ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(V dome Prozorových. Hosťovská so stĺpmi, za ktorými vidno veľkú sálu. Poludnie; vonku je slnečno, veselo. V sále zakrývajú na stôl. Oľga, v belasej uniforme profesorky ženského gymnázia, celý čas opravuje úlohy, postojačky i chodiac; Maša, v čiernych šatách, s klobúkom na kolenách, sedí a číta knižku; Irina v bielych šatách stojí zamyslená.)

OĽGA: Otec umrel práve pred rokom, akurát v tento deň, 5. mája, na tvojho mena, Irina. Bolo veľmi chladno, vtedy sneh padal. Zdalo sa mi, že toho neprežijem, ty si ležala zamdletá, ako mŕtva. A minul rok, my spomíname to ľahko, ty si už v bielych šatách, tvár ti žiari. (Hodiny bijú dvanásť.) I vtedy tiež bily hodiny. (Pauza.) Pamätám, keď vynášali otca, hrala hudba, na cmiteri strieľali. Bol generál, veliteľ brigády, ale sveta šlo málo. Pravda, vtedy pršalo. Veľký dážď a sneh.

IRINA: Načo spomínať!

(Za stĺpmi v sále okolo stola ukážu sa: barón Tuzenbach, Čebutykin a Solenyj.)

OĽGA: Dnes je teplo, obloky možno otvárať dokorán, ale brezy sa ešte nerozpustily. Otec dostal brigádu a odišiel s nami z Moskvy pred jedenástimi rokmi, veľmi dobre sa pamätám, počiatkom mája, o tomto čase; v Moskve je už všetko v kvete, teplo, všetko zaliato slncom. Prešlo jedenásť rokov, a ja tam pamätám všetko, ako by sme boli odišli včera. Bože môj! Dnes ráno sa prebudím, vidím masu kvetov, vidím jar, tu radosť rozochvela sa mi v duši, zachcelo sa mi náružive do rodného mesta.

ČEBUTYKIN: Bolo by ti!

TUZENBACH: Pravdaže, hlúposť.

MAŠA (zamysliac sa nad knižkou, ticho pohvizduje pieseň).

OĽGA: Nehvízdaj, Maša. Ako to môžeš! (Pauza.) Že som deň po dni v gymnáziu a potom dávam hodiny do večera, neprestajne bolí ma hlava, a mám také myšlienky, ako by som už bola zostarela. A veď ozaj, za tie štyri roky, čo slúžim v gymnáziu, cítim, ako ubúda mi každý deň po kvapkách i síl, i mladosti. A rastie a pevnie len jedna túžba…

IRINA: Odísť do Moskvy, predať dom, urobiť tu koniec všetkému a do Moskvy…

OĽGA: Ano! Skorej do Moskvy.

(Čebutykin a Tuzenbach sa smejú.)

IRINA: Brat iste stane sa profesorom, i tak nebude tu bývať. Len ako tu nechať chuderu Mašu?

OĽGA: Maša bude prichádzať do Moskvy na celé leto, každý rok.

MAŠA (ticho pohvizduje pieseň).

IRINA: Dá Pán Boh, všetko sa zariadi. (Pozerajúc oblokom.) Pekný čas je dnes. Neviem, prečo mi je na duši tak jasno! Dnes ráno som sa spamätala, že mám mena, a zrazu pocítila som radosť, rozpomenula som sa na detstvo, keď ešte žila mama. A aké krásne myšlienky ma vzrušovaly, aké myšlienky!

OĽGA: Dnes žiariš celá, vidíš sa neobyčajne krásnou. I Maša je tiež krásna. Andrej by bol pekný, ale zokrúhlel veľmi, to mu nepristane. A ja som ostarela, schudla hodne, iste od toho, že sa hnevám v škole s dievčatmi. Dnes som svobodná a doma, ani ma hlava nebolí, cítim sa mladšou ako včera. Mám dvadsaťosem rokov, lenže… Všetko je dobre, všetko je od Boha, ale sa mi zdá, keby som sa vydala a celý deň doma sedela, že by to bolo lepšie. (Pauza.) Ja by som milovala muža.

TUZENBACH (Solenému): Také hlúposti hovoríte, zunovalo sa mi počúvať. (Vchádzajúc do hosťovskej.) Zabudol som povedať. Dnes príde vám na poklonu náš nový veliteľ baterie, Veršinin. (Sadne si za pianino.)

OĽGA: Nuž, čože! Teší ma.

IRINA: Je starý?

TUZENBACH: Nie, nie. Najviac štyridsať, štyridsaťpäť. (Ticho prehráva.) Ako sa vidí, znamenitý človek. Nie je hlúpy, to je nesporné. Len hovorí mnoho.

IRINA: Zaujímavý človek?

TUZENBACH: Áno, tak, tak, má len ženu, testinú a dve dievčatká. K tomu je ženatý po druhý raz. Robí návštevy a všade hovorí, že má ženu a dvoje dievčat. I tu povie. Žena je akási polobláznivá, s dlhým dievčenským vrkočom, hovorí samé vzletné veci, filozofuje a často chce sa zmárniť, iste, aby muža dopálila. Ja by som dávno bol ušiel od takej, a on trpí, len sa žaluje.

