. Okolo úst zjavil sa úsmev, ktorý mal v sebe niečo smutné, ale zároveň i pohrdlivé. Teraz ale u slečny prevládala zdvorilosť domácej panej, keď vítala svoju návštevu. V celej jej tvári zračila sa odmeranosť a vysoká inteligencia.

„Moja úcta, slečna Šarlota,“ pozdravil sa veľmi obradne Kornel a chcel pobozkať slečninu ruku. Ale nedovolila.

„Služobník, pani sestra, nuž akože sa máme, ako odvtedy, čo sme sa nevideli?“ poklonil sa otec, snímajúc klobúk.

„Tak, tak, pán brat, ako starí ľudia,“ odpovedala tým istým spôsobom ako Latkovič senior. „Nech sa ľúbi ďalej a odpusťte, že dvere neboli otvorené, to je už náš zvyk,“ vyhovárala sa slečna zdvorilo.

„No, len no, že sme už raz tu! Ej veru by to ľudia ani nepomysleli, kde a ako sa zídu! Či sa pamätáte, pani sestra, ako sme sa na hrušotínskej fare okolo tej starej hrušky naháňali ako deti. Chcel som od vás pyštek a vy ste utekali ako splašená… Celá spoločnosť sa smiala… Hja, boli sme mladí, a mladosť pochabosť, no, či nie?“ Pritom žmurkol na starú slečnu a uškrnul sa furtácky, ako keby tým vzbudil ktovie akú príjemnú rozpomienku.

Slečna sa usmiala, ale v jej úsmeve bolo trochu jemnej zhovievavosti i pohŕdania.

„Bolo to dávno, pán brat, to je už skoro ani nie pravda. A — boli sme deti.“

„Že nie pravda! Ej, horkýže nie! Vtedy, keď sme sa v kole vykrúcali, neboli by sme pomysleli, že kedysi naše deti…“

„Len váš syn, pán brat,“ odpovedala slečna Šarlota a jej zvädnuté líca pokryla ružovosť, ktorá pripomínala dávnu krásu dievčaťa. Pri tomto ustúpila a rukou urobila posunok, aby vstúpili do dvora.

„Pravda, pravda,“ oháňal sa hosť, „vy ste ostali v panenskom stave, ergo, nemôžete mať potomkov. Lebo len môj syn, tento kalifaktor, čo i nevedomky nadviazal našu starodávnu známosť, no, veď nič, nemajte za bánosť!“

Toto všetko hovoril už idúcky do dvora. Sotva prešiel niekoľko krokov, zastal pri vchode do pivnice.

„A čo tie rárohy? Ešte vždy tak, ako boli? Čože je to teraz, či je pivnica, či jatka?“ Pritom poklepal svojou bakuľou na vetchý dášok nad schodmi do pivnice.

„Ale, otecko, na to sa ešte pozrieme popoludní, teraz poďme dnu,“ náhlil Kornel.

„Aha, voľakto je už netrpezlivý! Počkaj si, braček! A toto hrozno ste ešte neobrezali, vidieť, že tu chýba mužská ruka, nože, aspoň tento výhonok dolu!!“

Zastal a vyťahoval z kabáta nožík. Ale Kornel nedovolil, aby ďalej pokračoval, lebo náhlivo kráčal k domovým dverám, v ktorých stálo spanilé a krásne dievčatko.

Z otvorených dvier vychádzala príjemná vôňa pripravených pokrmov a táto milá vôňa pošteklila aj nos už hladného hosťa.

„Nuž, tak nedbám, poďme,“ poddal sa otec, odložil nožík a kráčal za synom.

Kornel ho ani nečakal; on už vrelo pozdravil svoje dievčatko, kvôli ktorému dnes priviedol do tohto domu otca.

Starý pán, sledovaný slečnou Šarlotou, ako videl dievča, zastal; videl pred sebou dievčatko ako kvet, krásne ako obrázok, svieže ako ranná rosa. Šťastný úsmev hral jej okolo ružových úst a žiaril z očí kúpajúcich sa v slzách radosti a šťastia. S výrazom veľkého očakávania Helenka podala starému pánovi ruku.

