Karla

Barta nebol žiadnemu remeslu vyučený. Keď ešte doma pásaval rožný statok, vyrezával z lipového dreva lyžice, varechy, slánky a podobné. Zo slivového dreva praslice a kúžele, ktoré pekne cínom vykladal. — To sa mu na vojne dobre hodilo — a s týmto svojím umením zahľadal si pekných pár zlatých, lebo bol varovčivý. Keď prišiel domov, našiel peknú izbičku, aj poživy toľko, čo pre seba potreboval, lebo mu brat bol povinný dávať výplatok z hospodárstva. Bolo mu dosť dobre. Najviac ho z počiatku trápilo, že v dedine nebolo tabaku.

„Vieš ty čo, Barta,“ povedal mu raz rychtár, keď si Barta zťažoval na nedostatok fajčiva, „požiadaj oň sám. Máš svoju chyžku, máš pár zlatých, ako vyslúžilec máš k tomu aj právo, tak ho dostaneš. I nám bude tým poslúžené, lebo nemusíme do mesta posielať.“

Barta poslúchol rychtára. Pán kántor napísal mu žiadosť, zadal ju, a po krátkom čase dostal dovolenie. Keď ho mal, tu šiel do mesta a dal si na hodnú dosku namaľovať štít. Turka s dlhým čibúkom a s velikánskymi fúzami, ako to vídával v mestách.

Keď si tú tabuľu doniesol a zavesil na okenicu, začala sa celá dedina sbehúvať na diváky. Chlapci vykrikovali: „Hej, Anton, Adam, skoro poďte! — Oné tento — je vymaľovaný na doske, si bafká!“ A chlapci sa predbehúvali k Bartovej okenici, ako na oheň.

Bartova izbička bola čistá ako sklo — každá vec mala svoje miesto, beda tomu, kto by mu ju bol pošinul. Zvyknutý bol všetko sám urobiť, nedal si od nikoho slúžiť, čo by mu aj švagriná vďačne upratala. Všetko muselo u neho ísť ako po šnúre. Ráno, keď si však všetko poriadil, že nebolo vidieť ani práška, polial najprv muškát na obloku, nakŕmil stehlíka, ktorého učil pískať podľa nôty, potom si prichystal na stôl vážky, nôž a drevo, zapálil si na fajku, obzrel si zvonku Turka, či nemá zapackaný kaftan, alebo vytlčené oko, pohladil si fúzy a sadol si ku práci. To bol jeho zvyk každého rána, okrem nedeľu, keď miesto do práce, išiel do kostola.

Roboty mal dosť. Lyžíc, varešiek, praslíc bolo vždy treba a Barta ich vedel pekne vyrezávať. — Pri práci mal aj divákov: každý, kto šiel tade, stavil sa, pozdravil ho a čo aj nepotreboval balíček tabaku, aspoň sa opýtal: „Čo robíš, Barta?“ Gazdinky prichodily k nemu s deťmi posedeť, aj keď nemaly čo objednávať; s Bartom sa dalo pohovoriť, on vedel i kávu variť, ktorú dedinčanky — okrem Margity, — poznaly len po mene. I tie deti ho rady maly, neublížil on ani kuriatku, ba i tým pochábľom odpustil, ktorí často vospust na neho volali: „Oné tento — pán Barta, pakliček fajkového.“

Zo všetkých mal najradšej Margitu a svoju malú, krstnú, Karlu. Margita mu vedela najlepšie uhoveť, s ňou si pohovoril o svojich vojenských spolukamarátoch, ktorých aj ona poznala, rozprávali si o Drahoňovi a spomínali minulé časy. Karlu varoval na kolenách, rozprával jej povesti a každú nedeľu priniesol jej z kostola jablko, alebo perník. Len to sa mu nepáčilo, že mu Margita ani na hodinu dievčatko ku potešeniu neponechala. „Toto, kmotra, — oné tento — je hlúpy zvyk, že máš to dievča vždy vo vrecku,“ šomral, keď mu ju odvádzala.

„Veď vieš, kmotríček, že som si na ňu zvykla. Od kolísky nedala som ju od seba, clivelo by sa mi za ňou a jej tiež. A dievča patrí matke,“ hovorila Margita.

„Sprostá vec, že je to dievča.“

„Prosím ťa, kmotre, vari by si mi dopriaľ chlapca? To by som mala peknú radosť. Keď by som si ho najlepšie vychovali, vzali by mi ho na vojnu a tam by mi umrel.“

„Veď každý nezomre, ja som — oné tento — tiež neumrel.“

„Čože ty, tebe je hej, tak každý netrafí.“

„A ako to, kmotra — oné tento — myslíš?“ rozmrzel sa Barta a začal si fúzy na prst obkrúcať.

