ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Dekorácia prvého dejstva. Osem hodín večer. Za scénou na ulici tichúčko hrajú na harmonike. Nesvieti sa. Vchodí Natália Ivanovna vo vigane, so sviecou; ide a zastane pred dvermi, ktoré vedú do izby Andrejovej.)

NATAŠA: Ty, Andriuša, čo robíš? Čítaš? Nič, nič, ja len tak… (Ide, otvára druhé dvere a, nazrúc dnu, zatvára ich.) Či sa nesvieti?…

ANDREJ (s knihou v ruke): Čo, Nataša?

NATAŠA: Pozerám, či sa nesvieti… Teraz sú fašiangy, slúžka je nie svoja, dozeraj a dozeraj, aby sa niečo nestalo. Včera o polnoci prechodím cez stolovú, a tam horí svieca. Kto ju zapálil, nemohla som vyzvedieť. (Postaví sviecu.) Koľko je hodín?

ANDREJ (pozrie na hodinky): Štvrť na deviatu.

NATAŠA: A Oľgy a Iriny dosiaľ ešte niet. Neprišly. Trápia sa, chúďatá. Oľga je na pedagogickej porade, Irina na telegrafe… (Vzdychá.) Dnes ráno hovorím tvojej sestre: „Šetri sa, hovorím, Irina, holúbok.“ Ani nepočúva. Štvrť na deviatu, hovoríš? Bojím sa, Bobik náš je nezdravý. Prečo je taký chladný? Včera mal horúčosť, a dnes je celý chladný… Tak sa bojím!

ANDREJ: Nie, Nataša, chlapec je zdravý.

NATAŠA: Ale jednako radšej držať diétu. Bojím sa. A dnes o desiatej, hovorili, že prídu k nám maškary; radšej keby neprišly, Andriuša.

ANDREJ: Ozaj, neviem. Veď ich zvali.

NATAŠA: Dnes ráno prebudilo sa chlapiatko a pozerá na mňa, a zrazu sa zasmialo; teda ma poznalo. „Bobik, hovorím, dobré ráno! Dobré ráno, milý!“ A on sa smeje. Deti rozumejú, dobre rozumejú. Tak, teda, Andriuša, ja poviem, aby masiek neprijímali.

ANDREJ (nerozhodne): Nuž, veď to, ako sestry chcú. Ony sú tu doma.

NATAŠA: Ony tiež, ja im poviem. Sú dobré… (Ide.) Na večeru som kázala kyslého mlieka. Doktor hovorí, že ti treba samé kyslé mlieko piť, inak neschudneš. (Zastane.) Bobik je chladný. Obávam sa, že mu je chladno v jeho izbe, nebodaj. Bolo by treba, aspoň kým bude teplo, preniesť ho do druhej izby. Napríklad, Irina má izbu pre dieťa ako stvorenú: i suchú, i celý deň slnce. Treba jej povedať, za čas môže s Oľgou v jednej izbe… Veď i tak cez deň nebýva doma, len nocuje… (Pauza.) Andriušančík, prečože mlčíš?

ANDREJ: Tak. Zamyslel som sa. A ani niet čo hovoriť.

NATAŠA: Áno… Niečo chcela som ti povedať… Ach, ozaj. Tam z obecného domu prišiel Ferapont, s tebou chce byť.

ANDREJ (vstane): Zavolaj ho.

(Nataša odchodí; Andrej nahne sa k zabudnutej svieci, číta. Vchodí Ferapont; je v starom ošúchanom kabáte, so zodvihnutým golierom, uši poviazané.)

ANDREJ: Vitaj, duša moja! Čo povieš?

FERAPONT: Predseda posiela knižku i písma akési. Tu je… (Podá knihu i obálku.)

ANDREJ: Ďakujem. Dobre. Prečože si prišiel tak neskoro? Veď je už deväť hodín.

FERAPONT: Čo?

ANDREJ (hlasnejšie): Hovorím, že si prišiel neskoro, už je deväť hodín.

FERAPONT: Tak akurát. Prišiel som k vám ešte za vidna, ale nepúšťali. Pán, hovoria, má robotu. Nuž, čože. Robotu, tak robotu, nemám sa kde ponáhľať. (Mysliac si, že sa ho Andrej niečo opytuje.) Čo?

ANDREJ: Nič. (Prezerá knihu.) Zajtra je piatok, nemáme sesie, ale i tak prídem… budem robiť. Doma je nudno… (Pauza.) Milý ded, ako čudne sa mení, ako klame život! Dnes od nudy, že som nemal čo robiť, vzal som do ruky túto knihu, staré univerzitné prednášky, i prišlo mi smiešno. Bože môj, ja, sekretár obecného úradu, toho úradu, kde je predsedom Protopopov, ja, sekretár, a najvyššie, čomu sa môžem úfať, je členstvo obecného úradu! Ja mám byť členom tunajšieho obecného úradu, ja, ktorému sníva sa každú noc, že som profesorom moskovskej univerzity, povestný učenec, na ktorého je hrdá ruská zem!