„Sprepadený chlapec! Či ho vidíš?!“ zvolal prekvapený zjavom dievčatka. „Ten ti má vkus! Nedarmo je môj syn. Ad animan, jablko ďaleko nepadne od stromu. Však ste ma poznali, pani sestra, aký som bol gavalier, ako som lipol za švárnymi panenkami!“

Slečna sa usmiala svojím pohrdlivým úsmevom. Veru poznala. Lipol za krásnymi dievčenci a naostatok si vzal dievča kvôli majetku, bohatú, osobne ale nepatrnú dedičku.

Nadšený pán otec hneď na prahu chytil Helenkinu rúčku ľavou rukou a širokou pravicou tľapol do nej, až pľaslo. Dialo sa to tak, že i fajku i palicu oprel vedľa seba, oboje vzal Kornel do opatery, dokiaľ sa v izbe neposkladali.

Miestnosť, do ktorej vošli hneď zo dvora, bola zároveň predizba i kuchyňa. Okrem sporáka a iných nepatrných novôt bola to ešte tá pôvodná veľká, starosvetská čeľadná izba. Slečna bola konzervatívna a nerada menila v dome, čo nemusela. Zato ale bolo tu všetko čisté, všetko na svojom mieste, všetko pohodlné.

Vošli do izby. Tam bolo tiež čisto a útulno. A to bola zrejme viac Helenkina zásluha ako slečnina.

Izba bola tiež priestranná; náradie väčšinou staré, zdedené, ale vkusne rozostavené. Nový bol len stolík, pri ktorom sedávala a písavala slečna alebo čítala najmilšie diela svetových básnikov. V pôvodine čítala francúzske, nemecké a rumunské, lebo veľkú časť svojho života prežila ako vychovávateľka v rumunskej bojarskej rodine v Besarábii. Tam, kde bývala, nebola navyknutá na domáce práce. Všetko to konali najaté sily. Teraz udržiava súlad a poriadok v dome Helenka. Ona k slečniným miláčikom knihám pripojila svojich miláčikov kvety, a preto v tejto starodávnej izbe bolo útulno a milo.

Ľudia hovoria, iste nie bez príčiny, že podľa zariadenia bytu možno súdiť na obyvateľa. Nejedna izba je čistá, poriadok v nej vzorný, symetria a akuratesa hľadia okázale zo všetkých kútov — a predsa je tam pusto a chladno. Chýba v tom vzornom poriadku čosi, čo rovno účinkuje na ducha i na srdce. Niet tam kníh, ani kvetov, ani skutočne pekných obrazov. Ešte i tie sedliacke izby, v ktorých udržiavajú dávne zvyky, kde sú police s krčiažkami a maľovanými taniermi, sú možno útulnejšie ako tie pri novej, ale chladnej nádhere.

Okrem vzácnych kníh slečna mala i niekoľko sošiek a iných umeleckých predmetov: dary svojich bývalých žiačok.

Starý Latkovič zastal hneď neďaleko dvier, zložil klobúk, palicu, fajku a začal slávnostným hlasom:

„Pani sestra! Vám, nazdávam sa, mnohovážna a vysokoctená pani sestra a drahá naša priateľka, nie je už neznáma príčina nášho príchodu do tohto veľmi váženého domu. Sám pánboh povedal, nie je dobre človeku samému, a túto múdru výpoveď si aj môj, tu prítomný, v najkrajšom mládeneckom veku a v dobrom zaistenom úrade postavený syn Kornel Latkovič tak vzal k srdcu, že náhle uvidel slečnu Helenku, hneď si zaumienil túto utešenú ružičku pre seba odtrhnúť. Ako zo všetkého vidím, ani ona nie je proti tomu (pritom furtáckym spôsobom zaškúlil na oboch mladých ľudí), predsavzal som si teda ako otec, že po schválení synovej voľby, hoci môžem povedať, že mu núkajú tu i tam mladuchy, a to i veľmi dobré partie, ale ako vravím, ja som s jeho voľbou úplne spokojný a tak prosím vás v mene svojho syna o ruku vašej chovanice Helenky.“

Po tomto, pre samého rečníka veľmi namáhavom výkone pán otec si s uľahčením vydýchol, vytiahol svoj ručník, rozprestrel na ruku a potom na nos a obradne s veľkým výbuchom utrel si nos a potom čelo, na ktorom sa zjavili kvapky potu. Veru bol rád, že to tak šťastne a bez chyby predniesol, ešte aj o tých „partiách“, nech vedia, že jeho Kornel nie je nejaká ledačina a že má takto i majetok, nielen po matke, ale i po otcovi, ktorý ale spravuje, kým žije, on sám, t. j. Gašpar Latkovič de eadem.

