Karla

Bolo po žatve, pokosený bol už aj ovos a otava. Dievčatá maly plátno vybielené, perie popárané, nastaly dlhé hmlisté večery, svätý Martin prišiel na bielom koni — nastaly priadky. Gazdiná chystala sebe a služobným dievčatám konopné plátno na prádlo, mužom na letné obleky, konope na povrazy a iné. Staré ženy priadly zrebä na hrubé plátno, dievčatá nadievaly gule hebkým ľanom a spriadly ho tenuško, aby z neho tkaly tenké plátno.

Barta mal na svoje praslice dobrý odbyt. Každý chlapec, ktorý chcel darovať dievčaťu praslicu — čo platilo za verejné vyznanie lásky, — kúpil ju od Bartu, lebo ich on vedel pekne vykladať a chlapci sa čo najviac snažili zavďačiť sa peknými prasliciami.

Prvý večer priadok mal sa odbývať u rychtárov. Predvečerom sniesla Karla z pôjdu v chalupe praslicu zo slivového dreva, na ktorej boly z cínu vyložené kvietky, vtáčky, srdiečka, poprepletané inými figúrkami. Na kúžel tej praslici natočila Karla bieluškého ľanu a červenou haraskou to pekne ovinula. Koniec harasky pripla ihlicou, na ktorej bola pri vrchu ruža z červených granátov s dvoma lístkami zo žltého bľachu. Do kúdele vpichla vretienko, na špic vretienka nabodla červené jablko. Vyzeralo to veľmi pekne.

Práve si to Karla prezerala, keď Margita vošla do dvier.

„Čia je to praslica?“ opytuje sa Karly.

„Či ju neznáte, mamo? Je to tá, čo som ju cez leto zrobila.“

„Pri ktorej si fakličky pálila a oči si kazila? Ale načo si ju pre seba tak okrášlila, veď ani jedna gazdovská takej mať nebude — a ty si slúžka; to nerob, povedali by, že sa chceš povyšovať,“ napomínala matka.

„Veď ja to aj tak nerobím pre seba, dám to Hane!“

„Blázon, veď sa to ani nepatrí; chlapci sa vám vysmejú; prepusť im to,“ dohovárala matka.

„Mne sa veru ani jeden nevysmeje, ja by som sa s ním ľahko porátala. Hana dosiaľ ani jedného chlapca nemá rada, prečo by ju nevzala? A keď ju ona príjme, čo koho do toho?“

„Gazdiná má už pre ňu mladého zaťa za lubom, Tomáša Kosinovie, čo je na výmenu v Nemecku. V lete sa vráti. Ale o tom ešte nik nevie, drž si to u seba, ani Hana nemá vedieť,“ povedala Margita.

Karla ostala za chvíľku bez slova. „Aj tak jej ju dám. Ak ju nevezme, hodím ju do peci!“ zvolala a prudko schytila praslicu do ruky.

„Matička Klatovská! Ty si čím ďalej divokejšia, čo len z teba bude!“ vzdychla si Margita. Karla bežala cez dvor do gazdovstva. Hana bola práve sama v izbe — a chystala stoličky pre priadky.

„Jénunka! To je krásna praslica, kto ti ju poslal?“ opýtala sa Karly a začala s veľkou záľubou obzerať praslicu.

„Ja nechcem od nikoho praslicu — a táto tu je tvoja!“

„Od koho?“ pýtala sa Hana zvedave — a odtiahla ruku od praslici.

„Len si ju vezmi, je odo mňa. Viem, že žiadneho z chlapcov nemáš, tak som ti ju sama urobila.“

„Óh, Bože, akú radosť si mi urobila!“ zvolala Hana a oči sa jej svietily radosťou. „Takú veru žiadna mať nebude. — Ale, Karla, čo poviem, ak sa ma opýtajú, od koho je?“

„Nepovedz nič, nech hádajú. Ono to nikto neuhádne — a my sa budeme smiať,“ radila Karla.

„Ale mame to musím povedať?“

„Ako chceš.“

„Čo vy to vystrájate, to je nemožné,“ hrešila ich Milotová, ale Hanka ju uprosila — a mať sľúbila, že nikomu nepovie, len ak po priadkach.

