V zátiší horskom

Sychravé jasenné počasie zaľahlo okoliami pútavých našich Tatier. Po poliach nešumie šedá hladina bujných klasov, len holé strniská čnia k nebu. Ba i tie hory pozbyly svojho rúcha; jich listie zčervenalo, zžlklo. Všetko nesie na sebe náter smutnej premeny.

U Skalných nejde to tiež jako predtým; i tam zaľahla jaseň. Skalný chodí smutný, zrazený, ba i tie každodenné výlety do pola prestaly. Hra v tartl tiež pozbyla pôvabu. Býva zasmušilý, zadumený; hľadá samotu. Jeho synovec, predmet pekných snov jeho, pútaný je na posteľ. Lekár stálo navštevuje dom. Len kedy-tedy vyjde na vonok, málokedy ku Zábrežným.

Na prieddomí zahrkotal voz. Sosadnul lekár s Prekopným. Vnišli do vnútra; privítal jich Miroš. Jak nápadne sa zmenil. Tvár bľadá, postava pozbývala živosti, krok ztratil pružnosť mladickú.

„Čo myslí lekár o mne?“ tázal sa Miroš, keď zostali s Prekopným o samote.

„On má úfnosť; tvoju slabosť pripisuje premene počasia. A čo, snáď podliehaš novovymysleným predtuchám?“

„Pravdu hovoriac, priateľu, áno. Ľudia našej veci sú pútaní k životu, tým je ťažko ponechať nesplnené túžby svojich duší. Mne zvláštne ťažko padne mreť. Ver, ťažko mreť! Tam vonku pusto, nemo, a ktoby chcel obživiť pustotu spevom, tomu vychádza z prsú dych. Duša zvučí — no prse nevydajú ozvenu. Ťažko, smutno mreť na počiatku nasnívaných činov. Ja mriem.“

„Vystríhaj sa podobných myšlienok, Miroš; ty potrebuješ pokoj, toto neposlúži ti k dobrému. Len veselá myseľ, tá okriesi dušu a prispieva k osvieženiu tela.“

Lekár so Skalným vstúpili dnu. Rozhovor utíchnul.

Po obede zabrali sa hostia do Zábrežných. Miroš sa cítil lepšie, išiel i on.

Uvítal jich sám domáci pán. Milka bola vo svojej izbuške. Bola smutnejšia. Na dverách čuť klopanie; vstupuje Prekopný.

„Klaniam sa vám, slečna,“ znely priame, priateľské slová Prekopného.

„Vítajte, pane pravotár.“

„Prišiel som s lekárom k priateľovi Mirošovi; tam trudno, smutno, a jako vidím, prosaická jaseň aj na vaše čelko ženie vážnejšie myšlienky.“

Milka odpovedala bežnou, na počasie vinu váľajúcou výhovorkou a vyšla s Prekopným privítať hosťov.

Dubický stál po boku Zábrežného, pristúpil a podal deve ruku. Lekár s Prekopným so zapadajúcim slnkom odišli preč. Milka vyšla s Mirošom do zahrady.

„Jaseň už tu, slečna Milka, dlhé večery prijdú a vy celou mierou pocítite tiažu dlhej chvíle.“

„Teda sa vy odriekate pokračovať v obvyklých návštevách?“

„Ja — ja,“ odvetil Miroš zamysleno, „tak rovno ste upravila otázku, že neviem, čo vám povedať; dovoľte mi, aby som smel otázku túto mlčaním vybaviť. Prišiel bych na smutné myšlienky, ani vás by sa to milo nedotklo.“

„Som zvedavou — lež buďže vám. Vysvetlenie, poťažne odpoveď dáte mi inokedy.“

Jasenný vetor zafúkal, žlté listy odpadávaly zo stromov a tratily sa po zahrade. Okolie dýchalo nudou.

