Karla

Bolo krásne jarné ráno. Od Lesného Mužchova k českým hraniciam blížila sa tlupa vojakov. Za nimi išly vozy s vecmi. Na prednom voze sedel dôstojník s paňou.

Vedľa voza kráčala žena; na chrbáte niesla malé dievča. Postava tej ženy bola vysoká, kostnatá; tvár hrubých ťahov, ale príjemná — napriek tomu, že jej čierne obočie a dlhé čierne mihalnice jej dodávaly výrazu troška pošmurného. Na sebe mala sedliacke šaty, aké sa nosia v okolí domažlickom. Mala čiernu, skladanú sukňu s červenou obšívkou, a veľmi krátkym driečikom, modrú zásteru, vyšívanú šnúrovačku, cez prsia červený vankúšik, košeľu so širokou náberou okolo hrdla a s dlhými rukávcami; na hlave červenú šatku, uviazanú na kosičku, červené punčochy, črievičky na klátikoch s podkovkami, na predku s mašľou.

Cesta viedla príkre do vrchu; z oboch strán rozkladaly sa tmavé lesy, väčšinou ihličnaté. Žena hľadela nepokojne, s patrnou nedočkavosťou, pred seba, potom zase sa schytila a kráčala rýchle napred, akoby mala okrýdlené nohy.

„Ale Margita, veď sa celá upachtíte, dajte mi aspoň to dievča na voz,“ ozvala sa pani na voze sediaca.

„Akoby sa stalo, milostivá pani kmotrička,“ odpovedala žena, „veď je to dievča ľahké ako pierko, ani ju necítim na chrbáte.“

Pani ju viac nenútila a Margita si svoje bremienko troška nadhodila, potom ponáhľala sa za vojakmi, ktorí tiež, čo ako do vrchu bolo, rýchlo kráčali vpred.

Keď dostupovali vrchu, stávala sa hora jasnejšou; po chvíli boli z lesa von, a pred nimi rozprestieral sa prerozkošný výhľad do českého kraja.

Na pokraji hory bola poľana, na ktorej ešte sem-tam vidno bolo osamelú jedľu, alebo smrek; pod poľanou dolu stráňou, zelenaly sa polia, v prostred nich stála dedina, ktorej roztrúsené budovy lemované boly záhradami a ovocnými sadmi.

Najprvšia na paseke bola žena s deckom. „Doma sme, chvála Bohu!“ zvolala a kľakla na kolená.

„Doma sme! Zlaté Čechy! — Už je šľaka zle!“ tak a podobne znelo to so všetkých strán. Vojaci vyhadzovali svoje čiapky do povetria, smiali sa, výskali, a nejeden stál v nemom dojatí. Každý dával na javo svoju radosť dľa svojej povahy.

„Krásny je to kraj,“ zvolal i dôstojník, keď voz octnul sa na poľane.

„S dovolením, — oné tento — pane nadporučík,“ ozval sa starý vojak — a hladil si svoje dlhé fúzy, „tak krásny je, že človek nemôže od neho oči odtrhnúť. Ale keď sa musí s ním lúčiť, to prichodí krušno. Ja som to zkúsil — oné tento — pred trinástymi rokmi. Vtedy, keby som sa nebol hanbil, bol by som si tak zaplakal — a predsa som nejednu hrudu svalil. — Nedármo nám vtedy jeden mladý rekrút na ceste zomrel. Pochovali sme ho — oné tento — v Rechci!“

„Dajaký matkin maznák!“ usmial sa dôstojník.

„S dovolením — pane nadporučík, to bol statný chlapec. Ale býva to u nás, že nám ťažko príde lúčiť sa s domovom a najmä, keď je to — oné tento — do cudziny. Smútok padne na srdce — a niet ani rady, ani pomoci, domáca nemoc schváti i zmužilého človeka.“

„Ale choďte mi s vašou domácou nemocou!“ zasmial sa dôstojník.

„S dovolením, — oné tento, — pane nadporučík, nech si to doktori nazvú tak, alebo tak, je to predsa len domáca nemoc,“ tvrdil vojak a obkrúcal si fúzy okolo prstu, čo len vtedy robil, keď ho niečo dopálilo; inak si ich vždy len hladieval.

Keď vojaci na paseku vybehli, nechali gazdovia, čo na poli pracovali, svoje práce a dívali sa na vrch. Deti, zabávajúce sa na paseke a na kraji dediny, nápraskom bežaly rozprávať matkám, že je pod horou celý húf ľudu. O krátky čas vybehúvaly gazdiné von — a aby darmo nestály, pobraly si menšie deti na ruky. — Staré babky klopkaly za nimi s nezbytnou guľou pod pazuchou a vretienkom v ruke. I ostatní gazdovia, mladí, starí, vychodili tu zo stodôl, tu zo záhrad, kde práve ktorý pracoval.

