ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Blížil sa pomaly svätvečer. Po domoch koná sa práca parou a gazdinky snáď len pri hodoch majú toľko obchodu čo dnes. Zmrkne sa ani sa nenazdáš, hviezdičky povyskakujú na oblohu a mrak sadne nezbadane na chaty našich hôr. Oheň veselo blkoce na ohniskách; z obidvoch strán sú obstaté bachratými hrncami a pri vykúrenej peci sedia v rade učupené malé detváky a čakajú na prvý koláč.

V izbe zatiaľ už je všetko v poriadku; podlaha je zametená, prípecok obielený, obrázky, lavice a stôl poumývané a nad armáriou postavený bujný snopec žita a zelená parožka z jedliny. Mužské pohlavie je už v paráde; to nemá toľko na hlave čo ženy. Odbaví sa statok, zatkne sa ponad každý vchod čerstvá jedličia chvojka, vykropí sa maštaľ svätenou vodou, porozhadzuje sa po štyroch stranách sveta po hrsti zbožia a je po Kačinej svadbe. Potom postáva a vyhýba ženám; lebo tieto nerady vidia, keď sa im kto pletie počas roboty popod nohy.

U Mikulov strojí večeru dcéra. Matka si žiadala, nuž otec odkázal po nich, aby prišla i s rodinou. Naši ľudia nešli by síce cez tieto sviatky ani na krok od domu, no ale potreba zákon ruší a človek aby sa nikdy nezariekal. I jej to ide vrtko: mala sa od koho naučiť. Matka jej síce nepomôže. Ledva sa drží na nohách. Nuž ale ani netreba, veď jej sama káže, aby sa nechápala z postele, ale starí ľudia si nedajú povedať. Oni až vtedy uznajú, keď im prichodí na prsty.

Len čo sa zvečerie, domáci zhromaždia sa do chyže. Stôl je už prikrytý a svetlo horí nad armarkou. Potom prídu ženy a čeľaď sadne si k večeri.

Na stole rozostavené sú oblátky, petržlen, cesnak, chlieb, koláče, med, orechy a jablká rad-radom. Jedenie začína sa modlitbou. Po nej každý vezme oblátku, natrie ju medom a zje. Potom umĺknu a pozorujú gazdu. Tento vstane, zažmúri oči a vyberie každému po orechu. Komu sa dostal zdravý, bude zdravý až do budúcich Vianoc, komu chybný, zachváti ho nemoc alebo smrť. Kým prísediaci zabávajú sa skúmaním jadier, gazdiná rozdáva hríbovú, trhancami zavarenú polievku, za čím nasleduje krúpna medová kaša a rezance, obsypané tvarohom. Potom rozkrája gazda koláče, naleje čeľadi hriateho, chytí pohárik a začne vinšovať. Čeľaď s povznesenou tvárou počúva starčeka, a keď dokončí, po jednom zbližuje sa k nemu, aby jej na čelo medom namazal kríž. Okrem známej povery treba to i na to, aby ju svet návidel a aby bola takou dobrou ako ten med. Gazdiná po modlení prvá vstane a prichytí sa ku chystaniu pre statok. Každému oddelí kúsok oblátky, jablka, cesnaku, petržlenu a zaobalí do cesta. Gazda však vezme vajce, med a sprevádza ju a hladí statok rad-radom najprv vajcom, aby bol tlstý, okrúhly a potom robí mu medzi rožkami krížik medom, aby ho radi mali kraviari a neublížili mu na paši.

Keď sa takto všetka práca ukončí, nastanú posiedky. Ženské a mužské pohlavie posadá si, kam sa komu páči, smeje, beseduje a zhovára sa. Čo v dome slobodného, vytratí sa do susedov a každý čaká tú mystickú, tichom noci, žiarou zimných hviezd a poéziou krásnych spomienok obrúbenú utiereň.