SOLENYJ (vchádzajúc zo sály do hosťovskej s Čebutykiným): Jednou rukou zodvihnem len pol druha puda, ale dvoma päť, ba až šesť pudov. Z toho súdim, že dvaja ľudia sú nie dva razy, ale tri razy silnejší ako jeden človek…

ČEBUTYKIN (idúcky číta noviny): Proti vypadávaniu vlasov… dva zolotníky^[1] naftalínu na pol sklenice liehu… roztopiť a upotrebovať každý deň… (Zapisuje do zápisníka.) Zapíšeme! (Solenému.) Tak, hľa, hovorím vám, zátok vloží sa do skleničky a cezeň ide sklená rúročka… Potom vezmete štipôčku prostého, obyčajného liadku…

IRINA: Ivan Romanyč, milý Ivan Romanyč!

ČEBUTYKIN: Čo, dievčatko moje, radosť moja?

IRINA: Povedzte mi, prečo som dnes taká šťastná? Ako by som bola na plachtovej lodi, nado mnou široké belasé nebo a nesú sa veľkí bieli vtáci. Prečo je to? Prečo?

ČEBUTYKIN (bozkávajúc jej obe ruky, nežne): Vtáčik môj biely…

IRINA: Keď som sa ráno zobudila, vstala a sa umyla, zrazu začalo sa mi tak vidieť, že mi je všetko jasné na tomto svete a viem, ako treba žiť. Milý Ivan Romanyč, ja viem všetko. Človek musí pracovať v pote tvári, nech by bol ktokoľvek, a v tom samom je smysel a cieľ života, jeho šťastie, oduševnenie. Ako dobre je byť robotníkom, ktorý vstáva na svite a tlčie na ceste kamenie, alebo pastierom, alebo učiteľom, ktorý učí deti, alebo mašinistom na železnici… Bože môj, nie že by človekom, radšej volom, radšej prostým koňom, len pracovať, ako mladou ženou, ktorá vstáva o dvanástej, potom v posteli pije kávu, potom oblieka sa dve hodiny… ó, aké je to hrozné! V horúčosti niekedy tak chce sa piť, ako sa mi zažiadalo pracovať. A ak ja nebudem včas vstávať a pracovať, vypovedzte mi svoje priateľstvo, Ivan Romanyč.

ČEBUTYKIN (nežne): Vypoviem, vypoviem…

OĽGA: Otec naučil nás vstávať o siedmej. Teraz sa Irina prebúdza o siedmej a leží aspoň do desiatej a o čomsi rozmýšľa. Ale tvár má vážnu! (Smeje sa.)

IRINA: Privykla si vidieť ma dievčatkom, teraz ti je čudné, keď mám vážnu tvár. Mám dvadsať rokov!

TUZENBACH: Túžba po práci, ó, Bože môj, ako ju chápem! Ja som nerobil ani raz v živote. Narodil som sa v Petrohrade, chladnom a záhalčivom, v rodine, ktorá nikdy nepoznala roboty a starostí. Pamätám, keď som prichádzaval domov z korpusa, lokaj sťahovával mi čižmy, ja som mu za ten čas robil protiveň, a moja mať pozerala na mňa s úľubou a čudovala sa, keď iní hľadeli na mňa inak. Chránili ma pred robotou. Ale sotva sa podarilo zachrániť ma, sotva! Prišiel čas, valí sa na všetkých nás búrka, chystá sa zdravý, veľký víchor, ktorý ide, už je blízko a skoro sfúka s našej spoločnosti lenivosť, ľahostajnosť, predsudky k robote, hnilú nudu. Ja budem pracovať, a o niekoľko 25 — 30 rokov robiť bude už každý človek. Každý!

ČEBUTYKIN: Ja nebudem robiť.

TUZENBACH: Vy sa nerátate.

SOLENYJ: O dvadsaťpäť rokov vás už nebude na svete, sláva Bohu. O dva-tri roky umriete na porážku alebo sa nazlostím a vpálim vám guľu do čela, anjel môj. (Vyníma z vrecka skleničku s voňavkou a fŕka si na prsia, ruky.)

ČEBUTYKIN (sa smeje): A ja som naozaj nikdy ničoho nerobil. Ako som vyšiel z univerzity, nepohol som ani prstom, ani jednej knižky neprečítal, čítaval som len samé noviny… (Vyberá z vrecka druhé noviny.) Hľa… Viem z novín, že žil, povedzme, Dobroľubov, ale čo on tam písal, neviem… Pán Boh ho vie… (Počuť, ako klopú na dlážku z prízemia.) Hľa… Zovú ma dolu, niekto prišiel ko mne. Hneď som tu… počkajte… (Ponáhľa sa, prihládzajúc si bradu.)

IRINA: To on čosi vymyslel.

TUZENBACH: Áno. Odišiel so slávnostnou tvárou, iste prinesie vám hneď dar.

IRINA: Ako je to nepríjemne.

