ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Oľgina a Irinina izba. Napravo i naľavo postele, pred nimi španielske steny. Tri hodiny v noci. Za scénou zvonia na poplach, pre oheň, ktorý už dlho zúri. Badať, že v dome ešte nešli spať. Na diváni leží Maša, ako obyčajne, v čiernych šatách. Vchodí Oľga a Anfisa.)

ANFISA: Teraz sedia dolu pod schodmi… Hovorím im — „nech sa páči hore, vari, hovorím, možno tak“, — plačú. „Nevieme, hovoria, kde je otecko. Nedajbože, hovoria, zhorel!“ Vymyslely! I na dvore sú akési… tiež neoblečené.

OĽGA (vyberá z kasne šaty): Tieto sivé vezmi… I tieto… Kabátik tiež… I túto sukňu ber, ňanička… Čože sa to robí, Bože môj! Kirsanovská ulička celá zhorela, tak sa zdá… Toto vezmi… Toto vezmi… (Hádže jej na rameno šaty.) Chudáci Veršininovci sa naľakali… Ich dom len-len že nezhorel… Nech prenocujú u nás… nemožno ich domov pustiť… Chudákovi Fedotikovi všetko zhorelo, ničoho mu neostalo…

ANFISA: Keby si Feraponta zavolala, Oľuška, lebo neunesiem…

OĽGA (cengá): Nedozvoníš sa ho… (Do dvier.) Poďte sem, kto ste tam! (Otvorenými dvermi vídať oblok, červený od žiary; počuť, ako okolo domu vezú sa hasičia.) A ako zaľahlo na dušu!

(Vchodí Ferapont.)

OĽGA: Vezmi toto, snes dolu… Tam pod schodmi sedia slečny Kolotilinové… oddaj im to. I toto oddaj…

FERAPONT: Na službu. V dvanástom roku Moskva tiež horela. Hospodine Bože môj! Francúzi sa čudovali.

OĽGA: Choď, stúpaj…

FERAPONT: Na službu. (Odchodí.)

OĽGA: Ňanička, milá, všetko dávaj. Ničoho nepotrebujeme, všetko dávaj, ňanička… Ustala som, ledva stojím na nohách… Veršininovcov nemožno domov pustiť… Dievčatká si ľahnú v hosťovskej, a Alexandra Ignatiča dolu k barónovi… Fedotika tiež k barónovi, alebo nech u nás v sále… Doktor je, ako náročky, opitý, hrozne opitý, k nemu nemožno nikoho. A ženu Veršinina tiež v hosťovskej.

ANFISA (ustato): Oľuška, milá, nedurže ma! Nedur!

OĽGA: Hlúposti hovoríš, ňaňa. Nik ťa nedurí.

ANFISA (kladie jej hlavu na prse): Drahá moja, zlatá moja, ja sa usilujem, robím… Slabou sa stávam, povedia mi: pakuj! A kdeže ja pôjdem? Kde? Osemdesiat rokov. Osemdesiaty druhý rok…

OĽGA: Poseď si, ňanička… Ustala si, chuderka… (Usádza ju.) Oddýchni si, moja dobrá. Ako zbledla!

(Nataša vchodí.)

NATAŠA: Tam hovoria že treba skorej sostaviť spoločnosť na pomoc pohorencom. Čože? Krásna myšlienka. Vôbec treba chytro pomáhať chudobným ľuďom, to je povinnosť bohatých. Bobik a Žofinka si spia, ako by nič. U nás je všade tak mnoho ľudí, kde sa obrátiš, plný dom. Teraz je v meste influenza, bojím sa, aby jej deti nedochytily.

OĽGA (nepočúvajúc jej): Z tejto izby nevidno ohňa, tu je pokojne…

NATAŠA: Áno… Ja som, iste, strapatá. (Pred zrkadlom.) Hovoria, že som stučnela… a nie je pravda! Ani byľky! A Maša spí, ustala, chuderka… (Anfise chladno.) V mojej prítomnosti nesmieš sedieť! Vstaň! Stúpaj odtiaľto! (Anfisa odchodí; pauza.) Len načo držíš túto starenu, nechápem!

OĽGA (zdesená): Odpusť, ani ja nechápem…

NATAŠA: Nepotrebná je tu. Je sedliačka, má bývať na dedine… Aké mazny! Ja rada poriadok v dome! Zbytočných netreba v dome. (Hladká ju po líci.) Ty, chuderka, si ustala. Ustala naša náčelnica! A keď moja Žofinka podrastie a bude chodiť do gymnázia, budem sa ťa báť.

