Karla

Strážska rychtárka chystala svojej čeľadi olovrant. Dakedy jej prelietol prívetivou, buclatou tvárou ako mráčok a z jej úst vychodila tichá obava: „Už tiahne na tretiu a ešte neide. Bodaj ho pán páter! — Ak ho tam v meste prehovorili, ak ho zvábili do krčmy, — mráz ma prechodí! — Toľko peňazí má pri sebe!“

V tom, čo sa žena tak strašila, ozvalo sa z ulice prasknutie biča, ako výstreľ. Rychtárke sa v okamihu tvár vyjasnila, lebo ona dobre znala to zvláštne prasknutie, tak, ako rychtár, to nevedel ani jeden sedliak z dediny. Rýchlo pobehla ku krbu chystať pre muža obed. Kone žaerdžaly na dvore a o krátky čas vchodil do dvier rychtár Milota a za nim žena s dievčaťom.

„Gazdiná, pozri, koho som tu z mesta doviezol!“ zvolal skorej, ako čoby gazdiná dačo prehovorila.

Za okamih dívala sa rychtárka na príchodziu, potom však s radostnou tvárou vystrela k nej obe ruky a zvolala: „Mamička Klatovská, veď je to Margita! Kde si sa tu vzala?“

„Prišla som s vojakmi do Domažlíc. Pán rychtár ma vzal domov,“ odpovedala Margita a stisla gazdinej ruku.

„No, to dievča je tvoje?“

„Áno.“

„Pán Boh ti ho požehnaj, ako višňa! No, poďte ďalej, poďte! Sadnite si za stôl. Dám chase svačinu a čo chvíľa som tu zase,“ povedala gazdiná, zatočila sa ako na obrtlíku a zmizla vo dverách.

„Ani nestárne, tá gazdiná,“ povedala Margita a posadila dievča za stôl.

„Chvála Bohu, tá je vždy čerstvá ako vietor,“ odpovedal rychtár, a zavesil si biely kabát a klobúk na klinec pri posteli.

Rychtárka bolo naozaj čerstvá žena. Sotva minulo niekoľko minút, snášala už na stôl obed, čerstvo mútené maslo, mlieko a koláč s viacerým korením mazaný. „Teraz už jedzte. Čo mám, to nesiem. Pán Boh vám toho požehnaj. Ty, Margita, si ukroj sama, a daj i dievčaťu,“ núkala gazdiná a položila pred Margitu požehnaný načatý bochník. „I mlieka jej daj, je poludňajšie, ako mandle. To je od Straky, čo si ju ty, Margita, vychovala. Už mám, pane, od nej peknú jalovicu.“

„To bolo dobré zvieratko, tá Straka, ale Ryzka, tá mi robila fígle, neraz mi šochtár z ruky vykopla,“ rozpomínala sa Margita.

„Keď si ty odišla do Nemecka, nemohol si nikto s ňou poradiť,“ pripomenul rychtár, „radšej som ju predal. Pre tú chybu som na nej pár zlatých škodoval.“

„No, osoba zlatá, rozprávaj, ako sa ti vodilo tam v Nemecku, čo robil Drahoň, tvoj muž? Vrátil sa aj on?“ začala gazdiná.

„Ten sa už nevráti, odišiel na večnosť,“ povedal Milota.

„Umrel!“ spráskla ruky dobrosrdečná rychtárka a oči sa jej zalialy slzami. „No Pán Boh ťa poteš. — Čo sa mu stalo? Veď bol chlap hodný.“

„Domácia nemoc“^[1] — povedala Margita.

„Och, tej nieto pomoci,“ istila rychtárka, „keď človek nemôže domov.“

„To je to. Ale z vojny nepustia dokiaľ čas nevyprší. Ani mu neverili; domáca nemoc že je len vymyslenina, že nesmie mať srdce ako baba, že musí vytrvať. Ale to nespomôže, keď padne clivosť na srdce, nemôže si pomôcť ani chlap,“ vzdychla Margita a odložila lyžicu, lebo jej každý kúsok chleba v ústach horknul. Po malej chvíli rozprávala ďalej: „Keby nebol býval kmotor Barta, bol by Drahoň iste ušiel. Ten mu však vyložil, aké následky by z toho pošly, tešil ho a Barta to bol, čo mi odkázal, aby som prišla do Nemecka. Veď ste ten list, pán rychtár, čítali. Keby mi vtedy decko nebolo choré bývalo, bola by som hneď šla; preň som musela čakať. Pán Boh si ho vzal a viete, že som šla.“

„A nebol veselší, keď si k nemu prišla?“ opýtala sa Milotová.

„Keď som mu rozprávala, čo a ako sa tu robilo, keď som mu spievala našské piesne, bol veselší, ale hneď zase upadol do svojej zádumčivosti. Ani ho to nezarmútilo, že nám to dieťa zomrelo. „Beztoho by bol vojakom,“ povedal, „lepšie, keď si ho Pán Boh vzal.“ — O rok nato narodilo sa nám toto dievča. Mal velikú radosť a akoby bol okrial. Ale tu nanáhlo upadol do suchôt, chradol, a chradol, nemohol službu odbavovať a netrvalo to dlho, vyniesli ho. Jeho jedinou žiadosťou bolo to, aby sa mohol ešte raz vrátiť domov. Neborák, nestalo sa mu po vôli, predsa len musí ležať v cudzej zemi. Nešťastná vojna! Pán Boh chráň každú matku a ženu,“ zaplakala Margita.

„Uspokoj sa, Margita, všade je zem Pána,“ tešil ju Milota. „Postihne to viac žien a viac matiek. Inak nemôže byť. Pán cisár je náš pán, jemu slúžiť sme povinní.“

„Ako dávno je tomu, čo Drahoň zomrel?“ opýtala sa rychtárka.

