V zátiší horskom

Nastal daždivý, pošmúrny čas; veľké kvapky dažďové padajú na soschnutú pôdu a vlhké, ťažké

povetrie tlačí rozparenú zem. U Skalných služobná chasa utiekla pred dažďom z poľa domov

a dvor živšie zašumel než v obyčajný robotný deň. Miroš mešká v izbe. Neschodná chvíľa

zamedzila mu vychádzku do svobodna a on zamestknáva sa usporadovaním herbariumu. Potom

sadol za klavír a počal hrať fantasiu.

V okne zjavila sa hlava. Skalný sa díval dnu. Miroš sedel pri klavíre, tak skladno tiekly zvuky

stroja, že milo bolo načúvať.

„Mirko!“

Miroš sa obzrel; vstal.

„Čo sa vám páči, ujko?“ pýtal sa.

„Dostali sme hosťa. Prekopný prišiel.“

Miroš šiel privítať priateľa.

Medzi rozhovorom zavítal podvečer. Zábrežný sobral hosťov ku sebe.

„Prišiel som vám pomôcť opatriť vaše poľné kvety,“ riekol Prekopný k Milke; „myslím, že ma zajtrá upotrebíte pri polievaní kvetnatých hriadok?“

„S preminutím taxy?“ pýtala sa Milka.

„Toho by sa mi ťažko prišlo zriecť. Dobre vykonaná práca zaslúži svojej odmeny, a zvlášte vtedy, keď máme na ňu trochu historického práva.“

Milka sa usmiala. Prekopný ešte čo jurát pomáhaval niekdy dvanásťročnej Milke pri polievaní kvetov. Za mzdu mal vždy vyhradenú malú kytku.

Prekopný stál s domovom Zábrežného v priateľskom pomere. Starý Zábrežný bol dobre známy už jeho otcom a tento pomer prešiel pozdejšie i na syna. Domáci pán sveroval mu všetky svoje dôležitejšie záležitosti. Prekopný zas lnul ku starému pánovi úctou, ktorou sa chováme k šedinám; ctil si v ňom čistý charakter a priateľa svojho otca.

Medzi besedníkov zasadla i matka. Prekopný zblížil sa ku stolíku a pozoroval priebeh hry starých pánov.

„Vaša kniha ma dobre bavila, pane Dubický, nebanujem za časom; len niektoré výrazy sú priťažké. Čakala som vás predčitovať, vy ste neprišiel; váš sľub?“

„Bol som pútaný k izbe; môj neduh prudšie sa hlásil k právu. Keď trochu pookrejem, bude mi to milým zadosťučinením, keď moje služby prijmete.“

Bľadá tvár, prislabý hlas potvrdzovaly tvrdenie Mirošove. Milka sa hlbšie pozrela mu do očú; tvár jej zračila dumu.

„Kedy zavítajú k vám čakaní touristi?“ pýtal sa Miroš po chvíli.

„Majú prísť v tieto dni; strojíme sa na „Jeleniu“. Ja sa už vopred teším peknej vychádzke.“

„I ja som priateľom spoločných výletov; jestli ma len nemoc neupúta, pridružím sa i ja.“

„Chýbali by ste nám;“ Milka sa zapýrila.

„Pane Prekopný!“ volala na to, „poďte bližej k nám, potrebujeme vás, máme v úmysle vyletieť na „Jeleniu“. Však prijdete?“

„Veľmi rád,“ sľuboval pravotár, „a privediem so sebou i niektorých veselých šuhajov z mesta; aby ale bolo zastúpené v hojnom počte i pekné pohlavie, to vaša starosť.“

Prekopného odvolali k stolíku za smierčieho sudcu; pri okne snuli plány ďalej. Rozhovor bol živý.