OĽGA: Nebudem ja náčelnicou.

NATAŠA: Teba vyvolia, Olička, to je rozhodnuté.

OĽGA: Ja neprijmem. Nemôžem… To je vyše mojich síl… (Pije vodu.) Ty si teraz taká surová bola k ňani… Odpusť, ja nemôžem zniesť… v očiach sa mi zatmilo…

NATAŠA (vzrušeno): Odpusť, Oľa, odpusť… Nechcela som ťa nahnevať. (Maša vstane, berie hlavnicu a odchodí nahnevaná.)

OĽGA: Rozumejže, milá… možno že sme vychovaní čudno, ale ja neznesiem tohoto… Takéto zaobchodenie ma tlačí, stávam sa chorou… až klesám duchom!

NATAŠA: Odpusť, odpusť… (Bozkáva ju.)

OĽGA: Každá, i najmenšia hrubosť, nedelikátne povedané slovo ma vzrušuje…

NATAŠA: Ja často hovorím primnoho, to je pravda, ale dopustíš, moja milá, že by mohla bývať na dedine.

OĽGA: Už tridsať rokov je u nás.

NATAŠA: Ale veď teraz už nemôže robiť! Alebo ja nerozumiem, alebo ma ty nechceš rozumieť. Ona je nespôsobná do práce, len spí, alebo sedí.

OĽGA: Nechže si sedí.

NATAŠA (začudovaná): Ako nech si sedí? Veď je ona slúžka. (S plačom.) Nerozumiem ťa, Oľa. Ja mám pestúnku, dojku, máme chyžnú, kuchárku… načože nám je ešte táto starena? Načo?

(Za scénou bijú na zvon — poplach.)

OĽGA: Tejto noci som ostarela o desať rokov.

NATAŠA: Treba sa nám dohovoriť, Oľga. Ty si v gymnáziu, ja som doma, ty máš učenie, ja domácnosť. A keď hovorím niečo o sluhoch, tak viem, čo hovorím; ja viem, Čo ho-vo-rím… A aby zajtra nebolo tu tej starej zlodejky, tej strigy… (dupoce nohami), tej strigy!… Nesmieš ma rozčuľovať! Nesmieš. (Spamätá sa.) Ozaj, ak sa neprenesieš dolu, budeme sa vždy dohadovať. To je úžasné.

(Vchodí Kulygin.)

KULYGIN: Kde je Maša? Bol by čas domov ísť. Hovoria, že oheň tíchne. (Vystiera sa.) Zhorela len jedna štvrť, a veď bol vietor, zpočiatku sa zdalo, že horí celé mesto. (Sadne si.) Ustal som. Olička moja milá… Často si myslím, že nebyť Maši, teba by som si bol vzal, Olička. Ty si veľmi pekná… Zmučil som sa. (Počúva.)

OĽGA: Čo?

KULYGIN: Ako schválne, doktor teraz pil, hrozne je opitý. Ako schválne! (Vstane.) Vidí sa mi, že ide sem… Počujete? Áno, sem… (Smeje sa.) Aký je, ozaj… Skryjem sa. (Ide ku kasni a zastane si do kúta.) Takýto zbojník.

OĽGA: Dva roky nepil, a tu zrazu začal a opil sa… (Odchodí s Natašou hlbšie do izby.)

(Vchodí Čebutykin; netočí sa, ako triezvy prejde izbou, zastane, obzerá sa, potom pristúpi k umývaču a začne si ruky umývať.)

ČEBUTYKIN: Nech by všetkých čert pobral… vydral… Myslia si, že som ja lekár, viem liečiť všetky choroby, a ja neviem rozhodne ničoho, všetko som pozabudol, čo som vedel, ničoho nepamätám, rozhodne ničoho. (Oľga a Nataša, ním nezbadané, odchodia.) Čert by pobral… Minulú stredu liečil som na Zásypí ženu — umrela, a ja som na vine, že umrela. Hej… Kadečo som vedel pred dvadsiatimipiatimi rokmi, ale teraz nič nepamätám. Nič. Možno, že som ani nie človek, len sa tak robím, že mám i ruky, i nohy, i hlavu; možno, že ani vôbec nejestvujem, a len sa mi zdá, že chodím, jem, spím. (Plače.) Ach, keby som nejestvoval! (Prestane plakať, mračno.) Čert ho vie… Predvčerom ide rozhovor v klube; hovoria: Shakespeare, Voltaire… Ja som ich nečítal, celkom nečítal, ale na tvári svojej som ukázal, ako by som ich bol čítal. I druhí tak, ako ja. Mrzkosť! Nízkosť! I tá žena, čo som ju v stredu zmárnil, prišla mi na um… i všetko poschodilo mi na um, i prišlo mi na duši krivo, hnusne, mrzko… išiel som, napil som sa…

