ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Starý sad pri dome Prozorových. Dlhá jedľová aleja, na konci ktorej vidno rieku. Na druhom brehu rieky les. Napravo domu terasa; tu na stole sklenice a poháre; vidno, že pred chvíľou pili šampanské. Dvanásť hodín. S ulice ku rieke cez sad chodia ľudia; prechodí bystro päť vojakov. Čebutykin je v dobrodušnej nálade, ktorá ho neopúšťa cez celé dejstvo, sedí v kresle, v sade, čaká, kedy ho zavolajú; je v čiapke, s paličkou. Irina, Kulygin s rádom na kabáte, bez fúzov, a Tuzenbach, stojac na terase, vyprevádzajú Fedotika a Rodeho, ktorí schádzajú dolu; oba dôstojníci sú v pochodných uniformách.)

TUZENBACH (bozkáva sa s Fedotikom): Vy ste dobrí, žili sme tak po priateľsky. (Bozkáva sa s Rodem.) Ešte raz… Dobre majte, drahý môj!

IRINA: Do videnia!

FEDOTIK: Nie do videnia, ale s Bohom, my sa nikdy viac nevidíme!

KULYGIN: Kto vie! (Utiera si oči, usmieva sa.) Hľa, i ja som zaplakal.

IRINA: Niekedy sa sídeme.

FEDOTIK: O desať, pätnásť rokov? Ale potom sa ledva poznáme… (Fotografuje.) Stojte… Ešte posledný raz.

RODE (objíma Tuzenbacha): Nevidíme sa viac… (Irine bozkáva ruku.) Vďaka za všetko, za všetko!

FEDOTIK (mrzute): Veď postoj!

TUZENBACH: Dá Boh, že sa vidíme. Píšteže nám… Istotne píšte.

RODE (pohľadom obíde sad): Dobre sa majte, stromy! (Volá.) Hop-hop! (Pauza.) S Bohom, ozvena!

KULYGIN: Oženíte sa tam, v Poľsku… Žena Poľka vás objíme a povie: „Kochany!“ (Smeje sa.)

FEDOTIK (pozrúc na hodinky): Ostáva nie celá hodina. Z našej baterie len Solenyj pôjde na lodi, a my so strojovou časťou. Dnes odídu tri baterie divízie, zajtra zas tri — a v meste nastane tichosť a pokoj.

TUZENBACH: I nuda strašná.

RODE: A Mária Sergiejevna je kde?

KULYGIN: Maša je v sade.

FEDOTIK: Rozlúčiť sa s ňou.

RODE: S Bohom, treba odísť, lebo sa rozplačem… (Objíma chytro Tuzenbacha i Kulygina, Irine bozkáva ruku.) Krásne sme si tu požili…

FEDOTIK (Kulyginovi): Toto vám na pamiatku… knižočka s ceruzôčkou… Tadeto pôjdeme k rieke… (Odchádzajú, oba sa obzerajú.)

RODE (volá): Hop-hop!

KULYGIN (volá): S Bohom!

(V úzadí scény Fedotik a Rode stretnú Mašu a lúčia sa s ňou; ona odchodí s nimi.)

IRINA: Odišli… (Sadne si na nižný schod terasy.)

ČEBUTYKIN: A so mnou sa zabudli rozlúčiť.

IRINA: Nuž a vy?

ČEBUTYKIN: Ale i ja som akosi zabudol. Nuž, veď sa i tak vidím s nimi zajtra. Áno… Ešte jeden deň mi zostal. O rok dajú ma do penzie, zasa prídem sem a budem dožívať svoje roky pri vás. Do penzie zostal mi len jeden rôčik… (Kladie noviny do vrecka, vyberá druhé.) Prídem sem k vám a zmením život od koreňa. Stanem sa takým tichučkým, pokorným, slušnuškým…

IRINA: I zišlo by sa vám zmeniť život, holúbok. Zišlo by sa akosi.

ČEBUTYKIN: Áno. Cítim to. (Ticho nôti.) Tarara… bumbia… sedím na podstavci…

KULYGIN: Ivan Romanyč je nenapraviteľný! Nenapraviteľný.

ČEBUTYKIN: Veru k vám ísť do učenia. Potom by sa napravil.

IRINA: Fedor si oholil fúzy. Vidieť to nemôžem!

KULYGIN: A čože?

