E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Šapšanko

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Dagmara Majdúchová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 102 čitateľov


 

IV.

Slečna Šarlota v ten večer čakala svojho miláčika. Pán Guľka odišiel i so svojimi husľami a so sklamaným srdcom domov. Potom v starosvetskej izbe bolo ticho, len hodiny pripomínali, že čas sa pomaly, ale isto minúta za minútou odoberá do večnosti.

Prišla hodina, v ktorú sa slečna poberala na odpočinok. Ešte raz vyšla na dvor i na ulicu, volala, vábila svojho utečenca, ale darmo. Bola znepokojená. Odkedy bol Šapšanko starší a vážnejší, bol i solídnejší a pravidelne už pred deviatou prišiel domov, ale nie pred tou raňajšou, také vtipy dovoľujú si len ľudia, čo si radi vyhodia kopýtkom a ženám ukazujú „straky na kole“.

Odbila i deviata, potom i polnoc, a Šapšanka nikde. Ustarostená slečna nespala. Helenka už dávno v sladkom sne zabudla na triezvu a smutnú skutočnosť, bola šťastná a usmievala sa v spaní. Kto uhádne, o čom sa jej snívalo?

Len tetuška nemohla spať. Cítila, že sa Šapšankovi niečo neobyčajného, ba nepríjemného prihodilo. Nedarmo bol minulý deň taký nevrlý, ba melancholický. Neviem, čo je na tom, ale niektorí ľudia tvrdia, že melanchólia často pochodí od žalúdka, keď je preplnený, ale vraj ešte skôr, keď je prázdny. To by nám vedeli povedať najviacej diurnisti alebo iní chudáci… Alebo Šapšanko už tušil, že ho má stihnúť veľké nešťastie?

Slečna Šarlota bola vysokointeligentná a vzdelaná ženská, ale sú chvíle, keď sú i také dobrým rozumom obdarené osoby poverčivé. V duchu vidí svojho miláčika vo veľkom nebezpečenstve. Ani si nevie predstaviť, čo všetko sa hrnie na neho. Už je síce nie malé mača, ale opatrný, skúsený a smelý… Ale darmo, tu sa niečo muselo stať. Zaspala i snívalo sa jej, že jej ho doniesli neživého a že ho ona venčila poslednou obeťou svojej lásky… V domnelom zármutku vzdychla a to ju priviedlo späť do skutočnosti. A hneď sa jej zdalo, ako je predo dvermi uzimený, hladný… Obliekla sa a vybehla von. Znovu volá, vábi, ale jej nežné volanie odznie v hluchej neskorej noci bez ozveny. Šapšanka niet!

Čo najviac znepokojená vošla späť do izby a zobudila Helenku. Načo a prečo, neuvedomila si. Vari len preto, aby nebola sama so svojím zármutkom, veď je človek nedarmo sebecký a žiada si, aby jeho žiaľ zdieľali aj iní.

Čo robiť, kde ho hľadať?

Nový deň ju trošku upokojil. Vo dne sa každá zapletená vec ukáže v priaznivejšom svetle. Veď ešte nemusí byť to najhoršie. Ak si šiel „zavandrovať“, ako vraj páni kocúri niekedy robievajú, nuž i na to je Šapšanko dosť veľkým pánom, ale pekne by to nebolo od nevďačníka, keby bez rozlúčky odišiel na vychádzku; o vandrovke sa tu nemôže hovoriť. Na to je priveľký pán, preto i nevďačný môže byť, ako povedal múdry poet: „Veľkým pánom — krátka pamäť, nosia ju najviac v žalúdku.“

Ale Šapšanko je nie z tých, aj on si uvedomí, že mu doma bolo dobre, a vráti, áno, vráti sa!

Tým sa tešila celý deň, ale keď prišiel večer, jej smútok rástol a žiaľ vyvrcholil v ozajstný nárek.

„Šapšuš môj, kam si sa mi podel? Vari čiasi zločinná ruka siahla na tvoj drahocenný život? Komu, ach, komu sa zachcelo ublížiť ti? Prečo práve ja som nešťastná, že i to najmilšie, čo mám, musím stratiť? Ako to prenesiem, veď som iného potešenia nemala na svete!“