(Irina, Veršinin a Tuzenbach vchodia; Tuzenbach má civilný oblek, nový a moderný.)

IRINA: Tu si posedíme. Sem nik nevojde.

VERŠININ: Nebyť vojakov, bolo by zhorelo celé mesto. Chlapiny! (Od radosti šuchá si ruky.) Zlatý národ! Ach, aké chlapiny!

KULYGIN (ide k nim): Koľko je hodín, páni?

TUZENBACH: Už sú štyri hodiny. Svitá.

IRINA: Všetci sedia v sále, nik neodchodí. I ten váš Solený tam sedí… (Čebutykinovi.) Keby ste vy, doktor, išli spať.

ČEBUTYKIN: Nič to… Ďakujem… (Prihládza si bradu.)

KULYGIN (sa smeje): Naťahal sa, Ivan Romanyč! (Tľapká ho pleci.) Chlapík! In vino veritas, hovorili starí.

TUZENBACH: Všetci ma prosia usporiadať koncert na pomoc pohorelcom.

IRINA: Nuž, ktože tam…

TUZENBACH: Dalo by sa, keby sa chcelo. Mária Sergiejevna hrá na klavíri utešene.

KULYGIN: Utešene hrá!

IRINA: Už zabudla. Tri roky nehrala… alebo i štyri.

TUZENBACH: Tu v meste rozhodne nik sa nerozumie do hudby, ani jedna duša, ale ja, ja sa rozumiem a čestným slovom vás ubezpečujem, že Mária Sergiejevna hrá veľkolepe, až skoro talentovane.

KULYGIN: Máte pravdu, barón. Ja ju veľmi milujem, Mašu. Ona je podarená.

TUZENBACH: Vedieť hrať tak rozkošne a súčasne mať povedomie, že ti nik, ale nik nerozumie!

KULYGIN: (vzdychá): Áno… Ale či sa jej svedčí zúčastniť sa v koncerte? (Pauza.) Veď ja, páni, ničoho neviem. Možno, že to i dobre bude. Musím sa priznať, náš správca je dobrý človek, ba až veľmi poriadny, umný, ale má také názory… Pravda, nič ho do toho, ale jednako, ak chcete, tak sa poshováram s ním.

ČEBUTYKIN (berie do rúk porcelánové hodiny a prizerá sa im).

VERŠININ: Pri ohni som sa celý zababral, náležite veru… (Pauza.) Včera som mimochodom počul, že našu brigádu chcú preložiť kdesi ďaleko. Jedni hovoria, že do Poľska, druhí, že do Čity.

TUZENBACH: Ja som tiež počul. Čože? Potom mesto celkom opusteje.

IRINA: I my odídeme!

ČEBUTYKIN (pustí hodiny, rozbijú sa): Na mrvinky!

(Pauza; všetci sú namrzení a skonfundovaní.)

KULYGIN (sbierajúc črepy): Zabiť takú drahú vec, — ach, Ivan Romanyč, Ivan Romanyč! Nulu s minusom vám z mravov!

IRINA: To sú hodiny nebohej mamy.

ČEBUTYKIN: Možno… Mamy, tak mamy. Možno, že som nerozbil, ale sa len zdá, že som rozbil. Možno, že sa nám len vidí, že žijeme, ale v skutočnosti nás niet. Nič neviem, nik ničoho nevie. (Pri dverách.) Čo hľadíte? Nataša má románik s Protopopovom, ale vy nevidíte… Vy si tu sedíte a nevidíte nič, ale Nataša má románik s Protopopovom… (Spieva.) Či sa vám nebude páčiť prijať túto figu… (Odchodí.)

