V zátiší horskom

Vo dvore Zábrežných bolo živo. Slnko vykuklo zpoza hory a služobníctvo malo plné ruky práce. Obšírny dvor bol zaľudnený. Obstarný Ondro, dvorský, škrabajúc sa za ušima a zývajúc vydával rozkazy sebe podriadeným medzítkam. Z maštale vystúpili čerstvé koníky, zápät za nimi driečny vozka, a neminula chvíľa, čo vyšiel zo dvora voz, za týmto druhý, tretí a poberal sa na pole. Strojná Kata vyšla s objemnou noškou zbožia, otvorila hydín a dávala škrekľavým operencom. Smelšie povyletúvaly jej až na chrbát, druhé, tie vyskočily až na nošu a odtiaľ braly si svoj ranný podiel. Zábrežný bol tiež vonku; chodil, obzeral a často sám vydával rozkazy. I v dome tiekla práca plným prúdom. V kuchyni pripravovaly sa raňajky.

Vonku rodilo sa príjemné ráno. Belasé mhly sadaly na zem, tichý vetrík tiahol dolinkou. Zábrežný vyšiel zo dvora a zamieril do zahrady. Neuschnutá rosa jagala sa v slnečných lúčach bleskom dúhobariev. Prostredkom zahrady viedol štrkom vysypaný chodník a rozchádzal sa v prostrede na viac vetiev. Po stranách jeho boly posadené husté kriaky rybyziel. Na pravo pri plote bol letník, v úzadí bolo vídať viac lip.

Po štrknatom chodníku kráčal Zábrežný. Z letníka vykukla pekná hlávka devy.

„Dobré ráno, apko!“

„A ty tu, Milka?“

„Áno, apko; ráno je tak pekné, že škoda meškať v izbe; chcela som sa nadýchať zdravého povetria.“

Dievča hovorilo mäkko, prosto; na červeno vyspaté na líčka nasypaly mu slnečné paprsky prelesť jemnej žiary a dvoje očí hľadelo veselým súladom.

„A mama ťa pozerala po celom dome, myslela, že si vyšla dakde ďalej. Čakali sme ťa s raňajkami. Ale keď je už tak, môžeme poraňajkovať i tu. Iď, Milka, a povedz Kate, aby nám raňajky sem priniesla. Lepšie nám to tu na vonku pochutná.“

Dievča sa obrátilo, pružná postava zmizla v dome, ubehla chviľka a Kata priniesla nádobie do podlubníka. Prestrela čistý obrúsok a nastolila raňajky. Domáci posadali a v rodinnom rozhovore prejdúc cez rad všedných záležitostí, odobrali sa po svých. Otec s hŕbou novín zostal na mieste, matka vnišla do domu a Milka pobrala sa ku kvetným hradám natrhať kyticu pre svoju izbu.

Premena miesta dobre účinkovala na ňu. Už tri týždne, čo sa kojí ostrým povetrím dedinského zátišia, a úsmev nezapadá na peknej tvári. Dom Zábrežného oživnul, osviežel. Milka dala mu veselého náteru. Svojou živou letorou mala príťažlivý vplyv na kruh domáceho krbu. Prekročila 17. rok; v tomto veku je duševný byt devy v štadiume vývinu, úsudky nie sú samostatné, podliehajú okamžitým dojmom. Hlboký cit prichádza do spojenia s povrchným pochopom okolnosti a útlosť smyslov zrkadlí sa v detinnom počínaní si v živote. Je to vek prítomnosti; biele kvietko, hrkotajúci čistý pramienok hôr, útly puk ruže je v stave upútať bystré oko na hodiny. Všetko je v krážoch prelesti usnované, svet skvie sa v dúhobarvách poesie a citné, na fantastické názory bohaté predstavy lietajú krýdlom orlovým.

V podobnom stave nachádzala sa i Milka, už za mladi poslaná v štyri studené múry ústavu. Malý čas prázdnin neúčinkoval na ňu trvale, a hneď musela k starej asketickej tetke do mesta. Bola tu tedy jako hosťom. Minulosť leží dnes za ňou, otcovská strecha kyne jej stálym domovom a ona užíva svobody tak, jako jej to vlastný um káže. Tesné steny ústavu, suché štúdia, priprísny takt starej tety, to všetko nenie pre dievča, ktoré začalo žiť svojmu, svojím vlastným duchom utvorenému svetu, a tak div, že prse, zavetriac čerstvý vzduch, plno vydýchnu, a oko radostným obdivom hľadí na smelé skaliny, zelené polia a šeré hory?