Slečna Šarlota trpezlivo a so zhovievavým úsmevom prijala obsažnú reč pána Latkoviča. Bolo vidieť, že i ona túto reč aspoň natoľko berie vážne, že sa to týkalo osudu zvereného jej dievčatka. Je to ale vec hodná na uváženie… Len oni dvaja, o ktorých tu išlo, stáli a možno ani nepočuli, ani nevideli inšie len samých seba, a preto neocenili veľkú a slávnostnú otcovu dikciu. Nevďačníci! Všetky tie vzletné a slávnostné slová, ešte aj o tých partiách, prešumeli ponad ich hlavy ako vánok večerného vetra, ktorý príde a odíde bez stopy a znaku. Rozumie sa, oni dvaja to všetko pokladali len za formality, bez ktorých sa starí ľudia už neobídu; im to netreba, oni sú už so svojimi citmi načistom, tak ako tu stoja, dívajú sa na seba, usmievajú sa, túžia len po jednom, aby tým veciam už bol koniec a aby už prišiel čas, keď si Kornel odvedie Helenku do svojho domova. — Nuž načo toľko rečí?!

Ale starí inak usúdili. Slečna odpovedala:

„V mene svojej sesternice a krstnej dcéry, Helenky, ktorú mi moja maminka na smrteľnej posteli odovzdala, ako i v mene svojom ďakujem vám, pán brat, ako i vám, pán nadlesný, za úctu a dôveru, ktorou ste poctili náš dom i moju Helenku. Je to vec vážna a hodná uváženia, tým viac, že vo svete máme príklady, že sú ženy v manželstve veľmi nešťastné…“

Pri týchto slovách chcel starý Latkovič protestovať, ale slečna Šarlota pozrela na neho chladno, s istou povýšenosťou a pokračovala:

„A preto, že je takýto krok rozhodujúci na celý život, prosíme, aby ste nám dožičili čas na rozmyslenie. Helenkin tútor býva dosť ďaleko; je viac len podľa mena jej tútorom, lebo málo sa o Helenku stará, no i tak nesmieme ho uraziť a pominúť. Musíme mu to oznámiť a čakať na jeho zvolenie.“

„Ej, čo tam tútor. Tu ste vy a dievča. A čo rozmýšľať? Deti sa majú rady, tak ich len čoskoro oddať a punktum!“

„Čo sa vlečie, neutečie,“ odpovedala slečna, „ale, prosím, nezabúdajte, že je poludnie a obed hotový. O inšom sa môžeme porozprávať po obede,“ dodala slečna milými, ale viac zdvorilými slovami.

„Ráčte si teda posadať. Helenka, ty vieš, akým poriadkom. Ja donesiem polievku. Vy, pán Kornel, poslúžte pánu otcovi. Tu je i slivovica, ak sa mu bude páčiť.“

„Čo sa toho týka,“ prerušil otec slečninu reč, „ja by som radšej takto ďubol za kalištek dobrej borovičky, ale keď nemám na výber, bude i slivovica. Sem s ňou!“

„A po polievke,“ pokračovala slečna, „tu na kredenci je dobré, staré modranské. Údajne je dobré. Neviem, lebo som abstinentka.“

Starý Latkovič už pri druhom kališteku poznamenal, že je slivovica kapilárna, ale pokiaľ ide o víno, on by radšej dobré jágerské, iné ani nepozná.

Slečna ešte od dvier pozrela na neho svojím pohrdlivým úsmevom.

„No fundament, že sme už raz tu,“ pochvaľoval si Latkovič a sťažka sa spustil na starú pohovku, ktorá temer žalostne zastenala. Iste tú ťarchu pocítila vo všetkých údoch čiže rebrách, takže sa Helenka naľakala istej katastrofy, ba už si myslela, že vážny hosť zhrmí i s troskami pohovky na zem. Ale našťastie starí čalúnnicki majstri svoje výrobky robili solídne, takže i vo svojom vysokom veku odolajú takej ťarche, ako je Latkovičova osobnosť. Helenka s uspokojením videla, ako sa pán otec pohodlne usadil, ako sa usmieva na ňu a na Kornela.