Mikulová napriek všetkým prehováraniam domácich nechcela sa odobrať na pokoj. Len čo vytrúbil hlásnik jedenástu, vytratila sa potíšku do komory, obliekla sviatočný kožuch, zakrútila sa opatrne do šatky a vyšla navonok. Nemocou skľúčená len ťažko brala sa napred. Kostol bol na dolnom konci viesky. Bol synom predošlého storočia, čierny a ohradený bol parkanom. Za ohradou bol cmiter. Bola smelšou, než aby sa bála vkročiť do tmy, no striaslo ňou, keď videla pnúť sa do výšky stavbu posvätnej budovy. Kostol je ešte vždy obkľúčený v názore nášho prostého ľudu tajomným okružím istej posvätnej hrôzy, a ako tam rád zájde si vzdychnúť nábožný ľud vo dne, tak rád obíde ho v hodinách tmy, bo noc, ako príslovie hovorí, má svoje právo a svoju moc.

Na fortni čakala ju Ivka. Pod plachtičkou mala zakrútený batôžtek; šla Mikulovej pár krokmi v ústrety.

„Čakáte?“ pýtala sa Mikulová.

„Už vás dobrú chvíľu vyzerám,“ znela odpoveď.

Ženy vošli do okružia cmitera.

Pred nimi tratila sa do výšky červená veža s kohútom, hviezdou a krížom a v úzadí čeril hrebeň ostrého príkrovu. Okolie samo dýchalo desnou temnotou. Vôkol bolo mŕtve ticho, len hviezdičky žiarili na čistom zimnom nebi jagotavo.

Ivka šla popredku a čakala tichým krokom za ňou sa uberajúcu Mikulovú. Vchod pod zvonicu, cez ktorý išlo sa do kostola, bol otvorený. Zvonicou volajú na mnohých miestach otvorený, prístupný spodok veže. V uhloch drží budovu štyri ozrutné opory a boli niečo vyššie v krížovom spätí poschodnými stolicami dovedna upevnené.

Ženy obišli hlavný vchod a dali sa vpravo pod vežu. Dvere chrámu boli už otvorené. V kostole kmitalo sa pred oltárom večné svetlo. Jeho lúče rozplývali sa po tmavom, tajomnom priestore akoby zlatými vláknami a vynímali sa uprostred velebného ticha magicky. Bázeň a skľúčenosť vkrádala sa do srdca: city zodpovedajúce dôstojnosti toho miesta, kde toľké tisíce sŕdc prosí veľkého boha o milosť, o požehnanie, a kde človek nájde mier a útechu i vtedy, keď ju už na celom svete stratil.

Mikulovú prechádzal mráz. Pritúlila sa tesne k sprievodkyni. Inokedy prichádzala sem prosiť o požehnanie i s ľahkým srdcom prekračovala prah kostola. Dnes chvelo sa jej vnútro pocitom ľaku a bez prekážky poddávala sa pokynom spoločnice.

Najprv kľakli a pomodlili sa. Iva vyňala potom spod obrúska obstojný batôžtok a rozkrútila ho. Bol tam hrniec, malá riečnica, dva nože, v jednom batôžku popol, pozostatky zo štedrej večere a vreteno.

Šušurková vstala prvá. Vyzerala desne. Oči sa. jej iskrili a ostrý nos odrážal sa nápadne od chudej, zvráskavenej tváre. I striaslo to Mikulovú až v kostiach a len kedy-tedy, s výrazom nadprirodzenej bázne utkvela pozorom na nej. Všade dívala sa na ňu tma, len tichá lampa rozháňala čiernu noc a rozlievala bledé, príšerné svetlo v obvode hrobového zátišia.