OĽGA: Áno. To je úžasné. Vždy robí hlúposti.

MAŠA: Na brehu morskom dub zelený — zlatá reťaz na dube tom… Zlatá reťaz na dube tom… (Vstane a prespevuje ticho.)

OĽGA: Ty si dnes nie veselá, Maša.

MAŠA (pospevujúc, kladie si klobúk na hlavu).

OĽGA: Kde ideš?

MAŠA: Domov.

IRINA: Čudne…

TUZENBACH: Ujsť s menín!

MAŠA: To je jedno… Prídem večer. Maj sa dobre, moja pekná… (Bozkáva Irinu.) Prajem ti ešte raz, buď zdravá, buď šťastná. Prvej, kým žil otec, k nám na mena zakaždým prichodilo tridsať-štyridsať dôstojníkov, bolo veselo, a dnes len pol druha človeka a ticho je ako na púšti… Odídem… Dnes som melancholická, neveselo mi je, ale ty ma nepočúvaj. (Smejúc sa cez slzy.) Potom si pohovoríme, a teraz s Bohom, moja milá, pôjdem niekam.

IRINA (nespokojná): Nuž, aká si ty…

OĽGA (so slzami): Ja ťa rozumiem, Maša.

SOLENYJ: Keď filozofuje mužský, to je filozofistika, a či sofistika; ale keď filozofuje ženská, alebo dve ženské, to už bude — potiahni ma za palec.

MAŠA: Čo chcete tým povedať, úžasne strašný človek?

SOLENYJ: Nič. On achnúť nestihol, už sa naňho medveď vrhol.

MAŠA (Oľge, nahnevano): Never!

(Vchodí Anfisa a Ferapont s tortou.)

ANFISA: Sem, otec môj. Poď, nohy máš čisté. (Irine.) Z obecného úradu od Protopopova, Michaila Ivanyča… Pocta…

IRINA: Vďaka. Že dám ďakovať. (Prijíma tortu.)

FERAPONT: Čo?

IRINA (hlasnejšie): Že ďakujem!

OĽGA: Ňaňuška, daj mu koláča. Ferapont, choďže, tam ti dajú koláča.

FERAPONT: Čo?

ANFISA: Poďme, otec môj, Ferapont Spiridonyč. Poďme… (Odchodí s Ferapontom.)

MAŠA: Nerada ja Protopopova, toho Michaila Potapyča a či Ivanyča. Netreba ho zvať.

IRINA: Nezvala som ho.

MAŠA: Dobre tak.

(Vchádza Čebutykin, za ním vojak so strieborným samovarom; hluk zhrozenia a nespokojnosti.)

OĽGA (zakrýva si tvár rukami): Samovar! To je úžas! (Odchádza do sály ku stolu.)

IRINA: Holúbok! Ivan Romanyč! Čo vy robíte!?

TUZENBACH (sa smeje): Hovoril som.

MAŠA: Ivan Romanyč, vy zrovna nemáte hanby!

ČEBUTYKIN: Milé moje, dobré moje, vy ste moje jediné, vy ste moje najdrahšie, čo len jest na svete. Mám skoro šesťdesiat, som starec, osamelý, nepatrný starec… Nemám v sebe ničoho dobrého okrem tejto lásky k vám, a nebyť vás, už dávno by som nežil na svete… (Irine.) Milá, dieťatko moje, znal som vás od vášho narodenia… nosil na rukách… miloval vašu nebohú mamu…

IRINA: Ale načo také drahé dary?

ČEBUTYKIN (so slzami, nahnevano): Drahé dary… Abyže vás! (Sluhovi.) Zanes samovar ta… (Porúha sa.) Drahé dary… (Sluha odnáša samovar do sály.)

ANFISA (prechodiac cez hosťovskú): Milé, neznámy plukovník. Už si plášť složil, detičky, ide sem. Arinuška, buďže milá, vľúdnučká… (Odchádza.) I zajesť si je už dávno čas… Hospodine…

TUZENBACH: Iste Veršinin.

(Vchodí Veršinin.)

TUZENBACH: Podplukovník Veršinin!

VERŠININ (Maši a Irine): Mám česť predstaviť sa: Veršinin. Veľmi, veľmi som rád, že som, konečne, u vás. Ako ste vyrástly! Aj, aj!

IRINA: Nech sa vám páči sadnúť. Veľmi nám je príjemné.

VERŠININ (veselo): Aký som rád, aký som rád! Ale veď ste tri sestry. Pamätám — tri dievčatká. Na tváre sa už nepamätám, ale že váš otec, plukovník Prozorov, mal tri malinké dievčatká, pamätám veľmi dobre a videl som na vlastné oči. Ako uteká čas! Oj, oj, ako uteká čas!

TUZENBACH: Alexander Ignatievič je z Moskvy.

IRINA: Z Moskvy? Vy ste z Moskvy?

VERŠININ: Ano, odtiaľ. Váš nebohý otec bol tam veliteľom baterie, a ja v tej istej brigáde dôstojníkom. (Maši.) Na vašu tvár sa trošíčku pamätám, vidí sa mi.