Kornel sa zrazu spamätal, že zabudol na istú veľmi vážnu vec, obrátil sa k otcovi a povedal:

„Hej, otecko!“

„No?!“

„Prosím ťa, daj si trošku pozor na slová, slečna by sa mohla nahnevať!“

„Povedz svojmu oteckovi o Šapšankovi,“ prosila Helenka ticho.

„Áno, áno, že som na to zabudol! Otecko, buď dobrý k Šapšankovi!“

„A to je aký čeľadník?“ opýtal sa otec.

Ale času na odpoveď už nebolo, slečna už niesla polievku a postavila misu na stôl. Hneď i núkala.

„Tu je polievka, ráčte si nabrať podľa ľúbosti, nie každý má rád, keď mu druhí naberajú. Tak. Ale kdeže je náš Šapšanko? Veď je on ináč poriadny, nevystáva, nedá na seba čakať, musím ho zavolať.“

Otvorila dvere na kuchyni, odtiaľ na pôjd a volala zvýšeným, ale nežným hlasom:

„Šapšanko, milučký, poď papať, holúbok, poď, poď, už je polievka prichystaná!“

Za ten čas Kornel pošepol čosi otcovi, ale on len otvoril oči naširoko, ako sa len dalo, okrem toho aj ústa a hľadel s nedorozumením striedavo na syna a na budúcu nevestu.

Hneď zatým bolo počuť tupé cupotanie na povale, potom skok-dva po schodoch a napokon plným behom vrazil do izby veľký, krásny biely kocúr.

Od dvier veľkými skokmi našiel sa pri stole, vyskočil na stoličku a odtiaľ na stôl, kde bez všetkého ovoniaval polievku.

„Ale, Šapšuš, akýže je to žart, poď dolu, veď sa to nesvedčí,“ karhala slečna, ale veľmi nežne.

Ten vážny hosť na pohovke nepokladal to za žart. Stiahol nad nosom husté, ježaté obočie, nadvihol sa na svojom mieste, oprel ruky o kolená a zavolal:

„Nuž, akáže je toto potvora?“

„To je, pán brat, môj Šapšanko,“ predstavila slečna svojho miláčika s takým dokonalým gestom a prízvukom, ako keď dáma vyššej aristokracie stojí pred panovníčkou a vedie svoju dospelú dcéru: Jasnosť, to je moja dcéra. Môžeme si predstaviť, ako sa predstavená slečna najvyššej dáme poklonila. Ale Šapšankova poklona vôbec vystala, ba čo viac, ako chcel zoskočiť zo stola, musel sa zvrtnúť, a vtedy jeho mohutný, prekrásny chvost zasiahol hosťa do čela a do nosa.

„Tak, toto je ten čeľadník! Jakživ som nevidel takú beštiu!!“

Slečnina tvár dostala výraz zdesenia. Ako?! Jej Šapšanko beštia!! Ale sa opanovala.

„Prosím, pán brat, za odpustenie, ale on je nie obyčajný kocúr. On i teraz tvorí predmet mojej korešpondencie so starou pani Veronescuovou, rodenou baronesou Turdilianovou, ktorá býva na svojom zámku v Besarábii. Darovala mi ho na pamiatku svojho priateľstva.“

„Či barónka či nebarónka, je ozruta, akú treba hľadať, a keď na to príde, ja si ani od barónskeho kocúra nedám okolo seba šimrinkovať. To si vyprosím.“

„Okrem toho pochodí po matke z rodu veľmi vzácneho, zvaného ,Angora‘,“ pokračovala slečna Šarlota v domnienke, že táto okolnosť bude starému pánovi imponovať a pohne ho aspoň odpustiť Šapšankovi taký priestupok proti spoločenským mravom.

„Vangor, nevangor, mne je to jedno, ale ja nestrpím, aby mi kadejaký kocúr vymetal tanier!“

„To ani neurobil, veď je ináč veľmi poriadny, vzdelaný a vie, čo sa svedčí,“ vyhovárala slečna s úprimne myslenou snahou, aby zahladila nemilý dojem, ktorý Šapšanko urobil na vážneho hosťa.

Kornel a Helenka boli zdesení, ale keď si pomysleli, že by mohlo byť ešte horšie, usilovali sa pána otca utíšiť. Čiastočne sa im to podarilo.

„No dobre, dobre, ale ja som nie taký blázon, aby som s kocúrom sedel pri jednom stole,“ nabral plný tanier polievky a začal chlípať.