VERŠININ: Áno… (Smeje sa.) Aké je to všetko v podstate čudné! (Pauza.) Keď sa strhol oheň, utekal som skorej domov: prichodím, hľadím — náš dom je celý, nepoškodený, ani nie v nebezpečenstve, ale moje deti stoja pri prahu len v spodných šatách, materi niet, národ sa hrnie, kone, psi utekajú, a dievčatkám na tváričkách nepokoj, úžas, prosba, neviem čo; srdce mi stislo, keď som videl tie tváre. Bože môj, myslím si, čo ešte príde prežiť týmto dievčencom v dlhom živote! Schytím ich, utekám a myslím len na to: čo im ešte príde prežiť na tomto svete! (Poplach; pauza.) Prídem sem, a tu mať, kričí, hnevá sa.

(Maša príde s hlavnicou a sadne si na diván.)

VERŠININ: Keď moje dievčatká stály pri prahu v spodných šatách a ulica sa červenela od žiary, bol hrozný hluk, pomyslel som si, že sa niečo podobného dialo pred mnoho rokmi, keď neočakávane privalil sa nepriateľ, raboval, pálil… Medzitým v podstate aký je rozdiel, čo je teraz a čo bolo! A prejde ešte trochu času, nejakých dvesto-tristo rokov, a na náš terajší život tiež tak budú hľadieť i so strachom, i s posmechom, celá terajšia prítomnosť bude sa zdať hranatou, i ťažkou, i veľmi nepohodlnou a čudnou. Ó, iste, aký to bude život, aký život! (Smeje sa.) Odpusťte, zasa som filozofoval. Dovoľte mi pokračovať, páni. Úžasne žiada sa mi mudrovať, tak som teraz naladený. (Pauza.) Ako by všetci spali. Tak hovorím: aký to bude život! Môžete si to len predstaviť… Takí, ako ste vy, sú teraz v meste len traja, ale v nasledujúcich pokoleniach bude ich viac, vše viac a viac, a príde čas, keď sa všetci zmenia v takých, ako ste vy, budú žiť ako vy, a potom sa i vy zostariete, narodia sa ľudia, ktorí budú lepší od vás… (Smeje sa.) Dnes som akosi zvláštne naladený. Žiada sa žiť čertovsky… (Spieva.) Láske všetky veky sú pokorné, jej poryvy sú šľachetné… (Smeje sa.)

MAŠA: Tram-tam-tam…

VERŠININ: Tam-tam…

MAŠA: Tra-ra-ra?

VERŠININ: Tra-ta-ta. (Smeje sa.)

(Vchodí Fedotik.)

FEDOTIK (tancuje): Vyhorel, vyhorel! Celkom, do čista! (Smiech.)

IRINA: Aké žarty! Všetko zhorelo?

FEDOTIK (sa smeje): Všetko, do čista. Ničoho neostalo. I gitara zhorela, i fotografia zhorela, i všetky moje listy… A chcel som sa vám privďačiť svojou zápisnou knižkou, — tiež zhorela.

(Vchodí Solenyj.)

IRINA: Nie, prosím, odíďte, Vasilij Vasilič. Sem nemožno.

SOLENYJ: PrečoŽe barón môže, a ja nie?

VERŠININ: Treba ozaj odísť. Čo je s ohňom?

SOLENYJ: Hovoria, že tíchne. Nie, mne je vskutku čudné, prečo barón môže, a ja nie? (Vyníma flakon s voňavkou a prská po sebe.)

VERŠININ: Tram-tam-tam.

MAŠA: Tram-tam.

VERŠININ (sa smeje, Solenému): Poďme do sály.

SOLENYJ: Dobre, tak to i zapíšeme. Myšlienka táto dala by sa lepšie objasniť, ale sa bojím, že rozdrážim husi. (Hľadiac na Tuzenbacha.) Cip, cip, cip… (Odchodí za Veršininom a Fedotikom.)

IRINA: Ako nadymil, ten Solenyj… (Prekvapená.) Barón spí! Barón! Barón!

TUZENBACH (preberúc sa): Aleže som ustal… Teheleň… To ja neblúznim, ale ozaj, skoro pôjdem na teheleň, začnem robiť… Už som sa shováral. (Irine nežne.) Ste taká bledá, krásna, očarujúca… Mne sa vidí, že vaša bledosť rozjasňuje tmavé povetrie, ako svetlo… Ste smutná, nespokojná so životom… Ó, poďte so mnou, poďme spolu robiť!

MAŠA: Nikolaj Ľvovič, odíďte odtiaľto.