Kvetná záhrada, kruh matkinho povolania, vtáky, drúbež, to všetko našlo v Milke verného priateľa. Matka nechala jej na vôľu a otec, ten nerád miešal ruky do oboru ženských úkolov. V svobodnom čase čítala nemecké spisy a kedy-tedy zablúdil na jej stolík i maďarský sväzok niektorého dielca.

Pod večer obyčajno prichádzal Skalný i s Dubickým a vtedy kľúčil sa deň živým rozhovorom o bežných otázkach časových.

„Videla som vás dnes dolu cestou, pane Dubický; boli ste snáď na salašoch?“ pýtala sa Milka Miroša, kým starí zabávali sa pri hracom stolíku.

„Chodievam tam na liek; proti môjmu neduhu radil mi lekár mliečny odvar.“

„Musí to byť krásny výhľad odtiaľ na našu dolinu?“

„Veľmi pôvabný; ku tomu dobrá kniha a človek nemôže si inšieho žiadať.“

„S jakými knihami sa zamestknávate?“

„Mám toho viac na sklade; na výlety berávam obyčajno slovenské.“

„Slovenské?“ pýtalo sa dievča a znak podivného prekvapenia svietil mu z očí. „A sú aj slovenské knihy, s ktorými by sa človek zabaviť mohol?“

„Prečoby nie, slečno? veď krásna myšlienka a veda nenie pútaná na jazyk.“

„Práve preto môžete čítať i nemecké, alebo maďarské diela; nemecká literatura je vyvinutá a v maďarskej tiež dosť pôžitku, tam by ste našli viac krásnych myšlienok, tam viac ducha. Veď slovensky beztak málo kto číta.“

„Čo sa týka tých dvoch literatúr, vaša mienka je platná, len z toho nesmieme sviesť, žeby sme svoju vlastnú mali zanedbať. Sú povinnosti, ktoré sú sladké, a takou je povinnosť oproti reči materinskej.“

Dievča načúvalo; Miroš pokračoval:

„Keďby Nemci a iné národy, ktorých literatúra je zrelá, boli sa držali tej istej zásady a odhodili by boli svoj jazyk len preto, poneváč asnáď ku príkladu francúzska literatura bola, bohatšou, to by jejich reč nikdy nebola prišla na ten stupeň rozvitku, na ktorom nachádza sa dnes. Len vytrvalosť a tvrdá práca vedie k úspechu. I s nami je tak. Jak budeme odstrkovať slovenské výtvory ducha, t. j. nebudeme vzdelávať reč svoju, zhrešíme proti samým sebe i proti tomu národu, z ktorého sme pošli, a reč naša nikdy nebude napredovať.“

„Dovoľte, prosím,“ pretrhla ho deva, „čo rozumiete pod tým národom a tými túžbami?“

„Čo je národ, vám známo. Národ zahrnuje v sebe súhrn tým istým jazykom hovoriacich ľudí. Tie túžby naše kulminujú v tom, aby sme tento národ videli vzdelaným, bohatým, vôbec oplývajúcim všetkým tým, čo podmieňuje vážny, slavný a zdravý život. Jako vidíte, to túžby pekné, obetí hodné.“

Milka nenadpriadala rozhovor. Miroš hovoril hladko, prirodzene. Deve bolo jasno pred očima, no staré, z ústavu donesené náhľady a všeobecný na okolí panujúci tón natoľko ovládnul myslou jej, že nevedela pochopiť ethickú stranu názorov, hlásaných Mirošom, a nedržala za súce, aby náhľady tieto vzala za predmet vážnych myšlienok.

„Dáte mi za pravdu?“ pýtal sa po chvíli Miroš.

„Vy nenapraviteľný,“ usmialo sa dievča; „žiaľbohu, že mám tak tvrdú hlavu! Vaše učenie odskakuje jako od kremeňa!“

„Ale jedno mi len po vôli urobíte?“ dokladal. „Prosím o vaše slovo, že prečítate aspoň jednu slovenskú knihu. Ujisťujem vás, že vyhovie vášmu krasocitu a vy nebudete banovať za ztratou času.“

„Nedbám, ale sa majte na pozore, aby ste obstáli pred kritikou! Lež istú pokutu si vymienim.“

„Prosím…“

„Musíte mi predčitovať, ľahšie porozumiem tým novým vysokosťam.“

Miroš sa poklonil. „Podobných pokút čím viac mi uložíte, slečna Milka, tým väčším hriešnikom stanem sa.“

Miroš pobral sa.