FERAPONT: Nemôžem vedieť… Nepočujem dobre.

ANDREJ: Keby si počul, ako treba, možno, by som s tebou ani nehovoril. Potrebujem hovoriť s niekým, ale žena mi nerozumie, sestier sa bojím pre čosi, že sa mi vysmejú, vyhanbia… Nepijem, hostíncov nemilujem, ale s akou radosťou posedel by si teraz v Moskve u Testova, alebo vo Veľkom Moskovskom, holúbok môj.

FERAPONT: A v Moskve, v úrade nedávno rozprával dodávateľ, akísi kupci jedli palacinky; jeden, čo zjedol štyridsať palaciniek, že vraj umrel. Štyridsať, či päťdesiat? Nepamätám.

ANDREJ: Sedíš v Moskve, v ohromnej dvorane reštaurácie, nikoho nepoznáš, ani teba nik nepozná, a zato necítiš sa cudzím. A tu poznáš všetkých, i teba poznajú všetci, no si cudzí, cudzí… Cudzí a osamelý.

FERAPONT: Čo? (Pauza.) A ten dodávateľ ešte rozprával — možno, že luže, že cez celú Moskvu priekom je povraz pretiahnutý.

ANDREJ: Načo?

FERAPONT: Nemôžem vedieť. Dodavateľ hovoril.

ANDREJ: Daromnosti. (Číta.) Bol si niekedy v Moskve?

FERAPONT (o chvíľku): Nebol. Nedal Pán Boh. (Pauza.) Mám odísť?

ANDREJ: Môžeš ísť. S Bohom. (Ferapont odchodí.) S Bohom. (Čítajúc.) Prídeš zajtra ráno, vezmeš tuto písma… Stúpaj… (Pauza.) Odišiel. (Cengá sa.) Áno, starosti… (Vyťahuje sa a zvoľna odchodí do svojej izby.)

(Za scénou spieva pestúnka, uspávajúc dieťa. Vchodí Maša a Veršinin. Kým sa shovárajú, chyžná zapaľuje lampu a sviece.)

MAŠA: Neviem. (Pauza.) Neviem. Pravda, mnoho závisí od obyčaje. Po smrti otca, napríklad, dlho sme nemohli privyknúť, že už nemáme sluhov, vojakov. Ale i krem obyčaje, zdá sa mi, hovorí vo mne prosto spravedlivosť. Možno, že je v iných krajoch nie tak, ale v našom meste najporiadnejší, najšľachetnejší a vzdelaní ľudia sú vojaci.

VERŠININ: Žiada sa mi piť. Čaju by som si vypil.

MAŠA (pozrúc na hodiny): Skoro príde. Vydali ma, keď mi bolo osemnásť rokov, a ja som sa bála svojho muža, lebo on bol profesorom, a ja som vtedy práve končila gymnázium… Vtedy sa mi zdal úžasne učeným, umným a vážnym. A teraz je už nie tak, bohužiaľ.

VERŠININ: Tak… áno.

MAŠA: O mužovi nehovorím, k nemu som privykla, ale medzi civilmi vôbec je tak mnoho ľudí hrubých, nemilých, nevzdelaných. Mňa vzrušuje, uráža hrubosť, ja trpím, keď vidím, že je človek nedostatočne jemný, nedostatočne mäkký, milý. Keď sa mi trafí byť medzi profesormi, kolegami muža, to mi je až ťažko…

VERŠININ: Áno… Ale mne sa vidí, že je jedno, či civil a či vojak, sú rovnako zaujímaví aspoň v tomto meste! To je jedno! Počúvaš tunajšieho inteligenta, civila a či vojaka, to sa pre ženu usužoval, pre dom sa usužoval, pre majetok sa usužoval, pre kone sa usužoval… Rusovi je vo vyššom stupni vlastný vzletný spôsob myslenia, ale povedzte, prečo v živote siaha tak nevysoko? Prečo?

MAŠA: Prečo?

VERŠININ: Prečo sa usužoval pre deti, pre ženu? A prečo sa žena i deti pre neho usužovaly?

MAŠA: Vy ste dnes trochu nedobrej vôle.

VERŠININ: Možno. Dnes som neobedoval, od rána ničoho nejedol. Dcéra mi je trochu chorá, a keď moje dievčatká ochorejú, stávam sa nepokojným, svedomie ma trápi preto, že majú takú mať. Ó, keby ste ju dnes videli! Aká mizernosť! Začali sme sa vadiť ráno o siedmej, a o deviatej tresol som dvermi a ušiel. (Pauza.) Nikdy nehovorievam o tom, a zvláštno, žalujem sa len vám jednej. (Bozkáva jej ruku.) Nehnevajte sa na mňa. Okrem vás nemám nikoho, nikoho… (Pauza.)