MAŠA: A ja na vás nie!

IRINA: Oľa! Oľa! (Volá do sály.) Oľa, poďže!

OĽGA (vchodí zo sály do hosťovskej).

IRINA: Podplukovník Veršinin, je, ako počúvam, z Moskvy.

VERŠININ: Vy ste teda, Oľga Sergiejevna, najstaršia… A vy Mária… A vy Irina — najmladšia…

OĽGA: Vy ste z Moskvy?

VERŠININ: Áno. Učil som sa v Moskve, i službu začal v Moskve, dlho som tam slúžil a napokon dostal som tu bateriu, prešiel som sem, ako vidíte. Nepamätám vás jednotlive, len viem, že ste boly tri sestry. Váš otec zachoval sa v mojej pamäti, hľa, zatvorím oči i vidím ho ako živého. Chodieval som k vám v Moskve…

OĽGA: Videlo sa mi, že všetkých pamätám, a zrazu…

VERŠININ: Volám sa Alexander Ignatievič…

IRINA: Alexander Ignatievič, vy ste z Moskvy… To je prekvapenie!

OĽGA: Veď my ta prejdeme.

IRINA: Nazdávame sa, že pod jeseň už budeme tam. Naše rodné mesto, tam sme sa narodily… V Starej Basmanskej ulici…

(Obe sa smejú od radosti.)

MAŠA: Neočakávane videli sme krajana. (Živo.) Teraz som sa spamätala! Pamätáš, Oľa, u nás hovorili: „zaľúbený major“. Boli ste vtedy poručíkom a do niekoho boli ste zaľúbení, a vás všetci pre čosi nakárali majorom…

VERŠININ (sa smeje): Tak, tak… Zaľúbený major, to je tak…

MAŠA: Vtedy mali ste len fúzy… Ó, ako ste ostareli! (So slzami.) Ako ostareli!

VERŠININ: Áno, keď ma volali zaľúbeným majorom, bol som ešte mladý, zaľúbený. Teraz je inšie.

OĽGA: Ale ešte nemáte ani jedného šedivého vlasa. Ostareli ste, ale ste ešte nie starí.

VERŠININ: Jednako už mám štyridsiatytretí rok. Dávno ste odišli z Moskvy?

IRINA: Jedenásť rokov. Nuž, čože ty, Maša, plačeš, čudáčka… (So slzami.) I ja sa rozplačem.

MAŠA: Veď ja nič. A v akej ulici ste bývali?

VERŠININ: V Starej Basmanskej.

OĽGA: A my tiež tam…

VERŠININ: Za čas býval som v Nemeckej ulici. Z Nemeckej chodieval som do Červených kasární. Cestou ta je mračný most, pod mostom voda šumí. Samotnému je tam smutno na duši. (Pauza.) A tu aká je široká, aká bohatá rieka! Bájočná rieka!

OĽGA: Áno, len je chladno. Tu je chladno a komáre…

VERŠININ: Čo vy! Tu je také zdravé, dobré, slavianske podnebie. Les, rieka… a sú tu i brezy. Milé, skromné brezy, ľúbim ich nado všetky stromy. Dobre je tu bývať. Len to je čudné, stanica je v dvadsiatich verstách… A nik nevie, prečo je to tak.

SOLENYJ: A ja viem, prečo je to tak. (Všetci hľadia na neho.) Lebo keby stanica bola blízko, nebola by ďaleko, a keď je ďaleko, to znamená, že je nie blízko.

(Nepríjemné mlčanie.)

TUZENBACH: Figliar si, Vasilij Vasilič…

OĽGA: Teraz som sa i ja rozpamätala na vás. Pamätám.

VERŠININ: Vašu maminku som poznal.

ČEBUTYKIN: Dobrá bola, kráľovstvo nebeské jej!

IRINA: Mama je v Moskve pochovaná.

OĽGA: V Novo-Dievičom…

MAŠA: Predstavte si, ja už začínam zabúdať jej tvár. Tak ani nás nebudú pamätať. Zabudnú nás.

VERŠININ: Áno. Zabudnú. Taký je už náš osud, darmo je. To, čo vidí sa nám vážnym, významným, veľmi dôležitým, časom bude zabudnuté, alebo bude sa zdať málo vážnym. (Pauza.) A zaujímavé — my teraz nemôžeme vedieť, čo menovite bude sa pokladať za vysoké, dôležité a čo za mizerné, smiešné. Či vynález Kopernika, alebo, povedzme, Kolumba zprvu nezdal sa byť nepotrebným, smiešnym, a nejaká prázdna hlúposť, napísaná čudákom, nezdala sa pravdou? A môže sa stať, že náš terajší život, s ktorým sme my takí spokojní, časom bude sa vidieť čudným, nepríhodným, nerozumným, nedostatočne čistým, môž’ byť i hriešnym…

TUZENBACH: Kto vie? Ale môž’ byť, že náš život nazvú vysokým a spomenú ho s úctou. Teraz niet mučenia, niet popráv, vpádov, ale zato koľko utrpenia!

