Karla

Tretí deň ráno chodili chlapci po dedine; preobliekali sa všelijak a koho mohli, toho poškádlili; každá stará babka, ktorú stretli, musela si s nimi zaskočiť. „Hodne vysoko, aby konope boly dlhé,“ volali, keď v tanci vykrúcali a rozkolísali hodne vysoko, čo ako sa bránila. — Ten sa „prevrátil“ za medveďa, tamten okrútil do hrachoviny a na miesto hlavy nastoknul na drúčik veľkú repu — a iný zase behal štvornožky po zemi a chytal ľudí za nohy, slovom tropilo sa čo tropilo a čím hlúpejšie to bolo, tým to bolo vítanejšie, ako to už raz na svete býva. A to tak šlo až do noci. Večer sa staršie gazdiné vytratily, aj Margity už nebolo v hostínci. Tu si Karla prisadla k Bartovi a šepkala mu: „Krstný otec, urobte mi dačo k vôli!“

„Len vrav, — ty, — to vieš — oné tento — že by som ti aj modré s neba sniesol, keby to bolo možné.“

„To ja od vás nechcem. Ale požičajte mi od vášho bratranca šaty, ja by som sa rada preobliekla za vojaka. Ale buďte ticho.“

„Ty si malý čertík. Urobím ti to k vôli, ale aby si sa smelo pohybovala.“

„Ja sa budem smiať a žartovať až do pol noci, ako chcete, len ak mi to k vôli urobíte.“

Barta zavolal svojho príbuzného na stranu, shováral sa s ním a keď ten prisvedčil, ztratili sa obaja — a Karla tiež nenápadne opustila izbu.

Netrvalo dlho, priviedol Barta do izby vojaka a sedliackeho synka. Na sedliackeho mládenca sa hneď každý obzrel, lebo mal ostrihané vlasy; vojaka hneď nezbadali, mysleli si, že to ten Bartovie.

„Pozrite že, Jurko Bartovie je našinec!“ ozývalo sa po izbe a mládenci obstúpili prichodzích a obzerali si ich od hlavy do päty.

„Na môj pravdu, veď je to Karla!“ zvolal Peter a plesol prestrojenému dievčati po pleci.

„Ten to hneď uhádol!“ smial sa Barta. Hneď obstúpili Karlu zo všetkých strán, každý ju zvrtal, ženy a chlapi volali na ňu: „Ako by to na ňu ulial! Veru, lepšie jej pristane chlapský kabát, ako sukňa!“

„A teraz sa mi vystúpte, teraz sa zabavím ako chlap,“ zvolala Karla a lakťami robila si miesto.

„Ako že ťa budeme volať, keď si chlapec?“ opýtali sa daktorí Karly. Bola v rozpakoch. Ale vojak za sedliaka preoblečený hneď vedel rady.

„Svätá Karolina a svätý Karol, to je tak, ako by bolo jedno, povedzme, aby bol Karol!“

„Tak nech je Karol!“ prisvedčila mládež.

Karol teda ako ho za týmto nutno menovať, vzal so stola plnú sklenicu piva, pristúpil ku Hane, objal ju okolo pása, dal jej pripiť, potom zodvihol pohár nad hlavu, predstúpil pred gajdoša a začal spievať zvučným hlasom:

Ostatnú sloku opakovali chlapci po Karolovi, dudy vpadly do toho, Karol vyprázdnil pohár až na dno, privinul Hanu k boku a začali sa v kole točiť ako vretená.

„Čo na to povieš, Milotová — oné tento —“ smial sa Barta; „keby ten chlapec nebol dievča, ja by som povedal, že je to chlapec — mordionsky chlapec!“

„Tak, tak, Barta, keby nebola tetka strýc, bola by tetka, a keby nemal Barta hlavu pod viechou, neťahal by sa za nos,“ smiala sa rychtárka, keď si Barta nemohol najsť fúzy. Chcel jej dačo odseknúť, ale v tom prišiel Karol, aby vzal svoju gazdinú do tanca — a Milotová musela ísť, veď to bola maškaráda.

