V zátiší horskom

„Kvart po kráľa v adutoch a dosť!“ zkríknul naradovaný starý pán Karol Zábrežný a nachýliac sa k premoženému súperovi, pozrel mu na tabelky, zasmial sa a vidiac, že tento nemá ani 250, víťazno zvolal: „teda v Dublíne, Ľudo, v Dublíne, hm, pekné mesto. Hahaha, Miluška, poď len sem, poď, a podívaj sa, ako sa sused Skalný hanbí!“

Oslovená — domáca pani — zamestknaná pred podlubníkom na kvetných hradách, prišla dnu a vidiac, že sa smiech týka hosťa, ktorý v rýchlosti nevie si poradiť kam z blata, polovic vážno, polovic žartom zastala sa premoženého.

„Karol, daj pozor na zadné kolesá, ešte si ani ty nepreskočil; sused ti to vráti, však beztak sa tebe málokedy podarí víťaziť.“

„Mulier taceat in ecclesia — žienka,“ bráni sa Karol; „po slovensky to toľko znamená, aby sa ti páčilo domov a aby si nám od Katy poslala skleničku vína a zákusku. Zaslúžili sme si to po toľkej práci. Sused, chudák, sa toť celý uparil,“ doložil so smiechom.

Na protivnej strane stolíka sediaci muž, patrno zahanbený svojou porážkou, žmurkal očima, hniezdil sa na lavici, žmolil sirku medzi prstami a robil tak, jakoby sa bol usmieval. Bolo patrno, že ho mrzí prehraná partia, no nevedel sa nijako vynajsť a nejakým spôsobným žartom urvať pôdu pod nohama svojho protivníka. Dnes však to neišlo. Šťastný protivník si ľahodil v smiechu, kým Kata nepoložila na stôl víno a zákusku. Starí páni si naliali, zakúsli.

„Už prišli ľudia z poľa — Kata?“ pýtal sa Zábrežný.

„Ešte nie, pán urodzený,“ odvetilo dievča, vzalo zo stolu pozostatky a odišlo do domu.

Zapáliac si na fajky vyšli zadnými záhradnými dvierkami do svobodna.

Dedinka Kovalov mala romantický vidiek; naše slovenské kraje sú voskrz pekné, bohaté na malebné prírodné útvary, no Kovalov vynikal v každom ohľade.

Na úpätí bujného jedlinou porastlého pohoria, v kotline starých vrchov, na miernej, vlnistej dolinke strely sa malé úhľadné domky; tam diaľ na východ vidno bolo priestrannú roveň končiť sa na pätách modrastého okružia hôr. Ovocné sady zakrývaly byty a chalúpky natoľko, že cudzinec, ktorý cestou Kovalova sa dotknul, krom skromnej vážičky a dvoch zemanskych dvorcov — majiteľov jich sme už bežno poznali — z diaľky nevidel nič, krom massy bujnej, Kovalov otáčajúcej zelene.

Vieska ináč nemenila svoje konservatívne rúcho. Dym rušňa neočadil jej pohádky, spevy rástly po kvetných stráňach. Podania starootcovské vštepovali starí z ľudu po nedeliach mládeži pod lipami a míňal sa deň za dňom, mesiac za mesiacom, rok za rokom. Mĺčkom, jak len poškrabovanie sa za uchom do povahy nevezmeme, platil sedliačik z roka na rok rastúce dane, bez slova prijímal maďarské prípisy. Na obecnom špiku pásol sa vykrmený žid a jeho štrnásťčlenová rodina, písal dvojitou kriedou, skupoval, čo sa odpredať len dalo atď. Slovom, šlo to v Kovalove tak, jako to rad radom po našich slovenských obcach vídame.

Karol Zábrežný a Ľudovít Skalný boli majiteľmi objemných zemanskych inškripcií. Jich obydlia stály za potokom, dedinku na dve strany rozdelujúcim. Skalného dvorec ležal na dostrelenie nahor, Zábrežný, ten býval niže, takmer v prostred viesky.