Dej sa začal. Ivka podala spoločnici vreteno a postavila naň riečicu, potom obhádzala dlážku zelinami, urobila kriedou kruh a odriekala potichu zariekajúce formulky proti moci zlého. Zatým išla s kriedou k uholným oporám, poznačila ich krížikmi, pokropila svätenou vodou a pristúpila v ten bok, odkiaľ chcela, aby sa dostavila súdená, hádzala v tom smere odrobinky z pozostatkov zo Štedrého večera a hovorila:

Mikulová stála tíško v kútiku; šeptala. Či to bola modlitba, nevedno. Oči jej desne blúdili raz na privolávajúcu spoločnicu, raz zas do svätyne. Šušurková robila pohyby rukami. Tak strašne vynímala sa v tej tme! a dnu v kostole žiarila lampa tak tajomne, príšerne. Zazdalo sa jej, že v bledom priestore chrámu pohybujú sa čierni, neurčitých podôb duchovia.

Iva rad-radom tri razy zopakovala formulu. Potom prišla ku riečici. Ukazovala chudým, kostnatým prstom na popol.

„To je, čo mi zostalo z popola holubacích sŕdc, čo som sypala v mlyne a u richtárov. Podajte mi ho sem.“

Mikulová sa nahla; ruka sa jej triasla, ústami jej drkotalo od strachu.

Zariekačka zas obišla tri razy riečicu a odriekala čosi pošepky, potom šla na predošlé miesto, obrátila sa chrbtom v tú stranu čo predošle a hádžuc popol z opaku ruky, hovorila:

Po tejto práci zvyšný popol roztrúsila v povetrí a hovorila: „Ja ťa žehnám piatimi prstami, šiestou dlaňou, aby teraz prišla sudba sudbička na ňu.“ Potom stokla na chrbte ruky dohromady a zariekala otčenáš naopak. Ku koncu však prišla k riečici, zapichla nožíky za lyká a krútiac ju, hovorila:

Toto sa dialo do rázu tretieho. Nožíky zastali náhodou na strane mlyna a richtára. Ive zažiarili príšerne oči.

„Šťastie, kmotrička,“ hovorila. „Riečka ukazuje prajne. Teraz staňme si do kúta a čakajme.“

Mikulová hodila na seba kríž, ťažký vzdych vydral sa jej z pŕs. Tak nevoľno, tak strašne bolo jej okolo srdca. Dívala sa so strachom okolo seba, akoby živú bytosť hľadala alebo akoby sa obávala, že niekoho vidí. Príšerný náter vyvolaného okamihu tak mohutne zvíril hlbiny jej duše, že beztak už zoslabnuté nohy sa podlamovali a ona len s najväčším napnutím bola vstave udržať sa hore. Keby nebola mala pred sebou dobre rozvážený úmysel, nebola by vydržala na mieste; no ona zostala. Strach nebol vstave zoslabiť jej pevnú odhodlanosť.

Zariekačka zviazala do uzlíka predmety. Potom utiahli sa ženy do blízkeho kúta, sadli tam na máry a čakali.

Zatým nastúpil vetrík. Cmiterné lipy vŕzgali bezlistými konármi sucho, ostro, a v nezmernej diali žiarili na tmavomodrom sklepení všesvetov hviezdy trasľavo, nádherne. Mikulová zápasila ustavične so strachom; obzerala sa ustavične, kedy vystúpi pred nich čierna príšera a pohltí svojím ohnivým pažerákom všetko zôkol—vôkol. Cez kosti chodil jej mráz; učupila sa v kútiku. Prebudilo sa svedomie.

S rozochveným srdcom očakávali zariekačky, či sa niekto blíži. V blízkosti bolo ticho ako v hrobe.

„A ak nepríde nikto?“ pýtala sa šeptom Mikulová, prikloniac sa tesne k susede.

„Nuž súdenej v dedine nie je.“

Vtom nastalo bezvetrie. Čakajúcim sa zazdalo, že počujú v diali neurčitú ozvenu kročají. Ivka potrhla starenku; zostrili sluch a načúvali. Dochádzalo to sem ako vetrom donášané, v priestore vznikajúce klopanie. Kroky nadobúdali určitejší výraz: blížili sa. Starenke búšilo to v srdci, akoby udrel na zvon; zatajila dych a vskutku! biela, rýchlym krokom sa blížiaca, v bielych šatách zavinutá postava obvyšnej devy prešla popri nich a vstúpila do kostola.