MAŠA: Ako hučí v peci. Nezadlho do otcovej smrti tak húdlo v rúre. Teraz celkom tak.

VERŠININ: Máte predsudky?

MAŠA: Áno.

VERŠININ: Čudné je to. (Bozkáva jej ruku.) Vy ste veľkolepá, zvláštna žena. Veľkolepá, zvláštna! Tu je tma, ale ja vidím lesk vašich očú.

MAŠA (presadne na druhú stoličku): Tu je vidnejšie…

VERŠININ: Ľúbim, ľúbim, ľúbim… Ľúbim vaše oči, vaše pohyby, o ktorých sa mi sníva… Veľkolepá, zvláštna žena!

MAŠA (ticho sa smeje): Keď vy mne hovoríte tak, smejem sa pre čosi, hoci mi je strašne. Neopakujte, prosím vás… (Polohlasne.) Ale, ostatne, hovorte, mne je jedno… (Zakrýva si tvár rukami). Mne je jedno. Sem idú, hovorte o niečom inom…

(Irina a Tuzenbach vchodia do sály.)

TUZENBACH: Mám trojité priezvisko. Volám sa barón Tuzenbach-Krone-Altšauer, ale ja som Rus, pravoslávny, ako vy. Nemeckého zostalo u mňa málo, len ak trpelivosť, zanovitosť, ktorou vás domŕzam. Vyprevádzam vás každý večer.

IRINA: Ako som ustala!

TUZENBACH: A každý deň prídem na telegraf a vyprevadím vás domov; budem chodiť desať, dvadsať rokov, kým ma nevyženiete. (Zazrie Mašu a Veršinina, radostne.) To ste vy? Dobrý večer.

IRINA: Tak som doma, konečne (Maši). Teraz prišla akási dáma, telegrafuje svojmu bratovi do Saratova, že jej dnes syn umrel, a nijako nemôže jej prísť na um adresa. Tak i poslala bez adresy, len do Saratova. Plače. A ja som jej nagrobianila pre nič, za nič. „Ja, hovorím, nemám kedy.“ Tak to bolo sproste. Dnes budú u nás maškary?

MAŠA: Áno.

IRINA (sadne si do kresla): Oddýchnuť si. Ustala som.

TUZENBACH (s úsmevom): Keď prichodíte z úradu, zdáte takou mladulinkou, nešťastnulinkou… (Pauza.)

IRINA: Ustala som. Nie, nerada telegraf, nerada…

MAŠA: Schudla si… (Pohvizduje.) I omladla si, a ponášaš sa na chlapca.

TUZENBACH: To pre účes.

IRINA: Treba mi hľadať druhú službu. Čo som si tak žiadala, o čom som snívala, práve toho v nej niet. Robota bez poezie, bez myšlienok… (Klopanie na podlahu.) Doktor klope. (Tuzenbachovi.) Milý, zaklopte. Ja nemôžem… ustala som…

TUZENBACH (klope na dlážku).

IRINA: Hneď príde. Bolo by treba niečo robiť. Včera doktor a náš Andrej boli v klube a zas prehrali. Hovoria, že Andrej prehral dvesto rubľov.

MAŠA (ľahostajne): Čože teraz urobíš?

IRINA: Pred dvoma týždňami prehral, v decembri prehral. Keby skorej všetko prehral, možno, odišli by sme z tohto mesta. Pane Bože môj, o Moskve sníva sa mi každú noc, som celkom ako pobláznená. (Smeje sa.) Máme prejsť ta v júni, ale do júna zostáva ešte… február, marec, apríl, máj… skoro pol roka!

MAŠA: Treba len, aby sa Nataša nejako nedozvedela o priehre.

IRINA: Ja myslím, že jej je to jedno.

(Čebutykin, len čo vstal s postele, — spával po obede, — vchodí do sály a prihládza si bradu, potom sadá si tam za stôl a vyberá z vrecka noviny.)

MAŠA: Už prišiel… Zaplatil za byt?

IRINA (sa smeje): Nie. Za osem mesiacov ani kopejočky. Zrejmá vec, že zabudol.

MAŠA (sa smeje): Ako vážne sedí! (Všetci sa smejú; pauza.)

IRINA: Čo tak mlčíte, Alexander Ignatič?

VERŠININ: Neviem. Žiada sa mi čaju. Pol života za pohár čaju! Od rána som ničoho nejedol…

ČEBUTYKIN: Irina Sergiejevna!

IRINA: Čo?

ČEBUTYKIN: Ráčte sem, Venez ici. (Irina ide a sadne si za stôl.) Bez vás nemôžem byť. (Irina rozkladá pasians.)