„Tak úmluva trvá v platnosti,“ pýtal sa Miroš, odobierajúc sa od Milky.

„V úplnej,“ riekla táto; „zajtrá čakám sľúbené.“

*

Obydlie Skalného podobalo sa slohom na vlas zemanským stavaniam, ktoré na našich stranách po dedinkách vidíme. Obdlžné, v prostred širokou bránou opatrené stavanie obkolesené bolo z predu kvetnicou, obohnatou živým plotom. Obloky stienila po múroch vytiahnutá vinič a dodávala celému domu svieži výzor. Za domom strel sa široký dvor, v úzadí vidno bolo dobre sriadené hospodárske stavy. V bok na mierny vŕšok vystupovala objemná ovocnica.

Majiteľ viedol život tichý; okrem starej kľučiarky a dvoch služobných nebolo v dome žiadneho ženského personálu. Kľučiarka obstarávala kuchyňu, riadila dom, slovom, ona bola paňou v dome. Sám domáci pán obýval malú, starými zbrojmi husto okrášlenú izbu na dvor. Ostatné izby boly prázdne.

Dnes je v dome o niečo živšie; obyvateľov pribudlo o Miroša a v dome ide to jakosi rezkejšie. Sám Skalný nabudnul lepšej vôle; žartuje celý deň a nezostáva dlžen Zábrežnému nejaký ten žartík, ba ho mnohoráz tak zavráti, že tento nevie kam z konopí.

Miroš Dubický rýchlo udomácnil sa v Kovalove. Pútavé zákutie našich hôr, husté jedliny nebývalým dojmom účinkovaly na vnímavú, túžbami mladých snov kojenú dušu jeho. Myslivý duch rád si poblúdil v tônistých údoliach, telo rado odpočinulo na mäkkom machu pod bujnými svrčinami.

Ináč žil celkom utiahnuto, okolné známosti nepútaly ho. Okolitá gentry zaváňala cesnakom, intelligencia staršieho kroju bránila sa zmenkám a podopieraním praštiacich starootcovských uhlov, a tu i tu kortešačkami márnila drahý čas. V meste, tam zvlášte boly prevrátené pomery. Vzdelaní — tak aspoň sluť chceli — tonuli v barine hnusného politického zpiatočníctva, sháňali sa za úsmevom momentálno mocných a tyli jako cudzopasná rastlina na mocnom pni exotických velikáňov. Jeho pekná, vznešenými ideami odkojená duša ošklivila si tieto vzorce živoriakov, ktorí cez hroby svojho svedomia ženú sa za klamlivým nymbom renegátstva, rúcajú i cmiterné hroby svojich otcov a k vôli brillerii odopierajú práva ľudské millionovej masse nadaného ľudu a vidia v úbohom sedliačikovi nástroj špikovania hýrením scvrknutej tobolky, a neváhajú hodiť v obeť i najsvätejšie poklady človečenstva molochu svojich malicherných cieľov!

Miroš žil sebe. Občas zašiel so strýcom do Zábrežných. Milka, svojou letorou živé, náhľadmi zdravé, vonkajškom pútavé dievča, vedelo vyplniť tú prázdnotu, ktorú umný, no samému sebe ponechaný človek cíti. Jej bystrá myseľ, čisté, nádechom reálneho pojatia prosté názory mnohoráz síce sa protipostavily náhľadom Dubického, no rozhovor zato nabyl rezkosti, živosti, a malý spor končil sa obyčajno úplným dorozumením.

Niekdy zavítal do Kovalova Mirošov priateľ zo školských dôb, mladý pravotár Prekopný. Mladí ľudia stáli spolu v úzkom spojení. Prekopný vlastnou silou vydobyl si svoje postavenie. Chudoba ho naučila znať svoj pôvod a trpké nedostatky odchovaly v ňom muža rýdzo, svedomito smýšľajúceho. Paragrafy neodorvaly ho životu. Bol činným, v popredí bojovného šíku stojacím mužom. S Mirošom sa delievali o svoje túžby, sny a smelé plány na hrudnatej pôde života, a tichá izbietka, prídomný sad vedely by rozprávať o mnoho príjemných hodinách, ktoré mladí priatelia spolu trávievali.