ČEBUTYKIN: Ja by som povedal, čomu sa teraz podobá vaša fyzionomia, ale nemôžem.

KULYGIN: Čože? Tak sa nosí, to je modus videndi. Máme direktora s oholenými fúzmi, a ja tiež, ako som sa stal inšpektorom, oholil som sa. Nikomu sa nepáči, ale mne je to jedno. Ja som spokojný. Či som s fúzmi a či bez fúzov, ja som rovnako spokojný… (Usadí sa.)

(V úzadí scény Andrej vozí na vozíčku spiace dieťa.)

IRINA: Ivan Romanyč, holúbok, drahý môj, som strašne znepokojená. Boli ste včera na bulváre, povedzte, čo sa tam stalo?

ČEBUTYKIN: Čo sa stalo? Nič. Hlúposti. (Číta noviny.) Už je jedno!

KULYGIN: Rozprávajú tak, že sa Solenyj a barón stretli včera na bulváre pred divadlom…

TUZENBACH: Prestaňteže! Nuž, čo ozaj… (Hodí rukou a odchodí do domu.)

KULYGIN: Pred divadlom… Solenyj začal zapárať do baróna, a barón nestrpel, povedal čosi urážlivého…

ČEBUTYKIN: Neviem. Všetko nesmysel.

KULYGIN: Hovoria, že je Soienyj zaľúbený do Iriny a znenávidel baróna… To je pochopiteľné… Irina je veľmi pekné dievča. Ba i ponáša sa na Mašu, taká zádumčivá je. Lenže si ty, Irina, mäkšia. Hoci i Maša je veľmi pekný charakter. Ja ju milujem, Mašu.

(V diaľke sadu za scénou: „Hop-hop!“)

IRINA (sa strhne): Dnes sa akosi všetkého ľakám. (Pauza.) Už mám všetko hotové, po obede odpravím svoje veci. My s barónom zajtra máme sobáš; hneď zajtra i odchodíme na teheleň, a pozajtre som už v škole, začne sa nový život. Pomôže mi nejako Pán Boh! Keď som skladala učiteľskú zkúšku, až plakala som od radosti, od šťastia… (Pauza.) Hneď príde záprah pre veci…

KULYGIN: Tak je to, tak, len je to všetko akosi nie seriózne. Len samé idey, ale seriózneho málo. Ostatne, z duše prajem ti všetkého.

ČEBUTYKIN (preniknutý): Drahá moja, dobrá… Zlatá moja… Ďaleko ste ušli, človek vás nedohoní. Zaostal som, ako sťahovavý vták, ktorý ostarel, nemôže letieť. Leťte, moje milé, leťte s Bohom! (Pauza.) Nadarmo ste si, Fedor Ilič, oholili fúzy.

KULYGIN: Dosť už! (Vzdychá.) Hľa, dnes odíde vojsko, i všetko zasa pôjde po starom. Čo by tam čo hovorili. Maša je poriadna, čestná žena, ja ju veľmi milujem, a vďačný som svojmu osudu. Ľudia majú rozličné osudy… Tu v bernom úrade slúži akýsi Kozyrev. Chodili sme spolu do gymnázia, vylúčili ho z piatej triedy zato, že nijako nemohol pochopiť ut consecutivum. Teraz úžasne biedi, chorý je, a ja, keď ho stretnem, hovorievam mu: „Zdravstvuj, ut consecutivum.“ — Áno, hovorí, práve consecutivum… a kašle. A mne, hľa, v celom mojom živote dobre sa vodí, som šťastný, hľa, mám i Stanislava druhého stupňa, a sám teraz prednášam iným toto ut consecutivum. Pravda, ja som umný človek, umnejší od mnohých; no nie v tom je šťastie…

(V dome hrajú na klavíri „Modlitbu panny“.)

IRINA: A zajtra večer ja už nebudem počúvať tejto „Modlitby panny“, neuvidím Protopopova… (Pauza.) A Protopopov sedí tam v hosťovskej; i dnes prišiel…

KULYGIN: Direktorka ešte neprišla?

