E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Šapšanko

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Dagmara Majdúchová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 102 čitateľov


 

III.

Pán „maître de danse“, učiteľ tanca a hudby, dodržal slovo. Istého večera prišiel s husľami. Dohnala ho sem čiastočne i túžba vidieť Helenku a opýtať sa jej, prečo už tak dávno nebola na tanečnej hodine? Azda sa len nechce zriecť úplne tanca a ešte i tanečnej skúšky?!

Po zvyčajných poklonách a otázkach nádejný majster zastal neďaleko obloka. Ešte nebolo tak neskoro, ale tu dnu lampa bola už zapálená a ľahké záclony spustené. Guľkova postava odrážala sa od bielych záclon ako veľký, čierny výkričník na bielom úzadí. Skôr ako začal, slečna Šarlota „umelca“ ponúkla pohárikom vína a zákuskami.

Potom pán Guľka začal ladiť struny, postavil sa do pozitúry; jeho tvár mala žiaľny, ba bôľny výraz. Oči plné extázy uprel podľa zvyku dohora, ale keď na nízkom plafóne nenašiel, čo potreboval, akúsi inšpiráciu, obrátil zrak na Helenku a začal hrať. Hneď sa vystrel v celej svojej dĺžke, hneď sa zohol, krútil sa, hlavou napred i nabok, stískal husle i struny; jeho sláčik ľahko a elegantne hladil struny, ktoré vydávali sladké tóny, plné túžby a nádeje, akoby len prosili, lkali a plakali.

Slečna Šarlota sedela pri stole s ozdobným vyšívaním a pozorne sledovala hudbu. Poznala mnohých naslovovzatých skladateľov a ich diela, niektorých aj osobne z čias, keď hrali v salónoch jej bývalých pánov. Slečna mala jemný sluch i porozumenie pre hudbu a zistila, že je to ešte vždy len pokus začiatočníka, ktorý má trošku nadania, ale viac ambície.

I Helenka sedela pri stole, ale zamĺkla a vážna. Oči mala upreté na ručnú prácu: viečka trochu červené od plaču, tvárička priblednutá. Robila dojem vädnúcej ružičky. Na Guľku ani nepozrela. Dosiaľ jej bol ľahostajný, zhovárala sa s ním ako s každým iným. Jeho plaché dvorenie prijímala ako prejav zdvorilosti skúseného „umelca“, ale teraz, ako vycítila, že Kornel žiarli na úbohého tancmajstra, začala ho temer nenávidieť. Akoby on bol zapríčinil jej utrpenie!

Na tanečné hodiny chodievala spolu s väčšími dievčencami v sprievode mamičiek alebo vydatých sestier, sčiastky, aby „vypomáhali“, sčiastky, aby sa aj samy zabavili. To bol starý zvyk, a teta Šarlota dosiaľ nemala nič proti tomu. A nadovšetko to lichotilo samému Guľkovi. Neraz premeral vo veľkom mazúre tromi-štyrmi krokmi sálu a nedal za svet, keď Helenka bola jeho tanečnicou a porozumela jeho obdiv, ktorý prechovával k tomuto poľskému národnému tancu, kde sa tak pekne pári elegancia s pôvabom.

A teraz je i tomu koniec. Kornel to zakazuje, a Helenka by ani tak nešla.

Guľka skončil skladbu veľkého známeho skladateľa. Slečna ho odmenila potleskom a uznanlivým slovom. Ale Guľka by bol radšej počul pochvalu od Helenky, ktorá mlčí ako ryba… Sklamaný prešiel na svoju skladbu, akúsi rapsódiu, a pritom pevne dúfal, že jeho hudba vnikne do Helenkinho panenského srdiečka a ako sa rozohreje, zahorí nadšením a porozumením. Ale Helenkina myseľ a s ňou i srdiečko boli ďaleko odtiaľto, ďaleko až na vyšnom konci mesta. Skladba sa začínala lichotivo, sladko, zádumčivo, potom čerstvejšie i vyzývavo. Ďalej sa to stupňovalo povážlivejšie v búrlivé tóny; husle už neplakali, ale jačali, až naostatok z allegretta prechodili a prešli do allegro furioso…

A vtom akoby bolo i niečo treslo, ba akoby bolo sklo zrinčalo — a keď sa naľakaný virtuóz a obecenstvo obzrelo, videlo, ako sa čosi mihlo oblokom ako tôňa, a to Šapšankova tôňa!