Osobnosť Milky čím diaľ tým viac pútala pozornosť Mirošovú. Bystré myšlienky, pútavý zjav dievčaťa budil v ňom myšlienky i o samote a nútil ho, aby sa s ňou zaoberal. Jeho cieľ bol vrátiť

svojeti devu, devu s vysokými túžbami, horlivým citom a peknými ideami. „Musíme ju zpät dobyť,“ dumal sám o sebe, „musí byť našou.“ Jeho slová vo vážnejšom rozhovore smerovaly k cieľu tomuto, a on kde len mohol zaobalil duchovný svet svoj v pel poetického – deve prístupnejšieho – pochopu. Prvý pokus s knihami sa podaril. Umienil si pokračovať. K Schillerovi sa pridružil Sládkovič, maďarské diela paralysoval Pauliny, Žello, Kalinčák. V príhodných dobách vzal sám knihu do ruky a predčitoval. Milka ho viacráz pretrhla, neznáme jej boly niektoré výrazy, tam zas bystrú myšlienku bolo treba zkrotiť úzdou širšieho vysvetlenia. Pri podobných príležitosťach vyvinula sa medzi mladýma ľuďma výmena myšlienok vzletná, vysoko povznesená nad hrudu zeme. Rozhovor stával sa intímnym, vrelým.

„Jak zduchovnelá jej tvár, jak hlbký, ideálny plápol jej očú,“ dumal, keď v myšlienkach pohrúžený vstával od stolíka a podával jej ruku na rozchodnú. Lež časom o samote čierne myšlienky zaľahly ma hlavou. Obraz za obrazom striedal sa v rozbúrenej mysli a dlhý zápas končil sa v zdanlivom utíšení.

„Vrátim národu jednu bytnosť, ktorej padne hlavná úloha v kruhu rodinnom,“ dokladal v podobných okamihoch. Povolanie ženy zjavilo sa mu v celej veľkosti, a on, nehľadiac na svoj neduh, — ktorý zakazoval každé napnutie ducha, — zatajil boľasť a celým nadšeným srdcom hodil sa na pole svojich vidín. Samota, ktorú predtým sám hľadával, dnes neukojila jeho ducha. Bol jaksi roztržitým, cítil prázdnotu sám v sebe. Jeho myšlienky boly upútané v kruh peknej devy a on nevedel dať vývod sám sebe. V samote ťažké dumy sadaly mu na čelo.

„Zanedbávate svoju žiačku,“ odpovedala Milka s milou výčitkou na pozdrav Dubického, keď večer s ujcom prišiel k Zábrežným.

„Zdržoval som sa v meste na porade u lekára. Ostatne ja som učiteľom slabým, jazyk ďaleko viazne za myšlienkou a ťažko sa dvíha za vzletom mysle vašej.“

„To poklona,“ rieklo dievča; hlas jej znel pritušeno.

Miroš sa zadíval, nevedel, kam cieli poznámka.

„Hovorím pravdu,“ odvetil priamym hlasom. „Ja porúchanec, chrlák, vy v rozvitku svojho jara. Vaše slnko v zenite, životodárne sú jeho lúče. Nadomnou žmurká kahan s málo olejom; váš vzlet nehatený, voľný; mne dal osud olovenné krýdla a čiernu predtuchu. Vy máte cestu hladkú až po jasné hviezdy na nebi. Ja si žiadam búrne strasenie, vznešený, mohutný boj! Duch môj túži po krútňavách a nebezpečenstvách, no telo, to biedne telo káže na posteľ.“

V očach Milky bolo poznať následok smutných slov šuhaja; na čelo jej vystúpil obláčok bôľu.

„Pošmúrno hľadíte pred seba; vy muž, ja slabá žena. Vám svet voľný, svobodný, ja som odkázaná svojím určením na varečku a štyri studené steny hnilého pokoja. Jak miznú tie sny pred prosou sveta! Kde vzdušné zámky, jasné preludy? Jak úzky priestor pre ženu v živote, v národe!“

Slovo toto prvýraz zkrslo v ústach devy. Miroš okom srdca díval sa na ňu. Tvár jej silno prezradzovala vnútorné rozčulenie. Na mladíkovej tvári zjasal sa odblesk radosti. Významne mäkšie znely slová jeho.