SOLENYJ (tenkým hlasom): Cip, cip, cip… Baróna nekŕm kašou, len mu daj pofilozofovať.

TUZENBACH: Vasilij Vasilič, prosím vás, dajte mi pokoj… (Presadne na druhé miesto.) To je už nudné.

SOLENYJ (tenkým hlasom): Cip, cip, cip…

TUZENBACH (Veršininovi): Utrpenia, ktoré badať teraz — tak mnoho ich je! — jednak hovoria o istom mravnom povznesení, ktoré už dosiahla spoločnosť…

VERŠININ: Áno, áno, pravdaže.

ČEBUTYKIN: Len toľko, čo ste povedali, barón, že náš život nazvú vysokým, ale ľudia sú vše len nízki… (Vstane.) Hľaďte, aký som nízučký. To treba hovoriť pre moju útechu; že je môj život vysoký, pochopiteľná vec.

(Za scénou hra na husliach.)

MAŠA: To Andrej hrá, náš brat.

IRINA: Učenca máme. Iste bude profesorom. Papa bol vojakom, a jeho syn vybral si učenú kariéru.

MAŠA: Podľa otcovej žiadosti.

OĽGA: Dnes sme ho podráždily. Zdá sa, že je trošku zaľúbený.

IRINA: Do istej tunajšej panny. Dnes príde k nám, podľa všetkej pravdepodobnosti.

MAŠA: Ach, ako sa oblieka! Nielen že nepekne, nemoderne, ale prosto trápne. Akási čudná, jasná, nažltkavá sukňa s takými ošúchanými strapci a červený kabátik. A líca také vymyté, vymyté! Andrej je nie zaľúbený, — nedopustím, veď má vkus, on len tak, dráždi nás, stvára hlúposti. Včera som počula, ona sa vydáva za Protopopova, predsedu obecného úradu. Dobre tak… (Do bočných dvier.) Andrej, poď sem! Milý, na chvíľočku!

(Vchodí Andrej.)

OĽGA: To je môj brat, Andrej Sergiejič.

VERŠININ: Veršinin.

ANDREJ: Prozorov. (Utiera si zapotenú tvár.) Vy ste naším komandantom baterie?

OĽGA: Pomysli si, Alexander Ignatič je z Moskvy.

ANDREJ: Áno? Nuž, gratulujem, teraz moje sestričky nedajú vám pokoja.

VERŠININ: Už ma majú dosť vaše sestry.

IRINA: Pozrite, aký rámik na portrét dostala som dnes od Andreja! (Ukazuje rámik.) To on sám spravil.

VERŠININ (hľadiac na rámik a nevediac, čo povedať): Áno… vec…

IRINA: A tento rámik, čo je nad pianom, tiež on spravil.

ANDREJ (hodí rukou a odíde).

OĽGA: On je i učený, i na husliach hrá, i vypiľuje rozličné kúsky, slovom, majster na všetko. Andrej, neodchoď! Má obyčaj vždy ujsť. Poď sem!

(Maša a Irina berú ho pod pazuchy a so smiechom vedú nazad.)

MAŠA: Poď, poď!

ANDREJ: Nechajte, prosím vás!

MAŠA: Aký smiešny! Alexandra Ignatieviča nazvali kedysi zaľúbeným majorom, a on sa ani mak nehneval.

VERŠININ: Ani mak.

MAŠA: A ja teba chcem nazvať: zaľúbený huslista!

IRINA: Alebo zaľúbený profesor!…

OĽGA: Zaľúbený je! Andriuša je zaľúbený!

IRINA (tliapkajúc): Brávo, brávo! Bis! Andriuška je zaľúbený!

ČEBUTYKIN (Andrejovi blíži sa od chrbta a chytá ho oboma rukami okolo pása): Len pre samú lásku nás príroda stvorila! (Smeje sa; celý čas drží noviny.)

ANDREJ: No, dosť, dosť… (Utiera si tvár.) Celú noc som nespal, a teraz som trošíčku, ako sa hovorí, nie svoj. Do štvrtej som čítal, potom som si ľahol, ale nadarmo. Myslel som na to i na to, až tu ranný svit, slnce len sa tak vtiera do spalne. Chcem cez leto, kým budem tu, preložiť jednu knihu z angličtiny.

VERŠININ: A vy čítate anglicky?

ANDREJ: Áno. Otec, Pán Boh ho osláv, trápil nás výchovou. To je smiešno i hlúpo, ale jednako musím sa priznať, po jeho smrti začal som priberať a do roka som stučnel, ako by sa moje telo bolo osvobodilo od tlaku. Vďaka otcovi, ja i sestry hovoríme po francúzsky, nemecky a anglicky, a Irina hovorí ešte po taliansky. Ale čo to stálo!

MAŠA: V tomto meste vedieť tri reči je nepotrebný luxus. Ba ani nie luxus, ale akýsi nepotrebný prídavok, ani šiesty prst. My vieme mnoho zbytočného!