„No, a teraz si už všetky vykrútila, poď, zatančíme si spolu,“ povedal Peter a chytil ju za kabát.

„Chlap s chlapom tancovať, to by tak bolo, ako by jedol chlieb s chlebom,“ smial sa Karol.

„Ale choď, veď si ty nie chlap, čo sa ti aj páperie derie na brade,“ škádlil Peter.

„Peter, ta sa, aby sme sa nepochytili. Nie som Karla,“ a naklonil sa k Petrovmu uchu, šepkal mu: „Počúvni ma a maj sa okolo Barunky Jakšovie, to je dievča ako kus chleba a má ťa rada, ja to viem.“

Kým sa Peter spamätal, už držala zase Hanu okolo pása a tancovala. Hana bola, odvtedy, ako sa Karla prestrojila, ako zmámená. Vedela predsa dobre, že je to Karla, ale keď ju objala, keď jej pošepkávala: „Moja zlatá Hana, moja drahá!“ bolo jej tak divno okolo srdca, že ani nevedela, kde je a čo sa s ňou robí a hneď bledla, hneď sa zapálila ako kalina.

„Ja neviem, ako si vzala tie háby na seba, akoby mi dakto bol počaril. Svet sa so mnou krúti! To nám z očú prišlo,“ ponosovala sa Hana, keď od tanca odychovala.

„Utri sa bielou šatkou,“ radil jej Karol. Dievča poslúchlo — ale čože, akonáhle sa Karol na ňu úprimne podíval, keď jej ruku stisol, bolo zase ako prvej.

Bolo po pol noci, keď sa mládež poberala domov. Gazdovia a gazdiné boli už doma. Chlapci vyprevádzali so spevom a s muzikou dievčatá až domov. Hana a Karla maly prednosť pred všetkými, lebo ony najviac platily a okrem toho bola Hana rychtárova dcéra.

„Karol, drž si slovo!“ volal za Karlom vojak, keď boli pred rychtárovým domom.

„Zadržím!“ odpovedal Karol. — Peter ešte nešiel domov; mrzel sa na Karlu, chcel jej urobiť na truc — a išiel s Bartom.

„Hana,“ začal Karol, keď bol s Hanou vošiel do komory a posadil sa na truhlu ku nej. „Hana, povedz mi úprimne, či sa ti takto páčim, a či by si ma naozaj chcela, keby som bola skutočným chlapcom?“

„Žiadneho druhého; takto ťa rada vidím — až veľmi,“ odpovedala Hana a ovinula ruku okolo družkinho hrdla, tak, ako to predtým robievala. „Keby si bola chlapcom, nešla by som za nikoho na svete, až do smrti,“ šepkala a položila umdlenú hlavu na jej plecia.

„Sľub mi to pred Bohom, daj mi na to ruku!“ povedal Karol hlasom opravdovým. Hana ani nevedela, čo robí, držala to za žart a predsa jej nebolo do žartu. Karolov hlas jej srdce prerážal; ruku mu podala a povedala: „Sľubujem!“

„Ale sľub dodrž a čo by sa čo robilo!“ povedal Karol a privinul Hanu pevne do náručia, bozkával ju na líčko, na oči, dával jej najsladšie mená, — a dievča splácalo jeho vrúcne bozky tiež s takou vrúcnosťou.

„A teraz choď spať. Pán Boh ťa opatruj! Pamätaj na to, čo si mi sľúbila!“ S tými slovami ju konečne pustil a odbehol z komory do chalupy, kde matka spala.

Ale netrvalo dlho, vyšiel zase z chalupy von. Ešte raz prikradol sa tíško ku Haninmu oblôčku, položil hlavu na chladnú stenu a horko zaplakal. Potom sa prežehnal krížom, poobzeral sa ešte raz po gazdovstve do okola a tíško vyšiel z vrát.