Sú starí priatelia, no veď jejich bližšia známosť nenie dnešná. Spolu rástli, spolu žili časy detinstva a jich otcovia spolu jich vozievali po blatnatých cestách do školy, spolu trávili prázdniny a neskôr sa chystali na vysoké školy do sídelného mesta. Lež človek mieni a Pánboh mení. Karolov otec zomrel a on sa chytil pluha, Skalný zas zaprášené paragrafy zamenil jasnou šabľou a stal sa husárom. Každý svojou pošiel stranou. Zvonku lesklý vojenský život rýchlo zunoval sa nestálemu mladíkovi, no nahnevaný prísny otec ztiahol s neho ruku a ponechal ho svojmu osudu. Minuly roky, on doviedol to až na kapitáňa. Lež tu už bolo určené, že až potiaľ a nie ďalej. Horkokrevná letora zahnala ho do osýdel švárnej syreny, on žiadal za prepustenie a pustil sa s ňou svetom. Peniažky sa míňaly a on jednoho dňa zbadal, že jeho tobolka zmizla a syrena uskočila s bohatým baronom v šíry svet. Čierne myšlienky zaľahly mu modzgom a on na zlom lámal si hlavu. Tu jako strážny anjel objavila sa mu vľúdna otcovská tvár a on prestrašený odhodil revolver na bok a s predsavzatím, že vráti otcovi syna, navrátil sa do peknej domoviny svojej. Otec, už starík, so zšedivelou hlavou a so slzou v oku vítal syna; odpustenie kynulo mu z vetchej tváre. Dom bol pustý; sestra jeho vydala sa ďaleko, a matka, dobrá matka, tá išla ešte ďalej; videl už len jej chladný hrob. Slzy obmyly staré chyby a on znovuzrodený venoval sa celou silou novému povolaniu svojmu — gazdovstvu. Na naliehanie otcovo sa oženil a žil život tichý, pokojný, no spoločná radosť netrvala dlho. Dobrá žena po roku zomrela a za ňou šiel i mesačný syn. Starký otec tiež nezostal dlho na zemi, odobral sa na večnosť. Zbavený tak najbližších srdcu svojmu trúdil sa dlho v smútku; netešilo ho nič, počal sa strániť ľudí a hľadal samotu. Dom Zábrežných odvykol krokom jeho, on obchádzal i priateľov a zahĺbil sa sám do seba. No vďaka úprimnému citu Zábrežného, zmenilo sa to všetko po čase. On vedel pojať krušné položenie priateľovo a zasadil sa za to, aby vymazal z mysle jeho všetky tie čierne škvrny, ktoré tam bôľne udalosti zaznačily, a podarilo sa to. Čas, dobrý lekár, prispel ku pomoci a Skalný začal pomaly okrievať. Oddal sa s celým duchom hospodárstvu, chodníky k susedovi tratily z trávy, dávna príchylnosť obživla, návštevy zhustly, zovšednely, a na minulé bôľne zpomienky zostala zbožná pamiatka. Dnes, po rokoch, stoja veci tak, že nemine dňa, žeby jeden ku druhému nenakukol. Obchádzajú spolu svoje role, kritisujú, zamieňajú myšlienky a tak míňa sa čas. Jich pozemky ležia v hromade: každým dňom vidno dvoch ešte čerstvých staríkov medzi bujnou úrodou sa prechodiť. Nenapadne sa na tom nikomu počudovať; trvá to už roky, ľud už privykol tomu a sedliačik prejdúc okolo s pozdravom, vtedy len by sa opýtal sám seba, že prečo to, keďby pán urodzený samotný vyšiel do poľa.

Karola Zábrežného domácnosť bola veselšia, živšia; vedúc život rodinný, mal komu žiť. Stopy pokojnejšieho života bolo poznať na ňom. Pri boku mu stála dobrá žena; ona bola strážnym anjelom jeho; láskou rozháňala rodinné chmáry a sdielala starosti, radosti rovno na poly. Kruh rodinný doplňovala 18-ročná dcéra, Milka, ktorá už rok baví sa u tetky v diaľnom meste. Rodičia ju v tieto dni čakajú. Otec sa raduje príchodu svojej jedináčky, a matka, kedy len stihne pomysleť, vždy dumá o nej. Celá je zvedavá, jako to jej dievča dospelo, a jako u našich chlebových mamičiek býva, v márnejších okamihoch napadne ju myšlienka, či je krajšia, čo jej nieto v dome.

Poniže Kovalova, od hradskej cesty na pravý bok upútajú zrak takmer rovnako veľké, bujným požehnaním odené nivy. Pokračovanie jich tiahne sa až po vrškovitú vyvýšeninu a tratí tam svoju podobu. Sú to pozemky Zábrežného a Skalného. Na širokých tablach vlní sa poľná úroda. Jedna krajšia nad druhú a dá tušiť na bystrý dohľad vedenia hospodárstva. V diaľke bujná hora.

Medzi bujným klásim bohatej raži vidíme Zábrežného so Skalným. Chviľkou postoja, chviľkou zas pokročia úzkou pešinkou pár krokov jeden za druhým. Jak sa dá súdiť z pohybov, vedú živý rozhovor medzi sebou. Je to jich každodenným zamestknaním. Koľkoráz slnko ukáže milú tvár, toľkoráz vidno jich na poli. Predmety okolo nich vždy tie isté a predsa k rozhovoru látky dosť. Oekonom vidí na svojich roľach, na svojej úrode vždy niečo nového. Tu príde po ruke kvet, nemilosrdná analysa zbaví ho strojného šatu, tam tvoriace sa na steble buňky, hneď na to pôda a tak to ide rad radom až do nekonečna. Koho by aj nezaujímalo to tajemné, no predsa možné prelínanie životných šťavín, process pretvarov nerastných? Súladný vývin čiastky k celku, architektonická smelosť zrastu, to všetko budí obdiv pozorovateľa. Tu i pre poeta látky dosť.

