Karla

Je posledná fašiangová nedeľa; aká to lárma, akého to zvuku po dedine od božieho rána. Aký to shon chlapcov! Tu vybehne jeden z chalupy, tam z gazdovského domu a každý vyfintený, vymydlený, ako by šiel na veselie.

I Peter sa bral dolu so svojej komôrky na pôjde. Bol ešte len napolo oblečený. Črievice mal čierne, vyleštené, punčochy ako sneh, žlté koženky, modrú, krátku vestu, bohato vyšitú s červenou podšívkou. Mal ju zapnutú len na dva háčiky, aby bolo vidieť bielu košeľu, vyhladenú ako list. Ostatný oblek, modrú kazajku, tiež červeno podšitú, čiernu hodvábnu šatku, a červenú čiapku niesol na ruke.

„Kde máte, mamo, prosím vás, kúsok zrkadielka?“ opýtal sa rychtárky, ktorá práve stála v kuchyni pri ohnísku a vysmážala triesky (listy, božie milosti).

„Nechoď mi s takými pletkami, vidíš že stojím u božieho ohňa,“^[5] odbavila ho gazdiná zkrátka.

„Margita prikladala na oheň parútky. „Neviete vy o dajakom, Margita?“ opýtal sa jej Peter.

„Kdeže by ja vedela, chlapče. Dievčat sa opýtaj, sú v komore.“

V srube (v komore) stála Hana a miešila cesto a Karla čosi kutila.

„No teba sme tu potrebovaly, práve. Hybaj odtiaľto, nevidíš, že zachádzame s božím darom,“ kričala naň Hana, len čo sa vo dverách ukázal.

„No veď vám to neporečiem, len mi povedzte, kde máte zrkadielko!“

„Poď, ja ti sama uviažem šatku!“ ozvala sa Karla, priskočila k nemu a hneď mu ručníček viazala. „Načo je chlapcom zrkadlo?“ hovorila mu pri tom, „ja ho nepotrebujem celučičký rok a po roku ani tak.“

„A v čom sa uzeráš, keď si vienok viažeš?“ opýtal sa Peter.

„Ja sa pozerám v Haninom líčku,“ usmiala sa Karla.

„A ja sa pozrem do tvojho oka,“ usmial sa aj Peter a obliekal kamizolu.

„To by si mal nejasné zrkadielko, Peter,“ povedala Karla a vťahovala mu ešte červenú stužku do najvrchnejšiej dierky na kabátiku.

„Nebolo by ono tak nejasné, keby si schválne tie čierne záclonky cez ne nezaťahovala,“ poznamenal Peter a dlaňou jej prešiel cez oči.

„Viďme, ako ono si to vie nožičky sádzať,“ ozvala sa Hana do toho.

„Keď Peter svliekne všednú (kamizolu) je hneď inakší,“ smiala sa Karla, ale zatým hneď doložila. „Teraz hybaj, nemáme kedy!“

„No, už idem!“ odpovedal Peter a zahrnul si svoje dlhé, čierne vlasy za uši a položil čiapku na hlavu. „Aby ste daly hodne fašiangy, ináče nebudem s vami tancovať,“ napomenul ešte vo dverách.

Pred domom stály dve jedle; utrhol si zelený konárik, vzal do úst a ponáhľal sa do hostínca, kde už boli ostatní chlapci shromaždení — dudák medzi nimi. Gajdy boly samý kvet, gajdoš samá stužka a ako družba mal za kazajkou rozmarín. Na čiapke mal kohútie pero. Chlapci naň narážali a každý mu dal pripiť. Malý, zavalitý gajdošík sa medzi nimi točil a škľabil a po malých prestávkach stískal dudy, že vydávaly tiahly žalostný tón, ktorý znel až na ulicu, kde čakaly deti z celej dediny, aby videly ako pôjdu chlapci po dievčatá.

To bol počiatok voračiek — fašiangovej zábavy. Voračky sa odbavúvaly vždy v ostatné dni mäsopôstu.

Chlapci chodili z domu do domu, kde mali dievčatá a tie im musely dať po peniazku. Za tie peniaze nakúpili sladkého páleného a častovali v hostínci dievčatá. Potom sa tančilo tri dni a tri noci a dudákova noha, ktorou si tak dával, nesmela ustať. Preto chlapci s nim tak zachodili ako s teplou babou.

Práve sa boly dievčatá, Karla a Hana, obliekly, keď sa na dvore ozvaly dudy.

„Oh, pane, aká je to krásna vec, tá muzika!“ vzdychla si vrúcne Hana — a oprašovala stolice a stôl čistý ako sklo. „Keď počujem tie dudy, srdce mi v tele skáče!“

A tu už tie roztomilé dudy vrieskaly vo dverách a dudáčik obracal oči k nebu, smial sa a škľabil, hádzal telom, akoby sa oňho božec pokúšal. Ale všetkým sa to preveľmi páčilo, smiali sa mu dosť a dosť. Rychtárka jemu prvému podala smažených „triesok“ a rychtár potľapkal ho po pleci. „To ja vždy hovorím, že nad strážskeho dudáka niet!“

Pochválený dudák na tú zdvorilosť nič neodpovedal, prehol sa na bok, stisol dudy a podskočil. — A Hana stála pri stole a s takou vrúcnosťou sa na neho dívala, že mu to všetci chlapci závideli.

Keď Hana zaplatila strieborný toliar, Karla renčiak (zlatý), tiahli chlapci o dom ďalej; tak od gazdovstva ku gazdovstvu, od chalupky ku chalupe, až všetko obišli — a potom do hostínca.