Slečna Šarlota sa tiež zdanlivo uspokojila, nabrala na malý tanierik polievky a položila na zem.

„Poď sem, Šapšuš, papaj tuto zo svojho tanierika a správaj sa poriadne, tak ako sa na dobre vychovaného miláčika svedčí!“ Hovorila milo, ale bolo badať, že sa premáha a že sa jej hlas trasie.

V srdci začala sa jej rozmáhať trpkosť, ale uhladené mravy pomohli jej prejsť i cez toto nebezpečné úskalie.

Zaľúbenci premohli svoje zdesenie. Trápny výstup zavinili sami tým, aspoň si to uvedomili, že zavčasu neupozornili starého pána, ako aj tým, že Šapšankovi nepripravili obed na inom mieste. Helenka si robila výčitky, že tomu nepredišla. Ale ktože môže žiadať od zamilovaných ľudí, aby mali ohľad na také maličkosti?! Naopak, takí ľudkovia ešte skorej zamotávajú už i tak zamotané veci. Riešiť ich, to oni nedokázali, nemajú zmysel pre iných, len pre seba, nerozumejú cudzím túžbam, len svojim; zaujatí len sami sebou nazdávajú sa, že celý svet je svetom len im kvôli.

Starý pán krivo zazeral na Šapšanka, ale on si z toho nič nerobil. Nemal tušenie, čo vyparatil, a svedomie ho nenapomínalo. Ako opravdivý labužník nepripustil si počas jedenia nijakú myšlienku, ktorá by mu kalila pôžitok, tým menej trudnú.

Aj pán otec sa uspokojil; polievka bola veľmi dobrá, silná a horúca. Len viac papriky by si bol žiadal a toho sedmohradského korenia, ako v starých kuchyniach dávali do polievky. No i pri vyčítaných chybách vychlípal si prvý tanier a nabral si i druhý raz.

Ale kritizoval i ďalej, to už bol jeho zvyk. Mäso mohlo byť mäkšie, omáčka je nie dosť pikantná, plnená kapusta nie dosť mastná a na haluškách bolo málo bryndze i kôpor im chýbal.

„Ale, otecko,“ chlácholil Kornel, ktorý sám zostavil tento jedlopis, len aby otca udržal v dobrej nálade, „kdeže ti v tento čas už kôpor?“

„Nuž kde, každá poriadna gazdiná si na zimu vedia iných zelenín uloží i zásobu kôpru. I tvoja nebožká mať ho mala vždy až do jari,“ pokračoval pán Gašpar Latkovič a nedal sa pomýliť v požívaní všetkého, čo prišlo na stôl, a tak skutkom, čo aj nie slovami dokazoval, že sa slečna Šarlota a Helenka nenamáhali nadarmo.

Slečna Šarlota na všetky jeho poznámky nemala inú odpoveď len zdvorilý, ale teraz už chladný úsmev a slová, bez ktorých sa nemohla zaobísť. Tvárila sa, akoby Latkovičove slová ani nepočula. Zhovárala sa s Helenkou a Kornelom o prostých veciach, ale bolo badať, že dušou je nie vždy pri tom, o čom bola reč.

Helenka núka nesmelo:

„Nech sa ľúbi z pečienky.“

„Ďakujem, ďakujem, dieťa moje,“ odpovedal pán otec, „ale ako vidím, na moje zuby je pritvrdá. No, semže tú misu, kvôli vám oprobujem. Veru je tuhá, ale tento kúsok azda bude lepší, veď ho nejak premôžem!“ Pritom vidličkou pichal do každého kusa a naostatok „premohol“ nielen prvý kus, ale ešte dva druhé.

Ale nezabudol ani na víno. Hneď po polievke si museli pripiť, slečna a Helenka len čo ústa omočili. Ešte vždy ľutoval, že neuhádli jeho vkus a že je škoda, že to modranské nie je jágerské.

Po čiernej káve zapálil si starý pán na fajku.

Slečna vstala od stola, vstali i druhí, ako sa patrí, a ďakovali za obed. Ale starému pánovi bolo na pohovke dobre, a preto tam aj ostal. Nadchodili ho i driemoty, zabudol potiahnuť, fajočka vyhasla. Odložil ju nabok a odpľul… Nuž kdeže by inde ako na koberec? A to bol tiež dar jednej z tých niekdajších veľkopanských slečniných žiačok.

