Karla

Sotva začínalo brieždiť, bola Margita už na nohách. Nemala pokoja, — hrozný sen ju desil v noci — a Karla nebola na svojom lôžku. Šla sa po nej obzrieť.

V dedine zámkov na domoch nebolo, preto bolo treba len závoru odstrčiť, kľučku zodvihnúť, aby sa dostal do gazdovskej izby.

Margita šla bez prekážky. V izbe bolo ticho, v polotme videla Margita len mačiatko na peci schúlené, ktoré ako ju začulo, skočilo a začalo sa okolo nej obšmietať. Hrdličky, ktoré gazdiná držala oproti boleniu zubov, cukrovaly sa v klietke. Plátené záclony, ktoré visely od nebies veľkej postele dolu, zastieraly gazdovo lôžko, na dôkaz, že pán rychtár ešte v perinách zahrabaný odpočíva.

Mladšia slúžka sa umývala pri studni.

„Kde je Karla, nie je ešte hore?“ opýtala sa Margita.

„Neviem, Margita. Azda je s Hanou v komore.“

„Nedopusť Bože!“ zvolala ticho Margita a obrátila sa do komory. — Spalo tam dievčatko na svojej postielke, pekné dievčatko, ako by bol do perín spadol z ruže kvet.

Margita pozrela na spiacu a zašepkala: „Pán Boh ťa požehnaj!“ Vyšla z komory — Karly teda tam nebolo.

Vyšla na podvrch. Tam chrápal Peter, ako by orechy presýpal. — Karly tam nebolo. Nebola ani v maštali, ani v stodole, ani v chalupe.

„Kde ja to neopatrné dievča len najdem!“ bedákala Margita, prechádzajúc z miesta na miesto, ako bludná duša a modlila sa ruženec.

Nemohla sa dočkať a šla dievke pomôcť kravy nachovať a podojiť, — ale ako počula gazdov hlas, vošla do izby.

„Pán Boh vám daj dobré ráno! Prosím vás, kde ostalo to dievča, tá Karla? Veď ju hľadám ako ihlu.“

„Bola si pri Hane?“

„Bola; niet tam mimo Hany ani škriatka.“

„Možno, že ostala pri Bartovi; ten sa radoval, keď sa mu preobliekla za vojaka! Ale čo je pravda, to je pravda, že to bol pekný chlapec!“ rozprával Milota a vyťahoval sa až do povaly.

„Čo to hovoríš, gazdíčko, kto že je chlapec, čo že to povedal Barta?“ vypytovala sa Margita od strachu až bledá.

„No, Bartovie vojak požičal Karle svoje šaty a Karla bola hotový chlapec.“

„Nešťastná osoba!“ Kto jej to len spískal!“ bedákala Margita.

„Čože sa ti robí, Margita, je v tom dačo zlého? Karle to pristalo, každý tvrdil, že je podarený chlapec — a Barta hovoril, že nebožtík Drahoň —“

„Čože, čo nebožtík?“ zvolala Margita všetka pomätená; „vari sa aj jemu zjavil a povedal mu; ale nie — on, ten chlapec to sám, on sa mu sveril — och, ja nešťastná osoba, to je trest Boží na mňa!“ bedákala Margita a zalamovala rukami.

Milotovci stáli ako pred zázrakom. „Aký chlapec, Margita, či balušíš, či ti je nie dobre?“ opýtala sa jej rychtárka.

„On nemá v hrobe pokoja, prehrešili sme sa proti Pánu Bohu, tlačí ho svedomie a mne to nedá spať. Ale čo si počnem, oni mi ho odoberú — on mi tam umrie!“

Rychtárka bledla. Rychtár však chytil Margitu za plecia a potriasol ju: „Hovor tak, aby ti človek rozumel, čo sa stalo?“

„Odpusťte mne, ľudkovia — poraďte mi — ja neviem, čo počať — Karla je nie dievča, ale chlapec!“ zvolala Margita, zakryla si oči a pustila sa do plaču.

Rychtár a rychtárka ostali ako omráčení.