Žiaľne boli výlevy osamoteného, kedysi tak drsne sklamaného srdca starej panny. Nech sa nikto nediví, že možno takto milovať nehodné zviera. Kto pozná srdce dievčaťa, ako od svojej najútlejšej mladosti túži po láske, po bytosti, ktorú môže a smie milovať, počnúc od maminky, bábiky, sestier, bratov a priateľky až po milenca, muža a deti, ten pochopí slečnin zármutok. Srdce ženino je stvorené milovať a len milovať. A v nedostatku dieťaťa osamelá duša obotkáva aspoň takého nemého tvora, zahrňuje ho všetkou vrelou náklonnosťou svojho srdca. A to je už ozajstné modlárstvo…

Slečna Šarlota mohla všetku svoju lásku venovať Helenke, veď jej bola blízka, veď tú lásku si zaslúžila a bola by si ju aj ocenila. Ale nech vysvetlí človek hádanku ľudského srdca? A slečna chcela mať niekoho len pre seba, niekoho, čo by nikdy nikoho iného neľúbil. Helenka hneď od malička mala svoje kamarátky a tým venovala svoju náklonnosť, k tetke sa nepritúlila a tetka ju neprivinula k sebe, nemaznala sa s ňou tak ako so svojím Šapšankom. Milovala aj Helenku, viac ako ukázala, ale takou rozumnou láskou vychovávateľky, nie matky, ktorá sa i s veľkými deťmi ešte rada pomazne…

Minula i druhá noc a o Šapšankovi ani chýru ani slychu. Obe obyvateľky starého domu žialili a slzili, každá za iným miláčikom. Ale sa navzájom nerozumeli.

Táto druhá noc priniesla slečne Šarlote vážne rozhodnutie; hneď ráno pôjde na mestský dom a bude žiadať, aby sa stratený Šapšanko hľadal pomocou úradu.

Ešte sa temer ani dobre nerozvidnelo, už utrápená, nevyspatá vstala a obliekla sa do svojich tmavých sviatočných šiat. Potom vzala na seba pekný plášť z jemného súkna, podšitý vzácnou kožušinou; na hlavu miesto nemoderného klobúka na znak pokory a smútku čiernu šatku, povedala Helenke, kam ide, a opustila dom. Ani nevedela, ako ulicami kráčala rovno do radného domu.

Tam ju pán starosta privítal s úctivým pozdravením:

„Pekne vítam u nás, vari ste nám porcie priniesli, pani tetka?“

Pán starosta, ako viacero staromešťanov, bol so slečnou v príbuzenstve, ale len tak, ako sa hovorí: dotkla sa plota žihľava a preto tá dôvera.

„Ach, nie, pán brat, pán starosta,“ odpovedala slečna. „Dane som zaplatila, vedie ma sem iná, a to smutná vec.“

Do starých očí vstúpili jej slzy i hlas sa jej zachvel, ale sa premohla a všetko vyrozprávala dopodrobna, čo sa jej stalo, a prosila, aby pán starosta dal vybubnovať, že kto by vedel niečo o tom drahom stratenom, aby jej prišiel oznámiť, že patričného čaká hojná odmena, okrem toho môže počítať i na večnú vďačnosť.

Pán richtár sa usiloval celú kormútlivú príhodu s príslušnou vážnosťou vypočuť a sľúbil, že sa drahý miláčik nájde, musí nájsť, lebo by ho bola večná škoda, už i preto, že naše mesto je slečne, poťažne tomu kocúrovi zaviazané vďačnosťou za zošľachtenie tunajšieho mačacieho plemena.

Ako to ten starý furták myslel, nedozvedela sa ináč chápavá a vtipná slečna, ale kráčala domov s istým uspokojením.

Pred domom čakala ju Helenka, ale nie sama. Že vraj „náhodou“ vyšla a takou istou prečudesnou náhodou išiel tade Kornel s puškou na pleci, sprevádzaný Dianou a Zahrajom.

Slečna zaujatá trúchlivými myšlienkami ani nezbadala mladý párik, len keď stála pri nich. A akosi zhovievave pozrela na oboch i výhovorky na náhodu prijala bez poznámky. Už chcela prejsť vedľa Kornela do dvora, ale jej prišlo na um, že ak Kornel ide do hory, ak by tam, tiež náhodou, niekde videl Šapšanka. Zastala. Túto chvíľu použil Kornel a opýtal sa, akoby sa medzi nimi nič nebolo prihodilo:

„Kde ste ráčili byť tak zavčasu, milosťslečna?“

Zastala a vypovedala mu všetko. Vidieť, že ešte nič nevedel. Iste, on a Helenka mali si hrôza iného povedať, kdeže by o Šapšankovi!