„Ťažko mi postrádať spoločnosti vašej, pane Dubický. Naše besedy staly sa mi zvykom; teraz bývam nedobrej vôle, neveselá nálada, jakýsi nepokoj obstaly myseľ moju. Myšlienky mám trhané, nemôžem sa zmužiť, nuda sa mi vkradla v dušu,“ hovorila po malej prestávke deva, hľadiac uprene na sem tam poletujúce listy ztrhanej lipy.

„To je následkom zmeny žitia, pocit dlhšej samoty; malá vytrvanlivosť, kúsok pevnej vôle a vy zas sa budete dobre cítiť.“

Milka sa pousmiala; bolo v tom čosi trpkého.

„Zkadiaľ to súdite?“

„Vám patrí radosť, poesia životná. Bárs sa vnútorný svet váš zamračí, nebude to mať stálosti. Duša vaša zvíťazí, jej mier sa vráti a s ňou zájde všetko, čo múti čistú hladinu vášho bytia.“

„Duša zvíťazí, jej mier sa vráti… vráti…“ opätovalo dievča smutno, dojemne. Zrak jej uspel na lipovom lístku, jako schytený vetrom bral sa prudko diaľ.

„Váš mladý vek, vznešené pochopy, útly cit, to všetko zaženie zpred vás dlhý, trápny bôľ. Má síce každý okamihy slabosti, no u vás je to len blesk meteora. Jasná strana názorov obdrží povrch, očko zažiari a slnko vyjde. Vo vašom peknom srdci vznešená túžba, dušou kmitá toľko pekných nádejí, koľko tých hviezd na nebi. Vašim údelom nemôže byť smútok, vám patrí inšie. Ja z čistého srdca prajem vám poesie, čistej poesie života!“

Hlas Mirošov znel slabo, no melodiosne. Milka stála smutná, časom sa ztriasla; prebehnul jej studený mrázik tielkom.

Po chvíľe riekla:

„Prajete mi poesie, čistej poesie života; jak pekné to slovo! Cítim, že vám ide zo srdca. Ďakujem vám! No ďaleko i blízko sladké splnenie, ďaleko i blízko sladké túžby. Cez vlnistý vozduch kmitá na nás jas žiarnej hviezdy. Vidíme síce jej lesk, no nevieme či už vyhasla a či skutočne svieti. Jak svieti, splnenie možné, jak nie, márne sny, márne nádeje! A jako potom kojiť máme sny, jako vzkriesiť márne nádeje?“

Deva hovorila smutne, líce jej pokryté bolo bľadosťou, perna sa chvela, okom zablysla hlboká žiar. Stála tíško…

Mirošovi sa krútila hlava. Jeho vlastné city bojovaly boj divoký; nevedel kde zachytiť búrlivú niť mysle, nevedel čo robiť. Spanilý obraz krásnej devy kmital sa mu pred očima a on podliehal požiadavkám srdca. Slabé telo tratilo silu, okamih… no tu vznikla v hlave myšlienka, myšlienka tým desnejšia, čím krajšie kreslila fantásia jeho črty šťastných nádejí a čím ďalšie hnal osudný neduh túžby jeho srdca od predmetu prelestných snov. Tvár pokryla sa chmárou, duša zalkala žeravým bôľom a v oči tiskla sa mu slza. „Nemožno!…“ zavolalo hlasno svedomie.

Okamih prešiel, čo nepreriekol žiaden slova; konečne vzmužil sa Miroš.

„Vaše dobré srdce citno chápe náhle poryvy duše a okamžitý záchvev srdca vábi na čielko obláčky žialnej dumy, no pokoj vám, Milka, práve tieto vlastnosti sú zárukou čistého vnútra, zárodkom mieru duše. Vy ste dobrá,“ hovoril mäkko, slavnostne, „pokoj vám, pokoj svätine vašej duše.“

„Mirko môj, môj Mirko ľúby!“ zvolalo dievča prenikavým hlasom a slzy, slzy jasné jako pramienok hôr, vyhrkly z očú deviných, hlávka sklonila sa k prsiam Mirošovým. Hlava mladého muža zakrútila sa, v očiach ztemnely sa predmety, len velikánsky obraz devy stál mu pred rozhorúčenou mysľou. Objal tú hodbabnú hlávku, ubozkával tie svieže, jahodové rty a vinul ten drahý predmet k prsám svojim.