„To sú naši vojaci, idú z Nemecka!“ povedal jeden z nich; pri tom si svoje dlhé, čierne vlasy s čela odhrnul a zpod dlane pozeral na vrch.

„Poďte hore,“ zvali ostatní.

Šli. Jeden gazda zavolal na ženu: „Žena, vezmi so sebou chlieb, soľ a mlieka, azda im pochutí.“

Gazdiná sa zvrtla na podpätku, zavolala do dvora: „Dorka! Hanča!“ — a keď volané dievčatá pribehly ako srnky zo záhrady, zmizla s nimi v komore. Aj ostatné gazdinky chápaly gazdove slová a ktorá kde a čo v dome mala, obrátila sa nazpäť do stavania.

Gazdovia kráčali do vrchu len tak pomaly, tak s nohy na nohu, aby sa nevidelo, že ich zvedavosť prílišne trápi. Ženy ostávaly za nimi, ale predsa z kroka na krok prichodily vyššie.

„Domov, páni vojaci, domov?“ začal jeden zo sedliakov, keď boli vyšli na vrch a vojakov v mene božom pozdravili.

„Domov, gazdíčko, domov ideme,“ ozvali sa vojaci.

„No, tak, tak. Všade dobre, doma najlepšie,“ povedal sedliak a zase pomlčal.

„Ako sa volá vaša dedina?“ opýtal sa dôstojník.

„Chodovo, vzácny pane oficier,“ odpovedal ochotne starý gazda, čo stál najbližšie — a zdvorile nadvihol červenú, remeňom obšitú čiapku.

„A tamtá nižná, s tým zámkom?“

„To je Trhanovo, vzácny pane. Ďalej je Újezd a hen tam sú Domažlice,“ začal vykladať starý sedliak; pri tom ukazoval drevenou fajočkou, z ktorej bol fajčil, sem a tam. „V pravo od Domažlíc vidíte na vrchu kostol; to je vrch sv. Vavrinca, my to menujeme na Veselej hore. Pod Veselou horou je les Rumit, za Rumitom je dedina Stráž, za Strážou je vrch Salka, za Salkou dedina Pažežnica, — a tak to ide vrch za vrchom, dedina za dedinou.“

„Zo Stráži som ja a tuhľa kmotra Margita,“ vpadol mu do reči fúzatý vojak a hladil si fúzy.

„No, neškodí,“ kývol hlavou starý gazda.

Iný gazda sa však opýtal: „Ktorej rodiny syn?“

„Bartovie,“ odpovedal vojak; potom sa hrdo vystrel, obrátil sa k dôstojníkovi a povedal: „S dovolením — oné tento — pane nadporučík, za starodávna užívali naši predkovia, Chodovia, alebo, ako ich prezývali Psohlavci, veľkých práv. Mali svoju zástavu, svojho kapitána a všetci boli slobodníci. Tam, kde je naša dedina, bola hlavná stráž a preto sa podnes u nás volá na Stráži.“

„Tak to bolo, tak,“ prisvedčil starý sedliak a vzdychol si.

„A stranou Domažlíc ten zborený hrad, ako sa ten volá?“ opytoval sa dôstojník.

„Risenberk; ľudia si rozprávajú, že pod týmto zboreným zámkom leží poklad, ale to iste nebude pravda, akože by ho tam páni nechali ležať, keby to pravda bola? Pod Risenberkom sú Kúty, tam chodíme na úrad. Hen tam tie vrchy, čo sa tiahnu od Kdýne k bavorským hraniciam, menujú sa Vysoká Hora. Dobrá hora, — na tej hore rastie, vraj, jeden deň v roku zlatá metlica, ale ako že ju trhať, keď sa nevie, ktorý deň v roku rastie?“

„To bude bájka; keď som v Hlubokej slúžil, pásaval som deň po deň na Dobrej hore, ale zlatú metlicu som nevidel,“ skočil starému do reči fuzáč.

„Možno, že rastie len v noci,“ ozvala sa Margita, „ako peračina kvitne len v noci Svätojánskej na samú polnoc. Keby, vraj, čistá panna prestrela pod kríčok bielu šatku, spadol by jej naň kvet z čistého zlata.

„A prečo sa už o to daktorá nepokúsila?“ usmial sa dôstojník.

„Och, pane kmotríček, to by sa žiadosť po zlate musela smrti rovnať, aby sa daktorá v tú hodinu odvážila. Noc má svoju moc!“ odpovedala Margita.

„To je tak,“ prisvedčil starý gazda.

„A ako menujete ostatné vrchy?“ opýtal sa ho ďalej dôstojník.