TUZENBACH (sa smeje): Vy ste tu? Ja nevidím. (Bozkáva Irine ruku.) S Bohom! Pôjdem… Hľadím teraz na vás, i prichodí mi na um, ako ste kedysi dávno, v deň vášho mena, bodrá, veselá, hovorili o radostiach práce… A aký sa mi vtedy predstavoval život šťastlivý! Kde je? (Bozkáva ruku.) Máte slzy v očiach. Ľahnite si, už svitá… začína sa ráno… Keby mi bolo dovolené oddať za vás svoj život!

MAŠA: Nikolaj Ľvovič, odíďte! Ale, čo ozaj…

TUZENBACH: Odchodím… (Odchodí.)

MAŠA (líhajúc si): Ty spíš, Fedor?

KULYGIN: Čo?

MAŠA: Keby si šiel domov.

KULYGIN: Milá moja Maša, drahá moja Maša…

IRINA: Ustala. Dajže jej pokoj, nech si oddýchne, Feďa.

KULYGIN: Hneď odídem… Žena moja dobrá, skvostná… Milujem ťa, moju jedinú…

MAŠA (nahnevane): Amo, amas, amat, amamus, amatis, amant.

KULYGIN (sa smeje): Nie, naozaj, ona je na obdiv. Sedem rokov sme spolu, a vidí sa mi, že nás sobášili len včera. Čestné slovo. Nie, ozaj, ty si žena na obdiv. Som spokojný, som spokojný, som spokojný!

MAŠA: Zunovalo sa mi, zunovalo, zunovalo… (Zodvihne sa a hovorí po sediačky.) A tu neschodí mi s umu… To je zrovna poburujúce. Sedí mi v hlave ako klin, nemôžem mlčať. Na Andreja myslím… Založil tento dom v banke, a všetky peniaze sobrala jeho žena, a veď dom neprináleží jemu samému, ale nám štyrom! Má to vedieť, ak je poriadny človek.

KULYGIN: Keď sa ti chce, Maša! Načo ti je? Andriuša je dovôkola zadĺžený, nuž, nechže si má.

MAŠA: Akokoľvek, je to poburujúce. (Ľahne si.)

KULYGIN: My sme nie chudobní. Ja robím, chodím do gymnázia, hodiny dávam… Som čestný človek. Prostý… Omnia mea mecum porto, ako sa hovorí.

MAŠA: Nepotrebujem ničoho, ale ma pohoršuje nespravedlivosť. (Pauza.) Stúpaj, Fedor.

KULYGIN (bozká ju): Ustala si, oddýchni si s pol hodinky, a ja si tam posedím, počkám. Spi… (Ide.) Som spokojný, spokojný, spokojný. (Odchodí.)

IRINA: Vskutku, ako zmalichernel náš Andrej, ako ztratil ducha a ostarel pri tejto ženskej! Kedysi sa pripravoval za profesora, a včera sa chválil, že sa konečne dostal do obecnej správy. On je členom správy, a Protopopov predsedom… Celé mesto hovorí, smeje sa, a len on sám ničoho nevie a nevidí… A všetci utekali k ohňu, ale on sedí v svojej izbe a ničoho si nevšíma. Len na husliach hrá. (Nervózne.) Och, úžas, úžas, úžas! (Plače.) Ja nemôžem, nemôžem toto dlhšie znášať!… Nemôžem, nemôžem!…

(Vojde Oľga, ukladá okolo svojho stolíka.)

Irina (hlasno plače): Vyhoďte ma, vyhoďte, ja ďalej nemôžem!…

Oľga (naľakaná): Čo ti je? Čo ti je? Milá!

IRINA (plačúc): Kde je? Kde sa všetko podelo? Kde je? Ó, Bože môj, Bože môj! Všetko som zabudla, zabudla, pomiatlo sa mi v hlave… Ja nepamätám, ako je po taliansky oblok, alebo povala… Všetko zabúdam, každý deň zabúdam, a život uchodí a nikdy sa nevráti, nikdy, nikdy my neodídeme do Moskvy… Ja vidím, že neodídeme…

OĽGA: Milá, milá…

IRINA (zdržiavajúc sa): Ó, ja som nešťastná… Ja nemôžem robiť, nebudem robiť. Dosť, dosť! Bola som telegrafistkou, teraz slúžim pri mestskej správe, a nenávidím i opovrhujem všetko, čokoľvek mi dajú robiť… Mám na dvadsiatyštvrtý rok, robím už dávno, i tak mi mozog vyschol, schudla, ošpatnela, ostarela som, a ničoho, ničoho, nijakého uspokojenia, a čas uteká, i vše sa ti zdá, že sa vzdiaľuješ od skutočného krásneho života, odchodíš vždy ďalej a ďalej, do akejsi priepasti. Som zúfalá, a ako žijem, ako som sa nezmárnila dosiaľ, nechápem…

OĽGA: Neplač, moja dievčička, neplač… Ja trpím.