Dve ženy vstali. Pri bledom svetle trasľavej lampy oko nevládalo určite zachytiť obrysy kľačiacej postavy. Nevedeli, kto to. I priblížili sa až ku kľačiacej. Táto mala ruky zložené a vrúcne sa modlila. Iva pristúpila až na krok a položila jej ruku na plece.

„Kto je to?“ pýtala sa pritlmene, rozochvene.

Kľačiacou trhlo; obzrela sa. Zrak jej placho, bojácne dospel do tváre starenky. Bola bledá ako nad vodami mesiac. I trasúc sa vyriekla:

„Ja, tetička, Žofia od Tarajdov. Tak ma sem niečo ťahalo, prišla som sa pomodliť pánu bohu.“

„Ježišmária!“ vykríkla starenka a tackala sa k lavici.

„Čo je vám, preboha, tetička?“ skríklo dievča a skočilo chytiť ju pod pazuchy.

„Nič, nič; len ma doveďte domov, prišiel mi závrat,“ riekla táto naklonená vopred, trasúca sa ako vŕbový prút a držiaca sa stolice obidvoma rukami.

Šušurková stála ako socha; krv jej zamrela v žilách, zatajilo jej reč, jazyk jej jachtal nezrozumiteľné zvuky hrôzy a oči vyvalila stĺpkom.

Len na opakované prízvukovanie Žofky stala si z druhého boku a viedla zronenú starenku z kostola von.

Sviatky narodenia božského učiteľa rýchlo prešli ponad tiché chatky hôr našich, ba zamrel už v horách i vietor silvestrovskej čiernej noci a ľudia spomínajú si na ten pekný svätvečer a rátajú na prstoch, že máme zas o jeden rok viac. Len u Mikulov sviatkovali v smútku a obavách. Na utiereň sa zberajúci domáci obrátili sa v stĺpy; keď roztvorili sa dvere a do chyže vstúpila starká matka, bledá ako smrť, viac nesená ako podopieraná Ivkou, — a kto vedel, radšej by sa bol smrti nazdal — i nenávidenou Žofkou od Tarajdov.

Výkrik hrôzy a zdesenia zastydol všetkým na tvári. Obklopili ju, každý sa chcel pýtať, čo sa stalo, čo je, no ľak udusil slovo v hrdle a potreba náhlej pomoci rozohnala jedného tam, druhého inam.

V trme zdesenia Žofka so Šušurkovou pobrali sa preč. Deva v neistote a so strachujúcim srdcom, čo bude mať táto udalosť za výsledok; Ivke zas podlamovalo závratom nohy, svet sa jej krútil dovôkola a ani nevedela, ako sa dostala domov. Veď ozaj je to hrozné, keď celý názor života, presvedčenie šesťdesiatich rokov, nimbus, vplyv a príčetnosť chýru vzbĺkne v požiar, zničí všetko a nechá za sebou posmech, o ktorom rozprávať bude celá dedina, hanbu, ktorú prilepia jej na čelo a potom zatvárať budú pred ňou dvere.

I chcela by sa bola v tomto okamihu stratiť pod zemou a nevidieť sa ani na svete!

U Mikulov poslali na naliehanie synovo a dcérino hneď ráno po lekára. Starenka spravila kyslú tvár, ale keď už bol tu, dala sa preskúmať a prijala i liek. Potom nasledovali ťažké dni choroby, obava a nežná opatera dobrých detí a starostlivého muža, až konečne po viac týždňoch nastal obrat k lepšiemu.

I vstala starenka a šmotlala sa sem-tam po izbe a neskôr i po kuchyni. Na čo predtým ani za neviem čo nebola by zvolila, dnes vidíme tiež v dome; a síce služobnú. „Keď nemôžeš preskočiť, podlez, Zuzka,“ povedal starý a prijednal sám na svoju päsť devicu do domu. Urobil niečo podobného prvý raz v živote; nuž ale obidvaja vedeli: že kto sa topí, i britvy sa lapá.