IRINA: Nie. Poslali po ňu. Keby ste len vedeli, ako ťažko mi je tu bývať bez Oli… Ona býva v gymnáziu; je direktorkou, celý deň prácou zaujatá, a ja som sama, nudím sa, nemám čo robiť, znenávidená mi je i izba, v ktorej bývam… I tak som sa rozhodla: ak mi je nie súdené byť v Moskve, nechže tak i bude. To je osud. Ničoho nevykonáš. Na všetko je vôľa božia, to je pravda. Nikolaj Ľvovič ma pýtal… Čože? Rozmýšľala a rozhodla som sa. On je poriadny človek, až na podiv, aký poriadny. A tu mne zrazu ako by boly krýdla vyrástly na duši, rozveselila som sa, odľahlo mi a zas zažiadalo sa mi robiť, robiť… včera prihodilo sa niečo, akási tajnosť zavisla nado mnou…

ČEBUTYKIN: Čože by!

NATAŠA (do obloka): Direktorka!

KULYGIN: Prišla direktorka. Poďme. (Odchodí s Irinou do domu.)

ČEBUTYKIN (číta noviny a ticho nôti): Tara-ra… bumbia… sedím na podstavci…

(Maša prichodí; v úzadí Andrej vozí kočík.)

MAŠA: Sedí si tu, vysedáva.

ČEBUTYKIN: A čo?

MAŠA (sadne si): Nič… (Pauza.) Milovali ste moju mať?

ČEBUTYKIN: Veľmi.

MAŠA: A ona vás?

ČEBUTYKIN: Toho už nepamätám.

MAŠA: Môj je tu? Tak kedysi naša kuchárka Marta hovorila o svojom mestskom sluhovi: môj. Môj je tu?

ČEBUTYKIN: Nie ešte.

MAŠA: Keď berieš šťastie úryvkami, po kúsočkoch, potom ho tratíš, ako ja, a pomaly stávaš sa zlou. (Ukazuje si na hruď.) Hľa, tu mi vrie… (Hľadí na brata Andreja, ktorý vozí kočík.) Tu Andrej náš, brat… Všetky nádeje sa prepadly. Tisíce národa dvíhaly zvon, zmárnilo sa mnoho práce i groša, a zvon zrazu spadol a rozbil sa. Zrazu, z čista-jasna. Tak i Andrej…

ANDREJ: A kedyže, konečne, bude v dome ticho. Taký huk.

ČEBUTYKIN: Skoro. (Pozerá na hodinky.) Mám zvláštne hodinky, bijú… (Natiahne hodinky, bijú.) Prvá, druhá a piata bateria idú rovno o jednej. (Pauza.) A ja zajtra.

ANDREJ: Navždy?

ČEBUTYKIN: Neviem. Možno, že sa o rok vrátim. Hoci, čert ho vie… to je jedno…

(Odkiaľsi z diaľky počuť hrať na harfe a husliach.)

ANDREJ: Spustne mesto. Ani čo by ho čiapkou prikryl. (Pauza.) Čosi sa stalo včera pri divadle, všetci hovoria, a ja neviem.

ČEBUTYKIN: Ale nie. Hlúposti. Solenyj sa začal zadrapovať do baróna, a barón vzkypel a urazil ho, a konečným koncom z toho vyšlo, že Solenyj bol prinútený vyzvať ho na duel. (Pozerá na hodinky.) Už by bol čas, vidí sa mi… O pol jednej, v erárnom háji, tam v tom, čo odtiaľto vídať, za riekou… Pif-paf! (Smeje sa.) Solenyj sa nazdáva, že je on Lermontov, ešte i verše píše. No, žarty na stranu, ale už má tretí duel.

MAŠA: Kto?

ČEBUTYKIN: Solenyj.

MAŠA: A barón?

ČEBUTYKIN: Čo barón?

MAŠA: Všetko sa mi v hlave pomiešalo… Jednako, hovorím, netreba im dovoliť. Môže raniť baróna, alebo i zabiť.

ČEBUTYKIN: Barón je poriadny človek, no o jedného baróna viac alebo menej — či nie je jedno? Nech! Jedno je! (Za sadom volanie: „Hop-hop!“) Počkáš si. To Skvorcov volá, sekundant. V loďke sedí. (Pauza.)

ANDREJ: Ja tak myslím, byť účastníkom duelu, byť prítomným hoci ako lekár, je veru nemravné.

ČEBUTYKIN: To sa len zdá… Nás niet, ničoho niet na svete, my nejestvujeme, len sa nám zdá, že žijeme… A či je to nie jedno?