A tu sa Kornel začervenal, len teraz mu prišlo na um, že on veru na Šapšanka úplne zabudol. Veru ten tam mohol byť neviem dokedy, keby nie tejto šťastnej „náhody“. Zamrzelo ho i vo svedomí ho trochu pichlo, ale sám pred sebou sa chytro ospravedlnil. Včera nebol celý deň doma, večer ustatý nepomyslel, že má vzácneho väzňa a naozaj o hlade a smäde, a nie dvadsaťštyri, ale už tridsaťšesť hodín.

Prvým hnutím jeho dobrého srdca bolo, že slečne kajúcne všetko vyzradí, tak ako sa stalo, ale rozum to zavrhol a kázal počkať.

Pohnutý sústrasťou pristúpil bližšie a riekol:

„Neráčte sa trápiť! Som presvedčený, že sa Šapšanko nájde, verte mi, nezahynul, sú prípady, že jemu podobní sa vybrali na vandrovku a onedlho sa vrátili domov. Často vraj zablúdia i do hory…“

„To som i ja počula,“ prisvedčila slečna ochotne, lebo Kornelove slová boli ako hojivý balzam na jej ranené srdce. „Ach, prosím vás,“ zaprosila ináč hrdá slečna, „ak by ste chyrovali o ňom, dajte mi zvesť. Veď ja viem oceniť, že ste mu vy nikdy neublížili, vy ste ho mali rád a on s vami úprimne sympatizoval…“ Slzy pretrhli reč a Kornel pocítil v duši niečo ako ľútosť.

„Ó, drahá milosťslečna, veď ma poznáte, ako by ste mohli o mne pochybovať!“ Ďalej cigániť nemohol…

„Ani nepochybujem!“ odpovedala chuderka slečna a strhnutá Kornelovou sústrasťou (zdanlivou), pustila sa do náreku:

„Ach, veď som myslievala i na to, že keby som sa mala so svojím miláčikom rozlúčiť, že by ma on mal predísť, tak ho slušne pochovám a postavím mu i malý pomník v záhradke, ale takto stratiť tú drahú bytosť, to je krušné, temer neznesiteľné!“

Kornel, šelma, nemohol sa zdržať úsmevu, preto sa obrátil k psom a Diane naprával obojok.

„Musím ísť, dnes máme šacovať hôrne excesy. Ak skorej skončím, zájdem i ďalej a nájdem Šapšanka, áno, iste ho dostanem!“ tvrdil s veľkou pravdepodobnosťou, veď aj mohol!

„Ach, pán nadlesný, budem vaša večná dlžníčka!“ sľubovala slečna.

Ale Kornel o taký večný dlh nestál. Radšej nech mu dá odmenu, ale hneď! Veď teraz vidí, aký nástroj má v rukách, ako si môže vydobyť nie večnú vďačnosť, ale najvyššiu odmenu!

„Ale som ja blázon, že mi to dosiaľ neprišlo na um!“ hútal. „Vari by som bol toho kujona už aj vypustil, keby som nebol na neho zabudol.“

Odporúčal sa od slečny, Helenke podal ruku a pozrel na ňu najvýznamnejším pohľadom, aký na svete jestvuje. A jeho pohľad bol taký zázračný, že na tváričku dievčaťa vyvolal šťastný úsmev a vysušil slzy, ba ešte i ten pramienok zahatal.

Popoludní toho istého dňa, ba chýlilo sa už k večeru, počula slečna, ako niekto veľmi búchal na vonkajšie dvere. Rezko vyskočila, lebo srdce jej hovorilo, že to ide človek, čo nesie Šapšanka. Azda len živého, a či, nedajbože, už neživého?

Predo dvermi stál Kornel, ale aký bol! Vždy strojný, pekne oblečený, čistý mladý človek, teraz bol zablatený, dodriapaný, poškriabaný. V náručí držal ako v kliešťach Šapšanka, už, ako sa zdalo, napoly zdivočeného, lebo fučal a prskal, ježil sa a pracoval všetkými labkami, aby sa vyslobodil. Oči divom hľadeli pred seba a metali blesky zlosti a nevôle. Všetko svedčilo, že Šapšanko bol náramne rozčúlený a vo svojej osobnej cti veľmi urazený.

„Šapšuš, miláčik môj!“ zvolala slečna ešte zo dvora a od veľkej radosti nevedela temer ani dvere otvoriť. „Nuž, kdeže si mi bol, ty neverný ubehlík?“

Hej, keby Šapšanko, a domáce zvieratká vôbec vedeli rozprávať! Čo by sme sa od nich dozvedeli!

Ako počul jej slová, Šapšankova zlosť sa utíšila, zježená srsť sa prihladila, hľadel na svoju paniu najkrotkejším pohľadom.