Bolo príjemné, letné ráno; Miroš s knihou v ruke vybral sa von. Cesta ho viedla úzkou dolinkou k hore, a on miernym, tichým krokom kráčal úzkym, stupňovite sa dvíhajúcim chodníkom. Bol zabraný sám do seba a len kedy-tedy upútala zrak pestrá bylina, aby ju odtrhol pre svoju sbierku. Z pravej strany čnel ostrý hrebeň vysokých skál, vpred zas kryla chrbát vrchu ihličnatá hustá hora; z protivnej strany v podobe klinu tisla sa v úžiace sa úbočie pestrým kvietim okrášlená lúka. Sadnul; od hory vial tichý, ranný vetrík. Miroš plným dúškom ssal čerstvý, korenastý vozduch a oči pokojno spočívaly na skvostnej panorame okolia.

Za chrbtom zaševelilo krovie. Pred šuhajom zjavila sa Milka a hľadela prekvapeno. Povlek rosou zvlhnutý zradil, že Milka dlhšiu prechádzku prekonala.

Miroš vstal.

„Jaká náhoda pripravila mi toto prekvapenie, slečna Milka?“

„Práve ste ma predišli; chcela som sa pýtať to isté.“

„U mňa, u mňa príčin dosť; moja choroba žiada ostré povetrie, herbár môj zas pekné vzorce kvetov. Vás iste vyvolala jasnota holubieho neba?“

„Áno; som v Kovalove posiaľ hosťom; chcem tu byť viacej doma, chcem poznať tento kraj, pozreť mu do tváre.“

„Blahoželám vám ku peknému predsavzatiu; najdete v tomto zákutí viac, nežli by ste sa nazdala. Len blíž, blíž k prelestnej tvári.“

„Jaká vôňa vanie z kvetov,“ podotkla Milka po chviľke, ssajúc v prse voňavý vzduch. „Lež pravda, pripomenul ste svoju sbierku. Chcela bych videť dnešné exempláre. Prosím, dovoľte.“

Miroš roztvoril plechovicu. Milka pilno obzerala rastliny.

„Nenie to ozaj škaredé? Bili mi do hlavy mená exotických bylín, a z týchto kvietkov, ktoré mám každý deň pred očima, sotva jedno vedela bych pomenovať. Koľko vtáctva poletuje tu po krovnatých hájoch a nerozoznám žiadneho po hlase, nepoznám žiadne po perí, poneváč tu náhodou nieto môjho žltokrídleho kanárika!“

A s úľubou počúvala štebotu vtáčiemu a jej zrak milo spočinul na kvetnatej bujnej lúke.

„A všetko ostatné vám je známe v týchto horách?“ pýtal sa po prešlej chvíli Miroš.

Milka zvedavo hľadela na šuhaja.

„Venovali ste niekedy malý okamih i tomu ľudu, ktorý býva v týchto horách?“

Cez pekné rty devinne preletel neistý úsmev: „o jakom ľude sa zmieňujete?“ pýta sa.

„O tom, medzi ktorým žijete, ktorá považuje bralá tieto za svoje rodisko.“

„Snáď mienite tú massu živých, bezvedomých tieňov a hŕbu korheľov? No, tíže veru nezaslúžia byť predmetom myslenia!“ — dodala s trpkým úsmevom po chvíľke.

Mladík pozrel na dievča.

„Prísny, veľmi prísny váš súd,“ riekol, „a jedine tomu sluší pripísať ten, zdá sa mi, že od druhých zdedený výraz, že ste podnes neprišla samochtiac na tento interessantný predmet myslenia, lebo vy, keďby aj vaše tvrdenie zodpovedalo skutočnosti, mali by ste preň slzu sústrasti, nie ale tvrdý výraz. Neberte, prosím, vec povrchne, lebo ináč úspechy vaše zostanú neplodné. Tu treba pozreť na dno duše, prezkúmať celý vnútorný svet jeho bytia; len takto prídete k cieľu. Ináč bádanie vaše zostane kusým, od pravdy ďaleko vzdialeným. Za kvetom a vtákom ťahá nás zvedavosť, za človekom nie.“ –

Mirošove oko žiarilo vnútorným presvedčením.

„Jako to mienite?“ pýtala sa Milka.