„Ale osoba, veď je to vec neslýchaná, to ani nemôže byť! Ako sa to stalo?“ opýtal sa Milota.

„Poviem vám, ako,“ oddýchla si Margita, akoby jej veľká ťarcha spadla so srdca. Potom rozprávala: „Viete, ako sa môj nebožtík trápil, že musí byť vojakom, čo som ja preto horkých sĺz vyliala! Ani sme toho prvého chlapca neoplakali ako náleží, preto že bol chlapec. Prosili sme Pána Boha, keď som bola v druhom stave, aby nám dal dievča. Ale On inak usúdil, bol chlapec. Tu sme sa proti Pánu Bohu prehrešili. Aby sme ho ochránili od vojenského stavu, oklamali sme dobrých ľudí, že je dievča. Ale Pán Boh sa nedá oklamať. Drahoň zomrel. To dievča — chcem povedať ten chlapec bol moja jediná radosť. Bola som bedlivá naň, aby jeho rod nevyšiel na javo. Ani Barta nemal zdania. Ako viete, až na tie klebety, sa mi to podarilo. Kým bol chlapec mladý, bolo dobre, ale ako prichodil do rokov, ho vždy viac premáhala chlapecká prirodzenosť a len mojím slzám sa dal obmäkčiť, že mlčal. Ja som ho prosila: „Len buď trpezlivý, len do tedy, kým ti minú právne roky, ináče neujdeš vojenskému stavu! Potom nám už Pán Boh pomôže!“ Ale on bol čím ďalej smutnejší — a vždy mi vyčítal: „Vidíte, mamo, musia ísť aj iní a vrátia sa, prečo by som ja nešiel a bol ako druhý, nebojte sa o mňa!“ Ale ja som sa nemohla odhodlať. Od istého času zjavoval sa mi Drahoň každú noc, videla som ho vždy smutného a to ma vo dne, v noci trápilo. Rozmýšľala som, že vari je to predsa len hriech, že sme to nemali urobiť; v nedeľu, keď pán farár kázal, že Boh tresce človeka, ktorý sa chce zákonom Božím protiviť, prechodil ma mráz — a nemala som nikde pokoja. Umienila som si ísť dnes ku svätej spovedi a s pánom farárom sa poradiť. Pán Boh to však inak rozsúdil a priviedol na javo. — Len kto to Bartovi povedal, či chlapec sám?“

„Nemyslím, že Barta o tom vie, to bola náhoda; Pán Boh ti zplietol kolieska, Margita, ty sama si sa podriekla.“

„Nech je tak. Budem mať pokoj a duša môjho muža tiež. Dnes v noci sa mi ukázal medzi dvanástou a jednou hodinou, videla som ho stáť pred sebou, ako vás vidím, ale ako v hmle. Ale to som dobre videla, že mal vojenské šaty — a bol ako mladý, lenže bol smutný. Ja som sa nemohla ani hnúť — a mohla by som na to umreť, že som nespala. Chcel mi urobiť kríž, ale v tom zaspieval kohút a všetko sa ztratilo. Modlila som sa do božieho rána.“

Kým to rozprávala, bolo i na dvore živo. Peter prišiel do izby, aj Hana, ale Karla neprišla.

„Kde je Karla?“ opýtala sa Milotová, keď videli, že dosiaľ neide.

„A kdeže by bola?“ odtušil Peter. „Šla s Hanou domov a viacej som ju nevidel.“

„Ja som ju videl po jednej z polnoci,“ oznamoval paholok. „Stála s Bartovie vojakom pred Bartovou chalupou.“

„S kým že stála? To si iste mal vlčiu tmu, viď?“ okríkol ho Peter.

„Nuž, keď vlčiu tmu, tak ty to lepšie vieš,“ šomral chasník.

„Hybaj, Jurko, bež k Bartovi a opýtaj sa, či je tam Karla,“ rozkázal Milota sluhovi a ten hneď šiel.