Dievčatá sa prihrnuly na priadky. Poniektorá mala novú novučičkú praslicu, daktorá lanskú. Každá si svoju chválila. Keď Hana svoju ukázala, bolo čudovania a prezerania viac ako treba. „Od koho, od koho?“ znely otázky so všetkých strán, ale Karla povedala: „To sa nesmie vyzradiť.“ — „Veď my to uvidíme,“ riekly si dievčatá, lebo myslely, že keď prídu chlapci, zvedia hneď, od koho je.

Onedlho prišli chlapci. „Teraz sa ukáže, kto je s kým!“ myslely dievčatá.

Každý z chlapcov, ktorý tam mal svoje vyvolené dievča, sadol si alebo k nej, alebo za ňu. Ktorí žiadne milenky nemali, ostali stáť na prostred izby, utierali fakle, plietli sa pomedzi vretienka, zadávali hádky, i rozprávali — a daktorý pomohol gazdovi pri hotovení fakiel.

Ku Hane prisadla Karla a s druhej strany Peter. To bolo dievčencom i chlapcom divno, lebo mysleli na isto, že sa dozvedia, či už Hana daktorého volila. Opýtali sa Petra, ten nevedel; dievčatá spýtaly sa Karly, tá sa robila tajnou a nik sa nedopátral istoty.

A po celý večer sedela Karla pri Hane ako na stráži, takže ani jeden z chlapcov neodvážil sa prisadnúť k nej zo strachu pred Karlou, ktorá im vždy vyviedla veselý kúsok a ich pred dievčatmi zahanbila.

Prišly vianočné sviatky a priadkam bol koniec. Prostredným sviatkom začaly radovánky dievčenskou koledou.

Milotová upiekla dievčatám veľmi dobré „hnětánky“^[4] len sa tak rozsýpaly. „No, komu ich dáme?“ opýtaly sa dievčatá jedna druhej, keď im gazdiná dala po jednej pre chlapcov.

„Tak to urobíme, tvoju zjeme spolu a svoju dám Petrovi,“ rozhodla Karla.

Hana bola vždy s tým spokojná, čo Karla chcela.

Popoludní sišla sa všetka dospelá mládež na ulici a spievajúc spolu šla do Medákova.

Dievčatá malý súkenné kabátiky, na hlavách živé (červené) šatky. Deň bol krásny, ale mrzlo, len tak chrapčalo pod nohami, snehu ležalo vysoko a dediny po vrškoch rozložené, zdaly sa ako zaviate. Chlapci v snehu šantu stvárali, kĺzaly sa, dvaja vzali sebou sánky, na ktorých dievčatá dolu vrchom sánkovali; Hana viedla sa s Karlou.

„Ako je to v zime smutné!“ riekla Hana a jej oči blúdily po snehom zapadnutom kraji a po tmavozelených horách; „ani trávičky nevidno, ani vtáčika nepočuť, ani tá hora nezašumí.“

„Všetko to spí,“ dodala Karla a zatriasla jedľou pri ceste stojacou, ktorej konáre pod ťarchou snehu sa prehybovaly.

„Preto mi ani nenapadne, keď idem v zime poľom, aby som si zaspievala. Ale v lete, keď je všetko zelené, keď je v hore a na poli veselo, tak si musím voľky-nevoľky, zaspievať,“ povedala Hana.

„V lete je azda každému veselo, mne — tiež. Ale musí to byť krásne tam, kde je po celý rok teplo a leto, vieš, ako nám včera Barta spomínal o tej talianskej zemi.“

„Ja by som tam predsa nechcela bývať, čo by ma i žemľami kŕmili a do zlata odievali,“ myslela Hana.

„Ja by som rada kus sveta videla,“ odpovedala Karla.

„Vystúp hen na Panny Marie prsia a uvidíš kraj sveta!“

„To veru nie, braček. Barta mi raz povedal, že je svet hrozne ďaleký a široký, cesta je storazy tak dlhá ako do Klatov a vždy je svet a more a niet tomu konca kraja.“

„Vidíš, kam by si sa podela. Nikto by ťa neznal, ani by ti nepovedal „pozdrav Pán Boh!“ Ani si to nemysli. U nás je predsa len najkrajšie, ja by som nešla ani tamto do Pařežnice,“ rozhodovala Hana a ukázala hlavou k dedine, asi trištvrte hodiny chôdze vzdialenej.