Nežne ho prevzala z Kornelových rúk a pritúlila k sebe. Šapšanko bol zaiste veľmi príjemne prekvapený, lebo sa začal krčiť, hlavou búchať do hrdla a pod veliteľkinu bradu, ako to robieval vždy, keď ho vzala na ruky.

„Nuž čože ťa vyhnalo z teplej izby do tmavej studenej noci, miláčik, vari tá hrozná hudba, áno?“

Keby to bol počul pán Guľka, iste by sa mu bolo srdce zarmútilo ako octový krčah.

„Iste si hladný, veď si len kosť a koža, len kde si bol toľké časy!“ láskala slečna svojho už oplakaného miláčika a niesla ho dnu.

Za ňou šiel, akoby sa to samo sebou rozumelo, aj Kornel s Helenkou. Slečna to videla i nevidela. A keby si to aj bola uvedomila, v svojej radosti bola by dožičila trošku potešenia i tým zarmúteným. Tým viac, že to bol Kornel, ktorý, ako vidieť, s nasadením života zachránil jej Šapšanka.

Keď vyhladoveného ubehlíka — netušila, že bol vlastne väzňom — ako-tak opatrila, keď ho aspoň zväčša poutierala, zbadala, že v izbe je Kornel a že sa svedčí poďakovať sa mu. Obrátila sa k mladému človekovi, prizrela sa mu a poľutovala ho.

„Ale vás doriadil, tento divoch! Čo ste len museli pre neho podstúpiť! Rozprávajte, ako, kde ste ho našli, všetko! Vari ho psi naháňali, že je taký rozčúlený?“

Kornelovi bolo trošku zvláštne: napochytre nevedel, čo má povedať, lebo jeho fantázia nebola taká bujná, aby vedela vyčarovať nejaké dobrodružstvo, ale so psami, to sa výborne hodí!

„Hej, veru ho i psi napadli, ale som ho nedal.“ Nuž to bola pravda a psi sa menovali Zahraj a Diana, ale to nepovedal! Len doložil, že by ho boli nemilosrdne pokmásali, keby sa ho nebol zaujal…

„Vidíš, ty nevďačník! Či sa to tak odsluhuje svojim dobrodincom? Či máš pochop o tom, čo pán nadlesný vytrpel pre teba, há? Naozaj, nesmierne som vám vďačná, ďakujem vám, pán nadlesný,“ podala mu ruku.

Kornel vzal slečninu ruku a galantne ju pobozkal.

„O tom radšej ani nehovorme, drahá slečna, nežiadam si vďačnosť, čo som vykonal, rád som vykonal pre vás a pre Helenku… Vy poznáte túžbu môjho srdca, vo vašich rukách je naše spoločné, Helenkino a moje šťastie! Buďte láskavá, dobrotivá a dajte nám svoje zvolenie. A dvaja šťastní ľudia vás budú žehnať, kým len budú žiť!“

Slečna bola ako omráčená. Má svoje slovo zrušiť! Neoblomná, nekompromisná má odvolať, čo raz vyriekla… Zapovedala sa, že kým žije, nedá svoje zvolenie pre tento zväzok, a teraz záchrancovi svojho miláčika sľubuje odmenu, vďačnosť? Aký rozpor v duši statočnej slečny Šarloty!

Kornel a Helenka videli, že slečna v duši bojuje, či má zrušiť slovo a oblažiť dvoch ľudí, a či stáť v slove, čo priam zhrkne svet, a zarmútiť ich, ktorí teraz čakajú od nej rozsudok…

Ku Kornelovým prosbám pripojila sa aj Helenka. Pritúlila sa k nej tak milo ako málokedy dosiaľ a vrelými slovami prosila:

„Tetuška moja, drahá krstná mamička, buďte milosrdná, tetuška, darujte i mne z lásky, ktorou zahrňujete Šapšanka!“ prosilo dievča so slzami v pekných očiach a sklonilo hlávku na uvädnutú, ale peknú ruku krstnej matky a pobozkalo ju.

Srdce slečny Šarloty bolo vlastne dobré a šľachetné, len niekedy neprístupné. Teraz mimovoľne vrelo objala dievčatko, bozkala ju a povolila.

„Radšej odvolať zlé slovo, ako zarmútiť teba, drahé dieťa,“ šepkala Helenke. „Veď som ťa ja vždy milovala, ale som neukázala. A ty, ty si sa nepritúlila ku mne…“

Nahlas povedala:

„Dobre, pokiaľ ide o mňa, dávam vám svoje zvolenie i to požehnanie, ktoré by Helenke dala jej vlastná matka, ale, Kornel, vášho pána otca mi sem nedovediete!!“

Za tieto slová obaja mladí začali tetušku objímať a ona cítila, že sa v jej srdci ozýva akási dosiaľ nepocítená teplota, radosť a blažená spokojnosť.