VERŠININ: Čože? Ak nedajú čaju, tak si aspoň zafilozofujme.

TUZENBACH: Dobre. O čom?

VERŠININ: O čom? Poďme fantazovať… napríklad o tom živote, aký bude po nás, o dvesto-tristo rokov.

TUZENBACH: Čože? Po nás budú lietať na lietadlách, meniť kabáty, vynajdú, možno, šiesty smysel a vyvinú ho, ale život ostane vždy ten istý, život ťažký, plný tajomstva a šťastný. A o tisíc rokov človek práve tak bude vzdychať: „Ach, ťažko je žiť!“ — a pritom celkom tak, ako teraz, bude sa báť a nebude chcieť umrieť.

VERŠININ (porozmýšľajúc): Ako vám povedať? Mne sa vidí, na zemi musí sa všetko pomaly zmeniť, a už i mení sa pred našimi očami. O dvesto, tristo, až o tisíc rokov, — nezáleží na termíne, — nastane nový, šťastný život. Pravdaže, my nebudeme mať účasti na tom živote, ale žijeme preň teraz, robíme, no, trpíme, tvoríme ho — a v tom jednom je cieľ nášho jestvovania a, ak chcete, naše šťastie.

MAŠA (sa ticho smeje).

TUZENBACH: Čo máte?

MAŠA: Neviem. Dnes smejem sa celý deň, od rána.

VERŠININ: Školu končil som tam, kde i vy, v akadémii som nebol; čítam mnoho, no vybrať knihy neviem a čítam, možno, celkom nie to, čo treba, ale medzitým, čím dlhšie žijem, tým viac chcem vedieť. Moje vlasy šedivejú, už som skoro starec, a viem málo, ach, ako málo! A jednak, vidí sa mi, že najhlavnejšie a najdôležitejšie znám, dôkladne znám. A ako žiadalo by sa mi dokázať vám, že šťastia niet, nemá byť, ani ho nebude pre nás… My musíme len robiť a robiť, ale šťastie je údelom našich ďalekých potomkov. (Pauza.) Keď nie ja, aspoň potomci mojich potomkov.

(Fedotik a Rode ukážu sa v sále; sadnú si a pospevujú ticho, brnkajúc na gitare.)

TUZENBACH: Podľa vás, aby človek ani nesníval o šťastí! Ale keď som ja šťastný!

VERŠININ: Nie.

TUZENBACH (splesne rukami a so smiechom): Vidno, nechápeme jeden druhého. Nože, ako by som vás presvedčil?

MAŠA (ticho sa smeje).

TUZENBACH (ukazuje palec): Smejte sa! (Veršininovi.) Nielen o dvesto, tristo, ale i o milión rokov život ostane taký istý, aký i bol; nemení sa, ostáva stálym, sledujúc svoje vlastné zákony, do ktorých nás nič, alebo, v krajnom prípade, ktorých vy nikdy nepoznáte. Sťažní vtáci, žeriavi, napríklad, letia a letia, a akékoľvek myšlienky, veľké alebo malé, by chodily v ich hlavách, vždy len budú letieť, a nevedia, prečo a kam. Oni letia a budú letieť, akíkoľvek filozofovia by sa našli medzi nimi; a nechže filozofujú, ako chcú, len keď letia…

MAŠA: Jednako smysel?

TUZENBACH: Smysel… Hľa, sneh padá. Aký má smysel? (Pauza.)

MAŠA: Mne sa vidí, že človek má byť veriacim, alebo má hľadať vieru, inak je jeho život pustý, pustý… Žiť a nevedieť, prečo letia žeriavi, načo sa rodia deti, načo sú hviezdy na nebi… Alebo vedieť, prečo žiješ, alebo všetko sú pletky, haraburdy. (Pauza.)

VERŠININ: Jednak je ľúto, že mladosť prešla…

MAŠA: Gogoľ povedal: Nudno je žiť na tomto svete, páni!

TUZENBACH: A ja poviem: Ťažko je s vami sporiť, páni! Choďteže…

ČEBUTYKIN (čítajúc noviny): Balzac sobášil sa v Berdičeve.

IRINA (ticho pospevuje).

ČEBUTYKIN: Veru si to zapíšem. (Zapisuje.) Balzac sobášil sa v Berdičeve. (Číta noviny.)

IRINA (rozkladá pasians zamysleno): Balzac sobášil sa v Berdičeve.

TUZENBACH: Žreb je hodený. Viete, Mária Sergiejevna, pýtal som sa do penzie.

MAŠA: Počula som. A nevidím ničoho dobrého v tom. Nerada civilov.