MAŠA: Tak, hľa, celý deň hovoria, hovoria… (Odchodí.) Žiješ v takom podnebí, ani nezvieš, len keď sa sneh pustí, a tu ešte tieto rozhovory… (Zastaví sa.) Nepôjdem dnu, nemôžem ta ísť… Keď príde Veršinin, povedzte mi… (Ide alejou.) A už odletujú sťahovaví vtáci… (Hľadí nahor.) Labute alebo husi… Milé moje, šťastné moje… (Odchodí.)

ANDREJ: Spustne náš dom. Odídu dôstojníci, odídete vy, sestry sa povydávajú, a zostanem sám v dome.

ČEBUTYKIN: A žena?

(Vchodí Ferapont s pismami.)

ANDREJ: Žena je žena. Ona je čestná, poriadna, i dobrá, ale pri všetkom tom je v nej niečo snižujúceho ju do malicherného, slepého, takého odporného zvera. Čo by ako, ona nie je človek. Hovorím vám, ako priateľovi, jedinému človeku, ktorému môžem otvoriť svoju dušu. Ja milujem Natašu, to je tak, no niekedy vidí sa mi na podiv nízkou, a vtedy sa tratím, nechápem, prečo, začo ju tak milujem, alebo aspoň miloval som…

ČEBUTYKIN (vstane): Ja, braček, zajtra odchodím, možno, že sa nikdy nevidíme, tak tu ti moja rada. Vieš, postav si čiapku, do ruky vezmi palicu a odíď… odíď a choď, choď bez obzerania sa nazad. A čím ďalej odídeš, tým lepšie.

(V úzadí scény prechodí Solenyj s dvoma dôstojníkmi; zazrúc Čebutykina, obráti sa k nemu; dôstojníci idú ďalej.)

SOLENYJ: Doktor, je čas! Už je pol jednej. (Pozdravuje sa s Andrejom.)

ČEBUTYKIN: Hneď. Omrzeli ste ma vy všetci. (Andrejovi.) Ak by ma niekto hľadal, Andriuša, povedz, že som hneď tu… (Vzdychá.) Ocho-cho-cho!

SOLENYJ: Nestihol povedať „ach“, už ho medveď napadol. (Ide za ním.) Čo stenete, starček?

ČEBUTYKIN: No!

SOLENYJ: A zdravie vaše?

ČEBUTYKIN (nahnevano): Ako maslo kravské.

SOLENYJ: Starček sa vzrušuje pre daromnicu. Dovoľujem si len máličko, len ho podstrelím, ako sluku. (Vyberá skleničku, prská si na ruky.) Dnes vylial som už celý flakon, a len mi páchnu. Umrlčinou mi páchnu. (Pauza.) Tak… Pamätáte báseň? A on, odbojný, hľadá víchor, ako by vo víchroch bol pokoj…

ČEBUTYKIN: Áno. Nestihol povedať „ach“, už ho medveď napadol. (Odchodí so Soleným.)

(Počuť volanie: „Hop! Au!“ Andrej a Ferapont vchádzajú.)

FERAPONT: Písma podpísať…

ANDREJ (nervózne): Nechaj ma! Nechaj. Prosím ťa! (Odchodí s kočíkom.)

FERAPONT: Veď sú písma nato, aby ich podpisovali. (Odchodí do úzadia.)

(Prichodí Irina a Tuzenbach v slamenom klobúku. Kulygin prechodí scénou, volajúc: „Hej, Maša, hej!“)

TUZENBACH: To je, zdá sa mi, jediný človek v meste, ktorý je rád, že odchodia vojaci.

IRINA: Pochopiteľná vec. (Pauza.) Naše mesto stíchne teraz.

TUZENBACH: Milá, ja hneď prijdem.

IRINA: Kde ideš?

TUZENBACH: Musím ísť do mesta… za ten čas… vyprevadiť kamarátov.

IRINA: Nie je pravda… Nikolaj, prečo si dnes taký roztržitý? (Pauza.) Čo sa stalo včera pri divadle?

TUZENBACH (netrpelivý pohyb): O hodinu sa vrátim a zas budem s tebou. (Bozkáva jej ruky.) Premilená moja… (Zahľadí sa jej do tvári.) Už minulo päť rokov, ako ťa milujem, a len nemôžem privyknúť, stále zdáš sa mi krajšou. Aké utešené, nádherné vlasy! Aké oči! Odveziem ťa zajtra, budeme robiť, zbohatneme, moje sny sa splnia. Ty budeš šťastná. Len toto jedno, len jedno: ty ma nemiluješ?