„Nie, nie, Milka“ – teda len „Milka?“ podumala deva – „vy prihlboko, skoro závratno chápete výšku svojho povolania. Vám nie boj, no modlitba, nie búrne, drsné výjavy a tekavý zápas rozzúrených živlov, no tiché, na kruh užšieho účinkovania požehnanie sypúce povolanie dano v údel. Láva divých náruživostí ďaleko nech je od vás. Vy búry žitia zažehnávajte modlitbou, pre vás nie pritká boľasť rany, vy len obväzujte, miernite žhavý oheň utrpenia… Váš úkol doplnený, svedomie čisté – jasné.“

Miroš sa rozhorlil; reč jeho tiekla prúdom citu, v očach mu zbĺkol oheň svätého nadšenia, na líca sadol rumeň jarkého, skoro nezdravistého zápalu. Pod dojmami bohatých citov stál tu zduchovnelý, čistý, a díval sa na devu, ktorá máličko rozovrela ružovú pernu a zatajila v sebe dýchanie.

Rozmluva viazla; Milka sedela ticho, bez slova. Na tvári jej bolo znať odblesk hlbokého, vnútorného otrasenia. Miloš stál niečo nahrbený. Jeho reč pozbyla zvuku, znela tupo, poryvisto, bôľne city ovládly jeho srdcom. Čo kedysi len v snoch prišlo mu na um, čo len v predtuche bolo predmetom jeho myšlienok, to jasno stálo pred ním. Tá nekonečná slasť i mocný bôľ, ten súlad duše a búrlivý nepokoj útrob preháňaly sa v duši jeho a on s nevypovedano veľkým bôľom sledoval desnými predstavami zakalené city. Duša jeho zalkala žeravým žiaľom.

Tichý večierok tam von… Plný mesiac svieti z oblohy a skvelý jas hviezd venčí trasľavým jagotom tichosť pozdných hodín. Dubický dumá vo svojej izbe; je smutný. Sen nejde a viečka, ťažké myšlienky búria ubolenou hlavou. Časom zašumí izbou prsný kašel, cez otvorený oblok vniká do chyže večerný chlad. Nočná lišaj zablúdila do chyže a trepe temnými peruťami o vrchné table.

Tú lišaj volajú ľudia smrťou.

Na pokojnom nebi rodilo sa čisté ráno. Slnko vykuklo zpoza hôr a vrcholce hôľ obliate boly purpurom rannej žiary. Veselí pasáci tihli hore dedinou na hole; vieska pomaly ožívala.

U Skalných a Zábrežných ide to podobne širším tokom. Výletníci dorazili a stroja sa zahájiť výlet na „Jeleniu“. Spoločnosť pohla sa na vozoch až pod vrch a odtiaľ potom pešmo na miesto.

Prekopný dostavil sa. Spoločníci jeho v sprievode dám a starších boli na predku, on tvoril s chorľavým Mirošom pozadie. Cez úzku, jarkovitú dolinu brali sa nahor. „Jelenia“ vypínala sa smelo, majestátne. Miroš s Prekopným napredovali pomály, prední ďaleko nechali dvoch, medzi sebou v dôvernom rozhovore pohrúžených mladíkov.

„A vy jako tam žijete vo svojej metropoli?“ tázal sa Miroš.

„Vegetujeme, priateľu, jako všade. Istá nechuť, riekol bych zmalátnenosť, vkráda sa v srdcia našich ľudí. Počtom sme síce valní, a predsa nevieme preukázať žiadnych, náš počet hodných skutkov. Naši sa uťahujú a šomrú na prevrátený svet, zatínajú vo vačku päste a protivná strana zabiera nám rad radom vážnejšie posície a vytíska nás za múry. Nie sme zorganisovaní, ba podivno! pre nepatrnú rozdielnosť zásad nevieme kráčať ruka v ruke, nevieme nivellovať hltavé snahy protivníkov.“

Prekopný hovoril trpko; duša jeho bola dotknutá týmto všeobecným rakom našej svojeti.