Minul okamih; úžas, prekvapenie striedaly sa… mizly. Z úst Mirošových vyronil sa desný výkrik, — ohlas bôľu. „Môj dobrý Bože, jaký veľký hriešnik som ja.“ Zaupel hlasom bôľnym, ustúpil na krok zpät.

„Ja podliak, Bože môj, Bože môj!“

Milka stála bľadá, zronená pred nim.

„Vy anjel, sestra duše mojej, odpustite, odpustite. Pred vami stojim biedny, jazyk nekoná službu. Ja chrlák, stojací nad čiernou tmou hrobu, s poslednými zbytkami zvädlého žitia, vztiahol som ruku k hlave vašej, prenikol k azuru vašich očú, a duch môj hynie tichým mrením. Pozrite na mňa! Smrť vás ovane dychom svojim. Nesmiem do raja, hriech by bol odhŕňať oponu; hriech blížiť sa ku vám. Ja už zasľúbený… tu,“ ukiazal na prse, „klie semeno záhuby a to nie roveň blesk očú vašich, nie jaru žitia vášho. Nesvobodno vás strhnúť do kraju bôľov tých, proti ktorým utrpenie dneška, je kvapka proti moru veľkému. Ja sbieram posledné zbytky sily a prosím, odpustite; nás delí prísny, chladný van smrti. Bože môj, Bože môj, jak ťažko mi bude mreť, jak ťažko niesť svoj bôľ do hrobu!“

V Mirošových očiach zjavila sa bohatá slza. Pristúpil k deve, chytil chvejúcu sa ruku, pohladil chudou rukou zbľadnuté líco a vtisol horúci bosk na chladné, studené čielko.

„S Bohom, sestra moja, s Bohom!“

Vzdialil sa. Milka tá stála jako dechom smrti oviata. Po zbľadlej tvári kanuly jej slzy, zakryla si tvár a ťažkým, bôľnym, z duše sa rynúcim tichým plačom niesla ťarchu citov svojich…

Zakrylo sa nebo čiernym mrakom, zem pokryla ťažká tma. Miroš s bôľom svojim utiahol sa do izbietky, sadnul, vložil rozpálenú hlavu do dlaní a ticho plakal.

Sú okamihy, kde bôle srdca jedine plač zmyje, kde duša slzami skropí vpadlé oko, aby zhladila hlboké jazvy bôľov ľudských.

*

Mesiac raz obrátil tvár svoju a novembrové nepríjemné pŕšky nastaly. Na horách už sňah, tu dolu vlhká, nezdravá chvíľa. Miroš už týdne neopúšťa postel. Starý Skalný s desnou predtuchou v srdci, robí všetko možné aby zachránil svojho synovca. Všetky sny, všetky nádeje zanikajú; on, starec, chodí po rumoch úfností svojich. Prekopný často navštevuje svojho priateľa, robí čo možné. Skalný ho rozhovára, no o samote každý krúti hlavou.

Zábrežný každou chvíľou prichádza, pomáha sa Mirošovi premáhať. Tento panuje nad sebou; je pri sebe, len kedy-tedy suchý sychravý kašel pretrhne tichý rozhovor. Milka, tá býva smutná, málokedy opúšťa izbietku, časom plače. Bôľ, horúci bôľ, žerie jej srdce a nepomáha ani útecha matkina, ktorá tuší a vie príčinu veľkej premeny a mnohoráz sa ztrasie pred nastávajúcim prípadom katastrofy. Pozorné oko matkino hlboko vidí, ďaleko čuje a ona by dala i krve zo srdca decku svojmu.

