E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Šapšanko

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Dagmara Majdúchová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 102 čitateľov


 

II.

Kto vlastne bol Šapšanko? Už to, čo tu o ňom stojí, svedčí, že bol kocúr nad kocúrmi, a akýsi filozof by sa mohol o ňom vysloviť, že je überkater, t. j. „nadkocúr“. A okrem toho bol takrečeno medzi všetkými krásavcami svojho plemena ozajstný Adónis. Pochodil, ako slečna s nemalou hrdosťou povedala, po matke rovnou čiarou z angorského plemena. Jeho mať, menom Sulejka, mala čisto bielu, dlhú, mäkkú srsť, veľký, krásny chvost, ktorý vyznačuje toto plemeno. Slovom, Šapšanko bol po matke ozajstný aristokrat, ale jeho otec bol už plebejského pôvodu. Dosť na tom: Sulejka sa zamilovala do obyčajného máčka, akí rastú v Besarábii. Nič nového pod slncom, veď v našom najosvietenejšom storočí padajú predsudky ako hniličky a nejedna aristokratka uzavrie nerovné manželstvo čiže mesalianciu.

Tak Šapšanko zdedil po matke svoj krásny biely jemný kožuch a chvost, po otcovi niekoľko čiernych škvŕn na chrbte, okolo nosa a na labkách. Oči mal veľké, okrúhle; v tme svietili ako zelené drahokamy; pazúry mal ako všetky mačky, lenže silnejšie.

Šapšanko uzrel svetlo sveta v Besarábii na panstve spomínanej barónky Turdilianovej, kde slečna bola viac rokov vychovávateľkou, spoločníčkou a dôverníčkou najprv starej panej, potom i jej dcér. Jedna z barónkiných dcér priniesla matke zo svojej cesty po Oriente Šapšankovu mať do daru. Neskôr, keď mala Sulejka malé, slečna Šarlota dostala z nich na pamiatku. Bolo drobulinké a nikto netušil, aký to bude silák a krásavec.

Keď slečnu Šarlotu privolala na smrť chorá matka domov, vtedy si ho priniesla so sebou. Dlhú cestu Šapšanko prekonal bez škodlivých následkov; čo bolo mrzuté a nepríjemné, to odniesla verná slečna Šarlota.

Slečnina maminka umrela. Pri sebe mala malú Helenku. Umierajúca ju poručila starostlivosti najstaršej, už jedinej dcére Šarlote a s ňou i starootcovský dom a malý majetok.

Šapšanko rástol aj v tomto cudzom kraji a vyvinul sa na výnimočného junáka svojho mačacieho rodu. Všeobecne ho obdivovali a už za mladi ukazoval takú výbojnú silu, že sa nebál pustiť do zápasu s hociktorým starým duelantom malomestskej mačacej spoločnosti. Všetky dámy a dámičky celého mesta hľadeli na neho s obdivom. I tam bol takrečeným levom mačacích salónov na strechách väčších-menších domov mesta. Bol postrachom holubov a iného vtáctva, škrtiteľom domácich zajačkov, o myšiach a potkanoch ani nehovoriac; s nimi zaobchodil len s opovržením a poľoval na ne len zo športu a z dlhej chvíle. A ako skutočný športovec ulovenú korisť nikdy nezjedol sám, ale všetko poskladal na hŕbku pred dvere a šiel domov. Lebo doma ho čakali iné lahôdky: šunka, klobáska, smotanôčka a kedy-tedy i teľací šniclík.

Šapšanko mal aj svoju panskú výbavu, a to dar od pani barónky, ktorá sa s podobnými podarúnkami svojej milej Šarlote (ma chere Charlotte) vďačila. Mal vlastné tanieriky a mištičky z karlovarského porcelánu, ďalej tucet uteráčikov a ručníčkov, aby nemusel svojím vzácnym jazýčkom pestovať svoju toaletu. Ale veru častejšie si aspoň dopĺňal úpravu svojej jemnej kožušinky, držiac sa inštinktívne chválitebnej zásady, že čo si sám spraví, je najlepšie spravené. A potom mal neobmedzenú osobnú voľnosť v celom dome, počnúc od štítov a komínov až po temné kúty pivnice. Naostatok mal ešte päťstozlatový kapitálik uložený v meštianskej sporiteľni a na neho sa vzťahoval i bod istej dôležitej listiny, deponovanej u verejného notára.