Medzitým sa dievčatá preobliekly do šiat, ktoré braly len vtedy, keď bubnujú a šly za chlapci. Tí ich privítali spevom, muzikou a — sladkým páleným, a potom pustili sa do tanca.

Karla s Hanou do krčmy i z krčmy, ony dve vždy spolu v kolečku vedľa seba tančily.

Ak by daktorý mládenec, veselosťou rozihraný, bol Hanu úprimnejšie k sebe privinul, Karla, akoby mala všade oči, hneď to spozorovala a hneď mu aj šľapla na nohu, že sa len tak prehol. „Pre pána Jána, veď mi päty odrazíš!“ zkrikol ten na ňu.

„Nič preto, za to ti pôjdem na svadbu, nevieš?“ zasmiala sa mu Karla a nedala sa ani najmenej v tanci pomýliť.

„No, — oné tento — kmotra, musíme si i my zaskočiť spolu. Ty aby si mala dlhý ľan a mne aby sa žily pod kolenami nezkrátily,“ pokúšal Barta Margitu, keď sa pred hostíncom sišli. Oni boli od istého času ochladli spolu, a to preto, že Barta Margite ustavične húdol do ušú o Karlinom vydaji. O tom ale Margita nevedela, že zase Bartu Peter unúval, aby to ako duchovný kmotor čím skorej vybavil.

„Nie mi je do tanca, ale keď to byť musí…“ odpovedala Margita akosi rozmrzene.

„Ale čo ti je len, chodíš — oné tento — ako by si mala hlavu zababúšenú. Či mi to nemôžeš povedať, veď som predsa — oné tento — tvoj kmotor.“

„Čo by som ti to nepovedala; sníva sa mi často o mojom nebohom mužovi Drahoňovi a tak si myslím, že on nemá pokoja v tej cudzej zemi. Čo na to povieš, kmotre? Tebe sa nikdy o ňom nesníva? Umienila som si, že na jar pôjdem na svätú Horu a tam budem zaň obetovať.“

„Dobre urobíš, kmotra, to vykonaj, — oné tento — ja musím tiež ísť do Klatov po cín, to potom — oné tento — pôjdem s tebou. I mne sa o ňom sníva.“

„Čo, prosím ťa, nič ti nehovorí?“ úzkostlive opytuje sa Margita.

„Počkaj, oňahdy sa mi o ňom prisnilo; ja som ho učil — oné tento — execírku a on mi nadal do bláznov a nechcel sa učiť. A zrovna to aj tak s ním bolo. On bol, — oné tento — dobrý chlap, ale povedať si nedal. A Karla tá sa naňho udala. Čo je tej dievčici? Už dávnejšie je nie veselá a po líčku sa jej chmáry naháňajú.“

„Oj, dievčatám sa to ľahko zachmúri a snadno rozchmúri,“ odpovedala Margita.

„Oné tento — kmotra, ty si nedáš povedať, ale ešte zpomnieš na mňa, — že to dievča Petra rado vidí, ty však si povedať nedáš, rád by som —“

„S tebou sa nedá shovárať,“ odbavila ho kmotra a nedala mu dohovoriť. Obaja vošli do hostínca, ktorý bol nabitý čeľaďou. Barta by si bol zatočil bajúsy okolo prsta, keby si nebol musel pomáhať lakťami, aby sa dostal ku stolu, kde sedeli gazdovia.

Veselo skončil sa prvý deň. Druhý deň priviedol Barta neočakávane hosťa do krčmy. Bol to jeho bratov syn, vojak, ktorý prišiel z Plzne k nemu na dovolenú, — a to len na tieto tri dni.

V Stráži ho už znali a mládež ho s veselým jasotom vítala. Vojak bol hneď ako doma, vyzliekol kabát a pustil sa do tanca. Bol pekný šuhaj; dievčatá sa ukradomky na neho dívaly, jedna pochválila líčko, druhá oblek, tretia tanec a to vlastne najviac platilo.

„Karla,“ povedala Hana, keď ráno išly kravy opatriť, „tomu Bartovie vojakovi sluší ten vojenský oblek — nie?“

„Nevedela by som. Čo na ňom vidíš? Taký nafúkaný vetroplach a má červené vlasy, nespozorovala si?“ hovorila Karla a jej sivé oči zpýtave spočinuly na Haninej tvári.

„To neviem, mne sa len tie vojenské šaty páčia.“

„To si mi ešte nepovedala,“ odvetila Karla s výčitkou.

„Dnes mi tak padol do očú,“ povedala Hana ľahostajne, úprimne si zívla a posadila sa v stajni na stoličku. „Tak sa mi oči lepia, že ani nevidím. Na skalu by som si ľahla a spala ako snop. Ale musíme kravy opatriť a zase ísť na tanec. To budú veci, — zajtra — až —“

A už nedopovedala; hlavu oprela o stenu — a spala.

Karla stála pred ňou za chvíľu so založenými rukami, dívala sa uprene na spiacu tváričku, potom si hlboko vzdychla, vzala do ruky šochtár — a išla po svojej práci.

Mladšia slúžka pribehla za nimi rozjarená a chcela Hanu budiť, ale Karla ju okrikla, aby ju nechala trochu pospať, že ona za ňu jej prácu vykoná. Tak všetko sama vybavila a Hana spala viac ako hodinu. Potom však musely zase do tanca, aby sa im mládenci nevysmiali, že sú spachty, že majú ťažké nohy. A tak pohaniť by sa predsa neboly daly.