TUZENBACH: Hoci. (Vstane.) Nie som pekný, akýže som ja vojak? No, ale je to jedno, ostatne… Budem robiť. Hoci jeden deň v mojom živote robiť tak, že by som večer, prijdúc domov, z ustalosti hodil sa na posteľ a zaspal hneď. (Odchodiac do sály.) Robotníci, iste, spávajú tuho!

FEDOTIK (Irine): Teraz na Moskovskej u Pyžikova kúpil som vám farbisté ceruzy. A tu tento nožíček…

IRINA: Privykli ste zaobchodiť so mnou ako s maličkou, ale veď som ja už vyrástla. (Berie ceruzy a nožíček, radostne.) Aká krása!

FEDOTIK: A sebe kúpil som nožík… pozriteže… nôž, ešte druhý nôž, tretí, týmto v ušiach vŕtať, toto sú nožničky, toto nechty čistiť…

RODE (nahlas): Doktor, koľko máte rokov?

ČEBUTYKIN: Ja? Tridsaťdva. (Smiech.)

FEDOTIK: Hneď ukážem vám druhý pasians… (Rozkladá pasians. Donesú samovar; Anfisa okolo samovara; o chvíľku prichodí Nataša a tiež mrví sa okolo stola; prichodí Solenyj a, pozdraviac, sadne si za stôl.)

VERŠININ: Aký vietor!

MAŠA: Ano. Zunovala sa už zima. Už som i zabudla, aké je leto.

IRINA: Vyjde pasians, už vidím. Budeme v Moskve.

FEDOTIK: Nie, nevyjde. Vidíte, osmorka prišla na pikovú dvojku. (Smeje sa.) To znamená, že nebudete v Moskve.

ČEBUTYKIN (číta noviny): Cicikar. Tu zúria kiahne.

ANFISA (ide k Maši): Maša, čaj piť, mamička. (Veršininovi.) Nech sa páči, vaše vysokoblahorodie… odpusťte, báťuška, zabudla som vaše meno, i otcovo…

MAŠA: Prines sem, ňaňa. Nepôjdem ta.

IRINA: Ňaňa!

ANFISA: Ide-em!

NATAŠA (Solenému): Nemluvňatá veľmi dobre rozumejú. „Dobré ráno, hovorím, Bobik! Dobré ráno, milý!“ Pozrel na mňa akosi zvláštne. Vy si myslíte, že zo mňa hovorí len mať, ale nie, nie, ubezpečujem vás! To je neobyčajné dieťa.

SOLENYJ: Keby to dieťa bolo moje, upiekol by som ho na pekáči a zjedol by ho. (ide s pohárom do hosťovskej a sadne si do kúta.)

NATAŠA (zakrýva si tvár rukami): Grobian, nevzdelaný človek!

MAŠA: Šťastný človek, kto nebadá, či je teraz leto a či zima. Mne sa zdá, že keby som teraz bola v Moskve, bolo by mi jedno, aký je čas…

VERŠININ: Po tieto dni som čítal denník istého francúzskeho ministra, písaný vo väzení. Minister bol odsúdený za panamu. S akým opojením, oduševnením spomína vtákov, ktorých vidí oblokom väzenia a ktorých ani nezbadal, kým bol ministrom. Teraz, pravda, vypustený na svobodu, zas, ako prvej, nepozoruje vtákov. Celkom tak i vy nebudete badať Moskvy, keď budete žiť v nej. Nemáme šťastia, ani ho nebýva, len si ho žiadame.

TUZENBACH (berie so stola škatuľku): Kdeže sú cukríky?

IRINA: Solenyj ich zjedol.

TUZENBACH: Všetky?

ANFISA (rozdávajúc čaj): List pre vás, báťuška.

VERŠININ: Mne? (Berie list.) Od dcéry. (Číta.) Áno, pravdaže… Ja, odpusťte, Mária Sergiejevna, ztratím sa nezbadane. Čaju nebudem piť. (Vstane vzrušený.) Večne táto história…

MAŠA: Čo sa stalo? Nie tajnosť?

VERŠININ (ticho): Žena sa zas otrávila. Treba mi ísť. Prejdem nezbadane. Úžasne nepríjemné je to všetko. (Bozkáva ruku Maši.) Milá moja, znamenitá, dobrá moja… Tadeto prejdem nezbadane… (Odchodí.)

ANFISA: Kdeže ide? A ja som čaj rozdala… Aký je on…

MAŠA (nahnevano): Odíď! Dotieraš tu, nedáš pokoja… (Ide so šálkou ku stolu.) Domrzela si ma, stará!

ANFISA: Čože sa urážaš? Milá!

Hlas Andreja: Anfisa!

ANFISA (porúha sa): Anfisa! Sedí tam… (Odchodí.)

MAŠA (v sále za stolom nahnevano): Dajteže mi jesť! (Smieša na stole karty.) Rozložili sa tu s kartami. Pite čaj!

IRINA: Maška, ty si zlá.

