Karla

Ako tie jedle v blízkej hore rok po rok o jeden výhonček povyrastú, tak rástly s roka na rok dievčence Karla a Hana. Ony si boly verné družky a v dedine ich volali „spolčatá“, lebo sa rovno šatily. Na červených sukničkách maly stužku rovnakej farby, rovnako vyšité fiertušky i pásy, i biele vienky nad čelom viazané boly tak u jednej, ako i u druhej, modrými, červenými a čiernymi perličkami vyšité. Vlasy nosily zapletené v jeden vrkoč, na ktorého konci bola slučka z červenej stužky a pri hlave druhá. Tak bývaly vystrojené, keď išly s Margitou do kostola, alebo na besedu, ale všedný deň chodily bosé, v tmavej sukničke, košielku maly s dlhými rukávcami; pod hrdlom zapínala sa košielka sponkou.

Karla už po dva roky pásla husi, čo bola pre ňu veľká radosť. Deň po deň, včas ráno, ako sa naraňajkovaly, vzala Karla pre seba i pre Hanu do kapsičky po kuse chleba, do ruky prút, Hanu za ruku a šla pustiť husi. Gágajúc vyletely husi všetky do dvora, ale akonáhle zavolala Karla: „haj, husi, haj, haj!“ slietly sa do hromádky a pekne pospolu kolísaly sa na pašu, lebo dievča to malo tak rado, keď šly jedna za druhou, ako by plátno ťahal. Keď sa na paši sišly, všetky pastierky a pastierikovia hús, bolo veselo. Spievalo sa, hralo sa na slniečko, na vodného mužíka, na úbohého vojaka,^[2] na slepú babu a iné a iné hry.

Alebo zasadli všetci do kola a najstarší pastierik, alebo pastierka, musel povedať dajakú vymysleninu. — Často prišiel medzi nich i Barta, keď sa vybral do poľa a vtedy ich obyčajne učil execírke, čomu sa chlapci veľmi radovali. Obyčajne bola i Karla pri tom, a Barta za to, že bola dievčaťom a jeho miláčkom, ju hneď povýšil na dôstojníka. Keď to však Margita počula, dostali i Barta, i Karla hodný výprask: „Veď z teba bude vetroplach, zatrolené dievča!“ karhala dcéru.

„A ty sa hraj s chlapcami a dievča mi tým nekaz!“ hovorievala Bartovi. Barta si vykrúcal fúzy a pobral sa ako obarený; ale keď prišiel druhý raz a chlapci ho prosili, aby ich cvičil, nemohol sa bez Karly zaobísť, ona bola jeho najväčším hrdinom a najvtipnejšia k tomu.

Ale nielen execírke, on ju učil i praslice vyrezávať, i varečky strúhať, čím si často dlhú chvíľu pri pasení užitočne ztrávila. — V zime chodila Karla s ostatnými školákmi do školy do Medákova, dediny, v ktorej bol kostol a škola. Táto dedina ležala za Strážou za dvoma vrškami. Často bola víchrica, často hmly, že nebolo vidieť pred seba ani na krok, ale Karla vedela tú cestu tak dobre, že by bola potrafila aj pätami napred.

Keď už nastala tretia zima, čo Karla do školy chodila, priniesla Milotová z veľkého trhu z mesta Hane dosku, na ktorej boly zaznamenané všetky písmeny, a to čierne na bielom. Nad nimi bol vymaľovaný kohút, ktorý sa Hane veľmi páčil. Dostala aj rohožovú tašku s barevnými strapcami. „Môžeš ísť do školy,“ povedala mať, keď dievčaťu dosku a ceruzku dávala, „aby si sa naučila čítať,“ a Hana si podskočila, keď počula, že bude chodiť s Karlou do školy.

Karla jej rozprávala, ako je v škole pekne, keď pán učiteľ vynde z izby, a chlapci skáču po laviciach. A ako to býva pekne, keď chlapci cestou lámu v hore chvojinu a dievčatá na nej svezú dolu. „Ale keď mňa Peter svrhne do snehu, to si naváľam zo snehu hrudy a tak mu ich sádžem po chrbte, že mu sinky naskáču,“ dokladala konečne svoje rozprávanie a Hana počúvala, a zabudla i dýchať na chvíľku, od údivu nad hrdinskými kúskami školskej mládeže.

Milotová dala Hanu pod ochranu Karle, Peter, ten už tri zimy do školy nechodil a Karla ju tiež každý deň bezpečne doviedla domov. Len raz sa jej prihodilo, že Hana spadla do stoky, cez ktorú viedla cesta a trocha si nohu pošinula. Nemohla na ňu dostúpiť. Karla ju vzala na chrbát a priniesla ju na chrbáte domov. Margita jej boľavé miesto zažehnala, položila naň čiernu masť a do rána bolo dobre.