Šapšanko vedel byť i milý a prítulný, najmä kým bol mladý. Ale keď sa stal vážnejším, zabúdal často na zdvorilosť. Koho nemiloval, ten mohol ani neprísť do domu. Raz sa stalo, že slečnu Šarlotu navštívila istá pani, ktorá mačky nenávidela, a najmä so Šapšankom nesympatizovala. Táto antipatia bola však vzájomná a nedala sa zatajiť. Pani musela u slečny prenocovať. Druhá izba bola nekúrená, slečna teda postlala hosťovi do svojej postele a sama si ľahla na pohovku. Neskoro v noci vrátil sa Šapšanko domov z akejsi zábavy a škrabotal na dvere. Slečna mu šla otvoriť a vítala ho nežnou výčitkou.

„Nuž, ty tulák. Kde si sa zas túlal? Či sa to svedčí? Už som sa bála, že sa ti niečo prihodilo, ty, ty… A aký si umoknutý, uzimený, poď, poutieram ťa, a ľahni si, uhrej sa. A či by si radšej papal? Čože ti doniesť. Tu más mliečko a prinesiem ti kúštik klobásky.“

Kým slečna zháňala klobásku, Šapšanko sa zjašene obzrel po izbe, zbadal, že je v izbe niekto cudzí, a ako v posteli zočil cudziu paniu a poznal, že je to tá, na ktorú zanevrel (že vraj mal príčinu), vyskočil ako strela na posteľ a začal úbohú škriabať a hrýzť. Našťastie prišla Šapšankova veliteľka a spravila poriadok, vyhodila ho do kuchyne. Tam musel spať aj bez zamatového vankúšika.

Obávam sa, že tento naozaj ohavný priestupok, nehodný takého nadkocúra, odoberie mu aj ten kúsok sympatie, čo láskavý čitateľ k nemu prechovával. Ale čo je pravda, to je pravda, darmo je, keby na to prišlo a Šapšanka by predvolali pred súd, pravdaže, keby vedel prehovoriť našou rečou, vyznal by svoj prečin, ale na svoju obranu by mohol povedať: „Nebol som príčetný, nemôžem za to, lebo to je vo mne, to je dedičstvo po slávnych predkoch môjho mačacieho rodu!“ A pravdepodobne by slávny súd i sama porota uznala, že obžalovaný trpí na dedičné zaťaženie, a tak by ho oslobodili.

Súd síce z toho nebol, nepríjemnosti odniesla zas len slečna Šarlota, a koniec bol, že mala o jednu nepriateľku viac.

Večierkom toho dňa, keď z istých príčin túžobne očakávané zasnúbenie pre Šapšanka žalostne stroskotalo, zastala si slečna Šarlota na chvíľku pred dvere na ulicu. Z chvíľky narástla už dosť dlhá chvíľa, tak asi polhodinka, lebo slečna musela čakať. Čakala posluhu, ktorá mala priniesť nejaké veci z mesta a kdesi sa zatrkotala.

Večer bol jasný, mrazivý: mesiac ešte mladý s ostrými rožkami chýlil sa zájsť za ostrý hrebeň krásneho vrchu. Od severu ťahal sa dolinou mrazivý vietor, oznamujúc príchod kráľovnej zimy. Na ulici bolo ticho, len kedy-tedy prešla suseda, pozdravila sa a ponáhľala sa po práci.

Slečna bola už netrpezlivá; posluhu čakala len zato, aby ju mohla už poslať domov a sama aby mohla zamknúť dvere a utiahnuť sa na odpočinok. I zima jej už bola, predsa nešla dnu. Obzrela sa, či nevidí čakanú posluhovačku. Ale namiesto nej videla, ako sa z tône ktoréhosi domu vynorila nejaká postava. Bol to na pohľad vysoký, tenký muž, podobný skôr tieňu ako človeku. Ako sa blížil, zakračujúc bezzvučne dlhými tenkými nohami, naozaj bol ako príšera, ktorá si však pre svoje strašiace vychádzky vybrala nevhodný čas; veď ešte ďaleko do polnoci. Ale slečna ho poznala. Bol to mladý pán neurčitého veku, z tvári mu nebolo možno vyčítať, či je ešte mladý, alebo už nie mladý. Postava dlhá, tenká, nohy ako paličky, na nohách mal dlhé a ľahké topánky. Krátky kabát mal byť švihácky, ale na jeho pleciach halengal sa tak smutno, akoby ho bol zdedil po staršom bratovi a akoby mal túžbu utiecť z tejto biednej postavy. Klobúk tohto pána bol trošku pokrčený, akoby chcel dokazovať, že taký klobúk nosia len veľmi geniálni ľudia alebo lumpi. Ale teraz nebol to lump, ale skutočný a ozajstný umelec, čo tento neobyčajný klobúk mal na hlave. Tvár jeho bola úzka, bledá, kostnatá. Jasnobelasé oči mal temer vždy obrátené dohora, akoby tam hore čosi hľadal, alebo v extáze vyzeral impulz pre veľké, svetoborné dielo. Tak asi z odboru hudby budúcnosti.