Všetko toto by slečnu nebolo domrzelo, všetko by bolo u nej vyvolalo len zhovievavý, azda opovržlivý úsmev; ani poznámky, týkajúce sa pripravených pokrmov, ani vyčítané chyby neboli by sa dotkli jej srdca tak, ako sa dotkli urážky, ktorými tento bezcitný človek urazil jej miláčika, jej Šapšanka, jej jediné potešenie na svete! Preto jej srdce je urazené, preto bolestne cíti nielen to, čo sa stalo teraz, ale i to, čo bolo dávno. Tento žiaľ zatriasol jej srdcom, že sa v ňom otvorili rany dávno zastrábené. Spomienka na jej prvú, a ako teraz chápe, veľmi bláznivú lásku naplnila ju hanbou; ale veď i ona bola taká mladá, neskúsená a nerozumná žabka, ako sú dievčatká v tomto veku od vekov na veky… Teraz jej je to nepochopiteľné. Toto poblúdenie, ten nevkus; to sklamanie a žiaľ, ktorý ju vyhnal z teplého hniezda do sveta, najprv do škôl, potom do cudziny, medzi úplne neznámych, ale našťastie vznešených a dobrých ľudí… všetko to ako obraz prešlo jej dušou, a čo bolo dávno uspaté, ožilo a volalo… o pomstu.

Ticho upratala, aby nezobudila driemajúceho hosťa a tých dvoch zaľúbených nevyplašila, potom si vzala ručnú prácu a sadla k obloku. Čakala, kedy bude môcť prehovoriť aj ona svoje rozhodné slovo.

Mladí pri druhom obloku zas unikli každodennému životu. Či je to skutočne tak, ako vraj niektorí filozofi vyriekli, že sú zamilovaní ľudia ťarchou ľudskej spoločnosti? Ale bez tejto ťarchy by bolo vo svete tak nudno, tak smutno, bolo by to ako deň bez slnca a záhrada bez kvetov.

Nasýtený a spokojný Šapšanko dúdal si na zamatovom vankúšiku pri nohách svojej veliteľky a driemal. Pravdepodobne začal snívať o svojich prežitých dobrodružných vychádzkach kdesi po strechách a okolo komínov susedných domov. Čo mu je do ľudských bied a trampôt? Čo je mu búrka, čo strely a hromobitie? Nič ho nevyruší zo zvyčajnej flegmy, len ak by sa to malo ozaj dotknúť jeho vlastnej vzácnej kožky.

A veru teraz sa tu chystalo na búrku so všetkým činom: strelami, bleskami a dažďom horkých sĺz.

Hlava pána otca povážlivo klesla nabok a on sa prebudil. Precitnúc cíti, že ho rozbolelo hrdlo, a čo viac, že sa o neho nikto nestará. Driemoty prešli, rozhľadí sa a vidí, že tí dvaja v tichom rozhovore sedia pri sebe, slečna zamĺkla ako ryba pri druhom obloku. Vari všetci zabudli, že jestvuje a žije na svete človek, čo sa menuje Gašpar Latkovič a je otcom toho strojného mladého pána teraz hen v tom obloku v úlohe hrkútajúceho holúbka, ktorý ani nevidí, ani nepomyslí na svojho otca. Všetko toto a ešte inšie ho zamrzelo a konečne si uvedomil, že je čas, aby sa zdvihol a doviedol vec, ktorá ho sem dohnala, k želanému zavŕšeniu.

S nemalou námahou vstal; hja, veď i jeho kolená sú už nie také pružné ako za onoho času. Oprúc sa o stôl, začal zasa vážne novú reč.

„Milá pani sestra! Keď sme sa takto jedlom a nápojom ako sa patrí občerstvili, ďakujeme vám za vašu úprimnú lásku a priateľské pouctenie. Pri tej príležitosti vás opätovne prosíme, aby ste nám dali svoju priaznivú odpoveď tak, aby sme mohli spokojní a rozveselení putovať. Ja do mojej dediny, Kornel len tuto konča mesta. Isté je isté.“

Slečna Šarlota chvíľku mlčala, akoby sa chcela pripraviť a hľadala príhodné slová.

