ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V dome Ďura Zázriváka ide to všetko širším chodníkom než u Mikuláša Kuriša, alebo ako ho tak po našský zovú, Miša Tarajdu. Nuž ale šťastie i nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch, a tak ako každý nemôže byť bohatý, tak nemôže byť ani chudobný. Jednému nadelí boh na lúke, druhému na roli; Zázrivákovi nadelil vo svete. Býval gazdom pri žatve a burgyni, neprepil, nepremárnil, nuž má. Roľka za roľkou pribúdala tak, že teraz majú tam i slúžku a paholka.

Po strinnej známosti majú tam toho roku Žofku, najstaršiu dcéru Tarajdovu. Už tam porába na tretí týždeň. V dedine hovoria, že u Zázrivákov neurobia poslušným krivdy a že ich device a paholci držia sa i po tri-štyri roky. Ako sa zdá, i Žofke nič nechýba. Spieva od rána do večera, vystrája smiechy, žarty, no pritom mizne jej práca spod rúk, akoby pálil. Ale je i vyvinutá, silná. Vyzerá, akoby ju ulial a do roboty je ako jašterica. Majú ju však i radi; gazdiná nepovedala jej ešte zlého slova, ba i prísny gazda hľadí spokojne na ňu.

Keď má čas, vezme ihlu, vyšíva alebo šije a tu i tu zabehne i k materi. Donesie deťom kus koláča, chleba, vyzvŕta ich semo-tam, potom ich pohladká, pozhovára sa s materou, otcom a zas ponáhľa sa ku gazdom.

Bolo v nedeľu po nešpore. Práca stála, Žofke bol dlhý čas, nuž vybrala sa k rodičom. Prešupla cez záhumnie; tam v úzadí belel sa milý rodičovský dom. Blížila sa mu s radosťou v ústrety.

Matku našla samotnú. Bola smutná, zrazená.

„I dobre, žes’ prišla, Žofka, mala som práve ísť k vám,“ vítala ju matka.

Potom si sadli a Katra rozprávala Žofke dlho, dlho čosi. Zdala sa ako rozhorčenou, časom hovorila hlasnejšie, potom zas akoby jej slová zneli ako dohováranie, zas neskôr prešla do zvukov skoro plačúcich, trúchlivých a konečne hrozila sa dievčaťu prstom. Dievča zatiaľ sedelo pri materi ako primrazené. Oči sklopilo dole, žmolilo medzi prstami fertušku, svietili mu v očiach slzy, nehovorilo nič, a až keď sa večerilo, bralo sa ticho, žiaľno domov.

U gazdov čeľaď už bola v stajni. Žofka stavila sa v humne, nabrala krmu, dala statku a potom šla po vodu k studni.

Súmrak bol už nad dolinkou. V prírode to vyzeralo pusto. Snehový pokrov belel sa bezživo, trúchlo zôkol-vôkol.

Devy zo dvorov boli už dávno preč. Na žriedle však predsa našla niekoho. Zdalo sa, že poznala ho zďaleka. I zbledla… pomaly, váhavo blížila sa k vode.

„Ej, Žofka, akosi sa nechceš dať vidieť,“ vítal ju šuhaj s milým úsmevom, „včera som tu stál, neprišla si, a dnes tiež už dávno čakám. Hu, skoro ma zima prechodí. Čo si taká pyšná?“

„Prečo by som bola pyšná, Števko,“ hovorila deva akosi chladno v polbok obrátená a mala oči sklopené, „vieš, že si sama rozkázať nemôžem. Gazdiná chorie, mala som robotu okolo nej.“

Hlas devin zvučal žiaľno. Šuhaj prekvapene pozrel na ňu. Oči mu hovorili, že je na všetko pripravený, len na to nie. Krv skokmi sprúdila sa mu v žilách…

Žofka stála vždy v tom istom postoji. Hľadela do čistého zrkadla studienky zadumane, smutno. Černavý súmrak a mŕtvy výraz k zime sa chýliacej jesene obkrútil jej tvár v bledosť, ktorej otcom bôľ srdca a matkou pohnutá duša až v hlbinách.