„No, Peter, nemáš sa prečo dopalovať. S Karlou je ameň. Karla je chlap, ako ty a ja,“ povedal gazda synovi.

Peter nerozumel hneď, ale otec mu krátko všetko vysvetlil.

Hana však hneď rozumela. Ono sa jej celú noc snívalo o Karlovi — a keď sa ráno prebudila, počula ešte jeho dojímavý hlas, cítila jeho bozky; a skoro v slzách si šepkala: „Keby to bola pravda!“ Ona hneď rozumela, hneď verila!

„No, ztratil som nevestu, ale našiel hodného kamaráta,“ povedal Peter odhodlane.

„Dobre tak, syn môj!“ prisvedčil gazda.

Hana však skryla tvár do zásterky a plakala.

„No, prečo plačeš, Hana?“ opýtala sa jej mať a pozrela jej do tváre. Iste uhádla, čo sa v dcérinej duši deje, lebo povedala neobyčajne jemným hlasom: „No, utíš sa, dievča, ja som ztratila dcéru, ty družku, ale otec má o jedného syna viac. Však sa to vyrovná. Nateraz máme o jedny robotné ruky menej, musíme si popilňovať. Poď, Hana, dúškom do chystania raňajok pre čeľad!“ S tými slovami vzala gazdiná dievča za ruku a vyviedla z izby.

Práve prichodil aj parobok od Bartu. Barta odišiel s vojakom a s Karlou v noci do Kdýne, druhý Barta že ich viezol, ale že sa okolo ôsmej vráti.

Zpráva tá vrhla Margitu zase do plaču a nariekania; Milota mal dosť práce, kým ju upokojil.

Ledva sa dočkali ôsmej hodiny. Peter šiel na cestu vyzerať. Barta držal slovo: prišli, ale bez Karly. Celou cestou si i hladil i točil fúzy, bol omrzlý a šomral: „K čomu sme to pristrčili!?“ Keď videl Petra, všetok bledol. Ale Peter šiel hneď k nemu, opýtal sa na Karla a rozprával, čo sa medzitým doma prihodilo.

„Ako by si mi, chlapče, hlavu smyl!“ zaradoval sa Barta a so srdcom oveľa, ľahším ponáhľal sa k rychtárovi.

„No — oné tento — kmotra,“ začal medzi dvermi, „je tuto šľakovitá mýlka, — len keby som ja to bol skorej vedel, ale už sa stalo. Karla, — či nie, Karol ťa i tuto všetkých domácich na stokrát pozdravuje. Máš mu odpustiť, ale že to už nemohol pretrpeť. Aby si nenariekala, ale aby si sa modlila za neho, aby mu Pán Boh dal v zdraví sa navrátiť. Už ide priamo k Prahe k pánu nadporučíkovi, — oné tento — a odovzdá sa sám.“

Margita síce vedela, že to inak už nebude, predsa pustila sa do žalostného plaču.

„Už neplač, — oné tento — Karol dobre spravil. Krstný otec sa ho zaujme a bude kapráľom. Nič sa ty oň netráp, execírke som ho naučil a to je to najhoršie. — Aby som nezabudol, i to ti mám povedať, že bol Karol pri tebe, v noci. A — oné tento — ty, Peter, máš pamätať na Báru — a tebe, Hana, posiela toto — máš pamätať na to, čo si sľúbila.“ Pri tom vytiahol z kapsy červený ručníček a podal ho Hane — bol v ňom Karlín pás a vienok, ktorý nosila.

Hana plakala, až jej srdce usedalo.

„No, poručme to Pánu Bohu, on najlepšie vie, čo komu svedčí. Na jar, ak Pán Boh dá zdravie, pôjdeme do Prahy, Margita, — a obzreme sa po našom vojakovi. Teraz rezko do práce — a do kostola, máme popolec!“ rozkázal Milota a všetci poslušne šli po svojej práci, i Margita, aby prevzala službu dcérinu.

Keď sa to roznieslo po dedine, svedčily si kmotry klebetnice: „Veď sme my to vedely, že je v tom dajaká chyba!“