Stalo sa, že polovic toho, čo sa cez zimu naučily, cez leto im z hlavy vyfučalo, predsa sa malá Hana po štyri zimy naučila čítať v knižke a z počtov už vedela toľko, že si už nemusela prsty na pomoc priberať, keď mala povedať, koľko je dvakráť päť. Mať povedala, že je toho dosť, že ona ani toľko nevie.

Karla vedela niečo viac; vedela čítať, písať a rátať, ba mohla čítať i cedule, čo dostával rychtár od úradu. Všetci ju obdivovali, rychtárka tvrdila, že by to dievča mohlo byť kántorom, keby bola chlapcom.

Dni ubiehaly ako vlny, dievčatá sa ani nenazdaly — a boly z nich devy, od ktorých matky už hodný kus práce vyžadovaly. I keď dedinou kráčaly, začaly sa chlapci za nimi obzerať a keď bola reč o rychtárovie Hane, už sa i to pridalo: „Komu sa tá Hana asi dostane?“

Hana bola dievčina buclatá, modrooká, milučká. O nej povedali ľudia, že sa ponáša na matku a Milotová bola vyhlásená za najkrajšiu gazdinu v dedine.

Karla nebola tak milá, ako Hana, ale kto sa raz do jej „počernej“ tvári zahľadel, tomu sa iste zapáčila. Postavu mala na jej mladosť veľmi silnú, zdalo sa, že bude väčšia a kostnatejšia, ako matka. Jej sivé oči boly čiernymi mihalnicami zatienené, taktiež čierne obočie a tmavé vlasy podobaly sa matkiným, ale po otcovi mala pekne ohnutý nos, v brade jamočku, len ústa boly trochu veľké. Predsa ju však radi videli, keď sa zasmiala a pekné svoje zúbky ukázala. Svižná bola, svižná, ako rybka a vtipná ku každej práci, takže jej bolo treba len pozreť, už vedela, odkiaľ do toho.

Jej bolo priasť ako tkať, variť, ako prať. Vedela ušiť košeľu a vedela vyšiť i fiertušku. Trávy nažala srpom — a nakosila i kosou. Obratná bola pri kosbách i pri žatve a žiadne dievča nevedelo tak dlho žať, ako ona. Hana mohla pri dojení kravám čokoľvek hovoriť, predsa jej nestály, ako keď si Karla len húkla. Slovom bola to statná dievka — a Milotová často poznamenala, keď ju pri práci pozorovala: „Toto sú Margitine požehnané ruky.“ Preto ani jej, ani Milotovi nebolo proti vôli, keď spozorovali, že Peter o ňu stojí. Také dievča je lepšie, ako kus poľa.

Margita si na svojom dievčati mnoho zakladala, v nej spočívaly všetky jej radosti a nádeja. Pokiaľ bola mladá, chránila ju, ako drahú masť — a čím bola väčšia, tým jej bola drahšia. Nejedna gazdiná si o ňu jazýčok otrela, lebo tak ako mestá i mestečká, majú i dediny svoje kmotry klebetnice — a ohováraly ju, že robí s Karlou, ako čoby bola „dcéra prokurátorova“. Bola to však u nejednej len závisť, lebo sa to už všade vedelo, že Peter má Karlu rád a že rychtárovci tomu nebránia. Peter bol pekný chlapec, syn zámožného gazdu a Karla bola predsa len želiarkina dcéra. — Preto jej to závidely a povedaly: „To len Margita zpískala, ona je rychtárkina pravá ruka.“

Veľmi sa mýlily všetky, že to od Margity pochodilo; naopak, kedykoľvek prišla reč na vydaj, vždy povedala: „Karla sa vydávať nemôže a nebude, ani za Petra, ani za kohokoľvek iného.“

„To sa zase ženám do hlavy nepratalo, prečo to, lebo to Margita nevravela len tak nadarmo. Jedného dňa sa jej Milotová opýtala: „Prosím ťa, Margita, ako to vždy vravíš, že sa Karla vydávať nebude; čo to má byť, prečo?“

„To ti ja nemôžem povedať, ani to odo mňa nežiadaj, veď ma poznáš.“

Gazdinej to predsa bolo divné; povedala to Milotovi a nahovorila ho, aby sa shováral s Petrom, čo ten tomu povie a či ho Karla rada vidí, alebo nie.

„No, Peter, povedz mi úprimne, stojíš o Karlu?“ opýtal sa Milota syna druhý deň ráno.

„Čože o to, ja by som o ňu stál, ale ona nestojí o mňa!“ odpovedal Peter mrzute.

„Mali ste už o tom reč spolu?“ skúmal gazda.