Ako videl stáť slečnu Šarlotu, ponáhľal sa k nej a pozdravil ju s hlbokou, dobre naštudovanou poklonou.

„Moja úcta, slečna.“

„Dobrý večer, pán Guľka, kam sa ponáhľate?“ opytuje sa slečna prívetivo.

„Nuž, kdeže inde: na tanečnú hodinu. A čo robí slečna Helenka? Myslel som, že ma už predišla. Či áno?“

„Dnes veru nie, nemôže,“ odpovedala slečna krátko, ale určito.

„Ale to je škoda, dnes mám smolu! Moja najlepšia žiačka ochorela, o desať dní máme skúšobný bál a ja si s tými husičkami neviem rady! Slečna Helenka mi veľmi vypomáhala. A ona tancuje!“ Pri tom slove luskol prstami a na tvári zjavil sa mu odlesk nadšenia.

„Tancuje tak ladne, tak graciózne ako zosobnená sylfida,“ tvrdil pán Guľka.

Guľka sa volal, ale na jeho postave nebolo nič okrúhle, nič guľaté, naopak, samá línia a hrana, ešte i klobúk sa sprotivil svojej pôvodnej forme.

Pán Guľka povolaním bol tanečný majster. Na navštívenkách mal vytlačené: Izidor Guľka, maître de danse et de musique.

Šapšanko sa dosiaľ šmotlil na zemi okolo šiat slečny Šarloty a driapal po sukni. Slečna ho vzala na ruky, hladkala po hlávke, ktorou ju strkal hneď do hrdla, hneď do rúk. Teraz už bol spokojný — tichým dudaním dal najavo svoju spokojnosť.

Guľka pozeral na kocúra a nesmelo sa dotkol jeho chrbta. Šapšanko síce zagánil na mladého pána, ale ináč neprejavil svoju nevôľu.

„Ale ja tu hovorím a hovorím, a tam na mňa čakajú. Ale ak milostivá slečna a slečna Helenka dovolia, budem taký smelý, prídem k vám, donesiem si husle a prednesiem vám svoju najnovšiu skladbu,“ hovoril Guľka ukláňajúc sa.

„Dobre, pán Guľka, nech sa vám páči. Ja milujem hudbu. Mala som príležitosť počuť i najlepších skladateľov, teraz tento pôžitok musím postrádať.“

Guľka bol odpoveďou celý natešený.

„Sláva, o niekoľko dní prídem; moja úcta, milosťslečna, a vrelý pozdrav slečne Helenke!“ povedal a pobral sa bystrým tanečným krokom, akoby tancoval šiestu figúru štvorylky.

„Dobrú zábavu,“ povedala slečna so svojím zvyčajným úsmevom. Potom akoby Šapšankovi hovorila: „Chudák, iste mu je už zima, zohreje sa už len v tanci. Akí sú tí ľudia blázni! Ale tento je z tých dobrých, neškodných. Toho sa vari ani ty neľakáš, miláčik; neublížil ti ani tvojej panej. Ale takí, akí boli u nás dnes na obed, to sú nebezpeční. Vyrušili ťa z pohodlia i naľakal si sa mi. Ten starý pokušiteľ chcel znovu nasiať útrap na cestu môjho života, ale sme ho odbavili, dúfam navždy; nebudeme viac trpieť jeho plané reči, ani jeho narážky. Ale neviem pochopiť, ako som mohla byť niekedy taká nemúdra, ach, prichodí sa mi hanbiť za to, nuž ale bola som decko, naivné, ľahkoverné ako Helenka. Chúďa, plače, trpí, tak som plakala aj ja, ona to premôže, ako som premohla ja a nejedna mladá dievčina. Ja som bola šťastná, azda bude aj ona, a ten starý viac neprekrižuje naše chodníčky, lebo kto mi teba, môj drahý, potupí, potupí aj mňa. Ale poďme, zima je, a Hanu vari už nedočkám.“

Ale Hana sa ukázala práve za rohom. Mala v košíku mnoho nakúpených vecí, ale ešte viac výhovoriek na jazyku. Slečna odobrala veci, potom Hana vinšovala dobrú noc a ponáhľala sa domov.

Slečna so Šapšankom a s nákupom na rukách vošla do dvora a dvere za ňou zapadli.

Nad starootcovským domom zavládla tichosť noci a na svojom útulnom lôžku ležalo dievčatko a clivo žalostilo nad uniknutým blahom.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.