„Tvojej gazdinej nechýba nič, Žofka,“ riekol neskôr šuhaj. „Včera bola u strýkov celkom zdravá, pri sebe a vystrájala so mnou i smiechy. A dnes videl som ju i ráno i popoludní v kostole. Niečo iné ťa trápi; vidím ti to na tvári. Alebo snáď som ti niečo urobil, keď si zrazu takou cudzou ostala oproti mne?“

Štefkovi vydrali sa slová rovno až z pŕs. Nápadnou chladnosťou devy prekvapený hovoril rýchlo, jedným dychom; potom pristúpil o krok bližšie k dievčaťu a hlbším, citným hlasom sa pýtal:

„Prečo si taká smutná, Žofka, povedz mi?“

Táto ešte vždy mlčala; zdalo sa, že v duši jej zúri boj. V očiach svietili veľké slzy.

Šuhaj len s najväčším premáhaním čakal na odpoveď devinu. Znovu sa pýtal, až konečne, keď deva len stála bez slova ani skamenená socha, s trpkosťou — znelo to ako výčitka — riekol:

„Snáď nechceš mi do očí povedať, že ma nechávaš tak… no povedz, neboj sa, nebudem ti svedomie začitovať!“

Šuhaj zrazu sa zmenil; slová zneli studeno ako ľad.

Účinok nevystal, deva sa zrazu obrátila, pozrela hore a uprela výčitkou svoje hlboké oči na šuhaja. Tento sprvu sklopil oči, potom však pozrel ostro, akoby chcel nazrieť až do srdca a čakal.

„Štefko, blížiš mi,“ hovorilo dievča citlivo; „ty sám vieš, že to nie pravda, ale keď to tak ide medzi svetom, že chodníky vedú i hore i dolu…“ potom sa trochu zamyslela, akoby hútala, čo vyslovila, alebo akoby si chcela usporiadať v mysli, čo ešte povedať má, a pokračovala:

„Myslel si ty, Štefko, aj na to, že kedysi budeme sa musieť rozlúčiť — zanechať?“

I stane sa, že z čista jasne udrie hrom a ľudia prekvapene obzerajú sa, odkiaľ ten rachot: Štefka však nebol by zarazil v tej miere ozón oblačnej iskry, ako tieto v náhlom zvrate uvedené slová. Zbledol, pozdvihol strmo hlavu, otvoril oči a díval sa…

Deva hovorila ďalej:

„Tak mi je ťažko na srdci, akoby mi na ňom mlynské kamene zavisli. Nechcela som ti to povedať, ale lepšie bude, keď sa pozhovárame aj o tom. Mne posiaľ bránila pýcha a ty snáď si preto nehovoril, ak si ma nechcel zastrašiť. Už snáď aj ty vieš, že tvoja mať nám nežičí. Dnes bola som u otcov. Matka skoro plakala. Tvoja matka jej naodkazovala, že aby sa jej nesnívalo, že si dievku vydá do vás, že na teba inakšie čakajú, že som ti ja nie roveň, aby som si tak pyšno neviedla a teba nezvádzala a za tebou sa nevláčila, lebo že to ver’ nie je pekné, keď devojna tak za mládencom lipí.“

Reč Žofky sekla v hlasitom vzlykaní; zem mu utekala spod nôh a svet krútil sa mu dookola. Chcel hovoriť, nemohol, chcel objať návalom žiaľu ovládanú devu, no obával sa. Srdce chcelo mu rozboriť prsia… Stál…

Prešla chvíľa; deva v plači, šuhaj v mrákote stáli jeden pri druhom.

„Vidíš, Štefko,“ hovorilo dievča ďalej, „my sa musíme tak rozísť. Ja nesmiem robiť medzi vami hriechu. Musela som to sľúbiť svojej matke; ona je chudobná, ale vedie si veľmi na seba a tvojej materi sa nikdy nepodloží. Lepšie to bude pre oboch, keď sa vrátime z krátkej cesty…“

Posledné slová devy zneli ticho, no boli určité. Naši prostí ľudia neradi sa púšťajú na pole erotického vyrážania citov a zvlášť ženy nie. Tie práve vtedy vedia panovať nad sebou, keď kritické okamihy života vzbúria cit a zatískajú rozvahu do úzadia. V takýchto okamihoch, keď muž stratí rovnováhu duše, zabudne na seba, dá sa uchvátiť, tam žena udrží sa na povrchu a zaprie sa až po Golgotu. Nastal trápny okamih. Deva dokončila a šuhaj nevedel začať.

Konečne vzmohol sa.