IRINA: To je nie v mojej moci! Ja budem tvojou ženou, vernou a pokornou, ale lásky niet, čože robiť? (Plače.) Ja som nemilovala ani raz v živote. Oh, ja som tak snívala o láske, snívam už dávno, dni a noci, ale duša moja je, ako drahý klavír, ktorý je zamknutý a kľúč ztratený. (Pauza.) Máš nepokojný pohľad.

TUZENBACH: Nespal som celú noc. V mojom živote niet ničoho takého strašného, čoho mal by som sa ľakať, len tento ztratený kľúč mučí moju dušu, nedáva mi spať. Povedz mi niečo. (Pauza.) Povedz mi niečo…

IRINA: Čo? Čo povedať? Čo?

TUZENBACH: Niečo.

IRINA: Prestaň! Prestaň! (Pauza.)

TUZENBACH: Aké daromnice, aké hlúpe drobnosti dostávajú niekedy v živote význam, zrazu, bez všetkej príčiny. Smeješ sa z nich, považuješ ich za nesmysel, a len ideš a cítiš, že nemáš sily zastať. Ó, nehovorme o tom! Mne je veselo! Ako by som po prvý raz v živote videl tieto jedle, kleny, brezy, a všetko pozerá na mňa zvedave a čaká. Aké krásne stromy a, vskutku, aký krásny musí byť život vôkol nich! (Volanie: Hej! Hop-hop!) Treba ísť, je čas… Tu vyschol strom, a jednako sa od vetra kyvoce s druhými. Vidí sa mi, že tak i ja, hoci by som i umrel, jednako budem mať podiel v živote, tak alebo inak. S Bohom, moja milá… (Bozkáva jej ruky.) Tvoje písma, čo si mi dala, ležia u mňa na stole, pod kalendárom.

IRINA: I ja pôjdem s tebou.

TUZENBACH (znepokojený): Nie, nie! (Chytro odíde, v aleji sa zastaví.) Irina!

IRINA: Čo?

TUZENBACH (nevediac, čo povedať): Dnes nepil som kávy. Káž, aby mi uvarili… (Chytro odchodí.)

(Irina stojí zamyslená, potom ide do úzadia a sadne si na kolísku. Prichodí Andrej s kočíkom, ukáže sa Ferapont.)

FERAPONT: Andrej Sergiejič, veď písma nie sú moje, ale úradné. Nie ja som ich vymyslel.

ANDREJ: Ó, kde je, kam ušla moja minulosť, keď som bol mladý, veselý, umný, keď som sníval a myslel krásne, keď moju prítomnosť i budúcnosť ožiarovala nádej? Prečože my, ledva začnúc žiť, stávame sa nudnými, šerými, nezaujímavými, lenivými, ľahostajnými, neužitočnými, nešťastnými… Naše mesto jestvuje už dvesto rokov, má stotisíc obyvateľov, a niet ani jedného, kto by sa nepodobal druhým, ani jedného bojovníka, ani v minulosti, ani v prítomnosti, ani jedného učenca, ani umelca, ani len trošíčku vynikajúceho človeka, ktorý by budil závisť, alebo náruživú žiadosť napodobniť ho. Len jedia, pijú, spia, potom umierajú… rodia sa druhí, a tiež tak jedia, pijú, spia, a, aby neotupeli od nudy, rozmanite krátia si život mrzkou klebetou, vodkou, kartami, procesmi, i ženy klamú mužov, a mužovia lžú, robia sa, že ničoho nevidia, nepočujú, a neodvratne triviálny vliv tlačí deti a iskra božia hasne v nich, a ony tiež stávajú sa takými, na poľutovanie podobnými jeden druhému smrteľníkmi, ako ich otcovia a matere… (Ferapontovi zlostne.) Čo chceš?

FERAPONT: Čo? Písma podpísať.

ANDREJ: Omrzel si ma.

FERAPONT (podávajúc písma): Teraz rozprával vrátny z berného úradu… Že vraj, hovorí, v zime v Petrohrade bol mráz na dvesto stupňov.

ANDREJ: Prítomnosť je odporná, ale zato, keď myslím o budúcnosti, tak mi je dobre! Tak mi je ľahko, tak široko; v diaľke zabrieždi svetlo, vidím svobodu, vidím, ako ja a moje deti stávame sa svobodnými od záhalky, kvasu, husaciny s kapustou, od spania poobedňajšieho, od podlého darmožrútstva…

FERAPONT: Že, vraj, zamrzlo dvetisíc ľudí. Národ, hovorí, žasol. Neviem, či v Petrohrade, či v Moskve — nezapamätám si.