Málo chýbalo, že Guľkovi husle nevypadli z rúk. Helenka sa strhla, ktovie, kde jej blúdila myseľ, zbledla a slečna Šarlota preľaknutá vykríkla:

„Šapšanko! Vybil oblok! Ušiel! To sa tiež ešte nestalo! Len čo mu je, necítil sa dobre, azda si preťažil žalúdok,“ bedákala slečna a už i letela na ulicu, aby utečenca ešte niekde dochytila…

„Isto-iste mu niečo zaškodilo,“ opakovala pre seba. „Vari nemaškrtil u susedov čerstvú bravčovinu?“ kmitlo slečne hlavou vážne podozrenie. U susedov museli doklať kŕmnika, tak nie je vylúčené, že sa pohostil, čo ho i nenúkali, ba možno, že ho ponúkli niečím, čo mu nechutilo, na čo vôbec nebol navyknutý. Nedarmo celý poldeň ležal a driemal až do chvíle, keď úžasné allegro furioso ho vyburcovalo z odpočinku.

Ako vidieť, pri všetkej svojej nadmačacej prírode a znamenitej výchove Šapšanko nerozumel sa do hudby a dal o tom úprimný dôkaz, keď ušiel.

„Šapšanko,“ volala slečna, „Šapšuš, poď, vráť sa, veď pán Guľka už nebude hrať, poď, poď,“ volala slečna dvorom, ba ešte i na ulici. Ale jej volanie a vábenie bolo márne, Šapšanko neposlúchol!

Zdesený divým zjačaním husieľ vyskočil ako divý, potom skočil do obloka, buchol do skla i do druhej tably a už bol na ulici. Skočil na ulicu, poobzeral sa, rozbehol sa na druhú stranu ulice. A potom tichšie kráčal svojimi chodníčkami von do tmavej noci.

Slečna sa bez výsledku vrátila do izby, kde už Helenka zbierala sklo, upratovala a upchávala oblok. Rozladený Guľka pratal do futrála husle, lebo vedel, že z koncertu dnes už nič nebude. Chudák, bol sklamaný. Čo si on všetko od tohto večera sľuboval! A teraz! Bodaj ho aj s kocúrom! Všetkému je len on na príčine!

Pán Guľka dúfal, že ho slečna predsa ešte zadrží a že sa mysle upokoja, ale slečna už nemala myseľ pre inšie, myslela len na Šapšanka, a tak „majstra“ ani nezdržiavala.

Šapšanko však kráčal ďalej. Možno si uvedomil, že po takomto rušnom dni (už i toho, čo sa prihodilo u susedov) mu večerná prechádzka nezaškodí, skorej mu prinesie uľavenie a jeho mačacie nervy sa upokoja. Vedel všetky spády a veľmi dobre poznal všetky veľké, malé, rovné i krivé ulice a uličky. I nechcelo sa mu znovu premerať staré, známe cestičky. Pozorne kráčal svojimi zamatovými labkami, a zdalo by sa, že je úplne v rovnováhe, ale ako šibal svojím nádherným chvostom, bolo vidieť, že je ešte vzrušený. Vedel, kde bývajú psi,a preto sa ostražito vyhýbal vyrušiť svojich odvekých nepriateľov zo spánku. Potom zabočil do akéhosi dvora, stadeto do záhrady, odtiaľ na múrik, až sa našiel na konci mesta. Tam v starej záhrade, ohraničenej vysokým, ale porúchaným múrikom, stála tiež taká stará budova. Kedysi to vraj bol pivovar, teraz slúžil za obydlie mestskému nadlesnému.