Na malé dostrelenie vpred sušila veselá družina seno. Sympaticky vyníma sa z diale chlpec robotníkov. Kedy-tedy zavznela krátka pieseňka, na to veselé „íchuchú“ a zas to išlo v starej koľaji. Susedi sa pomaly približovali, no na dobrej vôli nechýbalo.

„Len sa s chuťou do toho, šuhajci, musíme to mať doma ešte dnes. Ty, Marča, uviješ veniec a podperíš predný pár volov a so spevom pôjdeme domov. Večer – no, o tom potom, len musím byť s vami spokojným.“

Mládež sa naradovala, hybko vrtel sa jedenkaždý okolo hrablí a robota šla od ruky jako po masle.

Konča lúky na ľavo pri chodníku dvíhal sa malý pahorok. Tri lipky podávajú čerstvý chlad a hustý trávnik núti k odpočinku. Pod pňami vyviera čistý pramienok; pokračovanie jeho mizne v okolných lúkach.

Susedi si sadli, obnažili hlavy a plnými pľúcami dýchali korenistý prívan priateľského vetru.

Pred nimi šíre tably osenia vlnia sa čo massa tmavých vôd, v diali mohutné hory svierajú voľný obzor a nad tým modrá obloha skvie sa v nádhernom jednobarví a sadnúc na mohutné reťazie vrchov objíme vesmír celého kraja, podá výzor bezhraničnej nekonečnosti, v ktorej voľný duch tak rád dostáva krýdlo orla a smelá myšlienka rodí túžby po vyššom.

Starí boli v rozmluve; rodinné pomery, domáce krby, okolie, to všetko podá na jazyk myšlienku i nudnému dedincovi.

„Pozri, Karol, tie naše roľky, jako vplývajú v jeden celok; keďby som mal tak syna, jako by to svedčalo, keďby sme tie medze zarovnali švagorstvom.“

Zábrežný sa zasmial; vidno bolo na ňom, žeby mu to nebolo proti vôli.

„Ale kto to hen tam ide?“ pokračoval Skalný, ukazujúc Zábrežnému postavu, medzi vyklasenou oziminou ku nim kráčajúcu.

„Asnáď nejaký známy z mesta,“ prehodil oslovený a díval sa medzi bujnú raž.

Zpomedzi obilia vystúpila interessantného zovňajšku postava, smerujúca rovno k nim.

„Dobrý večer, pánovia,“ pozdravoval príchodzí. Som Miroš Dubický, z privátnych a zdravotných príčin tourista. Zabral som sa v tieto kraje, mám tu mať ujca. Dľa návodu v meste mi daného táto vieska má byť Kovalovom. Poslúžte mi, prosím, pánovia, či dobre chodím?“

„To si ty, Miroš môj?“ zkríkne prekvapený Skalný. „Poď sem, nech ťa objímem, – ja som tvojím ujcom. Čo tak neskoro chodíš? už som bol v domnení, že ani neprijdeš. No pristúp bližšie, synak, či ťa ešte poznám. Už viac ako dvadsať rokov tomu, čo som ťa nevidel, bol si vtedy malým chlapcom. No časy utekajú; ty si vyrástol, ja ošedivel. Tak to ide. Sadni a odpočiň si. Si trochu bľadý,“ pokračuje dívajúc sa mu do očú; „inu, teda nemoc. No však u nás ostrého povetria dosť, čerstvej vody a salašov tiež nechybí a tak ujde sa i telu i duši.“

Miroš sadol.

„Tento pán je môj dobrý priateľ, sused. On ti bude druhým ujcom. Keď sa lepšie obznáte, odporúčam ti do pozornosti jeho knižnicu, lebo ti to z očú vyzerá, že sa s podobnými pletkami zaoberáš. U mňa najdeš len staré pozostatky starootcovského haraburdia a pár tých pamiatok z vojančiny. Ja sa kníh vôbec bojím.“

Miroš sa poklonil; Zábrežný pevným pohľadom premeral mladého človeka, podal mu ruku a preriekol: „vítajte!“

Slnko už nížilo sa nad hrebeňom vrchov. Na protivno ležiacich mohutných skalách oprely sa paprsky jeho a zahraly si na smelých žulách purpurovým nádechom bariev. Vysoké lúčiny znely trávnicami, jich nápev hlbokými kotlinami a tratil sa v hustých horách. Na lukách aromatická vôňa poľných kvetín, nad horou more zlatých bleskov, na vrchoch dumná trávnica, na roľach tichý ševel černavých klasov: či môže byť niečo krajšieho, na vnímavého ducha mohutnejšie účinkovať mohúceho, než velebný zjav tento?

Starí stali a brali sa jeden po druhom úzkou pešinkou k dedinke. Miroš jich ticho nasledoval.

Na dedinskej väžičke práve zvonili vesper, keď prichádzali k vieske. Zábrežný sa odrazil a Miroš s ujcom stúpali ďalej.

„A kde tvoja batožina, Miroš,“ pýtal sa Skalný.

„Nechal som ju v meste, ujček, príde za mnou,“ odpovedal Dubický, obracajúc sa na mostok, spojujúci Skalného dvorec s obchodnou cestou.