„Povedal som, že Dobrá hora, Vysoká, no, potom príde Hviezdinec, Striebornia, pod Striebornou je strieborná baňa, — tam že dakedy kopali striebro — a hen tie dva vrchy pod samými oblakami sú Panny Márie prsia.“

„To je Oser a Arborec,“ opravil ho dôstojník.

„No u vás tomu povedia tak, u nás inak,“ pohodil hlavou starý Chodovák, a hodil rukou, v ktorej držal fajku, na ľavo, potom pokračoval: „Hen tam, na rovine, vidíte, vzácny pane oficier, o samote stáť čierny vrch a na ňom hrad. To je Přímda. Býval tam, vraj za dávnych časov, jeden český knieža väznený preto, že nechcel v krajine trpeť žiadnych pánov. Daj mu Pán Boh večnú slávu! Ale čo že to pomohlo, keď to nemôže byť. — Rovno napred, keď sa dívate, ak máte dobré oči, vidíte až do Plzne. Tu ten náš vrch, čo stojíme, je Čerchov, a tieto hory menujeme Čierne lesy.“

Medzitým, čo bol starček dôstojníkovi vykladal, prinášaly gazdiné so svojimi dievčatmi chlieb, mlieko, maslo, med a koláče, čo ktorá mala v dome.

„Pojedzte, čoho Pán Boh nadelil,“ ponúkaly gazdiné a predkladaly jedlá pod jedle do trávy. Pánu dôstojníkovi a jeho panej priniesly majolikové taniere, lyžice kostené a žbančeky na mlieko. Ostatní však naberali si s varechami z plných mliečnikov. Všetkým chutilo — a gazdiné maly radosť, keď videly, ako sa všetko míňa.

Ženy posadily sa neďaleko Margity do trávy, dievčatá však sbehly s vrchu dolu, a ako by šly domov; ale kto by sa bol pozornejšie zadíval dolu do záhrad, bol by videl tu i tam medzi zeleňou černovlasú hlavičku, otočenú bielym vienkom, a vrkoče prepletené červenými stužkami.

„Osoba, mala by som ťa poznať?“ oslovila gazdiná Margitu, keď ju hodnú chvíľu pozorovala. „Nebola si to ty, — pred piatimi rokmi, — čo ťa doniesli tu s toho vrchu do nášho stavania zamdletú, keď vojaci odišli do Nemecka a tvoj muž s nimi?“

„Bola som to ja, bola. Pán Boh vám zaplať vašu starosť. Ale ja sa na teba, gazdiná, už nepamätám. Nebola by som ťa poznala. Si chorá?“ povedala Margita.

„Zlý vietor ma ofúknul, od toho mám lámku v údoch — a od toho aj chudnem. Musím sa poradiť s Újezdskou babkou, ona je toho vedomá. Dá Pán Boh, že mi pomôže. A ktorý z týchto chlapov je tvoj muž?“

„Nemám už muža, zomrel mi v Nemecku, chudák,“ smutne odpovedala Margita.

„No, Pán Boh ťa poteš. A to dievča je tvoje?“

„Je.“

„Kam hodláš?“

„Domov, do Stráže. Oni ma znajú a ja ich, bude mi lepšie.“

„To je rozumné,“ prisvedčila gazdiná.

Keď si boli vojaci so sedliakmi pohovorili, oddýchli a sa občerstvili, dal dôstojník povel k odchodu. Podaním a potriasaním rúk ďakovali vojaci. „Daj vám Pán Boh zdravia!“ znelo s jednej a „Sprevádzaj vás Pán Boh!“ zase s druhej strany.

Spievajúc, stúpali vojaci dolu ku Klenči. V Domažliciach bol deň odpočinku. Tam sa rozlúčila Margita s pani kmotrou i s vojakmi. Sama plakala, im tiež oči zvlhly. Veď žila s nimi skoro päť rokov v cudzine. Pani kmotrička vtisla jej do ruky dva krížové toliare malému dievčaťu na šaty a dala jej lístok, na ktorom bolo jej meno a číslo domu napísané. „Schovajte si, Margita, tú cedulku a keď nechcete ísť so mnou, tak ma aspoň v Prahe navštívte a vezmite Karlu so sebou,“ doložila vľúdna pani.

„A keby ste čokoľvek potrebovala, alebo Karla, len sa obráťte na nás,“ prikazoval dôstojník, lebo mal aj on rád statočnú Margitu, a keby ona bola privolila, chcel si vziať jej kučeravé dievča za vlastné.

„Ja sa s tebou lúčiť nebudem. Pozdrav — oné tento — doma, a povedz, že prídem, akonáhle bude možné,“ prikazoval Margite starý fuzáč, a dľa svojho zvyku hladil si fúzy.

V meste bol práve trh; Margita skoro našla gazdu, s ktorým sa odviezla domov.