„Keď posudzujete tento ľud, nepozerajte na vetchú jeho halenku, na predstoročné chaty alebo na jednotlivých výrostkov, ktorí ostatne nájdu sa v každej triede spoločnosti. Keď ale i toto padne na váhu u vás, nech vám tiež padnú na myseľ i tie nepočetné osýdla, ktorým ľud každodenne vystavený je. Jeho reč vylúčená je odvšad, nemá žiadneho ústavu, žiadneho ohniska, kde by mohol vypáliť, prečistiť látku svojho umu a dokonáliť plody duševné.“

„A jako teda treba posudzovať tento váš „ľud“?“

„Pozrite sa na jeho dušu; tam hĺbka a pôvodnosť.“

„Som zvedavou na vaše vysvetlenie.“

„Z vašich vlastných úst som mnohoráz počul, že tunajšie roľnícke devy pekne speivajú, a stalo sa už, že v prúde živšieho rozhovoru ste zastala a načúvala niektorú, z poľany alebo z poľa sa ozývajúcu trávnicu. vezmite teda tieto spevy, tie sú výlučným majetkom jeho duše, oni sa v týchto horách narodily, pridajte k tomu bohaté báje, vzletné povesti, umné podania, ba ešte i tie povery a čary a uznáte, že tento ľud nieje takým, jakým sa povrchne byt zdá, že tu bohaté srdce, ostrý vtip, smelá fantasia a predovšetkým zdravá morálka, ktorá chová v sebe zárod budúceho zdravého vývinu. Prezkúmajte tento ľud z tohoto stanoviska, vaša nechuť zmizne, váš úsudok sa premení!“

Miroš hovoril náruživo. Vzpriamená postava stála tu v povedomí pravdy. Jeho oči horely citami srdca a prúd reči bol vážny. Nezdravý výzor tváre zmizol a ľahký purpur pokryl bľadé líca jeho.

„Tu som vám podal, slečna Milka, stienny obraz, doplňte ho vy v súvise s rečou, s ktorou on svoje myšlienky vyjadruje. Vysvetlenie bude krátke, jasné. Tu horí tá láska, ktorá vám prichádza nepochopiteľnou. Treba otvoriť oči, a zjasajú sa vám krásy! Plno jich plno!“

Milka stála ticho; úprimná reč mladíka padala jej rovno do srdca a zápal prednášania zaujal celú jej bytnosť. Nové, netušené city zahraly jej panenskou hruďou, zdalo sa, že jej padá belmo z očú. Jak podivné zásady hlásali v ústave, jak mrzké, nízke pochopy vštepovaly do mladých duší chovaníc! Jaká to protiva, a predsa všetko tak prosté, jasné!

Slnko vyššie vystúpilo na oblohu; žiarne jeho blesky padaly na tmavozelený povrch lesa a kde-tu ešte nedoschnutá kvapka rosy zajasala sa v mihotavom skvoste drahokamov. Hore, ponad dolinku vystupovaly polné vozy. Kedy tedy čuť bolo pleskot biča a výkriky vozkov.

Stáli tu oba v myšlienkach. Miroš čakal na výsledok svojho horlenia, Milka pohrúžená bola sama v seba. Myšlienka za myšlienkou rodila sa, mizla v hlávke a oko pohrúžilo sa v svet citného bytu a hľadalo duševnú rovnováhu. Nove odokrytý svet a jako blesk meteora vzniklé názory, mocne otriasly mladou dušou. Zrak jej sa pozdvihol a utkvel na postave šuhaja; tento pod dojmom svojho horlenia stál tu hrdo, nepohnute.

„Hľa, jako sa premenil, keď hovoril o svojich dielach,“ podumalo dievča. „Nuž čože to máte vy za životné ciele? čo za túžby?“ pýtalo sa dievča po chvíli.

Ťažko opísať mohutný zápal, ťažko objasniť to, čo v mysli mihá sa jako blesk, hustú noc objasňujúci, prerážajúci. Jako krátko odpovedať?

„Naše ciele, naše túžby? Tie majú svoj začiatok i svoj koniec v tom, videť náš ľud vzdelaným, pozdvihnutým, svobodným, slovom šťastným. Sú to túžby veľkých umov. Pre cieľ tento ani najťažšia práca není nám odpornou, ba nosí na sebe jagot mihotavých drahokamov východných. Pre ciele tieto snášame smäd, hlad, postradanie, trpíme i opovrženie, žiaľ i boľasť, smútok a neresti sú údeľom naším. I mreť vieme, i mreť, slečna!“

Miroš hovoril úchvatne; každé vyrieknuté slovo dýchalo hlbokým citom a v hlase zuňaly zvuky srdca, svätým zápalom uneseného.