IRINA: Ja neplačem, neplačem… Dosť… No, hľa, už neplačem. Dosť… Dosť!

OĽGA: Milá, hovorím ti, ako sestra, ako priateľka, ak prijmeš moju radu, vydaj sa za baróna!

IRINA (ticho plače).

OĽGA: Veď ho ty ctíš, vysoko ceníš… Je, pravda, nie pekný, ale taký poriadny, čistý. Veď sa vydávajú nielen z lásky, ale preto, aby vykonaly povinnosť. Ja, aspoň tak myslím, i ja by som sa vydala bez lásky. Ktokoľvek by ma pýtal, išla by som, len nech by bol poriadny človek. I za starého by som išla…

IRINA: Vždy som čakala: prejdeme do Moskvy, tam postretnem svojho budúceho, snívala som o ňom, milovala ho… No ukázalo sa, že je všetko hlúposť, všetko hlúposť…

OĽGA (objíma sestru): Milá moja, krásna sestra, ja všetkému rozumiem; keď barón Nikolaj Ľvovič nechal službu pri vojsku a prišiel k nám v kabáte, zdal sa mi taký nepekný, že som až zaplakala… Spytoval sa: „Prečo plačete?“ Akože mu poviem. Ale keby dal Pán Boh, že by si teba vzal, bola by som šťastná. Veď je to iné, celkom iné.

(Nataša so sviecou prechodí javiskom z pravých dvier do ľavých.)

MAŠA (sadne si): Tak chodí, ako by ona bola podpálila.

OĽGA: Ty, Maša, si hlúpa. Najhlúpejšia v našej rodine, to si ty. Odpusť, v prosím ťa. (Pauza.)

MAŠA: Žiada sa mi pokajať sa, milé sestry. Trápi sa duša moja. Pokajám sa pred vami, a už viac nikomu, nikdy… Poviem v tejto chvíľke. (Ticho.) To je moja tajnosť, ale vy o všetkom musíte vedieť… Nemôžem mlčať… (Pauza.) Ja milujem, milujem… Milujem toho človeka… Práve ste ho videly… Ale čo už. Slovom, milujem Veršinina…

OĽGA (ide za svoju stenu): Nechaj to. I tak ťa nepočúvam.

MAŠA: Čože robiť! (Chytá sa za hlavu.) Zpočiatku videl sa mi čudným, potom som ho ľutovala… potom… zamilovala… zamilovala s jeho hlasom, s jeho slovami, nešťastiami, dvoma dievčatkami…

OĽGA (za stenou): Nepočúvam i tak. Čo by si akékoľvek hlúposti hovorila, jednako nepočúvam.

MAŠA: Eh, hlúpa si, Oľa. Milujem, to znamená, že je to môj osud. Môj údel je taký… I on ma miluje… To všetko je strašné. Áno? Nie je to dobre? (Ťahá Irinu za ruky, pritiahne ju k sebe.) Ó, moja milá… Ako my prežijeme náš život, čo z nás bude… Keď čítaš nejaký román, tak sa ti vidí, že je to všetko staré a všetko také pochopiteľné, ale keď sa sama zamiluješ, vtedy vidíš, že nik ničoho nevie a každý musí rozhodovať sám za seba… Milé moje, sestry moje… Priznala som sa vám, teraz budem mlčať… Budem teraz, ako gogoľovský blázon… mlčanie… mlčanie…

(Andrej, za ním Ferapont.)

ANDREJ (nahnevano): Čo chceš? Nerozumiem.

FERAPONT (v dverách netrpelive): Ja, Andrej Sergiejevič, hovoril som už desať ráz.

ANDREJ: Po prvé, nie som ti Andrej Sergiejevič, ale vaše vysokoblahorodie!