„Nuž a spolky, besedy, jednoty? tam neviete dopestovať ideu spolubytia?“

„Hja, i v tomto ohľade trpíme na tú istú nemoc. Naše kasíno za rok raz vidí shromaždených svojich členov pri kvartále. Jedných straší zajačí strach, druhých rodinné a obchodné pomery; väčšina sa zadrapuje na zlé časy a sama neprikladá rúk, aby stvorila nové. Časopisy číta málo kto a rozširovanie vzdelanosti leží úhorom. Založili sme hasičský sbor; živoril, živoril, až zaniknul. Mládež sa uťahovala, mešťanstvo zliknavelo a pekný, obeťami utvorený podnik vyšiel v dym. Divadlo leží na vavrínoch minulých liet, spevácky spolok soschnul sa na šiestich členov. Smutno to na celej čiare a pri tej všeobecnej lieni našinec so zlou predtuchou sa pýta: quo usque tandem?“

Miroš bol hlboko zarmútený; on si celkom ináč maľoval svet, celkom ináč predstavoval si ľudí. Neveril, žeby mohli i tí, ktorí sú obrnení peknými ideami, ustúpiť tme a zaslepovaniu očí.

Na malej rovinke zastali. Blízko klokotal neposedný pramienok. Do diale ukazovala sa bohatá perspektiva.

Pred predným vojom už len malá diaľka na temeno. Milka stúpa v kole svojich známych, okolo poletujú dvaja, cvikkermi ozbrojení mladí páni. Za tymito idú staršie dámy; v jich sprievode kráčajú páni z okolia i z mesta.

Spoločnosť vystúpila na vrchol; nastal všeobecný oddych.

„Hľa, tu ide náš zadný voj,“ preriekol veselo Zábrežný, ukazujúc na dochádzajúceho Miroša s Prekopným.

Oheň zbĺkol, panvy sa zjavily a spoločnosť miešano hovela si v rozličných skupinách.

„Slečna Milka,“ blížil sa Miroš ku dievčaťu, „vám patrí veniec dňa. Vy ste bola prvá, čo ste vystúpila na vrchol ,Jelenej‘.“

„Ja som bol na vrchu druhý,“ tvrdil sebavedomým axanom jeden z mladých pánov.

„I vy budete vyznačený,“ dodal Prekopný; „zaspievate nám nejakú pieseň.“

Milka sa zasmiala; Mirošovi šibol cez perny tieň humoru. Mladý pán sa díval. Nerozumel Prekopnému.

Starí páni odlúčili sa v bok. Napchali do fajek, zapálili fajkám tým hlavy, niekto použil cigary a oblaky vonného dymu kotúčily sa do vyše. Rozprávali episodky z kortešských zkúseností, tu i tu prerušil rozhovor veselý smiech.

Dubický zabával sa s Milkou; blízo stál Prekopný. Deva bola uveličená, roztúženým okom hľadela po stráňach, lučinách a šedých horách. V modrej diali na smelej skaline znať bolo rumy starého hradu, nad zapustenými múrmi plavil za ružový obláčok. Tu blízko driemal mohutný les; dýchal starinou. Stoletia zavisly mu na čele.

Čiastka dám zamestknaná bola okolo ohňa. Rozhovor tiekol rečou cudzou, pravdepodobne analysoval okolie. „Herrlich,“ „nagyszerű“, bolo očuť z viacej úst.

Jednomu z mladých pánov odpadnul cvikker z nosa. On bol referentom; celý bol uvelebený nad výsledkom nevšedných svojich schopností.

V kruh besedníkov prikvapila Zábrežná; hľadala Milku. Miroš s Prekopným sedeli o samote.

„Ty znáš napospol prítomných účastníkov,“ pýtal sa Miroš.