VERŠININ: Tu máš! (Smeje sa.) Viete mnoho zbytočného! Mne sa vidí, že niet, ani nemôže byť takého nudného a unylého mesta, kde by nebolo treba umného, vzdelaného človeka. Dopustím, že medzi stotisícami obyvateľov tohoto mesta, zaostalého, hrubého, takí, ako ste vy, sú len traja. Rozumie sa, vy nepremôžete vás obkľučujúcu temnú masu; pomaly budete musieť ustupovať a ztratiť sa v stotisícovom zástupe, umlčí vás život, ale jednako nezmiznete, nezostanete bez vlivu; takých, ako ste vy, po vás príde už, možno, šesť, potom dvanásť a tak ďalej, kým napokon takých, ako ste vy, nebude väčšina. O dvesto, tristo rokov život na zemi bude nevysloviteľne krásny, prekvapujúci. Človek potrebuje taký život, a keď ho predbežne niet, musí ho tušiť, očakávať, snívať, pripravovať sa k nemu, musí preto vidieť a vedieť viac, ako videli a vedeli jeho ded a otec. (Smeje sa.) A vy sa žalujete, že viete mnoho zbytočného.

MAŠA (skladá klobúk): Zostanem tu jesť.

IRINA (vzdychajúc): Ozaj, to malo by sa zapísať…

(Andreja niet, nezbadano ušiel.)

TUZENBACH: Vy hovoríte, že po mnohých rokoch život na zemi bude krásny, na podiv. To je pravda. Ale aby mohol mať v ňom účasť teraz, hoci zďaleka, treba sa pripravovať k nemu, treba robiť…

VERŠININ (vstane): Áno. Ale koľko kvetov vy máte! (Obzerá sa.) I byt utešený. Závidím vám! A ja celý svoj život túlal som sa, po kvartielikoch s dvoma stoličkami, jedným divánom, a pecami z ktorých sa vždy dymí. Mne v živote nedostalo sa práve takýchto kvetov… (Trie si ruky.) Ech! No, čože už!

TUZENBACH: Áno, treba robiť. Vy si iste myslíte: rozcítil sa Nemec. Ale ja som, na čestné slovo, Rus, ba ani nehovorím po nemecky. Môj otec je pravoslávny… (Pauza.)

VERŠININ (chodí po scéne): Často si myslím: Čo, keby sa dal život načať znovu, pritom povedome? Keby jeden život, ktorý je už prežitý, bol, ako sa hovorí, na čierno; druhý — na čisto? Potom by sa každý z nás, myslím si, usiloval predovšetkým nezopakovať samého seba, aspoň stvoril by si iné okolnosti života, zariadil by si byt s kvetmi, s množstvom svetla… Mám ženu, dve dcérečky, pritom ženu dámu nezdravú a tak ďalej… nuž, a keby sa život dal začať odpočiatku, neženil by som sa… Nie, nie!

(Vchodí Kulygin vo fraku.)

KULYGIN (Irine): Drahá sestra, dovoľ mi pozdraviť ťa v deň tvojho mena a priať ti úprimne, z celej duše zdravia a všetkého, čo možno vinšovať dievčaťu v tvojich rokoch. A zavďačiť sa ti touto knihou. (Podá knižku.) Historia nášho gymnázia za päťdesiat rokov, ktorú som ja napísal. Hlúpa knižka, napísaná z dlhého času, ale ju jednako prečítaj. Dobrý deň, páni! (Veršininovi.) Kulygin, profesor tunajšieho gymnázia. Dvorný radca. (Irine.) V tejto knižke najdeš popis všetkých, ktorí vyštudovali na našom gymnáziu za týchto päťdesiat rokov. Feci, quod potui, faciant meliora potentes. (Bozkáva Mašu.)

IRINA: Ale veď si mi ty už na Veľkú noc daroval takúto knižku.

KULYGIN (sa smeje): Nemožno! Tak vráť mi knihu, alebo radšej daj ju plukovníkovi. Vezmite si, plukovník. Niekedy ju prečítate z dlhej chvíle.

VERŠININ: Ďakujem vám. (Poberá sa preč.) Som neobyčajne rád, že som sa obznámil…

OĽGA: Odchodíte? Nie, nie!

IRINA: Zostaňte u nás jesť.

OĽGA: Prosím vás!

VERŠININ (sa klania): Zdá sa mi, že natrafil som na meniny. Odpusťte, nevedel som, ani som negratuloval… (Odchodí s Oľgou do sály.)

KULYGIN: Dnes, panstvá, je nedeľa, deň oddychu; oddychujmeže teda, veseľme sa, každý primerane svojmu veku a okolnostiam. Koberce bude treba posberať na leto a spratať do zimy… Perským prachom alebo naftalinom… Rimania boli zdraví, lebo vedeli robiť, vedeli i oddychovať, oni mali mens sana in corpore sano. Ich život tiekol v určitých formách. Náš direktor hovorí: hlavná vec v živote — to je jeho forma… Čo tratí svoju formu, tomu býva koniec — i v našom každodennom živote je to isté. (Chytá Mašu okolo pása, smeje sa.) Maša ma miluje… Moja žena ma miluje… I záclony tiež ta s koberci… Dnes som veselý, v znamenitej nálade. Maša, dnes o štvrtej sme u direktora. Bude prechádzka pedagogov a ich rodín.

