ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na dvore Zázrivákov je živo. Chlapci chodia sem-tam, znášajú, zhľadávajú a vystrájajú do Zavŕšia voz, a v takýchto prípadoch načim dobre prizrieť, či je všetko v poriadku, lebo ak o kom, tak o paholkovi platí, že ak sa mu lení zohnúť sa vo dvore raz, v cudzom svete sa toľko ponazhýba, že ho až chrbtová kosť zabolí. I sám starý gazda vyšiel von, pozerá, popravuje a vlastnou rukou pripráva putňu a opálku ku rebrinám. Musí to byť všetko tak prichystané, ako sa patrí. Na cestu vystrojený najmladší syn Janko stojí s kapsou v ruke pri voze a obzerá bič. Mater pridŕža mu kožuch, pokrovec a v druhej ruke drží veľký do ručníka zaviazaný pagáč. Pchá mu ho do kapsy.

Za touto vyskakuje si veselo malý šuhajíček a chytá sa starej matere za sukňu. Oblečený je stoicky: v košieľke, v palučkách, s holou hlavou. Nezaháňa ho nikto do izby; neboja sa, že prestydne. Náš ľud je otužený, nestrasie ním nič a nie to ešte trochu zimy.

„Stlýko, stlýko,“ kričí malá chlapina, „mám klajcial!“

„Ale čo nepovieš! A kde si vzal toľko peňazí?“ pýtal sa ho Janko so smiechom.

„Stalý ňanka mi ho dali,“ hovorilo s hrdosťou chlapča, a poskakujúc na jednej nohe, ukazovalo ho semo-tam.

„A kde idete, stlýko?“ pýtala sa chlapina o chvíľku.

„Ďaleko, syn môj; prídem až pozajtre.“

Malý šuhaj na to akoby sa zaradoval. Priskočil k Jankovi a hovoril:

„Kúpte mi píšťalku, koníka a koláč!“ Podával mu grajciar.

„Ale za grajciar mi toho toľko nedajú,“ doháňal sa s chlapčekom Janko.

Dieťa ovesilo hlávku; „a keď viac nemám,“ povedalo smutno a rozšírilo dlane.

„Pýtaj si od mamky.“

„Mamka mi nedajú.“

„Teda od starej mamky.“

Dieťa pozrelo spýtavým očkom na starkú a čakalo.

„Pýtaj si, neboj sa; povedz, že keď prídeš z výžinku, že jej vrátiš,“ posmeľoval ho Janko.

Chlapi sa pustili do smiechu. Zahanbené dieťa zakrútilo sa do starkiných šiat. Po chvíli Janko vysadol, voz zahol cez bránu a nato zahrkotal po ceste. Žofka stála na preddomí. Keď domáci vošli dnu, šla zatknúť bránu.

Od známeho rozhovoru so Štefkom bolo sa prechýlilo už na štvrtý týždeň. Ona zostala sľubu svojmu verná. Vyhýbala každej schôdzke, rozhovoru a pretrhla každú schôdzku s ním. Padalo jej to, pravda, ťažko. Mužná a prudká obyčaj mladého Mikulu zarezala sa bola prihlboko do srdca devinho, než by sa bola mohla odtiaľ ľahkým činom vyrvať. No tvrdý svet, jej dobré meno, matkin rozkaz kázali tlmiť to, po čom túžilo srdce a ona musela sa podvoliť, poslúchnuť. No tak to býva medzi ľuďmi; od seba odoženieš a zo srdca nevypudíš, a tak tomu bolo i so Žofkou. Čím viac bolo treba city svoje priviesť do zabudnutia, tým viac dovolávalo sa srdce svojho práva. I trval v jej duši boj tvrdý, tým tvrdší, že hrozil jej pekným snom zmar, ktorý až v hlbinách otriasa bytosť mladého stvorenia. Lež tieto duševné otrasy nepredrali sa na povrch; dusilo ich mladé stvorenie v sebe a skrývalo bôle svoje v tajinách srdca svojho. V tomto zápase otrasov strážila nad ňou i matkou schválne do popredia pošinutá hrdosť; je ona beztoho tak mocno vyvinutá u našich devíc, že v mnohých prípadoch presahuje hranice najmužnejšieho sebazaprenia. V týchto pomeroch natoľko menšiu stranu zlej sudby mala deva na svojich bedrách, že jej úlohou bolo vyčkať na riešenie a toto ležalo v rukách mladého Mikulu. Deň za dňom takto uchádzal a dvaja mladí viseli medzi obavou a nádejami, až Vianoce boli na predpraží najbližšieho času a blížili sa rýchlym krokom napred.