„Veľmi dobre; zasiahol si do vďačnej themy. Stoja pred tebou zaujímavé vzorce. Rad radom ti jich predstavím.“

„Vidíš tam toho pána, čo sa to tak namáha za pohárikom? Jako sa volá, vieš, včera som ti ho predstavil. Kedysi býval služným. Študia dokonal po bordelloch a zo všetkých vecí na svete najmieň starosti mu zapríčinila kniha. Keď mu ju zpomenieš ešte dnes, ihneď koža sa mu zježí na chrbte. Započal s pisárstvom, nadobudnul nosového hlasu a o trochu brutality, o kus úradného vzezrenia malá starosť. Jedno — to prvé — najdeš v hocktorej kancellarii, o to druhé zas postará sa mäsiar. Tieto vlastnosti boly dosť, aby ho držaly za hodného na zastupovanie záujmov celého okresu. Roky rástly, na mincieri znať bolo, že sa veľadí. Dnes je na pokoji; čistotou rúk doviedol to tam, že je majiteľom stotisícového statku. Nestará sa o celý svet, je vľúdnym — sladkým — —“

„Hľa, toť ide náš okresný sudca. Dávaj pilný pozor, lebo nunc venio ad fortissimum virum mojich silhouett.“

Priekom prešla obvyšná chudá postava.

„Pozri, jednu ruku strká ustavične do vačku, tá druhá umiestená je na chrbte. Túto ustavične otvára a zatvára. Jeden náš človek pripomenul, že to vyzerá práve tak, jakoby ľavica nemala vedeť, čo robí pravica, alebo: Bože, odpusť mi hriechy! Jakoby ľavica robila miesto vo vačku pre to, čo pravica jej podstrčiť mieni. Keďby si mu tak predkladal, že bohyňa Justicia sa vyobrazuje so zaviazanýma očima a spravedlivými vážkami, zadíval by sa na teba a stavím sto na jedno, jak by si nemyslel, že si blázon.“

„O tomto dosť; k vôli úplnému obrazu ešte jeden exemplár.“

„Pozri tam v bok a uvidíš mladého šuhaja s cvikkerom, dvorí práve Milke. To je mladík peknej budúcnosti, miláček ženského pohlavia na celú štvorcovú míľu. Chodil do piatej gymnasialnej. Prišla alternativa: lebo musel von on, alebo jeho učbári. Múdrejší vystúpil, učbári zostali, a on „vogelfrei“ frčky hádže celému svetu. Robí serenádu dámam, na báloch velí kadrillku, v čas kortešačiek píše nocou po uhloch: „éljen ten a ten kandidát“, a aby neslul sprostým, zaplatil pár zlatých taxy a stal sa údom umelcov a spisovateľov maďarských. Celý svet mu je číra poesia, siaha po troubadurskej harfe a rad radom posiela plody nadšených dúm do Budapeštu. O pár rokov môže byť slúžnym.“

Zábava tiekla plným prúdom, povstávaly škriepky, končiace sa dobrou shodou. Nie malý bod programmu sústrednený bol v rukách žien. Starootcovský tukan, dnes guľaš, dováral sa na veľkej panve. Znamenie dano, spoločnosť sa rozostavila ad libitum a, bolo počuť hrkot tanierov, nožov a vidlíc. Na stupňovanie humoru vplývalo perlisté vínko.

Zábrežná, domáca pani, mala na starosti túto reálnu stranu výletu. Milka vypomáhala.

„Fraulein Emilie, vy zvláštne príjemným robíte nám pôžitok obeda; vami podaná buchtička je sladká jako cukor,“ klaňal sa mladý pán, odoberajúc od devy misu buchticami plnú.

Starší páni besedovali hlučno; kolovaly kolom veselé anekdoty. Niektorý si dovolil i kúsok tej kritiky a votoval stoličným pomerom svoju nedôveru. Kriterium čnelo v tom, jako sa mu v minulých voľbách s jeho stranou povodilo. I starý Skalný bol dobrej vôle. Rozprával episodky z vojenských zkúseností.