„Nie, Žofka, nie.“ hovoril bôľno. „Snáď moja mať ani toľko nehovorila, koľko vašim prišlo do uší, a potom reči sa hovoria a chlieb sa je. Moja mať má ma rada. Možno, že baží po bohatej neveste. Popustí, Žofka, ver’ popustí. Ako prídem domov, hneď sa budem zhovárať o tom.“

„To nie, preboha, nie, Štefko… to by sa dostalo do uší a reči svetu. Ja by som sa v dedine ani neobstála, utiekla by som svetom.“

Šuhaj sa zas zamlčal.

„Nuž a akože sa dohovorím s rodičmi, keď nechceš, aby som im o tebe hovoril.“

„Čakaj na vhodnú chvíľu; z tohto by bol nový hriech. Potom, keď ťa budú chcieť ženiť, rob, čo vieš…“

„A do tých čias?“

„Do tých čias,“ opakovalo dievča akosi váhavo, neisto, „rozíde sa nám cesta čím hore, tým dolu. Budeme sa poznať len tak obďaleč. Obídeš ma pri muzike, družine a v kostole, a ja sa budem chovať tak, ako som mamke sľúbila. Zarmútiť ju nesmiem; ona sa dňom-nocou trápila, aby ma vychovala.“

Dievča hovorilo odhodlane, no bledosť tváre a zvláštny kmit oka svedčil, že sa premáha, že vedie so sebou boj.

Štefko netrúfal, kam až to príde s nimi. Začal prehovárať všetkým možným spôsobom, no bezvýsledne. Deva určito zotrvala na svojom stanovisku a jasne sa osvedčila, že na pomere terajšom nedá sa ničoho premeniť, kým sa ich rodičia stavajú proti ich citom.

„Žofka, ty máš tvrdé srdce,“ hovoril šuhaj, „ani na tom ti nezáleží, čo budú hovoriť naši, keď prerečiem s nimi o tebe…“

„Však ak prelomíš a nezabudneš prísť… — ak nie, nuž nech sa stane vôľa božia…“ Žofka urobila krok k studni a ponorila putňu v hladký povrch vody.

Potom sa rozlúčili; dvoje úst zašepkalo „dobrú noc“ a štvoro očí zrkadlilo žiaľ, hlboký, až z tajín duše prýštiaci žiaľ. Mladoň zabúdal na seba. Do tváre udrela mu krv. Urobil niekoľko prudkých krokov, chcel devu objať, zovrieť na svoje prsia, no cúvol. Zo Žofkinej tváre zmizol ako blesk každý cit a chlad ako severný vietor vanul od nej. I stáli za málo jeden proti druhému; potom deva vzala putne, pohliadla na šuhaja ešte raz pohľadom dlhým, hlbokým, povedala mu „zbohom“ a zmizla na záhumní.

Štefko zostal tam stáť. Zem sa mu tratila pod nohami a hmlisté hory a vrchy krútili sa s ním dookola. Do duše vkradol sa mu ťažký bôľ, hlava mu horela páľou a hruď pnula sa mohutno strasením. Potom zobral sa a zamieril domov.

U Mikulov — tak volali Štefanových otcov — už kúrili. Otec sedel za stolom a prezeral Sibylu. Nad stolom kmitala lampa a v rohu nad armáriou visel na klinku suchý zavesený veniec z obžiniek. Starý Mikula patril do kruhu tých výsadníkov, ktorí vedeli „z knižky“. Bolo to už v ich rode, že každý člen pýšil sa znalosťou čítania. Jeho dedo, starý otec a otec boli dedinskými notáriušmi za dlhé roky a aj on tento úrad pred rebéliou zastával, no potom chytil sa výživy inej. Ešte donedávna behali ľudia k nemu so „štelúnkami“, ale v posledné časy vyšiel i on z úžitku. Akési cudzie poriadky nastali v krajine a v dedine okrem kňaza a rechtora nevyznal sa v nich nikto. Za mladi bol chudobným. Pálieval v horách uhlie a jeho žena chodila na výrobky do sveta. Potom ako, ako nie, nevedel nikto — no zbohatol. Ľudia si šuškali, že mu bolo dobre stavieb nadvíhať, čiastok nakúpiť, keď našiel poklad. Teraz je už ako na pokoji. Chodieva každé ráno do kostola; pod pazuchou nesie veľkú, ťažkými žltými sponami opatrenú, v koži viazanú knihu a v ručníku v kožúšku má uschované na štvoro rozpukané okuliare. Po službách božích vráti sa domov, prizre sa okolo domu, a keď treba, vyjde i na roľu. Do podrobností sa nemieša; to je starosťou synovou a on vie, že Štefko je pilný a podarený, nuž načo by mali obidvaja soliť polievku. Jeho polovička však bola letorou celkom rozdielna od svojho muža. Už bola silno ku šesťdesiatke, no bola živá, bodrá a do roboty ani žihadlo; stará, ale jará, ako príslovie hovorí. Prácu viedla si sama a o slúžke nechcela ani chyrovať. „Zmôžem ja to ešte, otec,“ hovorila, keď jej tento pripomenul pomoc a dalšie nahováranie prestalo potom samo sebou. Ináč obrábalo sa tam hospodárstvo podľa storočného kalendára, Sibyly, snov a starodávnych povier, a ak mali Mikulovci lepšie úrody než sused, to bolo len preto, že mladému sa to akosi ináč darilo, keďže: mladé ruky, skorá robota.