„Ako to myslím, — nijako to nemyslím. Keby môj nebohý Drahoň bol taký, ako si ty, mohol ešte žiť,“ povedala Margita, ktorá Bartu často pokúšala, ale nerada ho domrzela.

„To ja tiež hovorím,“ udobril sa hneď Barta. „Len keby to bol chlapec, ja by som ho naučil execírku ako — otčenáš.“

„Daj mi svätý pokoj s tou execírkou, ani počuť o nej nechcem. Ďakujem Bohu, že mám dievča!“ Tak sa obyčajne končievaly ich hádky v tej záležitosti.

Každý večer išiel Barta do rychtárov, v nedeľu ale šiel tam hneď odpoludnia. To si posedeli s gazdom v lete tu von pod stromami, v zime sa bavili v izbe. Predvečerom išli do krčmy, kde si trochu popili a niekoľko razy hodily.

Barta pri tých besedách najradšej rozprával o vojenskom stave a o execírke. Jedon zo starých sedliakov bol jeho oponent — a každú nedeľu bol jeho dôvod ten istý. Vždy začal: „Na čo execírka, vo francúzskej vojne prišiel rad i na nás. Museli sme dúškom kde kto, do toho. Dali nám len pušky, žiaden mundúr — a učili nás execírku. Ten pán oficier, čo nás učili, boli Nemec. Nerozumeli sme im a ničomu sa nenanučili. Mali s nami veľké trampoty — a horko sa ponosovali, že s tými červenými čiapkami sú tvrdí ako duby, že ich nemôžu k ničomu priučiť. No, prišlo k bitke. — Tu naši milí chlapci pochytali flinty za tenký koniec do hrstí a mlátili do nepriateľa, ako mlátili. To ste mali vidieť, ľudia Boží, tú melu! Kde sa ukázala červená čiapka, bralo to nohy na plecia! A ten pán oficier hľadeli na nás a povedali: „Tak vy tak viete biť, to som nevedel!“ — „Tak, tak, pán oficier, my po našsky!“ povedali sme my. Sedliaci túto rozprávku síce často počuli, ale za každým sa im páčila a vždy si hlavami prikyvovali. Ale za to ani Barta neopustil od svojho a neprestával zastávať execírku. Keď sa dostal medzi ženy, škádlily ho, aby sa oženil a radily mu tú i tú, ale on im vždy odpovedal: „A nač ja mám chodiť k Barbore, keď mám všetkého na dvore?“

Len Milota mu trafil do nóty, keď jeden raz začal o Margite. „Tú, tú by som si vzal, ona už vie, čo ja rád a je dobrá žena. A — oné tento — to dievča mám úprimne rád,“ priznal sa Barta a hladkal si fúzy po samú bradu.

„No, počkaj, ja budem tvojím rečníkom, však sa ona zdráhať nebude, veď si ty chlapák a máš svoju výživu.“

„To si myslím, že som,“ odvetil Barta a hrdo sa vystrel.

Milota sľúbil, že mu na druhý deň príde s odkazom. Barta bol včasnejšie hore, ako iný raz, pri upratovaní sa často zastavil, v zabudlivosti si každú chvíľu zaprášenou rukou hladil fúzy, jeho sivé oči svietily akousi vnútornou radosťou. Kto vie, čo všetko preháňalo sa mu hlavou! V ten samý deň zabudol si obzreť Turkov kaftan a miesto, čo mal vyrezať srdiečko na praslici, vyrezal ho na varešku.

Odpoludnia prihrmel Milota do dvier a bez všetkých príprav vysypal mu priamo čiro-čistú pravdu na misu so slovami: „Braček — z toho mraku nebude dážď. Margita nechce ani teba, ani iného. Človek dakedy nevie, ako s tým ženským plemenom vynsť,“ končil rychtár.

„Veď som ja to vedel,“ dudral Barta a teraz si fúzy triráz otočil okolo prsta. „Oné tento — Milota, — rozumieš, nedávaj to na bubon!“ prosil po chvíľke.

„To sa rozumie. Nič si z toho nerob — pusť to po vetre,“ tešil ho Milota.

Napriek tomu tešeniu okrúcal si Barta po celé dva dni fúzy okolo prsta; len na tretí deň, keď sa pozrel do zrkadla, videl, že mu odstávajú ako dva rožníky na obe strany — a vtedy ich shladil dolu. Hladil ich celý deň a večer šiel do rychtárov. Margita stála na prídomí a sypala zrno sliepkam. Pekne ho privítala, podala mu ruku a povedala: „Ostaňme si, čo sme si!“

„No, zostaňme,“ odpovedal Barta, potriasol jej ruku a vošiel do izby. Od toho času nebolo medzi nimi o tom reči — a onedlho ani jednej babe nenapadlo, aby sa opýtala Bartu, že kedy sa bude ženiť. Každá už vopred znala jeho istú odpoveď: „Keď sa mi v kozube zahviezdi.“