ANDREJ (zachvátený nežným citom): Sestry moje milé, sestry moje rozkošné! (So slzami.) Maša, sestra moja…

NATAŠA (v obloku): Kto tu hovorí tak hlasno? To si ty, Andriuša? Žofinku si zobudil. Il ne faut pas faire de bruit, la Sophie est dormée déja. Vous etes un ours. (Nahnevano.) Ak chceš sa shovárať, tak oddaj kočík s dieťaťom niekomu inému. Ferapont, vezmi pánovi kočík!

FERAPONT: Na službu. (Berie kočík.)

ANDREJ (skonfundovaný): Ja hovorím ticho.

NATAŠA (za oblokom láskajúc svojho chlapčeka): Bobik! Bobik je šaľo! Bobik je zlý!

ANDREJ (prezerajúc písma): Dobre, poprezerám, a čo treba, podpíšem, a ty zas zanesieš do úradu… (Odchodí do domu, čítajúc písma; Ferapont vezie kočík hlbšie do sadu.)

NATAŠA (za oblokom): Bobik, ako sa volá tvoja mama? Milý, milý! A toto je kto? To je teta Oľa. Povedz tete: Zdravstvuj, Oľa!

(Potulní muzikanti, mužský a dievča, hrajú na husliach a na harfe; z domu vychodia Veršinin, Oľga a Anfisa a chvíľočku počúvajú; blíži sa Irina.)

OĽGA: Náš sad je ako priechodný dvor, cezeň i chodia i vozia sa. Ňaňa, dajže niečo tým muzikantom!…

ANFISA (podáva muzikantom): Choďte s Bohom, srdeční. (Muzikanti sa uklonia a odchádzajú.) Biedny národ. Od sýtosti nezahráš. (Irine.) Zdravstvuj, Ariša! (Bozkáva ju.) I-i, dieťatko, hľa, ako žijem! Teraz žijem! V gymnáziu v úradnom byte, spolu s Oľuškou — doprial mi Boh na staré dni. Od rodu som, hriešnica, tak nebývala… Byt veľký, úradný, a pre mňa celá izbička i postieľka… Všetko šťastné. Prebudím sa v noci, a — ó, Hospodine, Matka Božia, nado mňa niet šťastnejšieho človeka!

VERŠININ (pozrúc na hodinky): Hneď odchodíme, Oľga Sergiejevna. Už mi je čas. (Pauza.) Prajem vám všetko, všetko… Kde je Mária Sergiejevna?

IRINA: Je kdesi v záhrade. Pôjdem, pohľadám ju.

VERŠININ: Buďte dobrá. Ponáhľam sa.

ANFISA: Pôjdem i ja, pohľadám ju. (Volá.) Mášenka, hej! (Odchodí spolu s Irinou hlbšie do sadu.) Hoj, hoj!

VERŠININ: Všetko má svoj koniec. I my sa rozlúčime. (Pozerá na hodinky.) Mesto dávalo nám čosi na spôsob raňajok, pili sme šampanské, starosta hovoril, jedol som a počúval, ale dušou bol som tu, u vás… (Obzerá sad.) Privykol som k vám.

OĽGA: Či sa vidíme ešte niekedy?

VERŠINI: Sotva. (Pauza.) Moja žena i obe dievčatká zostanú tu ešte dva mesiace; prosím vás, ak by sa niečo stalo, alebo by niečo potrebovaly.

OĽGA: Áno, áno, pravdaže. Buďte spokojní. (Pauza.) V meste zajtra už nebude ani jedného vojaka, všetko bude rozpomienkou a, pravda, pre nás začne sa nový život… (Pauza.) Všetko sa robí nie podľa našej žiadosti. Nechcela som byť direktorkou, a jednako stala som sa ňou. To znamená nedostať sa do Moskvy…

VERŠININ: No… Vďaka vám za všetko. Odpusťte mi, ak by niečo nie tak… Mnoho, primnoho som hovoril — i to mi odpusťte, nespomínajte po zlom.