„Ale, deti, veď ma udusíte, no, veď už všetko bude dobre,“ bránila sa slečna. Oddávna, ba azda cez celý život nedostala toľko bozkov ako teraz, a to nielen od Helenky, ale aj od Kornela!

„No a teraz si sadnite a rozpovedzte si, čo máte na srdci. Pripravím vám čaj a pozriem, čo robí náš tulák…“

Šapšanko sa nasýtil, upokojil, sedel si na svojom vankúšiku a jazýčkom i labkami sa česal, umýval a naprával svoj rozcuchaný kožuštek.

Pravdaže, Kornel a Helenka mali si čo rozprávať. Bolo toho, podľa ich mienky, hrôza… a všetko len samé pletky. Kornela nehorázne potešila spomienka na nešťastný Guľkov koncert, nebyť toho, dokedy by sa ešte sužovali? Mal byť teda vďačný a ísť s Helenkou na „próba-bál“, čo aj urobili.

Tetuška priniesla čaj a potom bol čas pre Kornela, aby sa pobral domov.

Keď už mal sľub, Kornel chcel dosiahnuť ešte viac. Nepopustil, kým mu slečna nesľúbila, že svadba bude na fašiangy. Hovorila, že výbava nebude hotová, ale Kornel o výbavu nestál. To sa stáva, že mladí zaťovia nechcú čakať na výbavu, ale veno, hej, to prijmú i vopred.

Slečna sa usmiala tejto horlivosti.

„Skoro by som dala za pravdu vášmu otcovi, že jablko nepadne ďaleko od stromu (len keď sa dolu vŕškom zakotúľa!), ale, verte mi, radšej vás vidím, keď sa podobáte svojej nežnej matke ako otcovi.“

A ešte raz musela rušiť dané slovo. A to vtedy, keď sa zišla s pánom Gašparom Latkovičom de eadem ešte pred svadbou, ale najmä na svadbe.

Pán otec, poučený skúsenosťami pri prvej návšteve, premáhal sa, a Šapšanko ako múdrejší ustúpil, keď musel do druhej izby.

Lebo Šapšanko ostarieval… Rád mal svoj pokoj, svoj brložtek a dobrú papu, a tak bol spokojný. Driemal celé dni a nestaral sa o svet, ako beží a ako sa v ňom všetko pletie, zapletá a rozpletá, v najhoršom prípade rozseká.

I na svadbe sa objedol… Jemu zo všetkých koláčov a jemného pečiva najlepšie chutnalo krídelko z moriaka a čo si ešte mimochodom v kuchyni uchytil. Preto sa o svadobnú spoločnosť nestaral. Ani zdravice ho nezaujímali, tým menej zdravica pána otca. Pre Šapšanka to mohlo ani nebyť. Ale pán Gašpar Latkovič si svoju reč musel povedať a vinšoval, vinšoval od výmyslu sveta, pravda, všetko len dobré a krásne, ale podľa svojho vlastného úsudku to najkrajšie, čo chcel povedať, povedal napokon a želal, aby sa všetci na takto rok, ako sú tu, v dobrom zdraví a dobrej mysli zišli na podobnú rodinnú slávnosť, a tu sa obrátil k slečne Šarlote, aby pani sestra mohla varovať Helenkino bábätko…

Na toto neočakávané želanie slečna Šarlota sa nielen zarazila, ale tvár sa jej zapálila a dostala krásny a nežný výraz, milý úsmev zlietol na jej obstarnú tvár, pozrela na Helenku a ponúkaná temer materinským neodolateľným citom pristúpila ku krásnej mladuche a bozkala ju na čisté biele čielko.

To bolo jej požehnanie i za obe nebohé jej mamičky. Či sa dobromyseľné želanie starého pána Latkoviča vyplnilo, či slečna Šarlota namiesto starnúceho, už nechutného Šapšanka varuje drobné, milé, krásne dieťatko, to už sem nepatrí.

Isté je, že v srdci každej ženy žije božia iskra: láska. Niekde len tlie a zapáli sa len vtedy, keď je vzbudená.

Šťastná žena, ktorej dal boh milovať milých ľudí a nemusí lásku plytvať k nemému tvoru.

Každý veru radšej pije pravú kávu ako cigóriu…

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.