ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na hornom konci Trieskovej vidno na tamtej strane rieky malý, spredu malou záhradkou otočený domček. Nateraz býva v ňom statočný občan Michal Šušurka spolu so svojou na závidenie zručnou ženou Ivou Šušurkovou. Sú chudobní, ale dosiaľ sa udatne bránia psote. Iva je hľadanou osobnosťou v celej dedine. Neminie jedno pečenie, čo by tá, druhá kmotra sa nerozpomenula na ňu poplanúchom, koláčom, alebo o mútení kúskom masla a hrnčekom mlieka, a o Vianociach sype sa jej to ani šestonedielke do kúta. Ale nech nikto nemyslí, že to len preto, keď šťastie za ňou chodí. Nie; to je len odplata za úslužnosť, preukazovanú svojim spolublížnym. Komu treba, poradí proti nemoci, nezahanbí sa ani pri statku a vyzná sa v čomkoľvek a kdekoľvek. Pri krstinách vie pekne zavinšovať a neprevedie ju v reči žiadna kmotra, čo by si hneď jazyk až po tylo zahovorila. Má okrem toho mäkké srdce. Na pohrebe pri zomrelých tak pekne vykladá, že to až srdce stisne, no zato nahradí si to pri veseliach a rozličných karoch natoľko, že šťastní prísediaci od smiechu chytajú sa až za bruchá a hlasitým „bodaj si sa nestihlo“ privolávajú starej Ive, že ako sa im to veľmi páči.

Jej muž podobne je chlapina na svojom mieste. Keďže rolí nemajú, rúbava kde—tu drevo, dá sa najať za posla, hotuje pasce na potkany, vystruhuje varechy, lyžice, pletie slamienky, a na čo je najpyšnejším, je to, že o výročitých slávnostiach dozerá streľbe z mažiarov, a keď mu to potom rachotí, vytrčí veľké, žltavé zuby, uškŕňa sa, a s kým sa len stretne, tomu rozpráva, ako dobre nabíjal a mažiare že sa po výstreloch tak prevŕhali ako v jeseni plné vrecia na zemiačnisku. Ináč spýtaj sa ho, čo najradšej, a on, keby sa svojej Ivky nebál, povedal by ti, že ver’ (rozumej veľkú) fajku tabaku a teplý kút pod pecou. Lež o týchto tajnostiach jeho srdca málokto vie. Jeho žena nahúdla by mu toľko poza uši, že by to za to nestálo. Opatrnosti nikdy nezbýva.

V domci bývajú len sami dvaja; detí nebolo. Na náprotivnej strane izbice je malá komôrka. Tu má Šušurková svoje kráľovstvo; tam boli uschované i jej poklady, a síce zeliny, zakrútené opatrne v handrách, ako černobyľ, koščibal, marunka, výzob, deraza, ruta, cintária, bobovník, horká ďatelinka, netresk, hrdá bárka atď. Rozumela sa i do liečenia ľudí. Proti boleniu hlavy, klaniu a podobným nemociam, ktoré sú medzi našimi, prácou zmorenými ľuďmi na bielom dni, vedela jedno druhé ako okadiť, začítať, dať to i to užiť a podobne. A v tomto zmysle upotrebovali ju gazdinky rad-radom a device boli jej nadmieru vďačné, keď im poveštila na milenca alebo odpútaného frajera sľúbila jednej-druhej priviesť zasa naspäť. Zvlášť však bola vítanou u Milkov. Štefova matka svojimi životnými názormi a náhľadmi zapadala silno do kruhu Ivkinho zamestnania, ba táto slúžila jej čo radkyňa, kedykoľvek nejaká okolnosť, ako náhoda, nešťastie alebo hmlistá záhada zaľahla nad Mikulovcami a gazdiná sama nevedela si poskytnúť pomoci a vymotať sa z krížnej cesty, prípadne nemilého položenia. Okrem tohto spolu rástli a Mikulová odriekala Ive i syna, ktorého ale pán boh povolal už dávno k sebe, a v ten istý deň pristupovali obe k oltáru a prisahali svojim mužom vernosť až do smrti. Bola akýmsi tajomníkom a dôverníkom rodiny a Mikulová nič vážneho nepodujala, do ničoho sa nepustila, kým nevedela o tom i Iva, kým i táto neosvietila svoju mienku a neprežúvala vec čím hore, tým dolu.