Gazdiná pristala i na to; jej určitosť sa zlomila na útrapách ťažkej nemoci, nemala už tej pružnosti ducha čo predtým. Rada bola, že má pokoj a nie toľko starostí na hlave.

Starý Mikula zas, keď sa mu práce nakopilo, vzdychal: „nemaj nič, zle je, a maj čo, ešte horšie.“ Tak rád by si bol sadol, odpočinul si, no nedalo sa. Ženin dozor spočíval z väčšej strany na jeho bedrách; musel sa držať na nohách.

I starene sa nezdali tieto výnimočné poriadky. Jej úmysly zmizli ako hmla. Nevesta vystala a fašiangy tu, ba skoro bude i po nich. Bodlo ju, keď počula, že tam a tam bude svadba a ten a ten si bude brať tú alebo tú. „Tak je to,“ hovorila sama k sebe, „ktosi to má šťastia, až samo za ním chodí.“ Potom sa zamyslela a utkvela jej v mysli tá čierna noc osudného privolávania budúcej nevesty a zjavila sa jej duši tá biela Žofka, ako kľačí a modlí sa v kostole pobožne, vrúcne.

Takto prišla pomaly jar; lastovička zašvitorila pod oblokom, hory ožili, trávička sa rozzelenala a roľník vychádzal na hony s pluhom, siatím a prácou. Zaoral, zabránil, potom kľakol na kolená a prosil boha o požehnanie. Všade premena, len u Mikulov nie. Ešte najlepšie sa vodí Štefkovi: vie, na čom stojí. Matka nestojí proti nemu so zbraňou; sama vyrazila si ju z ruky, poddala sa. On čaká. Medzi rodičmi nastala istá premena. Častejšie sa schádzajú a vždy šepotu plné ústa a plné ruky pohybov. Musí byť čosi vo veci. A vskutku! V nedeľu zavolá otec Štefka dnu, matka mu začne rozprávať, že je už z odbierky von, že sú starí, nevládzu, že hospodárstvo rozvlečie cudzí svet atď., nuž aby sa oženil. Šuhaj udá podmienky a za ním nahováranie a prehováranie až do soboty, až konečne matka sa musí poddať. Veď beztoho už len preto hovorila, aby si zostala dôslednou: vedela, že čo komu súdené, to že ho ver’ neminie.

„Ale, daj pokoj, Zuzka, i my sme bolí chudobní a pán boh nám pomohol. Uvidíš, že budeš tomu kedysi i sama rada. Nech je tej pesničke už koniec, nech mi to tu za ušami nemrnčí…“

Potom zhadzovali dvoch mladých z kazateľnice. Svet zhíkol, mamičky dívali sa po sebe a po dedine o inšom sa nehovorilo, iba o ohláškach Žofkiných a každý sa čudoval, ako to môže len byť a ako sa to len mohlo dohromady zvariť?

Za ohláškami čo nasleduje, známe. Strýkovia, stryné, svákovia, sváčky, ujcovia, tetky, kmotry, susedia, priatelia, známi, potom družice, družbovia, široké i starí svati zhŕkli sa na veselie a spevu, tancu, vinšovaniu nebolo konca za celé tri dni.

I stará Šušurková prišla; zavolal ju Štefko. Chuderka, natrápila sa dosť. Hralo sa jej o výživu, no svätvečerné čary zostali pred svetom v tajnosti. I bolo všetko dobré. Ona varila zelinky, veštila, liečila, iba do jedného domu by sa nebola odvážila zásluhy si robiť u pána boha ani za svet: do Mikulov. A potom, neskôr, keď sa jej dôverne opýtala niektorá susedka: „Ale, prosím vás, Ivka, vy ste múdra osoba, povedzte mi, ako sa dostala tá Žofka do Mikulov za nevestu? Veď si ja skoro hlavu prevrátim a nemôžem sa toho dohmatať; ale keď je človek v tej starosti taký ohlúpený, že nevie ani, kde má hlavu…“