Je popoludnie. Sedia všetci v izbe. Prišlý lekár s Prekopným navštívili príležitostne i jich. Shovárajú sa o Skalných. Rozhovor prerušil rýchlo prišlý sluha, volajúc lekára k Mirošovi. Tvár jeho je bľadá, sostrašená; nedá znať nič dobrého. Poberú sa. Za chvíľku vyšla i matka s Milkou, celá rozochvená nemohla sa opanovať. Povolila vnútornému hlasu a ťažkou hlávkou kráča vopred.

Na loži, niečo vzpriamený, ležal Miroš; okolo neho stáli domáci. Prudký nával pozbavil ho smyslov. Oči jeho sú vpaduuté, prsami sa vinie ťažký vzdych.

Milka s matkou vstúpily. Devy oko padlo na nemocného; na pernách zjavil sa jej výraz hrôzy, oko zbĺklo temným zdesením.

Na nemocného milo účinkovala návšteva; cez perny preletel mu slabý úsmev. Nemo pokynul; podával Milke ruku.

Hovoril tichým hlasom: „ďakujem vám. Jak volno mi v duši, keď vás vidím! Utekajú tie časy rychlo. Kto by sa to bol nazdal. Už ožívam, už sa cítim celkom silným. I stáť bych môhol.“

Dusný kašel prerušil jeho reč.

„Dívam sa na vás, jakoby som rozlúštenie temnej záhady hľadal v očiach vašich. Okolo ticho… Vaše vzozrenie také jemné, až ku srdcu siaha. Vy dobrá… Pamätáte sa Milka, dobrá sestra moja, na tie pekné, zašlé časy? Predomnou to jako sladký sen. Tie pekné rozhovory… To vaše hlboké oko… a večer to vzletné horlenie. Potom ste sadla ku klavíru a hrala ste „Hojže Bože“. Jak sladko, dojemne znely tie zvuky! Až vstanem, zahráte mi ešte raz? Potom pojdeme do hôr, tam úbočinou, kde som sa dotkol srdca vášho, a vylúdil z neho bohumilé tóny.“

Nemocný prestal; výraz očú a tváre ukazoval, že niečo žiada.

Deva so slzou na tvári stala pri posteli. Pravica jej spočívala v rukách jeho.

„Milka,“ hovoril ticho, „prosím, zahrajte mi tú pieseň. Tak rád by som ju počuť. Pojdem… a zvuky jej pokonný raz uspia umdlené telo. Zahrajte, priateľka srdca môjho! Tá hora uniká ďaleko! Nedosiahnem ju, zadychčal som sa, vozduch! viac vozduchu!“

Milka sadla k pianu, oči plné slz. Neveľkou izbou znela posledná sloka:

Milka spievala citom hlbokým. Márne bolo jej úsilie, aby zakryla žialny nápev osnovy. Každým dychom hĺbil sa hlas a zomieral v žalostnom chvení, jako šumot vetríka v ďalekej hore sa tratiaceho.

Nemocný nevýslovným výrazom na tvári načúval sladkým zvukom. Oko jeho zasvietilo pokonným leskom žiary, uprel na devu pohľad nevýslovne boľastný. Kynul rukou.

Táto pristúpila, pravicu jej zachytila ruka Mirošova.

„Vďaka, vďaka, koľko sladkosti a bôľu zrodilo sa v tomto okamihu. Jak ťažko mi sa lúčiť, jak ťažko mi preč… preč. Ó, Bože môj… Ty ubiedený národ môj… kedy že vstaneš zmrtvých… Milka… Ty hviezda žitia môjho!“

„Preč, preč,“ kynul rukou. Pri nemocnom zostal iba ujček so Zábrežným a Prekopným.

Mirko klesnul zpäť na postel, oko zasklenelo, šľachetné srdce prestalo biť.

Skalný, ten dobrý starík, hodil sa v náruč Zábrežného a horko plakal. Hlavy staríkov chýlily sa k sebe jako dve zakvitlé ratolesti jabloňové, zmietané vetrom. Nad nimi čnela silná postava mladého pravotára. Nad vánkom smrti nádej života!

Plačte, dobré duše moje. Ja tiež posvätím slzu bôľom vašim.