U Mikulov tiež hnalo sa to všetko starým smerom. Mikulová postonávala. Ledva, že stačila poobzerať sa okolo kuchyne, za to však Ivka Šušurkovie tým viac zdržiavala sa jej pri boku. Zastávala všelijaké hodnosti; bola viac-menej kľučiarkou, kuchárkou, lekárom a nadovšetko tajomníkom. Mikulová mala predpísané užívať všelijaké odvary zelín, no zdravie nielenže neprichádzalo, ba bola zo dňa na deň mdlejšia, slabšia.

Čím viac však nadobúdala nemoc pravdepodobnosti, tým viac vystupovali do popredia i myšlienky synovho ženenia. Mať sama bola s otcom už viac ráz na slove a bolo určené, že hneď po Vianociach prikročí sa pilno k prezvedom. O nevestu nebolo strachu. V dedine nebolo bohatších ľudí ako oni, len dvaja. Títo boli však oveľa majetnejší než Mikulovci. Sem zvrátila Štefova matka svoj pozor. V oboch domoch boli device na vydaj, prečože by jedna alebo druhá nemohla zostať jej nevestou? I zaoberala sa pilno v myšlienkach týmto úmyslom. Do tajnosti zasvätená Ivka rozhodne, že to nebude proti srsti a tak rozhodnuto, že po sviatkoch prikročí sa k veci.

„Už mi to bolo dávno v hlave, kmotrička,“ dôverovala si, „akoby ste mi to len z úst vyňali… len som nechcela vám chuti pokaziť…; ej, dobre ja to poznám, čo komu vonia!“

Ivka sebavedome sa usmievajúc, dívala sa na gazdinú.

„Ono by to nebolo zlé,“ hovorila táto, „ale aj nevesta nepríde ku mne na holé kúty — len aby nám to nezlyhalo napokon,“ doložila s úsmevom.

„Ale prepánaboha, prečo?“ vykríkla udivene Ivka; „či nie je Štefko šuhaj ako kalina alebo čo? To by veru bolo pekne! Ani len na to nemyslite, kmotrička moja!“

Nastala doba prímeria. Neskôr začala Mikulová:

„Ale čo povie na to syn?“

Nový čitateľ nečakane prišiel do počtu. Šušurková sa pýtala:

„A dali ste mu užiť, čo som vám doniesla?“

„Ešte pred desiatimi dňami.“

„Nuž?“

„Neviem ešte; zdá sa mi, že je tichší. Možno, že mu to vyjde.“

Oči Šušurkovej akoby hovorili: „To som si istá.“ Žiaril v nich povedomý blesk.

„Nechajte len,“ hovorila, „budete vidieť, že to príde. Čo sa vlečie, neutečie.“ Oči jej svietili povždy.

„Ale keď do mlyna sa zalieča Záhorákov syn?“ pochybovala Mikulová.

„Bože môj, mladosť — radosť, kmotrička moja; uvidíte, ako sa to obráti, keď príde pytač od Mikulov.“

„A do richtárov chodí akýsi z druhej dediny.“

„Dajtimibože! Vohľačka každému a žena jednému,“ usmiala sa Šušurková, pohladkajúc si dva razy dlane; „avšak ak nebude v mlyne, bude u richtárov, a ak nie u richtárov, nuž v mlyne. A potom, veď sú i inde vášmu synovi roveň dievčatá na vydaj.“

„Nu, tak, tak je,“ prisviedčala matka; „ak mu je súdené, nuž bude mu i dané.“

Ivke nezapadol úsmev na tvári. Hovorila:

„Dočkajte len, kmotrička zlatá, ak o to pôjde, ako po masle. Prv sa ja o tom prezviem, ako by sa vám prisnilo. Ó, nejednému som už ja cestu vyšliapala! Budete vidieť, že sme dobre mierili, že mu je to súdené. Ó, akoby aj nie, veď pán boh vie, čo robí.“

Potom počali susedky šepotať.