„Na Veľkú noc bol práve rok,“ odpovedala Margita.

„No, prečo si neprišla už skorej domov?“

„Kmotor Barta ma odrádzal, aby som sa nevydávala na cestu s tým dievčaťom sama, na jaseň že pôjdu vojaci domov, aby som počkala. Prišla jaseň, vravelo sa, že pôjdu na jar. Veru som ťažko tú dobu počkala. V ten rok som slúžila pri panej kmotričke. Chcela ma vziať so sebou do Prahy, ale ja som sa radšej vrátila k vám. Úfam sa, že ma neopustíte, keď vám budem slúžiť, ako som vám predtým slúžila. — Ak mi Pán Boh zachová to dievča, nájdete prácu i pre ňu,“ doložila.

„Nestaraj sa ty o to, Margita. Kto chce pracovať, nájde vždy prácu a práca nesie so sebou chlieb,“ poznamenala gazdiná.

„Urobíme to tak,“ ozval sa Milota po krátkom uvažovaní, „tu, vedľa, v našej chalupe, je prázdna izba. V tej izbe môžeš s dievčaťom bývať. Stravu budeš mať u nás. Zasejeme ti pol štvrtky ľanového semena, aby si mohla v zime, keď nebude tak pilno, pre seba priasť. Gazdiná ti dá dve husi na príchovok, aby si mohla pre to dievča peria na periny odkladať. Služba ti pôjde ako predtým. No, si spokojná?“

„Zaplať vám to Pán Boh, pán rychtár, stonásobne!“ povedala Margita a v jej očiach zaleskly sa slzy, ako podávala rychtárovi ruku na dotvrdenie, že do služby vstupuje.

Na to rychtár odišiel po práci a Margita chytila sa roboty a pomáhala rychtárke upratúvať.

„Ako ťa menujú?“ opýtala sa gazdiná malého dievčaťa.

„Karla,“ odpovedalo dievča a pozdvihlo k nej svoje sivé, čiernymi mihalnicami obrúbené oči.

„Prosím ťa, Margita, aké si jej to meno dala? Čo žijem, nepočula som takého mena,“ opýtala sa udivená rychtárka.

„Ja nemôžem za to. Vieš, že je u nás obyčajom, aby sa dieťa dalo pokrstiť na meno krstnej matky. Dala som panej kmotre na vôľu, keď sa ma o to tázali. Kto že by sa bol ponazdal, že by sa mohla menovať Karolina?“

„Ale či je to meno aj v kalendári?“ opýtala sa rychtárka.

„Musí byť, veď pán farár nemal ničoho proti nemu.“

Gazdiná krútila hlavou, dala dievčaťu kus koláča, pohladila ho po hlávke a povedala s poľutovaním: „Tí ťa tam, chudiatko, pekne pokrstili!“

„A kde máš Petra?“ opýtala sa Margita, aby prišly na iné myšlienky.

„V Medákove, v škole. Zadivíš sa, ako narástol; na rok sa už orania bude chytať.“

„A odvtedy vás nepribudlo?“

„No, vieš, osoba zlatá, ako to býva,“ usmiala sa rychtárka. „Mala som jedno dievčatko, Pán Boh mi ju vzal — a požehnal mi druhé. Rok jej je; behá ako čamrda.“

„A kde ju máš?“

„Husiarka ju vzala so sebou na medze. Ono sa to tam rado v tráve prevaľuje.“

„A ako sa tvoja volá?“ opýtala sa Margita.

„Hana.“

„Hana sa pekne volá. Som rada, že máš dievča; dievča obveseľuje dom, ako ruža záhradku. Budú s Karlou kamarátky. Za to ťa ale prosím, aby som si to tvoje dievča tiež vzala na starosť; ty vieš, že deti rada vidím,“ prosila Margita.

„Milerada,“ odpovedala rychtárka; „beztoho, keď je pilno, nevie človek, kam s tými deťmi, či ich doma nechať, a či ich vziať na pole. Ty, Margita, budeš mi po ruke a dohliadneš ku kravám, a Hanču, staršiu slúžku, budem s ostatnou čeľaďou posielať na pole.

Toto ustanovenie bolo jediné, čo Margite ešte treba bolo, aby sa zase do všetkého vžila, ako predtým. V celej tej domácnosti, do ktorej po štyroch rokoch zase vstupovala, nič sa nezmenilo, nič sa z ustanoveného miesta nepošinulo, len práve to, že Hana pribudla, kopavá Ryzka odbudla, Straka a mladé štepy v sade že narástly a zbujnely.

Ako keď vietor zaduje ponad jazero a rozvíri jeho kľudnú hladinu, tak rozrušila zpráva, že sa Margita Drahoňová z Nemecka domov vrátila a že Adam Bartoňovie čo nevidieť vráti sa tiež domov, celý ten tichý, jednotvárny život dedinských obyvateľov.

Gazdovia i gazdiné, staré ženy i dievčatá, čeliadka i tie malé deti, slovom kde kto, prichodil k rychtárovcom sa podívať na Margitu a jej kučeravé dievča s tým neslýchaným menom. Každému musela opakovať, ako sa jej vodilo v Nemecku, musela rozprávať o Petrovi Pavlovie a o Pavlovi Petrovie, a ako sa im tam vodilo. Jedna chcela vedieť, ako sa v Nemecku varí, druhá ako tam pradú, tam ten zase dopytoval sa na úrodu a iný, či sú tam kresťania. Margita povedala, čo vedela a čo nevedela, s tým odkázala na kmotra Bartu. — Druhý deň už vedelo každé dieťa, ako sa Margite vodilo po tie štyri roky, ona zase znala, kde sa čo narodilo, kto sa oženil, a kto zomrel.