V takomto pomere trvali naše ženy už dlhé roky. Jedna doplňovala druhú. Každá myslela, že druhej robí dobre, a čakala za to odplatu od pána boha. Neminulo dňa, čo by Ivka nebola nakukla „ku svojej zlatej kmotričke.“ Stávalo sa to však obyčajne sťaby náhodou, zvlášť vtedy, keď sa pieklo, mútilo. Pozhovárala sa, pokrútila, poradila jedno, druhé a potom odoberúc a vrátiac sa tri—štyri razy naspäť, poberala sa ďalej. Patrila medzi tie nešťastlivé ženičky, ktoré vždy zabudnú „niečo“ povedať.

Keď sme už takto predstavili ďalšieho dejateľa skromnej poviestky našim čitateľom, vrátime sa zasa k predmetu naspäť a rozprávať budeme ďalej.

Po našich hôrnych dedinkách skoro dostaví sa zima a sniežik zavíta prv, než by polovicu jesene pominulo. Hospodári utečú sa do chalúp, poľná robota odpočíva. Nastanú pôrobky tudnu a pľušte a vetry tamvon.

U Mikulov mlátili. Starý pokašlával, nechutila mu ani fajka a celou jeho robotou bolo, ak pozrel do maštale alebo do humna. Jeho žene išlo to tiež neľahko: starí ľudia žalujú sa vtedy na prsia. „November nem ember,“ povedal Sládkovič a „marec, poberaj sa starec“, hovorí príslovie. Práve je práca okolo konopí; robota táto potrebuje mocných rúk a zdravé prsia. Zápach sadá na pľúca; stará Mikulová kašlala.

„Ej, Zuzka, dosluhujeme, dosluhujeme,“ hovoril jej spoza chrbta muž, kývajúc pomaly hlavou. „Lepšie by to inému svedčalo, my už starí… Ten kašeľ …“

Žena sa obrátila, zdalo sa, že bola prekvapená. Muž zjavne vytrhol ju z myšlienok.

„Pomôžme si, otec; keď sme chceli byť mladými, musíme chcieť byť i starými. Však kedysi môže byť i lepšie.“

„Veru, veru, pomoc by už bola treba. Ochodza rastie, sily slabnú. Ale ty to až vtedy uznáš, keď prihára. Keby si mala aspoň dievky; ale toť už dávno po Všechsvätých.“

Stará hnula plecom; bolo v tom čosi, akoby chcela povedať: „Ja keď chcem, zaopatrím si dievku i o polnoci.“ Konečne sa však zdvihla, postála a dívala sa na muža. V jej zraku akoby niečo hovorilo, že muž ju nerozumie, že on myslí inšie a ona zasa inšie. I dívala sa naňho zasa a nehovorila nič. Starík vydržal pohľad; v zraku sa mu zasvietilo, ústa vyjadrili malý úsmev. Čakal. Žena má slovo. Na nej je rad, aby niečo povedala.

Táto však mlčala ani ryba. Konečne začal Mikula:

„A keď sa zdráhaš mať slúžku, na nevestu si ešte nepomyslela?“

Starík sa usmieval srdcom. Matkám zablysne v očiach, keď sa im spomína dcérin vydaj; otcovia sú zas hrdí, keď je reč o ženbe, synovej.