Pravdepodobne rozprávala Ivka, že ako sa ona do toho pustí a ako to bude pekne a dobre. Že pritom nezabudla do popredia potisnúť svoje sladké „ja“, to nebude hriechom nám si domyslieť. To však je skutkom, že sa jej dnes dobre darilo. Až v noci s hodným batôžkom pod pazuchou prišla domov.

Medzitým, bárs zámysly ženenia s najväčšou obozretnosťou boli držané pod pokrývkou a i Šušurkovej odporúčali držať jazyk na uzde, chýr predsa presiakol do širších vrstiev a počali si o ňom rozprávať i na dedine. Device brali Štefka silnejšie na mušku, usmievali sa a podkúšali, že vedia, čo je vo veci a zvesť bola v nedeľných poradách mamičiek vzatá zo všetkých strán do reči, určovala sa, nakoľko je tvrdenie možnosťou a hádalo, do ktorej strechy uderí tento nový blesk.

I šuhajovi prišiel chýr do uší. V prvom okamihu zbledol, no dosť rýchlo sa premohol, zaťal zuby, zmraštil obrvy a nepovedal ani slova. Nápadné bolo síce jemu, že Šušurková tak často navštevuje dom rodičov, že s materou vedie rozhovory, šušká atď. Umienil si, že bude pozornejší a poobzerá sa, aby vyzvedel, čo je vo veci. Predovšetkým však rád by bol býval na slove so Žofkou. Obával sa, že zvesť zablúdi i do Zázrivákov a v deve len utvrdí domnienku, že pomer ich udržať sa nedá a on príde i o tie slabé výhľady opätovného zblíženia, ktorými sa kojil, tešil a utvrdzoval. Toto však sa mu už nepodarilo. Žofka tak obratne vedela sa držať od neho obďaleč, že nemohol s ňou nielenže prehovoriť, no ani len zámienkou dať jej na vedomie, že je jej i teraz verný a že to nie pravda, čo svet schytil o ňom do rečí. I nepozostávalo mu inšie než sústrediť svoju pozornosť na vyskúmanie úmyslov matkiných a potom vyčkať, kým táto nevtiahne do svojich plánov i hlavnú osobu: jeho.

Stará Mikulová zatiaľ čím ďalej tým väčšmi slabla. Len ťažko udržala sa na nohách a nakoľko nemoc postupovala do popredia, natoľko i ju zaujímali myšlienky. Cítila, že musí sa stať v dome obrat. Inokedy, keď jej prišlo na myseľ, že musí oddať opraty hospodárstva sile mladšej, nevedela sa striasť istej odstrašujúcej predtuchy, no dnes bola spriatelená už i s tým a sama cítila akýsi duševný mier, keď sa zabrala do hlbín svojich plánov. My, ľudia, sme takí. Keď sa v našej duši zrodí úmysel alebo vznikne v šerej diali neurčitý výhľad, tu nádej hneď obdarí farbou a leskom deti našej duše a obostrie ich pelom milozdania, osvieti ich pekné strany, takže človek počne mimochodom s nimi sa zaoberať, po nich túžiť a si ich žiadať, a keď ich dosiahnuť nie je vstave — natoľko privykol už k nim — cíti, že chýba mu niečo, že nevyplnenou zostala časť jeho duše, a že nepokoj vhniezdil sa mu v záhyby srdca. Mikulová podobne prechádzala cez tieto state vnútorného naladenia. V izbe jej skrsla mladá postava zručnej nevesty, ako obehne má sa okolo roboty, ako rada prijme slovo a ustatkuje starších, a keď sa vsnila v tie pekné výjavy rodinného súladu a svornosti, samosebou vyšiel jej na zvráskavenú tvár úsmev radosti a ženba synova dozrela v otázku, ktorú čím rýchlejšie prispeje rozriešiť, tým väčšieho uspokojenia podá svojmu presvedčeniu a svojej duši.