„A čo, keby pre teba prišiel mládenec z Pařežnice?“

„Nešla by som za neho, čo by aj kľakol,“ stála Hana na svojom.

„Karla, Karla!“ zavznelo od chasy, ktorá bola už napred. „Ponáhlajte sa! Vari vás nohy bolia?“ Dievčatá pustily sa do behu za ostatnými.

V Medákove šli rovno do hostínca. Tam daly dievčatá každá svojmu vyvolenému hnětanku, on jej kúpil jabĺk a páleného; navzájom ju počastoval.

Zase sa dívali všetci, komu dá Karla a Hana hnětanku a zase sa čudovali, že Peter dostal od Karly a Hana že sa delí s Karlou a od nej že prijíma jablká. — To teda vedeli už iste, že Hana žiadneho mať nechce alebo chcieť nesmie.

Zmrákalo sa už, keď sa mládež vracala domov. Chlapci už neboli svoji — harašili, križkovali sa, hádzali po sebe snehovými guľami, slovom vystrájali fígle od výmyslu sveta.

Dievčatá shluknuté spolu v jednu hromadu, ako splašené ovečky utekaly napred; nechaly chlapcov chlapcami a daly sa pod ochranu Karly, ktorá ich viedla ako pastier — o hlavu väčšia ako ostatné.

Aj ony boly rozjarené, vesele spievaly, točily šatkami ponad hlavou, ale ani jedna nebola rozpustilá, ako chlapci. Preto ich odstránily a ktorý chcel medzi ne, toho Karla zahnala.

Ako prišli domov, musel každý a každá ísť po svojej práci. I dievčatá maly ešte mnoho vykonať prvej, než mohly ísť na odpočinok. Hana išla do svojej komôrky, Karla do chalupy ako obyčajne, lebo ona vždy pri matke spala.

„Dobrú noc, Hana! Nech ti dá Pán Boh pekný sen!“ volala Karla do oblôčka Hane, keď sa mimochodom tam zastavila.

Hana rýchlo otvorila okienko a volala Karlu k sebe: „Poď ešte troška na posiedku, nechce sa mi spať.“

„Nie, Hana, nechaj ma tu von. Mysli si, že ti prišiel chlapec na zálety.“

„Ty si blázon!“ zasmialo sa dievča; potom oprelo rameno o oblok, hlavu o dlaň a zadívalo sa v zamyslení k nebu, kde bolo hviezd, ako by ich nasial. „Pozorovala si, Karla, dnes Manku a Tomáša?“ opýtala sa družky, ktorá z nej oka nespustila.

„Ako ich nepozorovať? Oba sú pekní, jeden lepší od druhého, tí budú spolu žiť, ako sto kvetov,“ odpovedala Karla.

„To hľa, Karla, si myslím, že musí byť najväčšia radosť na svete, keď má jeden druhého tak rád, že áno?“ šepkala Hana.

„Hovorí sa: ,Kde úprimná láska, anjelov na stá‘“ odpovedala Karla.

„Oh, Karla, ja sa bojím, keď si na to pomyslím, že mňa naši dajú dakomu, koho nebudem mať rada!“ vzdychla Hana.

„Veď by si si ho nemusela vziať!“

„Ako nebrať, keď musíš rodičov poslúchať. Ja by som však umrela!“ uisťovalo dievča a z nevädzových očiek padly dve čisté slzy a zaleskly sa na zelenom machu, ktorým bolo okienko vyložené, ako dve kvapky rosy.

„Za to ty neplač, Hana,“ povedala Karla prudko a položila čelo na jej ruku. „To sa stať nesmie! To nedopustím, aby si ťa dakto vzal, koho ty rada nemáš, radšej ho zabijem. Nech mne vezmú život, len keď teba nebude nikto trápiť!“

„Oh, ja to viem, že ma ty rada vidíš,“ povedala vrúcne Hana a pohladila Karlu po čiernych vlasoch.

„Už choď spať, Hana, dobrú noc!“ vytrhla sa Karla a Hana, zvyklá prudkosti Karlinej, dala tíško dobrú noc a zavrela okienko.