OĽGA (utiera si oči): Čože to Maša nejde…

VERŠININ: Čože vám ešte povedať na rozlúčenie? O čom pofilozofovať?… (Smeje sa.) Život je ťažký. Mnohému z nás predstavuje sa pustým a beznádejným, ale jednako, treba sa priznať, stáva sa vždy jasnejším a ľahším, a iste nie je ďaleko čas, keď stane sa úplne jasným. (Pozerá na hodinky.) Už mi je čas! Prvej ľudstvo zaujaté bolo vojnami, vyplňujúc svoje jestvovanie vojnami, vpádmi, víťazstvami, teraz sa to všetko už vyžilo, nechajúc po sebe ohromné prázdne miesto, ktoré predbežne niet čím zaplniť; človečenstvo náružive hľadá a, napokon, i najde. Ach, keby len skorej! (Pauza.) Ešte by, viete, k pracovitosti bolo doložiť vzdelanosť, a ku vzdelanosti pracovitosť. (Pozerá na hodinky.) Jednako mi je už čas…

OĽGA: Tu ide.

(Maša vchodí.)

VERŠININ: Prišiel som sa rozlúčiť… (Oľga odchodí trošku na bok, aby neprekážala lúčeniu.)

MAŠA (hľadiac mu do tvári): S Bohom… (Dlhotrvajúci bozk.)

OĽGA: Dosť, dosť…

MAŠA (veľmi plače).

VERŠININ: Píš mi… Nezabúdaj! Pusť ma… čas je… Oľga Sergiejevna, vezmite ju, už mi je… čas… oneskoril som sa… (Dojatý bozkáva ruky Oľge, potom ešte raz objíma Mašu a chytro odchodí.)

OĽGA: Dosť, Maša! Prestaň, milá… (Vchodí Kulygin.)

KULYGIN (zmätený): Nie to, nech si poplače, nech… Drahá moja Maša, dobrá moja Maša… Ty si moja žena, a ja som šťastný, čo by tam čo bolo… Nežalujem sa, nerobím ti ani slova výčitky… hľa, i Oľa je svedok… Začneme žiť zasa po starom, a ja ti ani slovíčka, ani narážky…

MAŠA (zdržiavajúc plač): Na morskom brehu dub zelený, zlatá reťaz na dube tom… zlatá reťaz na dube tom… Z rozumu pochodím… Na morskom brehu… dub zelený…

OĽGA: Uspokoj sa, Maša… Uspokoj… Daj jej vody.

MAŠA: Ja viac neplačem…

KULYGIN: Už neplače… je dobrá…

(Počuť tupý ďaleký výstrel.)

MAŠA: Na morskom brehu dub zelený, zlatá reťaz na dube tom… Kocúr zelený… dub zelený… Pletiem… (Pije vodu.) Nevydarený život… Ničoho teraz nepotrebujem… Hneď sa uspokojím… Jedno mi je… Čo znamená na brehu morskom? Prečo mi je to slovo na ume? Mätie sa mi myseľ.

(Irina vchodí.)

OĽGA: Uspokoj sa, Maša. No, tak, múdra si… Poďme do izby.

MAŠA (zlostne): Nepôjdem ja ta. (Plače a hneď prestáva.) Ja už nechodím do domu, a ani nepôjdem…

IRINA: Poďme si spolu posedieť. Veď ja zajtra odchodím… (Pauza.)

KULYGIN: Včera v tretej triede jednému chlapcovi odobral som tu, hľa, fúzy a bradu… (Prikladá si fúzy a bradu.) Ponáša sa na učiteľa nemčiny… (Smeje sa.) Však? Smiešni sú tí chlapci.

MAŠA: Ozaj sa ponášaš na vášho Nemca.

OĽGA (sa smeje): Áno.

MAŠA (plače).

IRINA: Prestaň, Maša!

KULYGIN: Veľmi sa ponášam.

(Vchodí Nataša.)

NATAŠA (chyžnej): Čo? Pri Žofinke posedí Protopopov, Michail Ivanyč, a Bobika nech povozí Andrej Sergiejič. Koľko starostí je s deťmi… (Irine.) Irina, ty zajtra odchodíš — aká škoda. Zostaň ešte aspoň týždeň. (Zazrie Kulygina, vykríkne; Kulygin sa smeje a sníma si fúzy i bradu.) Bodajže vás, naľakali ste ma! (Irine.) Privykla som k tebe, a rozlúčiť sa s tebou, myslíš, že mi bude ľahko? Do tvojej izby prikážem preniesť Andreja s jeho husľami — nech tam pidliká! — a do jeho izby umiestime Žofinku. Na podiv dieťa! Aká je to dievčička! Dnes pozrela na mňa takými očičkami a — „mama!“

KULYGIN: Krásne dieťa, to je pravda.