„Čo si to, otec, myslíte, aby sme si o tom rozprávali? Ona sa každému chlapcovi ponad hlavu vysmeje. Keby sa človek chcel len trošku s ňou pomilkovať, alebo ju vziať okolo pásu, je hneď ako sršeň, vletí hneď do vlasov. Tamten týždeň prišiel Burdovie Vavro ako na zálety a len preto, že nechcel hneď odísť, vyšustla mu plné vedro vody na hlavu.“

Milota sa dal do smiechu a povedal:

„Karla je trošku divá, ale až zkrotne, bude z nej dobrá žena. — Vy, chlapci, nemusíte byť taká neokrúchaná čeliadka, vďačte sa dievčatkám ružičkami a budú vás rady vidieť.“

„Ja Karlu rád vidím, ale ona nechce o tom ani počuť,“ žaloval sa Peter.

„No, len ty dočkaj času a príhody, to ostatné sa ukáže,“ tešil ho tatík.

Rychtárka myslela, že rychtár vie už všetko — a ono — vedel práve toľko, čo predtým. Vŕtalo jej to v hlave. A že o tom nemohla hovoriť ani s Margitou, ani s Karlou, posťažovala si jednej dobrej známej. Tá dobrá známa sverila to pod pokrývkou svojej známej a známa to niesla ďalej, a pomaly to vedely už všetky a všetkým to vŕtalo v hlave. Tu napadlo chytrej babe, že má Karla dajakú chybu, povedala to druhej, tá to istila tretej a tá známa priniesla rychtárke zvesť, že má Karla na tele hrozne ošklivé znamenie, a že preto ju Margita nechce vydať, aby sa Petrovi po veselí nezošklivila.

Margita nevedela o tom ani slova, keď jej to však Milotová sdelila, nahnevala sa veľmi a zvolala: „Aby čierna chodila baba!^[3] Veď to moje dievča pred nikým vody nezakalí — a ustavične im je na jazyku, ako repa pri ceste. Veď to Pán Boh najlepšie zná, čo a ako; a čím je nie, tým ju ľudia neurobia,“ nariekala Margita a plakala usedave.

„Pre to sa ty netráp, Margita; kto môže za to, keby to aj pravda bola. Človek si rozkázať nemôže — a ak sa Karla Petrovi zapáči, nebude si z toho nič robiť,“ rozhodla gazdiná.

Margita tvrdila, že má Karla telo ako kvet, ale čo to osožilo, keď gazdiná, ktorá Margite ináč všetko verila, tento ráz jej úplne prisvedčiť nechcela, lebo v tom nachodila tú najprirodzenejšiu príčinu Margitinho zdráhania proti vydaju.

Každý o tom hovoril, jeden tú chybu zveličoval, druhý zmenšoval; jeden poznamenal toto, druhý ono — a domnienkam nebolo konca-kraja.

Petra to predsa mrzelo, ale Milota mu jedného dňa povedal: „Čo ty chodíš, ako vymlátený oklep? Nič si z toho nerob, len keď je dievča zdravé, krásy sa nenaješ a babské klebety ani na koni neobídeš.“

Peter poslúchol otca a mal sa ku Karle zase tak nenútene, ako dosiaľ; ona však dobre vedela, že tým klebetám veril — a dvojnásobne ho preto pokúšala. Kedykoľvek sa k nej priblížil, povedala mu: „Boj sa, Peter, boj sa ma, lebo som znamenaná.“ A keby sa bol opovážil vziať ju okolo pásu, odstrčila ho so slovami: „Hybaj, mám hada na sebe; ak sa ma daktorý dotknete, uštipnem ho!“ Tak sa všetkým posmievala a nič si z toho nerobila, čo ľudia o nej hovorili.

Viac to mrzelo Bartu: „Veď ja, — oné tento — som predsa jej krstný otec, ja to musím vedieť. Spískaly to baby. Po ľudských žľaboch tečie kalná voda, — tá sa — oné tento — nemá piť.“

„No vieš, Barta,“ povedal Milota, keď sa raz príliš horšil, „neni toho lochu, aby nebolo pravdy trochu, dáka mrva v tom nebude. Čo je však do týchto rečí! Ak sa majú tí ľudkovia za seba dostať, stane sa to, nech si vravia, čo si vravia. Dajme tomu pokoj!“

Jediná osoba, ktorej sa tie reči ani dosť málo netkly, bola Hana. Keď sa jej dievčatá opýtaly: „Hana, ty to budeš najlepšie vedieť, povedz nám, ako je to?“ odpovedala: „A či ja viem?“

„Ale veď sa s ňou obliekaš a spíš s ňou?“

„Nespím, ani sa neobliekam. Čo mi je do toho, pre mňa nech je Karla taká, alebo taká, my ostaneme svoje.“ Konečne celá tá vec zovšednela a len zriedka kedy stala sa o tom zmienka, skoro všetci však ostali pri tej mienke, že chyba musí byť.