Slnko už dobre zostúpilo na vrchy. Spoločnosť vstala a každý hľadal súdruha. Z boku stála Milka; dvoril jej mladý lekár. Miroš sedel s Prekopným po strane. Mlčali; na tvári jeho bolo znať nápadnú bľadosť. Vidno bolo, že neduh napáda sústavu tela. Kŕčovitý dych a časté potrhovanie na tvári dalo tušiť, že len ťažko sa premáha.

„Nápadne si zbľadol, Miroš, čo ti je?“

„Nič; veď to prejde.“

Stesnený hlas, jakým sprevádzané boly slová tieto, obavou naplnily Prekopného. Nevzďaloval sa od Miroša, ktorý veľkou silou ducha panoval nad svojím telom, nechtiac, aby spoločnosť nemilým výjavom vytrhnutá bola z riadnych koľají. Na výslovnú žiadosť jeho ponechal ho Prekopný samému sebe a ztratil sa v skupenine výletníkov.

Čas návratu došiel. Spoločnosť robila poriadky k zpiatočnej ceste. Prekopný podal Milke rameno. Voľným pohybom spúšťali sa výletníci na dol.

„Jako účinkuje na vás premena obydlia?“ pýtal sa Prekopný Milky, keď sa ocítil na pažiti dolinky.

„Posaváď dobre; je vo mne čosi náchylnosti k romantike a tak kraj vyhovie mi úplne. Pohybu a zamestknania tu viac nežli u tety a rýchlo uteká čas.“

„Bývate častej s Dubickým?“

„Veľmi často; on býva mojím spoločníkom.“

„Jaké náhľady chováte o ňom?“

„On je umný, hlbokej vedy muž. Jeho citná, plná reč vyhovie všetkým mojim požiadavkám. I vtedy hovorí, keď mlčí. On nie je priateľom prázdnych, dvorivých výrazov, on mužom cieľu, mužom, presvedčeniu svojmu všetko svoje obetovať hotovým.“

„Dovoľte, nepovažujte za zbytočnosť, že sa vás pýtam, kde sa vzaly vo vašom dome diela slovenských spisovateľov? Jak dobre hádam, vášmu apovi to cudzie…“

„Dubický jich priniesol. To výsledok spoločného besedovania. A či asnáď vám nemilý tento nový prírost?“

Prekopný zastal; prvý raz čul devu podobne hovoriť, duša mu plesala radosťou.

„Vy ste ma nerozumeli,“ odpovedal tichým hlasom. „Vďaka, vďaka vám.“

Na devinej tvári zrkadlila sa blahá spokojnosť. Ticho stúpala po strane Prekopného.

Ostatná spoločnosť bola na predku. Tam bol i Miroš. Pravotár s Milkou bol dobre v pozadí. Rozhovor tiekol plynne, dôverne, no zrazu sekol. V popredí postupujúci zastali, isté desné výkriky ľaku nieslo jim do ušú. „Vody, vody,“ čuť bolo z viacej úst.

Pospiešili. Skupina mužov a žien obklopovala na smrť zbľadnutého, k zemi skleslého Miroša. Hlavu mal sklesnutú na prsách, dych bol hatený ťažkým, jako zpod zeme idúcim chrapotom pľúc. Hneď pri ňom stál Skalný; bol celý bez seba. Zdalo sa, že malá chviľka odťala chudákovi desať rokov žitia. Zábrežný stál zronený pri boku jeho.

„Pre Boha, čo sa stalo?!“ zvolala blížiaca sa Milka, derúc sa cez obstatých na miesto. Miroš otvoril oči. Pohľad jeho nevyslovitelno bôľnym výrazom utkvel na zronenej deve. Na tvári jeho zračil sa hrozný boj; oprel sa o rameno Skalného a vysadený na voz ubieral sa domov.

Spoločnosť patrno zrazená nešťastným prípadom nečakala dlho na odchod. Každý sadal na vozík a šiel domov. Lekár s Prekopným zostal u boku Miroša Dubického.