MAŠA: Keď som zlá, nehovorte so mnou. Netýkajte sa ma!…

ČEBUTYKIN (smiechom): Netýkajte sa jej, netýkajte…

MAŠA: Máte šesťdesiat rokov, a ste ako chlapec, vždy hovoríte čert vie čo.

NATAŠA (vzdychá): Milá Maša, načo užívať v rozhovore takých výrazov? So svojím krásnym zovňajškom v slušnej spoločnosti, poviem ti rovno, bola by si až okúzľujúca, nebyť týchto tvojich slov. Je vous prie, pardonnez moi, Marie, mais vous avez des manieres un peu grossieres.

TUZENBACH (zdržiavajúc smiech): Dajte mi… dajte mi… Tam je azda koňak…

NATAŠA: Il parait, que mon Bobik déja ne dort pas, zobudil sa. Dnes mi prechorel. Pôjdem k nemu, odpusťte… (Odchodí.)

IRINA: A kam odišiel Alexander Ignatič?

MAŠA: Domov. Má zasa so ženou čosi neobyčajného.

TUZENBACH (ide k Solenému so skleničkou koňaku): Vždy sedíte sami, o čomsi dumáte — ani by si nepomyslel, o čom. Nuž, poďme sa pomeriť. Vypime si koňaku. (Pijú.) Dnes mi prichodí hrať na klavíre celú noc, iste hrať samé haraburdy…

SOLENYJ: Prečo sa meriť? Ja som sa s vami nepovadil.

TUZENBACH: Vy vždy vyvolávate taký pocit, ako by sa medzi nami bolo niečo prihodilo… Máte čudný charakter, treba uznať.

SOLENYJ (deklamujúc): Som čudný, nečudný ktože je? Nehnevaj sa, Aleko!

TUZENBACH: A čo tu má Aleko?… (Pauza.)

SOLENYJ: Keď som s niekým len sám, bývam ako všetci, ale v spoločnosti som unylý, ostýchavý a… hovorím samé hlúposti. Ale jednak som čestnejší, šľachetnejší od veľmi, veľmi mnohých. A môžem to dokázať.

TUZENBACH: Často sa hnevám na vás, neprestajne zapárate do mňa, keď bývame v spoločnosti, ale jednak ste mi sympatický pre čosi… A čo by čo bolo, dnes sa napijem. Vypime si!

SOLENYJ: Pime. (Pijú). Proti vám, barón, som nikdy ničoho nemal. Ale mám charakter Lermontova. (Ticho.) Ba sa i trošku ponášam na Lermontova… ako hovoria… (Vytiahne z vrecka flakon s voňavkou a leje si na ruky.)

TUZENBACH: Budem sa pýtať do penzie. Basta! Päť rokov som naveky rozmýšľal a, napokon, som sa rozhodol. Budem robiť.

SOLENYJ (deklamujúc): Nehnevaj sa, Aleko… Zabudni, zabudni sny svoje. (Kým hovoria, vchodí Andrej s knihou ticho a sadne si pri svieci.)

TUZENBACH: Budem robiť.

ČEBUYKIN (idúc s Irinou do hosťovskej): I pohostenie bolo tiež opravdové kavkazské: polievka s cibuľou, a na pečienku čechartma.

SOLENYJ: Čeremša je vôbec nie mäso, ale bylina, na spôsob našej cibule.

ČEBUTYKIN: Nie, anjel môj. Čechartma je nie cibuľa, ale pečienka z baraniny.

SOLENYJ: A ja vám hovorím, čeremša je cibuľa.

ČEBUTYKIN: A ja vám hovorím, čechartma je baranina.

SOLENYJ: A ja vám hovorím, čeremša je cibuľa.

ČEBUTYKIN: Čože sa ja budem s vami hádať! Nikdy ste neboli na Kavkaze a nejedli ste čechartmy.

SOLENYJ: Nejedol, lebo nemôžem jej zniesť. Čeremša má taký zápach, ako cesnak.

ANDREJ (prosebne): Dosť, páni! Prosím vás!

TUZENBACH: Kedy prídu maškary?

IRINA: Sľúbily sa okolo deviatej; teda hneď.

TUZENBACH (objíma Andreja): Ach, vy siene, moje siene, siene nové vy moje…

ANDREJ (tancuje a spieva): Siene nové, klenové…

ČEBUTYKIN (tancuje): Deravé! (Smiech.)

TUZENBACH (bozkáva Andreja): Čert ho ber, vypime si! Andriuša, potykajme si. Pôjdem i ja s tebou, Andriuša, do Moskvy, na univerzitu.

SOLENYJ: Na akú? V Moskve sú dve univerzity.

ANDREJ: V Moskve je jedna univerzita.

SOLENYJ: A ja vám hovorím, že dve.

ANDREJ: Hoci i tri. Tým lepšie.