V týchto myšlienkach však najviac nepokoja jej spôsobila neistota, kam sa má obrátiť synovi po nevestu. Najradšej by bola, keby z mlyna alebo od richtárov, no nevie posiaľ nič istého. Šušurková sa neprezvedela ničového nič a na slepo ona ver’ kroka neurobí, tak isto, že tu stojí a volá sa Zuzanou Mikulovou. Hádala v mysli na tú súdenú, no i jedna sa jej zdala byť ňou, i tá druhá. Je síce pravda, že i u mlynára i u richtára ide to zvysoka, zvyšša než u nich. Richtár chodí v čižmách a rád sa panští a mlynár je vospustný; ide mu, ako sám chce, kúpil si i modrý odev so striebornými gombíkmi a vedie si hrdo ani z mesta. Nuž ale ani oni nie sú z posledných, a potom prečože by to nemohlo byť jedno k druhému roveň? Čo má čakať richtár, čo mlynár? Na celom okolí nie je tu súcejšieho výdaja pre ich dievky ako ku nim. Lež len ktorá je to tá súdená? Ktorá by sa lepšie vydarila, poslúchala ako nevesta? Na ktoré dvere by mala dať zaklopať, kam kuknúť na priezory bez toho, žeby ich odpravili, to boli všetko otázky, na ktoré mala zodpovedať budúcnosť a ktoré zaujali jej myseľ tým viac, lebo čo by sa čokoľvek stalo, čo by jej syn do smrti sa neoženil, stará Mikulová zahanbiť a ponížiť sa nedá a rovnalo by sa jej to hotovej smrti.

O synovej vôli neprišlo do reči. Podľa matkinho úsudku nebolo to jeho starosťou, aby sa on miešal do podobných vecí, bo vraj mladá chasa nemá ešte prečisteného rozumu. Ona je skúsenejšia, staršia a svojmu decku zaiste nechce zle. Však potom, keď mu prebrodia cestu, bude mať dosť času o tom premýšľať. A tak na starostiach zbudlo až na to, že ešte nebolo istoty, ktorá je to tá súdená. Že by však jej budúca nevesta mohla sa nachádzať i von z kruhu tých dvoch, Mikulovou do cieľa vzatých devíc, to starenke ani na um neprišlo. Hral tu zástoj onen „roveň“ a tak tá súdená musela sa nachádzať neomylne len v tom „roveň“ a to boli len tie dve rodiny: richtárova a v mlyne. Inšie bolo proti prírode, nemožnosťou niečo takého, „čo nie je človeku obecané“.

A v tomto súhlasila s ňou i Šušurková. „Ó, pán boh chráň a zavaruj, kmotrička naša, o to nemajte strachu; pán boh to múdrejšie zariadil, ako sa to sprostému človeku zdá. Veľký krčah mnoho vody načrie a na veľký voz veľkú fúru kladú. Ani na to len nemyslite, veď by potom ani poriadku na svete nebolo.“

Na podobné dôvodenie ver’ že potom protirečenie zaniknúť musí, a tak keď nebolo príčiny k obavám, v pokoji a s istotou očakávala starostlivá matka budúci rozvoj veci.

Lež človek mieni a boh mení. Vianoce už silno postúpili dopredu. Do Adama a Evy neboli len štyri dni. Hospodári a gazdinky majú teraz najviac práce a hodiny nikdy tak rýchlo nejdú ako v predvečer výročitých sviatkov. Každý zdržiava sa doma; práca množí sa v rukách a niet jej konca ani kraja.

Mikulová napriek nemoci držala sa povždy hore hlavou; nemala stania, kým neporobila si jedno-druhé, čo pred sviatkami padalo na váhu tým viac, aby ju svet neposúdil, že ani cez tie božie dni nevie si usporiadať v dome ako treba a nezdoba že jej vykúka z každého kúta. Práca však vzala svoje: slabé telo podľahlo a ona musela na posteľ.

Náhly zvrat k zlému a starenkin žltý obličaj postrašili i domácich; obstali ju a dívali sa po sebe. Otec chcel poslať do mesta po lekára, čomu sa však nemocná vzoprela, udávajúc, že to samo sebou prejde, len čo sa trocha vypočinie. Žiadala si Šušurkovú.

Táto nebola u Mikulov už tretí deň. Gazdinú našla úplne premenenú, upadnutú.

„Ej, kmotra, zabúdate na nás; ani akoby nás v dedine nebolo. Vitajte, sadnite u nás,“ vítala ju hlasom slabým, nezvučným.

Ivka s tvárou najväčšieho prekvapenia blížila sa k posteli. Na tvári rodilo sa jej prekvapenie, sladkosť, starosť, zdesenie a útrpnosť jedno za druhým. Sadla si na okraj postele, pýtala sa po nemoci, po liekoch a potom hádala, prečo sa choroba k zlému chýli.