„Moja chovanica a krstná dcéra, ako viete, je sirota,“ začala, vstala od obloka, položila vyšívanie na stolík a pristúpila k stolu. „Dnes sa tomu povie, že je stopercentná sirota. Okrem mňa nemá nikoho a nič. Je teda, takto vec ponímajúc, nie partia, aké sa vám núkajú. O jej druhých vlastnostiach a hodnotách, aké človeka robia ozajstne dobrým a šľachetným, nehovorím, lebo som jej najbližšia príbuzná a milujem ju viac, ako by sa myslelo. Jej šťastie mi leží na srdci. Jej matka bola nešťastná, manžel ju neverne opustil a šiel za inou. Keby bola mňa, staršiu, poslúchla a nevydala sa, mohla by ešte žiť. Ale ona umrela a nechala sirotu dieťa našej starnúcej už mamičke. Od nej som ju prevzala od jej desiateho roku, a preto mám právo rozhodovať nad jej osudom. A týmto právom podopretá, rozhodne sa staviam proti akémukoľvek vydaju za vášho syna!“

„Čože?“ vykríkol starý a vyrovnal postavu do bojovnej pózy. „Vy chcete dievčaťu pokaziť šťastie?!“

„Šťastie?!“ trpko sa usmiala slečna. „Ďakujem pekne za také šťastie! Naopak, manželstvo bolestí a sklamania!“

„To nie je pravda! Hovoríte tak, lebo ste nepoznali manželský stav,“ replikoval otec.

„Chcete pomstiť Šapšanka,“ zamiešal sa Kornel s výčitkou, „a necítite, že vaša pomsta zasiahla nás, nevinných; ako sa to zrovnáva s vaším dobrým srdcom a humanitou?“

„A to pre potvoru, pre toho naničhodného blchára,“ horlil starý a pichol fajkou do nič netušiaceho miláčika. Šapšanko skrivil chrbát, vyvalil svoje zjašené široké oči na nepriateľa a srsť sa mu naježila.

„Nie, nie tak z pomsty, ale aby som ochránila toto mladé, neskúsené dievča pred veľkým zármutkom, ktorému nejedna žena podľahla, ako som povedala, i jej nešťastná matka.“

„Láry-fáry, každé dievča je šťastné, keď sa dostane pod čepiec,“ tvrdil Gašpar Latkovič.

„Pre nás, však, srdiečko moje, sú už vaše tvrdé slová hotovým nešťastím,“ tvrdil Kornel a nežne pritiahol Helenku k sebe, tak, akoby ju už viac nemienil pustiť od seba.

„Ach, tetuška moja,“ prosila Helenka, „nebuďte taká krutá, majte zmilovanie!“

„Dieťa moje, ty to nerozumieš. Tvoja mať mohla žiť aj dnes, keby bola poslúchla maminku a mňa. A vaša matka tiež tak, Kornel.“

„Čvó?! Že moja žena! Čo vy môžete povedať o mojej žene? Že mladá umrela? Nuž veď jej to bolo súdené, a raz musíme pomrieť všetci. A aj v matrike stojí, že umrela na hostec!“

„Otec, dajme tomu pokoj,“ tíšil Kornel vážne a so zrejmým premáhaním. Jeho pekná tvár bola bledá a smutná. „Slečna svoj tvrdý výrok odvolá, nemôže vážne brať, čo povedala. Neroztrhne dve verne a nezištne sa milujúce srdcia… A to, čo sa kedysi dávno stalo, nech bude pochované… Stáva sa všeličo, sú i nešťastné manželstvá, ale zle by bolo, keby len samé také boli na svete. Tak odvolajte, drahá slečna, prosím vás, nakloňte nám svoje nežné srdce a budeme vám do smrti vďační!“ prosil Kornel.

„Nie, kým žijem, nepovolím; muselo by sa stať niečo veľké. Ale ona, Helenka, ak chce proti mojej vôli, proti vôli jedinej príbuznej, nech si volí medzi mnou a vami.“

Akoby sa bála, že by mohla povoliť spojeným prosbám milujúcich sa mladých, obrátila sa k dverám, opustila izbu a kuchyňu a zatvorila sa do zadnej, neobývanej izby.

Helenka zaplakala. Kornel ju objal a tešil.