Starík hovoril mäkko, dôverne. Tvár matky vyjasnila sa zápalom peknej úfnosti. Opravdu, ona sa od istého času vážne zapodieva týmito myšlienkami. Muž však nemusí vedieť o všetkom, čo žena myslí. Preto nakoľko sa dalo, ľahostajnejšie povedala:

„Prečo by som si tým lámala hlavu? Keď vyčkáme času, príde to samo od seba. Veď len nezhorí na sušiarku; oženiť sa musí.“

„Času, času,“ povrával pomaly otec. „A nevieš, že čas je už tu? Z odbierky vyšiel, fašiangy na záhumní a chlapec už na mieste. Čo s ním vyčkáš?“

„No, no, aký si náhlivý. I z neba spadol i odpočinul,“ hovorila trochu hlasnejšie žena pohybom ruky dávajúc najavo, že sa ona do toho lepšie rozumie; potom pokračovala: „A nevieš, že sa takéto veci musia prežúvať i zhora i zdola? Chlapec je pochábeľ, kuriplach, na neho sa nemôžeš znechať. Ja by som sama rada, keby to mohlo byť už na fašiangy, ale ak nebude?“

„Hm, hm,“ premýšľal starík, „i ja to tak myslím… hm, veru tak, veď uvidíme, ono to príde do poriadku, treba sa obzrieť, áno, tak, tak, ja nedbám.“

Keď muž takto dal jasný dôkaz svojej povoľnosti najavo, matka pristúpila potom bližšie k nemu. Chcela sa o tejto veci rozhovoriť obšírnejšie. V okne však mihol sa tieň a ona zmĺkla.

Na prahu zjavil sa Štefko. Prišiel z humna z vejačky; bol zaprášený. Na širokom klobúku mal plno pliev.

„Do ktorého priehradku dáme ten jačmeň, otecko?“

„A čo, už je po viatke?“

„Už je i odmeraný; lež bude treba ešte čosi vriec. Mamička, potom doneste.“

„Ja idem do sýpky,“ hovoril otec, „a ty buď na mlatovni. Obzri sa, Zuzka, po komore, aby si nachystala mlatcom večeru,“ preriekol obrátený ku gazdinej a vyšiel von.

Štefko poberal sa na humno. Od osudnej nedele bolo vídať na ňom premenu. Šuhaj ako iskra bol dnes viac do seba zavretý, zádumčivý. Jeho chovanie však zmenilo sa očividne oproti matke. Poslúchol, bol povoľný vo všetkom, no keď sa mali spolu pustiť do dlhšieho rozhovoru, zostal roztržitý, slová akoby mu viazli v hrdle a on ich odtiaľ kliešťami ťahal. I matka zdala sa chladnejšou oproti nemu. Vedeli obaja, že majú ťažko na srdci, že sa niečo prihodilo, čo sa postavilo medzi ňu a syna, no každý dusil to v sebe. Čakali obaja na vhodnú chvíľu a mysleli, že táto rozoženie mrákavy, ktoré sa nad nebom lásky materskej a synovskej začerneli.

Napriek všetkým starostiam však rozhovor vedený s otcom hlboko utkvel jej v hlave. Už beztoho dávno myslí o tom a mienka mužova ju len v predsavzatí utvrdila. Kedy len koľvek stačila, zapodievala sa týmto predmetom; tu i tu prehovorila i s mužom, a keď dokončievala alebo začínala nejakú prácu, keď bola ustatá, tešila sa tým, že však, ak nebude chcieť, nebude sa musieť potom už trápiť. Jej starý a ona si budú žiť v tichosti, bezstarostne a starosť okolo hospodárstva prevezmú druhí — mladí.

Ľuďom, ktorým robota po našsky hovoriac rastie v rukách, idú tie dni tak, akoby kamene do vody metal. Len sa človek obzrie, zobudí a pred sebou má tu božiu nedeľu. Robotný ľud si tu ľahšie vydýchne, lebo po mozoľnej práci šiestich dní má pred sebou lehotu odpočinku a po ťažkom zápase vo víre sebaudržania dobre je odpočinúť, poskytnúť umdletému telu novej sily a dušu posilniť v prameni vôd živých.

V sviatok popoludní stroja sa pomaly naši dedinčania na nešpor. Mládež len čo odhodí lyžicu, ihneď ide preč. Schádza sa potom v domoch, okolo kostola a trávi tam čas rozpravou, smiechom, žartom, ako už kedy príde. Stárež, tá sa zbiera pred kostolom a beseduje tam a zhovára sa tak, až kým nepríde čas oddať to, čo božieho je, bohu.