MAŠA: Nepôjdem ja.

KULYGIN (nemilo dojatý): Milá Maša, prečože?

MAŠA: Pozdejšie o tom… (Srdito.) Dobre, pôjdeme, len daj pokoj, prosím ťa… (Odchodí.)

KULYGIN: A potom večer strávime u direktora. Hoci je v chorobnom stave, ten človek usiluje sa predovšetkým byť spoločenským. Výborná, jasná osobnosť. Veľkolepý človek. Včera po porade povie mi: „Ustal som, Fedor Ilič! Ustal!“ (Pozrie na slnečné hodiny, potom na svoje.) Vaše hodiny náhlia o sedem minút. Áno, veru, ustal som!

(Za scénou hra na husliach.)

OĽGA: Panstvá, prosím, nech sa páči k stolu! Koláč!

KULYGIN: Ach, milá moja Oľga, milá moja! Včera som robil od rána do jedenástej večera, ustal som, a dnes cítim sa šťastným. (Odchodí do sály ku stolu.) Milá moja…

ČEBUTYKIN (kladie noviny do vrecka, pričesáva si bradu): Koláč? Veľkolepé!

MAŠA (Čebutykinovi prísne): Ale pozor: dnes ničoho nepiť. Počujete? Vám škodí pitie.

ČEBUTYKIN: Eha! Už mi prešlo. Dva roky, ako som nepil. (Netrpelive.) E, miláček, či je nie jedno?

MAŠA: Jednako nesmiete piť. Nesmiete. (Srdito, ale tak, aby muž nepočul.) Zasa, čert ho ber, nudiť sa celý večer u direktora!

TUZENBACH: Ja na vašom mieste by som nešiel… Jednoduchá vec…

ČEBUTYKIN: Nechoďte, duša moja.

MAŠA: Áno, nechoďte… To je život prekliaty, neznesiteľný… (Ide do sály.)

ČEBUTYKIN (ide za ňou): Ale-e!

SOLENYJ (prechodiac do sály): Cip, cip, cip…

TUZENBACH: Dosť, Vasilij Vasilič. Už dosť!

SOLENYJ: Cip, cip, cip…

KULYGIN (veselo): Na vaše zdravie, plukovník! Ja som pedagog a tu v dome svoj človek. Mašin muž… Ona je dobrá, veľmi dobrá…

VERŠININ: Vypijem si tu tejto tmavej vodky… (Pije.) Na vaše zdravie! (Oľge.) Mne je u vás tak dobre!…

(V hosťovskej zostanú len Irina a Tuzenbach.)

IRINA: Maša je dnes nie dobrej vôle. Vydala sa v osemnástom roku, keď videl sa jej najumnejším človekom. Ale teraz je to inak. On je najlepší, ale nie najumnejší.

OĽGA (netrpelive): Andrej, poďže, konečne!

ANDREJ (za scénou): Hneď. (Vchodí a ide ku stolu.)

TUZENBACH: Na čo myslíte?

IRINA: Tak. Nemám rada a bojím sa toho vášho Soleného. Hovorí samé hlúposti…

TUZENBACH: Čudný človek. Mne ho je i ľúto, i mrzí ma, ale viac ho ľutujem. Zdá sa mi, že je ostýchavý… Keď sme sami s ním, býva umný a láskavý, ale v spoločnosti je hrubý, rváč. Nechoďte, nech si posadajú za stôl. Dajte mi pobudnúť pri vás. Na čo myslíte? (Pauza.) Máte dvadsať rokov, ja ešte nie tridsať. Koľko rokov ostáva nám ešte — dlhý, dlhý rad dní, plných mojej lásky k vám…

IRINA: Nikolaj Ľvovič, nehovorte mi o láske.

TUZENBACH (nepočúvajúc): Náružive žiada sa mi žiť, boriť sa, robiť, a tá túžba sliala sa s láskou k vám, Irina; veru, vy ste krásna, i život zdá sa mi takým krásnym! Na čo myslíte?

IRINA: Vy hovoríte: krásny je život. Áno, ale ak sa len vidí takým? U nás, troch sestár, život ešte nebol krásnym, udúšal nás, ako burina… Tečú mi slzy. Toho netreba… (Chytro utiera si tvár, usmieva sa.) Robiť treba, robiť. Preto nám je neveselo a hľadíme na život tak mračno, že nepoznáme roboty. Sme deti ľudí, opovrhovavších robotou…

(Vchodí Natália Ivanovna; je v ružových šatách so zeleným opaskom.)

NATAŠA: Už si sadajú raňajkovať. Oneskorila som sa… (Idúcky kuká do zrkadla, popráva sa.) Zdá sa mi, že som učesaná ešte ta… (Zazrúc Irinu.) Milá Irina Sergiejevna, gratulujem vám! (Bozkáva ju tuho a dlho.) Máte mnoho hostí, mňa to, ozaj, až mrzí. Dobrý deň, barón!