SOLENYJ: V Moskve sú dve univerzity! (Reptanie a syčanie.) V Moskve sú dve univerzity: stará a nová. A ak sa vám nepáči počúvať, ak vás moje slová rozčuľujú, môžem nehovoriť. Ba môžem i odísť do druhej izby… (Odchodí do jedných zo dvier.)

TUZENBACH: Bravo, bravo! (Smeje sa.) Páni, začínajte, sadám si hrať! Smiešny je ten Solenyj… (Sadá si za pianino, hrá valčík.)

MAŠA (tancuje sama valčík): Barón je napitý, barón je napitý, barón je napitý!

(Vchodí Nataša.)

NATAŠA (Čebutykinovi): Ivan Romanyč! (Hovorí niečo Čebutykinovi, potom ticho odchodí; Čebutykin dotkol sa pleca Tuzenbacha a šepce mu niečo.)

IRINA: Čo je?

ČEBUTYKIN: Čas nám je odísť. Buďte zdraví.

TUZENBACH: Dobrú noc. Čas je odísť.

IRINA: Dovoľte… A masky?…

ANDREJ (skonfundovaný): Masky neprídu. Či vidíš, moja milá, Nataša hovorí, že je Bobik nie celkom zdravý, a preto… Ostatne ja neviem, mne je rozhodne jedno…

IRINA (dvíhajúc plecia): Bobik nezdravý!

MAŠA: Kde by sme my dobre obišli! Vyháňajú, teda treba odísť. (Irine.) Nie Bobik je chorý, ale ona sama. Tu! (Klope si prstom po čele.) Meštianka! (Andrej odchodí pravými dvermi k sebe, Čebutykin ide za ním; v sále sa lúčia.)

FEDOTIK: Aká škoda! Počítal som na to, že strávim dobre večer, ale keď je dieťatko choré, to, pravdaže… Zajtra prinesiem mu hračiek…

RODE (nahlas): Schválne som sa vyspal po obede; myslel som si, že celú noc budem tancovať. Veď je teraz len deväť hodín!

MAŠA: Vyjdime na ulicu, tam sa poradíme, čo a ako.

(Počuť: „S Bohom! Majte sa dobre!“ Počuť veselý smiech Tuzenbacha. Všetci odchodia. Anfisa a chyžná sberajú so stola, zahášajú svetlá. Počuť, ako spieva ňaňa. Andrej v kabáte a klobúku a Čebutykin ticho vchodia.)

ČEBUTYKIN: Nestihol som sa oženiť, lebo sa život mihol, ako blesk, a ešte preto, že som bláznive miloval tvoju mamu, ktorá bola vydatá…

ANDREJ: Netreba sa ženiť. Netreba, lebo je to nudné.

ČEBUTYKIN: Ono je to tak, tak, ale osamelosť. Čo ako budeš filozofovať, ale osamelosť je hrozná vec, holúbok môj… Hoci v podstate… veru, je rozhodne jedno!

ANDREJ: Poďmeže skorej.

ČEBUTYKIN: Čože by sme sa náhlili? Stihneme.

ANDREJ: Obávam sa, žena by ma nenechala.

ČEBUTYKIN: A!

ANDREJ: Dnes nebudem hrať, len si tak posedím. Necítim sa dobre… Čo si robiť proti záduchu, Ivan Romanyč?

ČEBUTYKIN: Čo sa máš spytovať! Nepamätám, holúbok… Neviem.

ANDREJ: Prejdime kuchyňou. (Odchodia.)

(Cengajú, potom zas cengajú; počuť hlasy, smiech.)

IRINA (vchodí): Čo je tam?

ANFISA (šeptom): Masky! (Cengajú.)

IRINA: Povedz, ňanička, že nikoho niet doma. Nech odpustia.

(Anfisa odchodí. Irina v myšlienkach chodí po izbe; je vzrušená. Vstúpi Solenyj.)

SOLENYJ (nechápajúc): Nikoho… A kdeže sú všetci?

IRINA: Odišli domov.

SOLENYJ: Čudne. Sami ste tu?

IRINA: Sama. (Pauza.) S Bohom!

SOLENYJ: Pred chvíľou som bol nedostatočne zdržanlivý, netaktický. Ale vy ste nie taká, ako všetci, vy ste vysoká a čistá vidíte pravdu… Len vy sama môžete ma chápať. Milujem vás hlboko, nekonečne milujem…

IRINA: S Bohom! Odíďte.

SOLENYJ: Ja nemôžem žiť bez vás. (Ide za ňou.) Ó, moje blaženstvo! (So slzami.) Ó, šťastie! Rozkošné, krásné, prazvláštné oči, akých som nevidel ani u jednej zo žien…

IRINA (chladno): Prestaňte, Vasilij Vasilič!