Od Mikulov okrem gazdinej dnes všetci brali účasť na nešpore. Túto trápil nadmieru kašeľ, strážila pec a oči mala upreté do modliacej knihy. Vôkol bolo ticho, len šepot modlitby a vrúcny vzdych starenky zvlnil kedy-tedy povetrie štyroch stien izby a miešal sa v jednotvárny tlkot nástenných hodín.

Po čase bolo počuť na ceste hovor. Ľudia sa vracali z kostola. V tomto čase odbavujú sa po našich vieskach riadne návštevy.

„Pochválen Kristus,“ začuť bolo hlas pri otvorení dverí.

Mikulová sa obzrela; zazrela Šušurkovú s veľkou modlitebnou knihou pod pazuchou.

„Až naveky; vitajte u nás,“ vítala chorľavá s úsmevom. „Sadnite, poseďte si.“

„Nevidela som vás v kostole, kmotrička moja zlatá, nuž ohlásila som sa u vás, či vás reku niečo nezašlo a ako nažívate?“

Ivka prišla čosi nahrbená a dívala sa Mikulovej do tváre; hlas jej bol sladký.

„Keď sa len dáte vidieť — akoby ste bývali v treťom chotári. Človeka by mohli pre vás i vyniesť.“

Sladká tvár Šušurkovej premenila sa odrazu, ako keď zájde mesiac za čierňavu. Pozrela ustarostene na Mikulovú.

„Nuž a prepánaboha, vari vás niečo zašlo, kmotrička moja? Veď ste len mohli po mňa odkázať.“

„Akosi som ochorela; hm, mrcha kováč, polátané mechy, starý človek a zodraté pľúca, to je akoby za groš a to druhé za dva grajciare. Veď to snáď len prejde.“

„No, dívajme sa, ani by sa človek nenazdal, ako chytro pán boh na neho doloží chorobu!“ zvolala prekvapená Ivka. „To bude, duša moja, prestydnutie. Verabože to! Ach, beháte od rána do večera a to akoby ste mali takú horúcu krv ako za mladi — v jednej suknici. Moja matka, pán boh jej daj slávu večnú, tiež z toho zišla zo sveta, a stará Gabačiková tiež si tak pritiahla nemoc, len-len že to nezaplatila životom. Hneď donesiem lipového a bazového kvetu…“

„Nechajte, Ivka, však to máme aj doma; keď si trochu vypočiniem, zasa prídem k sebe.“

Potom Mikulová začala rozprávať o jednom-druhom. I dedinčania majú kruh záujmov tak, ako ktorékoľvek vrstvy spoločnosti. Aj ich bolí, i oni sa tešia, i oni vedia rozoznať dobré od zlého. A potom slúžia im tieto rozdiely života za základ strasti i slasti a oni radujú alebo žalujú sa, ako to už jednému-druhému vyplnené alebo sklamané túžby životných otázok so sebou donášajú. Potom zvrátila stará Mikulová reč na domáce zamestnanie. V posledné časy vyrástli jej hospodárske trampoty silno vyše hlavy. Sťažovala sa:

„Keď sa človek od rána do večera utrhá, ukmáše, veruže potom oslabne. Viete, starému človeku už len kus chleba a teplý kút.“

„Veru toho oplevadla je u vás primoc. Ja nemám nič okrem kravičky a teliatka a večer, keď si ľahnem, až mi tak tie staré žily drnejú.“ Potom po chvíli doložila:

„Celý svet sa vám čuduje, že to stačíte odolieť.“

„Nuž keď človek musí, čo si počne? Na cudzieho sa nemožno zanechať.“

Šušurková pozrela na gazdinú. Bolo v tom čosi zvedavého, pýtavého a skúmavého; vytrvala očami dobrú chvíľu na nej. Potom kývla hlavou, usmiala sa a riekla:

„Bože náš, ako ľahko by si druhý človek poradil, keby tak bol vo vašej koži. Ten by si veru hlavu nelámal!“ Tieto slová sprevádzala Ivka ustavične, no trochu záhadným, premeneným úsmevom.