Čo sa však duševných statí týka, to stará Mikulová žila — ako vôbec tisíce našich žien — v poverčivých názoroch života až po najkrajnejšie hranice možností a či lepšie povedané nemožnosti. Nevykryštalizované chápanie kresťanstva podávalo si ruku so zvykmi, účinkami a počínaniami a so starodávnymi názormi dávnych božstiev a vyrážali sa v každom odlyku jej zamestnania. Škriatky, zmoky, ježibaby, strigy, Magy atď. mali tu svoje práva a podržali svoju moc. Veštice škodili ľuďom, určovali nemoce, naznačovali osudie, dávali výstrahu a pokyny jej krokom a to tak šlo od najmenšej smeti za dvermi až po obšírnejšie námahy veľadenia každodenného chlebíka.

Zvláštne čo bolo pri nej úkazom, to bola nezvratná viera v predurčenie. Keď sa v dedine stala nejaká príhoda, tu Mikulová bola prvá, čo povedala: „To už mal od boha súdené“. A keď zas tešila do nehody upadnutú kmotru, známu, tu hlavný zástoj hrali slová: „keď má niečo človeka nadísť, tu on tomu nevyhne, čo by sa hneď pod zem schovával“.

Že však vedela obísť úskalie nebezpečenstva tejto zásady, mala čo ďakovať svojej pilnosti. Táto jej viera sa týkala viac predurčenia, ktorému ide človek v ústrety v otázkach závažnejších. Človek mal u nej súdené hneď pri narodení, čo bude z neho a akými chodníkmi bude kráčať na tomto svete. Obecané mal šťastie, nešťastie, skorú smrť, dlhý život, chudobu, bohatstvo, slovom všetko, čo spadá pod otázniky životných udalostí a budúcnosť bola u nej pojmom, ktorý zakrýval rúškou len to, čo nevyhnutne stať sa má a musí.

Ináč napriek pokročilému veku je z nej gazdiná namieste. V dome je čisto a každá vec, ktorá kde stojí, vyzerá tak, akoby tam bola vyrástla. Susedia síce povrávajú, že je skúpa, že si nedopraje ani výpomoci, lež nie odtiaľ vietor fúka. Ten, kto od mala zapriahnutý bol v robote, ani na starosť od nej neodvykne, ako by sa to druhému zdalo.

Štefko bol z detí len sám doma; bolo ich len dvoje: dcéra a syn. Dcéra sa vydala pred rokom do záhoria a prichádza k rodičom len na hody alebo na odpusty. Susedy sa už vtedy spytovali, že kedy sa strhne u Mikulov svadba, že toto a ono, nuž, ale čo by sa žena rozumela zákonom a poriadkom. Na to, že Štefko len teraz vyšiel z tretej odbierky, neprišli, a tak zvedavosť ich až dodnes obstatá bola hmlou otáznika a odpoveď Mikulovej „že však i jeho súdená nie je snáď ešte len v plienkach“, neuspokojila ich vonkoncom.