OĽGA (vchodiac do hosťovskej): No, tu je i Natália Ivanovna. Vitajte, moja milá! (Bozkajú sa.)

NATAŠA: Gratulujem. Máte takú veľkú spoločnosť, ostýcham sa úžasne…

OĽGA: Prestaňteže, všetci sú svoji. (Polohlasno, naľakano.) Máte zelený opasok! Milá, to je nepekne!

NATAŠA: Či to niečo znamená?

OĽGA: Nie, len nepristane… a je to akosi čudne…

NATAŠA (plačlivým hlasom): Hej? Ale veď je nie zelený, skôr nelesklý. (Ide za Oľgou do sály.)

(V sále sadajú si raňajkovať; v hosťovskej ani duše.)

KULYGIN: Prajem ti, Irina, ženícha poriadneho. Už ti je čas vydať sa.

ČEBUTYKIN: Natália Ivanovna, i vám ženíška prajem.

KULYGIN: Natália Ivanovna už má mladého zaťka.

MAŠA (štrkoce vidličkou o tanier): Vypijem kalištek vínka! Ech, jaj, život milý, kde sme my netrpeli!

KULYGIN: Ty zaslúžiš z chovania trojku s minusom.

VERŠININ: Ale vodka je vkusná. Na čom je naliata?

SOLENYJ: Na šváboch.

IRINA (plačlivým hlasom): Fuj! Fuj! Aká hnusoba!…

OĽGA: Na večeru bude pečená morka a jablčník. Chvalabohu, dnes som celý deň doma, večer tiež doma… Panstvá, príďte večer.

VERŠININ: Dovoľte i mne prísť večer!

IRINA: Nech sa páči.

NATAŠA: K nim bez okolkov.

ČEBUTYKIN. Pre lásku samú nás príroda stvorila. (Smeje sa.)

ANDREJ (zlostne): Prestaňte, páni! Nezunovalo sa vám?

(Fedotik i Rode vchodia s veľkým košom kvetov.)

FEDOTIK: Jednako, už raňajkujú.

RODE (nahlas a brbtajúc): Raňajkujú? Áno, už raňajkujú…

FEDOTIK: Poshovej chvíľočku! (Fotografuje.) Raz! Poshovej ešte trošíčku… (Fotografuje ďalej.) Dva! Teraz som hotový! (Berú kôš a idú do sály, kde ich hlučne vítajú.)

RODE (nahlas): Gratulujem, prajem všetko, všetko! Čas je dnes okúzľujúci, samá veľkoleposť. Celé ráno prechádzal som sa s gymnazisty. V gymnáziu učím gymnastike…

FEDOTIK: Môžete sa pohnúť, Irina Sergiejevna, môžete. (Fotografujúc.) Dnes ste zaujímavá. (Vyberá z vrecka vlčka.) Hľa, medziiným, vlčko… Zvláštny zvuk…

IRINA: Aká milota!

MAŠA: Na brehu morskom dub zelený, zlatá reťaz na dube tom… Zlatá reťaz na dube tom… (Plačlivo.) No, načože to hovorím? Mám na ume túto frázu od samého rána…

KULYGIN: Trinásť nás je za stolom!

RODE: Páni, či ozaj pripisujete význam predsudkom? (Smiech.)

KULYGIN: Ak sme trinásti za stolom, to znamená, že sú tu i zaľúbení. Nie ste to vy, Ivan Romanovič? (Smiech.)

ČEBUTYKIN: Ja som starý; ale prečo sa Natália Ivanovna skonfundovala, rozhodne nechápem. (Smiech; Nataša vybehne zo sály do hosťovskej, za ňou Andrej.)

ANDREJ: Ale, ale, nevšímajte si toho!… Poshovejte… postojte, prosím vás…

NATAŠA: Hanbím sa… Neviem, čo sa robí so mnou, a oni sa posmievajú. Že som teraz odišla od stola, nesvedčí sa, ale ja nemôžem… nemôžem… (Tvár zakrýva si rukami.)

ANDREJ: Drahá moja, prosím vás, srdečne vás prosím, nerozčuľujte sa. Verte, oni žartujú, z dobrého srdca. Drahá moja, pekná moja, oni sú všetci dobrí, srdeční ľudia, a milujú mňa i vás. Poďte sem k obloku, tu nás nevidia… (Obzerá sa.)

NATAŠA: Neprivykla som bývať v spoločnosti!…

ANDREJ: Ó, mladosť, podivuhodná, krásna mladosť! Moja drahá, moja dobrá, nerozčuľujte sa tak!… Verte mi, verte… Mne je tak dobre, duša moja je plná lásky, nadšenia… Ó, nevidia nás! Nevidia! Prečo, prečo som si vás zamiloval, kedy zamiloval — ó, ničoho nechápem. Drahá moja, dobrá, čistá, buďte mojou ženou! Ja vás milujem, milujem… ako nikoho nikdy… (Bozkávajú sa.)

(Dvaja dôstojníci vchodia a keď zazrú bozkávajúci sa pár, zastanú prekvapení.)

(Opona.)