„Vari si len nepristavím do každého kúta dievku a nebudem sa dívať, ako mi celý dom naopak obrátia,“ odvrávala gazdiná, oprúc svoj pohľad na blízko sediacu susedu.

Táto dosiaľ nespustila pohľad zo svojej kmotry. Či chcela, aby z jej čela vyčítala, čo myslí, kam mieri, alebo preto sa dívala na gazdinú, aby mohla uhádnuť jej myšlienky, kto to vie?

Konečne sa odhodlala:

„A nemáte hodného syna?“ pýtala sa neisto, akoby s obavou.

„Nuž?“

Mikulová zaiste vedela, čo Ivke v hlave vŕta, no čakala, až vyhodí kartu. Nebola to nedôvera; nebolo medzi nimi tajností, lež takto býva medzi našimi mamičkami, že nedali by to za neviem čo, keď iní a nie oni pripomenie im sobáš, vydaj detí.

„No hľa, aká ste zdržanlivá oproti mne, kmotrička,“ hovorila dotknuto Ivka. „Nuž načože máte syna? Syn je na to, aby sa oženil a doviedol pomoc do hospodárstva. Ožeňte ho a bude po starostiach.“

Nahováračka uprela spýtavo oči na Mikulovú a čakala, čo povie.

„Ved by to ono nebolo zle, ale keď to tak hneď nejde. A potom chlapec je teraz zvetrený… bude sa protiviť. Však viete, že sa pochabil za tou Tarajdovou devojnou.“

„Hm, tá Žofkovatá, čo slúži u Zázrivákov, viem; no dajtimibože, tá vám veru studňu nevysuší. No — chúďa, holé je ako prst a ešte sa chce zaliečať vášmu synovi!“

„Ak by sme mu ju mohli nejako z hlavy vystrašiť, veru k fašiangom; neviem, či by sa nestrhla svadba,“ povedala Mikulová po chvíli.

„No o to je malý strach,“ tvrdila Ivka. „Postavte palicu, čo mŕtvych merajú, pod prah a on tak sa premení, akoby ju nikdy jakživ nebol poznal.“

Po týchto začiatkoch Mikulová zahovorila sa hlbšie. Dve kmotry pritúlili sa k sebe. Ich rozhovor vlnil sa tíško a tratil sa pološeptom po izbe. Šušurková sa rozhovorila; prikyvkovala horlivo hlavou, rozkladala rukami a kládla si občas ukazováčik na dlaň. Starej Mikulovej musel sa páčiť rozhovor. Tvár jej stratila bledosť, oči žiarili pokojne. Až k večeru odobrali sa susedy od seba.

Bolo sa už dobre stmilo. Ivka prihrbená ponáhľala sa hore cestou. Pred krčmou pri mostíku dohonila ženskú.

„To ty, Betka? Ani som ťa nepoznala. Kam ideš?“

„Veru domov, strynka naša; chlapec mi je chorý, bola som kúpiť cukru. A vy odkiaľ?“

„Idem od Mikulov; kmotra chorľavie, bola som ju navštíviť a poradiť. Natrápi sa to človek, natrápi medzi tým svetom; ale úfam, že budem mať zásluhu u pána boha. A tvojmu chlapcovi čo chýba?“

„Klanie ho sužuje, strynka; už som sa mu naznášala liekov od výmyslu sveta a nič mu nie je lepšie. Včera som dala i chudobným, aby sa modlili za dobrý úmysel, nuž neviem, či ich pán boh vyslyší. Nesiem tu od žida kúsok cukru, radila mi to tetka. Už neviem, či sa mu poľahčí.“

„Hm, hm, veru pri malých deťoch len pán boh pomáha. Choď s ním do kostola a obetuj Panne Márii dve sviece a snáď sa mu nemoc prevráti.“

Ivka by bola ešte všeličo vedela ženičke poradiť, no táto sa náhlila domov. Priali si dobrú noc a rozišli sa.