Potom nasledoval celý rad predpisov. Šušurková poznala na sto prípadov vyčítať, ako sa jej pacientom zrazu nemoc obrátila a oni potom žili dlhé roky čerství ani ryba. I vyslovila konečne zlatej kmotričke, že ani ona sa ničoho obávať nemusí.

„Sotva ja dotiahnem do Silvestra, Ivka,“ vetila poľahmo nemocná; „cítim, že mi ubúda sily.“

Na Šušurkovej bolo poznať, že na podobnú reč nebola pripravená. Podívala sa na nemocnú a potom sladkým hlasom preriekla:

„Škoda si vám robiť ťažké myšlienky. Nebojte sa, ešte to pán boh nedá. Už som vám dávno predpovedala, že najprv mňa vynesú.“

Nemocná sa zasmiala, bol to trpký úsmev. Potom hovorila:

„Taký som mala ťažký sen; však sa pamätáte na moju nebožku matku. Pán boh jej ľahkoduši. Bolo to ako v Záhorí na robotách… Robili sme pri zboží. Zrazu som sa ja odtrhla od ostatných a pustila som sa ani sama neviem kam. Idem, chodím, blúdim a nevedela som, kade mám ísť. Zrazu prídem do hory; plačem a dívam sa, kade by som mohla vyjsť von, až tu od chrbta začujem hlas. Obzriem sa a vidím svoju nebožku matku; kývala na mňa prstom. Pustila som sa výskoky ku nej, lež ona stratila sa mi spopred očí ako hmla. Už ma volá.“

Niečo podobného bolo Ivke v inšom prípade dokumentom, dnes však nie. Nie na to bola ona už štyridsať rokov v svojom remesle, aby nevedela vyhodiť z hlavy to, čo nechcela, aby sa tam zahniezdilo. Lež dnes to nešlo; nemocná na všetko pokrútila hlavou. Bola pristaršia, než aby upustila od toho, čo sama za nevyhnutnú, stať sa majúcu udalosť považovala.

„Je to už tak súdené,“ riekla; „umrieť musí každý, nikto nezhorí na slnku. Všetko by bolo dobré a v poriadku, len keď neviem, čo so synom, a neviem, kto zatlačí mužovi oči.“

„Vy ste si toho už mnoho namysleli, kmotrička,“ zneli ďalšie prehovárania lekára v čepci; „nezabiehajte tak ďaleko. Nie ste dnešná; bude to hneď ináč, len aby sa prehodilo na inakší čas,“ dokončila kuknúc do okna.

„Nech je už, ako pán boh chce,“ odpovedala nemocná a zamyslela sa.

Na jej čele bolo vidieť, že vo vnútri ju niečo tlačí, že čosi má na srdci a nerada ide s tým navonok. V očiach driemala jej myšlienka a tvár jej zračila neistotu, starosť.

Dve susedky pobudli na istý čas vedľa seba; potom chytila sa slova nemocná. Obrátila smer svojej reči na ženbu syna a vyzvedala sa, či nevie nejaký chýr z mlyna alebo od richtárov.

„Veru ešte nie; koľkokoľvek ráz som tam prišla, vždy sa niekto napodjaril. A načo vám to leží na srdci? Však nebude vo mlyne, bude u richtárov.“

Nemocná zmraštila čelo. Ona a chodiť po pytačkách z domu do domu ako žobrák za kusom chleba. Toho sa ver’ nedožije nikto, čo by priam jej dom nevesty nevidel a všetko obrátilo sa naruby. I zadívala sa a mrzuto zvolala:

„Ej, to ver’ zas nie, Ivka, Mikulovci nepôjdu z domu do domu a čo by priam toľko zlata mala, koľko sama odváži. Môj syn pôjde len na isté…“

Šušurková nevedela odporovať. Riekla:

„No veď ja to, kmotrička, tak nemyslím; však sama vidíte, že z týchto dvoch je mu ktorási súdená.“

To uspokojilo; Mikulová umĺkla. Potom pokračovala:

„Nu, však je to; ale ktorá?“

„Však cez sviatky sa budeme prezvedať; nestarajte sa!“

„Cez sviatky, cez sviatky,“ hovorila ťahavo; „a ak umriem prv ako sviatky prídu?“

Ivka zvedavo pozrela na nemocnú, nevedela, čo mieni.