SOLENYJ: Prvý raz hovorím vám o láske, a ako by som ani nebol na zemi, ale na druhej planéte. (Trie si čelo.) Nuž, ale to je jedno. Nasilu nestaneš sa milým. Ale šťastlivých súperov ja nesmiem mať… Nesmiem… Prisahám vám na všetko sväté, protivníka zabijem… Ó, zvláštna!

(Nataša prechodí so sviecou.)

NATAŠA (nazerá do jedných dvier, do druhých, a prechodí mimo dvier, ktoré vedú do mužovej izby): Tu je Andrej. Nech číta. Odpusťte, Vasilij Vasilič, nevedela som, že ste tu, som len po domácky.

SOLENYJ: Mne je to jedno. S Bohom! (Odchodí.)

NATAŠA: A ty si ustala, milá, biedna moja dievčička! (Bozkáva Irinu.) Ľahla by si si spať čím včaššie.

IRINA: Bobik spí?

NATAŠA: Spí. Ale nespokojne spí. Ozaj, milá, chcela som ti povedať, ale vše teba niet, zas ja nemám kedy… V terajšej detskej je Bobikovi, zdá sa mi, chladno a vlhko. A tvoja izba je taká dobrá pre dieťa. Milá, drahá, prenes sa k Ole!

IRINA (nechápajúc): Kde?

(Počuť, že sa k domu blíži trojka s hrkálkami.)

NATAŠA: Ty budeš s Oľou v jednej izbe, predbežne, a tvoju izbu Bobikovi. On je taký milučký, dnes mu hovorím: „Bobik, ty si môj! Môj!“ A on hľadí na mňa svojimi očičkami. (Cengajú.) Iste to bude Oľga. Ako neskoro ide.

(Prichodí chyžná a čosi šepce Nataši.)

NATAŠA: Protopopov? Aký čudák. Prišiel Protopopov, volá ma presankovať sa s ním na trojke. (Smeje sa.) Akí čudní mužskí… (Zvonec.) Ktosi tam prišiel. Či ísť na štvrť hodinky sa presankovať?… (Chyžnej.) Povedz, že hneď. (Zvonec.) Cengajú… to bude iste Oľga. (Odchodí.)

(Chyžná odbehne; Irina sedí zamyslená; vchodia Kulygin, Oľga, za nimi Veršinin.)

KULYGIN: Na, tu máš. A hovorili, že budú u nich večierky.

VERŠININ: Čudno, odišiel som nedávno, pred polhodinou, a očakávali masky…

IRINA: Odišli všetci.

KULYGIN: I Maša odišla? Kdeže šla? A prečo Protopopov čaká dolu na trojke? Koho čaká?

IRINA: Nespytujte sa… Ustala som…

KULYGIN: No, hlavička…

OĽGA: Konferencia sa len teraz skončila. Zmučená som. Naša náčelníčka je chorá, ja ju zastupujem. Hlava, hlava ma bolí… hlava… (Sadne si.) Andrej prehral včera v kartách dvesto rubľov… Celé mesto hovorí o tom…

KULYGIN: Áno, i ja som ustal na konferencii. (Sadne si.)

VERŠININ: Moja žena pred chvíľou smyslela si nastrašiť ma, len-len že sa neotrávila. Už je všetko v poriadku a som rád, teraz si oddychujem… Teda, máme odísť? Čože, dovoľte priať vám všetko dobré. Fedor Ilič, poďte so mnou niekam! Ja nemôžem doma sedieť, naskrze nemôžem… Poďme!

KULYGIN: Ustal som. Nepôjdem. (Vstane.) Ustal som. Žena išla domov?

IRINA: Bezpochyby.

KULYGIN (bozká Irine ruku): S Bohom. Zajtra i pozajtre celý deň oddychovať. Všetkého dobrého. (Ide.) Čaju sa mi veľmi žiada. Nazdával som sa, že strávim večer v príjemnej spoločnosti a — ó, fallacem hominum spem!… Akuzatív s výkrikníkom…

VERŠININ: Tedy pôjdem sám. (Odchodí s Kulyginom pohvizdujúci.)

OĽGA: Hlava ma bolí, hlava… Andrej prehral… celé mesto hovorí… Pôjdem, ľahnem si. (Ide.) Zajtra som svobodná… Ó, Bože môj, ako je to príjemne! Zajtra svobodná, pozajtre svobodná… Hlava ma bolí, hlava… (Odchodí.)

IRINA (sama): Všetci odišli. Nikoho niet.

(Na ulici harmonika, ňaňa spieva.)

NATAŠA (v bunde a čiapke ide cez sálu; za ňou chyžná): O pol hodiny budem doma. Len sa preveziem trošku. (Odchodí.)

IRINA (keď zostane sama, zacnie sa jej): Do Moskvy! Do Moskvy! Do Moskvy!

(Opona.)