Šapšanko si zastal na múrik a hľadel do neďalekého osvetleného obloka. V obloku čosi bolo, čo ho náramne zaujímalo. Oblok bol dosť vysoko od zeme, zvonku otvorený. A dnu za oblokom musela byť izba, lebo sa z nej svieti, ale v obloku visel poriadny ušiak, zajac, akého už dávno nevidel. Šapšankove oči zasvietili zelenkavým svetlom, jeho vychýrený chvost šibal do dáška múrika. Opatrne sa obzrel dookola, nie že by sa bál, ale azda tušil, že tu môžu byť psi; s nimi lepšie mať pokoj. Prečo ten zajac tam visí? Či je živý, či je nie živý? Dobre by bolo presvedčiť sa… Nie od hladu, veď má, čo mu treba, ale tak pre zmenu… „Hja, riabčik je riabčik,“ povedal istý labužník v románe (Tolstoj, Anna Kareninová), a predsa sa mu zažiadalo i plebejskej teľacinky. Tak i Šapšanko. Doma má lahôdok od výmyslu sveta, ale celého opravdivého poľného zajaca nemá. I tu, pri Šapšankovej dobrej, panskej výchove, zvíťazila dravčia príroda a on sa odhodlal k činu. Skočil do záhrady a potom do obloka. Bol pri samučičkom predmete svojej túžby. Skoro by im bolo tesno vedľa seba. Šapšankova pýcha, chvost, musel ostať visieť. Zajac smutne hľadel svojimi sklenými už očami na nezvyčajnú návštevu. Bolo mu už ľahostajné, odkiaľ ho načnú. A Šapšanko celkom zaujatý nečakanou korisťou začal ochutnávať labky, potom pyštek, potom sa vystrel, ako sa dalo, ohol chrbát, hľadel na toho tichého obyvateľa poľa a udrel ho hlavou do boka. Zajac sa trošku pohol, rozkýval sa a pritom narazil do obloka. Šapšanko už nazrel do obloka, videl, že pri stole sedí dobre známy človek, ktorého sa ani teraz nenaľakal, a zas začal oňuchávať pyštek a strelnú ranu, i labkou pohol zajaca, akoby ho chcel nakloniť na zaujímavé poihranie sa… Ale zajac sa ani tak nechcel dať zviesť na útek.

V izbe sa ktosi pohol; bolo počuť odstrčiť stoličku, potom kroky, zatým sa otvoril oblok a v ňom sa ukázal starý známy: Kornel.

„Šapšanko!“

Zavolaný sa nezľakol, len sa obzrel, skrivil chrbát a ďalej pokúšal zajaca.

„Nuž, ty zbojník, ty nešľachetník! Ty chodíš po cudzích revíroch? Poď len sem, nech sa pozhovárame!“ lichotil Kornel a vtiahol nič netušiaceho Šapšanka do izby. Taký si bol istý, že sa pritúlil ku Kornelovi, ktorý mu nielen neublížil, ale sa s ním i maznal, kvôli Helenke.

„Ty šelma!“ hladkal Kornel pekného máčka, „akože si sa sem zatáral? Vari si mi doniesol pozdravenie od dievčatka? Keby si mi aspoň vedel povedať, čo robí, či plače a či sa už potešila?“

Ale Šapšanko neodpovedal, nerozumel ľudskej túžbe, len ešte vždy pozeral do obloka. Pritom drapkal Kornelov kabát.

„Ale, huncút, ty si vlastne príčina všetkého, čo sa stalo! Bez teba mohlo byť všetko dobre. Teraz by som ťa mal potrestať, ale ako?“

Kornel trochu silnejšie stisol zviera a Šapšanko pustil pazúry do Kornelovej ruky.

„Tak? Budeš ešte škriabať? Čože ťa tá tvoja výborne učená pani lepšie nevychovala? Ach, loptoš, mal by som veľkú vôľu vyvŕšiť sa na tebe a na tvojej panej. Čo s tebou? Ubiť ťa? Nie, to neurobím, ale na dvadsaťštyri hodín ťa zatvorím do pivnice o hlade a smäde.“ Objal tuhšie teraz už vzpierajúce sa zviera a niesol ho von. V pitvore ležala pekná a čujná Diana, vyskočila a chcela sa vrhnúť na nenávideného odvekého nepriateľa psov.

„Kuš, Diana, uľaž! To nie je pre teba. I ty, Zahraj, do kúta!“ rozkazoval Kornel a dobre vychovaní psi s veľkým sebazaprením poslúchli a utiahli sa do najodľahlejšieho kúta veľkého priestoru.

Šapšanko, keď videl psov, prskal, zježil srsť i vzpieral sa, ale Kornelove ruky ho dobre držali. Kornel odniesol Šapšanka do prázdnej pivnice. Pre lepšiu istotu pozatváral okenice, zatvoril dvere a tak pustil nazlostené zviera dolu.

„Tu seď,“ rozkázal mladý človek. „Aspoň ma zbavíš myší a potkanov. Nebude ti dlhá chvíľa! A tvoja ukrutná pani nech sa potrápi, nech skúsi, ako je to, keď sa človek má rozlúčiť s tým, čo mu je najmilšie na svete.“

Vyšiel, zatvoril dvere na kľúč a kľúč položil do vrecka. Potom šiel do izby, vzal klobúk a odišiel.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.