„Neplač, milá duša moja, ona príde k rozumu, oľutuje, udobrí sa!“

„Ach, nie,“ vzdychlo dievčatko. „Jej slovo je pevné a nezvratné ako žula.“

„Ale pevná je i naša láska, ani my sa nedáme sklátiť, len mi buď verná, neprestaň ľúbiť svojho Kornela, a na toho sprepadeného Guľku ani nepozri! A nechoď ani na tanečné hodiny!“

I pri svojom veľkom žiali musela sa Helenka usmiať.

„Čo si myslíš o mne? Guľku nenávidím, a keď chceš, aby som na tanečné hodiny nechodila, tak nepôjdem,“ tvrdila s presvedčením, čo ako rada tancovala.

„Tak je dobre. A uvidíme: ak sa neudobrí, zoberieme sa aj proti jej vôli!“

„Oj, nehovor tak, proti jej vôli nie, veď viem, že je to u nej len predsudok a mňa má rada, čo aj neukáže. Vychovala ma, vyučovala a bola mi dobrá!“

„Ba nebola dobrá!“ rozkričal sa pán otec. „Je len taká stará baba, harfa a či harpia, alebo fúria chcem povedať. To je všetko čert ako diabol. Áno, je bosorka a šarkan!“

„Ale, otec, prepánajána utíš sa a nepokaz celkom, čo sa ešte dá napraviť,“ napomínal syn.

„Čvo? Ja si mám zapchať ústa? Pre takú babu? A pre kocúra? Pre toho lumpa, blchára, tuláka, a čo si hneď so samým nemeckým cisárom dopisoval, a nie so všelijakými barónkami…“ V horlivosti chcel vysloviť meno spomínanej už panej, ale si ho splietol a skomolil, takže sa musel sám uškrnúť a tí dvaja zarmútení milenci len-len že sa nerozosmiali.

„No, a vraj vangor! Čo mi je vangor? Mne je poriadny ardielsky baran milší ako desať takýchto vangorov a či angorov…“

„Poďme, otec, poďme domov!“ napomínal Kornel otca a ťahal ho na dvor.

„Pre mňa poďme, veď ja nedbám, ale nech sa nenazdá, že sa jej my budeme prosiť. Neprosil sa…“

„Otec, prosím ťa, utíš sa!“

„Veru nie, punktum. Dosť otvárajú pre nás inakšie domy, kde nieto takýchto kujonov, loptošov, všivákov. Hja, i bohatý statkár Rušoň, jeho otec nosil ešte halenu, odkázal mi, prečo ho nenavštívim, a to je veľké slovo od človeka, čo má dcéru na vydaj. Dal ju vraj v meste edukovať, že má štyri klavíry a jednu meštianku. Ba čo sa mi už jazyk pletie: štyri meštianky a klavír…“

„Ale teraz už dosť, otec,“ povedal Kornel vážne, pomáhal otcovi do kabáta, dal mu do ruky fajku, palicu i čiapku, a klobúk sám držal v ruke.

Pán otec ešte vždy dudral a šomral a Kornel ho musel napomenúť:

„A od Helenky sa neodoberieš?“

„Prečo nie, veď sa na ňu nehnevám.“ Obrátil sa, vložil palicu do ľavej k fajke, pravou rukou si začal utierať štetku pod nosom čiže fúzy, a potom ju podal Helenke a nahol sa k nej, akoby ju chcel bozkať.

„Tak zbohom, dušička, pyštek…“

Ale zamiešal sa Kornel… a vykonal sám to, čo chcel vykonať starý.

„Vari sa tí naši zbláznili!“ povedal Kornel Helenke. „Veď ja som otca takého zúrivého ešte nevidel!“

„A ani ja krstnú mamu,“ bránila Helenka slečnu Šarlotu.

„Ale ona je zlá.“

„Nie je zlá, len rozhorčená,“ protestovalo dievča.

Starý volal od dverí:

„No, či už raz bude koniec?“

Kornel mal veľkú vôľu Helenke duplikovať, že veru slečna Šarlota je horšia ako jeho otec, a málo chýbalo, že by sa i mladí pobláznili tak ako starí, to už bolo akoby v povetrí. Ale našťastie sa obaja spamätali, že sa v tejto chvíli lúčia možno nadlho a možno navždy.

„Zbohom, drahá duša moja, neplač, uvidíš, že sa to ešte všetko vyrovná a budeme šťastní.“

Svoje slovo spečatil ešte bozkom a vyprevádzaní smutnou Helenkou, Latkovičovci opustili dom a dvor.

Za vohľačmi zapadli dvere.