Po dlhšej prestávke začala rozhovor zas gazdiná:

„Počujte, kmotra, s niečím sa vám zdôverím. Vy ste boli vždy príchylnou k nám a aj ja som mala vždy dôveru vo vás, veď sme spolu rástli a v láske a svornosti spolu nažívali od mladi. Vidíte, som stará; v prsiach mi chrčí a nedá mi dýchať. Bojím sa, aby som zrazu neusnula naveky. Moja matka kedysi rozprávala, že sú také vedomkyne, čo vedia odsúdenca alebo odsúdenicu privolať. I ona že dala môjmu nebožtíkovi otcovi začítať, keď chcela vedieť, kto je ten jej budúci. Aby som si nadobudla istoty, umienila som si, že i ja to urobím, dám poveštiť, aby som privolala Štefkovu budúcu. Ak by ma pán boh vzal, zomriem aspoň v pokoji a nebude mi ťažko lúčiť sa s týmto svetom.“

Starká si odpočinula; vystali jej prsia, hovorila rýchlo, jedným dychom.

„Vidíte, Ivka, vy ste skúsená, múdra osoba, vy mi budete vedieť poradiť. Tak mi odľahne na srdci, akoby mi centy z neho sňal. Ja sa vám odslúžim. Pomôžete mi, vezmete sa na to?“

Otázka nemocnej upravená bola isto, vážno.

Ivka zdĺžila tvár prekvapením a strachom v tom najväčšom zmysle slova. Pohliadla na nemocnú zrakom udiveným, potom sklopila oči, akoby sa zabierala v myšlienky a hľadala niečo v zákutí svojich skúseností. Prešla chvíľka; nikto nepreriekol slova. Nemocná dívala sa na ňu; čakala na odpoveď.

„Hm, veď, však uvidím, už som pozabúdala,“ hovorila výhovorčivo vedomkyňa jedno za druhým; „keď to potom prihorí človeku na prsty. Nemajte toľko starostí, veď sviatky sú už tu — potom sa dozvieme.“

„Nie, Ivka, už som si umienila; chytíte sa na to?“

„Bojím sa — keď je to také strašné; ale keď už len chcete, nedbám… neurobila by som to ani za celý poklad…“ potom sa pýtala: „A na ktoré máte úmysel?“

Nemocná udivene pozrela na ňu. Tak silno bolo vryté v jej myseľ, že to musí byť len tých dvoje dievčat, ktoré si praje, že nezbadala, ako môže Ivka túto otázku predložiť.

„A prečo sa to pýtate?“

„Musím ich najprv začítať na krížnych cestách. Ináč by sa vám ťažko podarilo, čo máte v úmysle.“

„Nu, na mlynárovu a richtárovu. Však sa vám len nesníva, aby som i na druhé myslela?“

„No, veď aj ja tak myslím,“ poddávala sa Šušurková.

„A ak by sa zjavila i taká, na ktorú sme nepočítali?“

Šušurková kývla plecom; čo bolo komu súdené, to bolo u nej v platnosti naveky. Nuž povedala:

„To ja už neviem, kmotrička; ale na to netreba ani myslieť. Akoby to len mohlo byť, veď sa to nijako nezrovnáva.“

Nemocná sa uspokojila. Bolo to tak povedané, ako sama chcela. Potom spýtala sa:

„A kedy to podujmeme?“

„Na Štedrý večer, pred samou utierňou; inokedy sa to nešikuje, nemalo by to výsledku. Viete, každá vec má svoj poriadok a svoj čas.“

Po tomto rozhovore Ivka pritúlila sa bližšie k nemocnej, spravila tajomnú tvár a šeptom dávala úpravy nemocnej, čo všetko má sa prichystať, keď sa vystroja siahnuť na rúšku budúcnosti a smelou rukou vmiešať v dielo rúk božích trosky menlivej ľudskej krehkosti.

„A budete môcť vstať z postele?“ pýtala sa pri odchode Ivka. „Musíme sa vybrať spolu do kostola.“

„Akosi by som si ešte trúfala,“ znela odpoveď.