FERAPONT: Hasiči, vaše vysokorodie, prosia, dovoľte im na rieku prejsť sadom. Lebo dookola chodiť je hotová pokuta.

ANDREJ: Dobre. Povedz, že dobre. (Ferapont odchodí.) Domrzeli ma. Kde je Oľga? (Oľga vyjde zpoza steny.) Prišiel som k tebe, daj mi kľúča od kasne, zapotrošil som svoj. Máš taký malinký kľúčik.

OĽGA (podá mu mlčky kľúčik, Irina ide za svoju stenu; pauza).

ANDREJ: Aký veľký oheň! Teraz začal utíchať. Čert ho vie, nahneval ma tento Ferapont, povedal som mu hlúposť… Vaše vysokoblahorodie… (Pauza.) Čože ty mlčíš, Oľa? (Pauza.) Už je čas zanechať tieto hlúposti a nenadúvať sa… Ty, Maša, si tu, Irina je tu, nuž, tak je dobre — dohovoríme sa načisto, raz navždy. Čo máte proti mne? Čo?

OĽGA: Nechaj, Andriuša. Zajtra sa dohovoríme. (Vzrušená.) Aká mučiteľná noc!

ANDREJ (veľmi zmätený): Nevzrušuj sa. Ja sa vás celkom chladnokrvne spytujem: Čo máte proti mne? Hovorte priamo.

HLAS VERŠININA: Tram-tam-tam!

MAŠA (vstane, nahlas): Tra-ta-ta! (Oľge.) Maj sa dobre, Oľa, Boh s tebou. (Ide za stenu, bozká Irinu.) Spi spokojne… S Bohom, Andrej. Odíď; sú unavené… zajtra sa dohovoríš… (Odchodí.)

OĽGA: Ozaj, Andriuša, odložme to do zajtra… (Ide za stenu.) Čas je spať.

ANDREJ: Len poviem a odídem. Hneď… Po prvé, vy máte niečo proti Nataši, mojej žene, a to ja pozorujem od samého dňa mojej svadby. Nataša je znamenitá, čestná, priama, vznešená osoba — to je moja mienka. Svoju ženu ja milujem a ctím, rozumiete, ctím, a žiadam, aby ju tak ctili aj iní. Opakujem, ona je čestná, vznešená osoba, a všetky naše nespokojnosti, odpusťte, sú prosto kaprice… (Pauza.) Po druhé, vy ako by ste sa hnevaly, že som nie profesorom, nezaoberám sa vedou. Ale slúžim v okresnom úrade, som členom okresnej správy a som na to hrdý, ak chcete vedieť. (Pauza.) Po tretie… Ešte mám toto povedať… Založil som dom, nepýtajúc si od vás dovolenia… V tom som vinný, a prosím, odpusťte mi… Prinútily ma k tomu dlhy… tridsaťpäťtisíc… Už nehrám v karty, dávno som to nechal, ale hlavné, čo môžem povedať na svoje ospravedlnenie, je to, že vy dostávate penziu a ja som nemal… zárobku, takrečeno… (Pauza.)

KULYGIN (do dvier): Maši niet tu? (Znepokojený.) Kdeže je? To je čudné… (Odchodí.)

ANDREJ: Nepočúvajú. Nataša je výborná, čestná osoba. (Chodí po javišti mlčky, potom zastane.) Keď som sa ženil, myslel som, že budeme šťastní… všetci šťastní… Ale, Bože môj… (Plače.) Milé moje sestry, drahé sestry, neverte mi, neverte… (Odchodí.)

KULYGIN (do dvier, znepokojený): Kde je Maša? Maši tu niet? Čudná vec. (Odchodí.)

(Bijú na zvon, javište pusté.)

IRINA (za stenou): Oľa! Kto to klope na dlážku?

OĽGA: To doktor Ivan Romanyč. Je opitý.

IRINA: Aká nepokojná noc! (Pauza.) Oľa! (Vykukáva zpoza steny.) Počula si? Brigádu prekladajú od nás kamsi ďaleko.

OĽGA: To sú len reči.

IRINA: Potom ostaneme samé… Oľa!

OĽGA: Nuž?

IRINA: Milá, drahá, ja si ctím a cením baróna, on je výborný človek, pôjdem za neho, pristávam, len poďme do Moskvy! Prosím ťa, poďme! Nad Moskvu niet nič krajšieho na svete! Poďme, Oľa, poďme!

(Opona.)