Ivka spravila nato zas tajomnú tvár, usmiala sa veľavýznamne a riekla: „Hm, prosím vás, všelijako idú veci na svete… Ja som to hneď predpovedala… len som nechcela nič hovoriť… však viete, ako to ide medzi svetom, tak ako hodiny semo-tam, nuž ale no, všetci ľudia všetko vedia…“

„Nu však aj ja tak myslím, Ivka; pán boh vás opatruj!“

„Pán boh uslyš, šťastne si porábajte!“

Novelista už pospájal nite skromného deja dovedna, vyrovnal protivy, urobil zadosť právu srdca; novelista už dokončil, no má ešte slovo človek dobrého srdca, ktorý z hlbín duše praje dobrým ľuďom požehnania a šťastia. A tak myšlienky ešte roja sa v hlave a poslušné pero nevie sa rozlúčiť s postavami podhorských chát nášho rodiska.

Starý Mikula dobre predpovedal svojej žene, že ona sama bude kedysi tomu rada, že Žofku dostala za nevestu. Vydarila sa jej, ani sama lepšie si nemohla žiadať, aby bolo, a vkradla sa jej do srdca až tam, kam matka schováva žiarlivé poklady svojej duše: krv a kosť svoju. I vyplnili sa jej tie pekné sny o odpočinku až na vlas a láska žehnala ich snahám a požehnanie uhostilo sa medzi nimi.

A potom, keď časom bocian sadol na strechu a doniesol do daru vnúča buclaté ani bochníček a pekné ako jahoda: radosti nebolo ani konca, ani kraja.

Len niekedy domŕzala ju Katra, tiež stará mať. Mikulovej sa zdalo, že dievča je podaté na syna, Tarajdovej zas, že na dcéru. I povstali rozdiely:

„Len sa podívajte, švagrinka, aké má líčka! Ani čo by Štefkovi z oka vypadlo,“ hovorila prvá.

„A veru sa mýlite,“ odporovala táto. „I nos, i oči, i ústa ani celá matka. Ani chýru ani slychu o otcovi. Opýtajte sa kohokoľvek. Ale ako by to aj mohlo byť…?“

Ale keď prišla na pohôdky dcéra zo Zavŕšia a doniesla tiež malé dievčatko, tu stará mať posadila to vedľa seba a hovorila: „V Závrší mám Belenku a doma Černuľku.“ Potom dala si ich na lono a pohrávala sa s nimi bárs aj do večera.

A keď po rokoch rodiny bolo viac, keď to už behalo, tmolilo sa po dome, dvore a ceste, tu už zhrbená starenka nevládala za nimi i hnevala i radovala sa a potom vošla do izby a čakala, kým ostatní prídu z poľa, kým bude večer…

Lebo v tejto dobe dňa odchýlil sa Štefko od zvyku starších a zaviedol na posiedkach i čítanie. Prišiel občas i svokor Mišo a častejšie Katrena, matka, alebo švagriná, a všetci počúvali, čo to tí páni navymýšľajú v tých knihách.

Keď gazda čítal niečo poučné, tu každý počúval napnuto. Najlepšie sa to páčilo starenke:

„To musel akýsi kňaz písať,“ hovorila pobožne a načúvala ďalej.

Ale keď mali niečo na zasmiatie, tu smiechu nebolo konca kraja. Zvlášť Mišovi sa to páčilo. Rehotal sa, až sa chytal za brucho.

„I, bodaj si sa nestihlo!“ hovoril, utierajúc si pot z čela.

„Bodaj si sa zapadlo!“ súhlasila Katrena a smiala sa a packala sa obidvoma rukami po kolenách. Potom neskoršie, keď Štefko knižku odložil a veselosť utíchla, doložila:

„Pane Kriste ho prežehnaj aj s pisárom! Ja len neviem, z čoho to má hlavu, keď vie toľko toho do tej knižky napchať. To by človekovi aj hlavu prevrátilo!“

A rozišli sa v pokoji, v láske a v šťastí.