Medzitým bolo sa už nedobre stmilo. Štefko Mikula po osudnej rozprave so Žofkou obrátil sa bol domov. Pod strechou rodičovského domu človek trpezlivejšie nesie ťarchy života než pod holým nebom a v podobných okamihoch sám pud ženie otrasenú bytosť v útulok domáceho kozuba. V návale prvého rozhorčenia chcel hneď zaťať do živého a prehovoriť s rodičmi a hútal po ceste, ako to má začať. Lež nešlo mu to tak ľahko, ako by bol myslel. Žiadna zdravá myšlienka nemohla mu vyzrieť v hlave. Konečne umienil si, že urobí tak, ako mu radila Žofka. Rozhodol sa, neuspokojil sa. Krv dvaadvadsiatich rokov rýchlo sa vzbúri, spení, obrazotvornosť má živé farby a srdce pozná len dva svety: žiaľ a radosť. Pokoja, mieru tam niet.

Ako sa obznal so Žofkou, nevedel ani sám. Naši dedinskí šuhaji nie sú lenníkmi tej sentimentálnej škrobenosti, ako v našej spoločnosti vidíme, a potom srdce ver’ nevedie memoáre o svojich citných vznetoch a neláme si hlavy, aby podľa predpisu chovalo sa tak, akoby sa to chladnému rozumu pozdalo: srdce je slobodné, voľné ako vták, ktorý zakrúži svoj let práve ponad tie hory, ktoré sa jemu pozdajú.

Celkom takto stalo sa to i s našimi mladými. Šuhaj videl devu na poli, na muzike, v družine, v kostole a poznalo sa to, ako sa poznajú lastovičky, keď na jar zaštebocú na strechách našich podhorských viesok. Štefko blýskal po jasných očiach mladej device a táto ho neodhadzovala, keď driečny šuhaj nepohŕdal ňou chudobnou, ba vyznačoval ju pred majetnejšími, z lepšieho domu dievčatami. Lebo nemyslite, že na dedine niet rozdielu. Veľmi berie sa tam na váhu, kto roveň a kto neroveň. Aristokracia v hunkách.

I tak vznikol — ako príslovie hovorí — na streche oheň. Po ružových časoch prvej lásky prišla trpkosť skúšok a utrpenia. Začala sa tým, že Štefkova mať počúvajúc, čo a ako jej syn zvádza, chytila to za hlavu a za horúca odkázala Žofkinej materi, že veru aby svojej dcére dala naučenie, že z tej múky chleba nenapečie. Potom padla kosa na kameň a hriech prišiel potíšku, nezbadane a sadol až za vrchstola.

Šuhaj nechcel ísť rovno dnu, vošiel do maštale. Obával sa, že sa mu potkne jazyk a potom vypovie to, čo by teraz povedať nesmel. Vyčkal, kým paholok sa neodbaví.

Po chvíľke prišla ich matka zvať k večeri. Zazrela i syna.

„I ty si tu?“ pýtala sa syna.

Štefka pobúrila otázka.

„A kdeže by som mal byť, mamka?“ opýtal sa akosi s odvrávaním.

Matka pozrela na neho. Zdal sa jej byť nesvojským.

„Ja som myslela, že budeš ešte v dedine,“ povedala s istou narážkou.

Šuhaj sa premohol: mal na jazyku ostré slovo, no prehltol ho, bárs ťažko mu to prišlo.

Večera už bola na stole. Potom prišla od Balvanov suseda, za ňou druhá, tretia a ženičky sa pomaly rozkrákorili. Ženy si majú vždy do božej vôle narozprávať. Štefko sa doposiaľ ani nepohol od stola. Bol zamyslený, málovravný. Matka občas zboku podívala sa naňho. Zaznamenala, že je značne bledší. I vedela, že už udrelo. Spokojne obrátila sa potom k susedám a besedovala ďalej. Medzi rečou prišiel neskoršie i šuhaj, Ondrej Bartekov, vrstovník a kamarát Štefov; pobavil sa a volal Štefka k nim.

„Kdeže sa vystrájate proti noci?“ pýtala sa matka, pozrúc neľúbo na syna.

„Ideme trochu k Bartekovcom,“ hovoril tento akoby popŕlene; „večery sú dlhé a spať je ešte zavčasu.“

„Ó, nebojte sa, strynka; keď sa človek večierkom trochu rozkrákorí, taký je ráno do roboty ani jeleň,“ hovoril mladý Bartek, prajúc domácim „dobrú noc“. Dvaja mladí odobrali sa potom von.