NATAŠA: Teda zajtra som už sama tu. (Vzdychá.) Predovšetkým dám vyťať túto jedľovú aleju, potom, hľa, tento klen. Večer je taký nepekný… (Irine.) Milá, celkom ti nepristane tento opasok… To je nevkusné. Treba niečo jasného. A tu všade rozkážem nasadiť kvietkov, kvietkov, i bude vôňa… (Prísne.) Prečože sa tu na lavičke povaľuje vidlička? (Prechodiac do domu — chyžnej.) Prečo sa tu na lavičke povaľuje vidlička, spytujem sa? (Kričí.) Mlčať!

KULYGIN: Čo je s ňou?

(Za scénou hudba hrá marš; všetci počúvajú.)

OĽGA: Odchodia.

(Vchodí Čebutykin.)

MAŠA: Naši odchodia. Nuž, čože… Šťastlivú im cestu. (Mužovi.) Treba domov ísť… Kde je môj klobúk a talma.

KULYGIN: Dnu som odniesol. Hneď donesiem.

OĽGA: Áno, teraz už možno domov. Je čas.

ČEBUTYKIN: Oľga Sergiejevna!

OĽGA: Čo? (Pauza.) Čo?

ČEBUTYKIN: Nič… Neviem, ako vám povedať… (Šepce jej do ucha.)

OĽGA (zhrozená): Nemôže byť!

ČEBUTYKIN: Áno… taká historia. Unavil som sa, umoril, viac nechcem povedať… (Mrzute.) Ale, buď si!

MAŠA: Čo sa stalo?

OĽGA (objíma Irinu): Úžasný je dnes deň… Neviem, ako ti povedať, moja drahá…

IRINA: Čo? Hovorte skorej: čo? Pre Boha! (Plače.)

ČEBUTYKIN: Teraz práve v dueli padol barón.

IRINA (ticho plače): Ja som vedela, ja som vedela…

ČEBUTYKIN (v úzadí sadne si na lavičku): Unavil som sa… (Vyberá z vrecka noviny.) Nech si poplačú… (Ticho si nôti.) Ta-ra-ra-bumbia… sedím na podstavci. Či je nie jedno!

(Tri sestry stoja, pritúlené jedna k druhej.)

MAŠA: Ó, ako hrá muzika! Odchodia od nás, jeden odišiel nacelkom, celkom navždy, my ostávame samé, aby sme život znova začínaly. Treba žiť… Treba žiť…

IRINA (kladie hlavu Oľge na prsia): Príde čas, všetci zvedia, prečo je toto všetko, načo sú tieto utrpenia, nebude nijakých tajností, ale do tých čias treba žiť… treba robiť, len robiť! Zajtra pôjdem sama, budem učiť v škole, a celý svoj život oddám tým, komu je, možno, potrebný. Teraz je jeseň, skoro príde zima, zasype snehom, ale ja budem robiť, budem robiť!…

OĽGA (objíma obe sestry): Muzika hrá tak veselo, bodro, a žiada sa žiť! Ó, Bože môj! Prejde čas, i my odídeme na veky, zabudnú naše tváre, hlasy, i koľko nás bolo, ale naše utrpenia zmenia sa v radosť pre tých, ktorí budú žiť po nás, šťastie a pokoj nastanú na zemi, a spomenú dobrým slovom a budú požehnávať tých, čo žijú teraz. Ó, milé sestry, náš život je ešte nie skončený. Budeme žiť! Hudba hrá tak veselo, tak radostne a, tak sa zdá, ešte chvíľu, a my zvieme, načo žijeme, prečo trpíme… Keby sa mohlo vedieť, keby sa mohlo vedieť!

(Muzika hrá tichšie a tichšie; Kulygin veselý, usmiaty nesie klobúk a talmu, Andrej vezie kočík, kde sedí Bobik.)

ČEBUTYKIN (ticho pospevuje): Ta-ra… ra… bumbia… sedím na podstavci. (Číta noviny.) Či tak, či tak! Či tak, či tak!

OĽGA: Keby sa mohlo vedieť! Keby sa mohlo vedieť!

(Opona.)