„Ja vás budem čakať pri fortni pri kostole. Dobre sa zakrútite, aby ste ešte viac neprestydli. Košeľu oblečte naopak. Keď odtrúbi jedenástu, ja budem už na mieste; vy sa vytraťte, aby vás nikto nezbadal, nevidel, nepoznal. To, čo som vám povedala, pošlite mi hneď ráno. Ja idem ešte dnes o polnoci na krížne cesty a musím sa zblížiť i richtárovcom i mlynu. Zdraví sa majte.“

„Zbohom; choďte, Ivka, dobrú noc.“

Vonku premenil sa rýchlo čas. Nebo sa zakabonilo, zo šedých oblakov valil sa hustý sneh v chumáčoch a divý vietor stenal v diaľnych horách a hučal po príšerne bielom a zamretom poli. Tma, hustá čierna tma šírila sa desne po okolí a sťaby olovenou ťarchou visela nad pustým výzorom hornatej dedinky. Zdalo sa, že tu smrť býva; po ceste nevidno človeka, každý je rád, že je doma, a len kde-tu cez malé prícestné okienka vlnia sa pruhy mdlého svetla a hádžu zlomené odblesky na mŕtvu, bielu plachtu okolia. Kde-tu zavyje pes a nato zahviždí vietor a v tejto odstrašujúcej strane živlov zíva ťažká, hustá tma pozdných hodín.

„Nám ako nám,“ hovoria pri peciach utúlení dedinčania, „ale tým, ktorých pristihlo na cestách!“

„Nech im pán boh pomáha,“ prajú dobrí ľudkovia a rozprávajú si príhody, ktoré zakúsili oni v podobných chvíľach na cestách.

Lež predsa nie celkom pusto je vonku. Keď vietor spočinie a nemetá chumáče do tváre, na tmu zvyknuté oko zbadá hore cestou ponáhľať sa postavu a vidí ju zmiznúť v uličke, vedúcej do dvora Zázrivákov.

Postava nahne sa k oknu; tam ešte svietia. Obíde okolo, vrzgne dvierkami, zastaví sa v blízkom kúte a čaká.

Vietor medzitým trval ďalej. Na dvore rástli záveje navidomoči a predmety halili sa v tmavú, hmlistú neurčitosť. Fujavica občas stíchla; postava využila vhodnú chvíľku, pristúpila k nádvornému obloku a pozorovala, čo sa deje dnu. Zrazu náhlo ustúpila späť do kúta a upriamila pozor k pitvoru.

Prešla chvíľka, nádvorné dvere vrzgli a ženská postava zašerela sa vo tme. Tieň čakajúceho opatrne vystúpil z tmy.

„Žofka, Žofka,“ čuť bolo pritlmené, silným šepotom zvýraznené slová, „počkaj, musím ti niečo povedať.“

Deva sa strhla; preľaknuto dívala sa do tmy. Neznáma postava na prstoch blížila sa k nej.

„Preboha, Štefko, to si ty? Čo tu hľadáš?“ skríklo udusene dievča a utekalo späť.

„Žofka, neuchoď; počkaj, budeš banovať. Najprv počuj, čo ti chcem povedať a prečo som v takej škaredej chvíli prišiel.“

Deva akoby nečula; už držala kľučku za hlavu.

„Žofka, ak máš ešte úprimné srdce ku mne, postoj a poď sem. Ja nemôžem až tam ísť, tam by nás počuli. Už tu čakám dobrú hodinu,“ hovoril šuhaj a cúvol zasa do kúta.

Deva postála; zdala sa byť na rázcestí. Potom zrazu sa obrátila a rýchlo kráčala k čakajúcej postave.

„No, hovor, Štefko; lež chytro, by nevyšiel gazda.“

Šuhaj začal; reč jeho plynula tíškom, šeptom. Vyjadrené myšlienky však zrkadlili rozčúlenie, neurčitosť, radosť. Naposledy pýtal sa dievčaťa:

„Teda prídeš, Žofka?“

Deva neodpovedala. V okne mihol sa tieň. Mladým trhlo. Žofka skočila ku dverám a šuhaj zmizol ako tieň za dvierkami východu. V pitvore stretla sa s gazdom.

„Nebol tu nikto, Žofka?“

„Nevidela som nikoho, sváčko,“ odpovedalo dievča.

„Ale, veď sa mi pozdalo, že tu pod oknom ktosi šuští,“ hovoril gazda, vychádzajúc obzrieť sa po dvore.

Žofka vošla do izby. Domáci sedeli okolo pece; ona sadla si ku kúdeli. Bola bledá a triasla sa na celom tele.