Na deve dalo sa videť, že nevoľno lne v kruh ideí mladíka. Na bielej tvári svietil slabý páper nachu a oko plálo, žiarilo tichým, hlbokým kmitom.

„Čože si tak zrazu ozriedkavel u nás?“

„Povinnosti suché sú na prekážke, brat môj. Keďby som ale chcel použiť druhej výhovory, povedal bych, že som čakal ustavične na teba, kedy ty prijdeš do mesta. Ty si ešte zriedkavejším vtákom u nás. Jakosi ťa pevno prikula tá kovalovská romantika.“

Vošli dnu, onedlho prišiel i Skalný a reč tiekla voľným, obyčajným prúdom, tak jako to medzi známymi, svoje pomery znajúcimi ľuďmi vo zvyku býva.

Popod obloky znať bolo kroky. Zábrežný vchádzal do izby.

„Ľaľa, sú tu mešťani. Veru pekne, Ľudo, máš hosťa a neprivedieš ho k nám, zanedbáš mne nič tebe nič pár partií tartlu. Vidíš, toľko priestupkov, kto ti to odpustí?“

„Hm, dobre ti žartovať, keď tvoje seno pod strechou, a mne v kopách mokne po lúkach. No ale nerob si z toho nič. I pravotára ti dovediem, i — jestli dovolíš — ťa môžem spraviť aspoň štyri razy doublé.“

Príchod kľučiarky zamedzil hrdinskú odpoveď Zábrežného. Priatelia vstali a poberali sa do jiedalne. Rozhovor prešiel na nové stoličné voľby úradníkov. Prekopný, človek z mesta, mal na sklade hŕbu veselých episod z kortešského života. Starých to zabávalo, nemohli utlumiť svoj obdiv nad tým, jako títo ľudia môžu vyvolať pre podobné maličkosti podobné prípady. Patrili obadva do triedy spoločenstva, ktorú v živote sadlým mliekom voláme.

„Najpeknejší výstup sa udal v dedinke B…,“ hovoril Prekopný. „Jako viete, bývajú tam samí zemani, ľudia v časoch reštaurácie hľadaní. Čo zeman to hlas, čo chalupa to rozum! Už dobrý mesiac, čo všetko tone tam v mlieku a v mäde. Pardon, v špiritusi a staropečených žemlách. Prijde jedna strana, dá piť a kričí sa jej „éljen,“ prijde iná, tiež dá piť, a aj tej sa kričí „éljen.“ Boli tam pred týdňom dorazili korteši Záleského, kandidáta na podžupausky úrad. Muzika zavznela, sudy sa vykotúľali a každý mal, čo mu len duša zažiadala. Páni bratia sa doťali až po obuch. Sotvá že prví korteši odišli, prišli za nimi privrženci strany protivnej, a zas bolo všetkého dosť. Cigán zaškripel a ešte z prvého odpredaju duší nevytriezvení páni bratia začali sa objímať, výskať, hulákať, že až tak rozliehalo sa po doline. Vo všeobecnej veselosti začuť niekde z kúta kričať „éljen Záleský, éljen Záleský!“ Každý sa obzerá a vidí ležať pod blízkou pajtou pri stene až pod stôl doťatého voliča. „No však ti my dáme Záleského!“ kričia horlivci strany protivnej, jeden z nich popadol kdesi kolomaz a štetku a jak ho maže tak ho maže. Pán brat z počiatku len trpí, trpí, no keď toho bolo už moc, precítne, máchne rukou a bezvedome obráťac sa na druhý bok, povie: „bozkávaj ma ty, pán brat, alebo nebozkávaj, ja ti len predsa budem kričať: „éljen Záleský.“

Nad starým vtipom smiali sa páni, a tuším budú smiať sa ešte v budúcom století.

„A potom čo s ním?“

„Ďalej už neviem,“ prehodil Prekopný, „o tom mlčí kronika.“

„A jaký úkol majú ženy v kruhu vašom?“

„Našim ženským kynie mlhová ruka sebazaprenia, odrieknutia sa sladkostí a snášanie rán a utrpenia. Však, neveselé to výhľady!“

Milka bola prekvapená. Oko s hlbokým, súcitným pohľadom spočinulo na Mirošovi; podala mu ruku. On ju priložil k pernám.

Pohli sa; tichým krokom blížili sa k ceste.

„Kedy budeme pokračovať?“ pýtalo sa dievča pri rozchode.

„Stojím vám k službám,“ odpovedal a s pozdravom odlúčil sa pred Zábrežnými od Milky.

Prijdúc domov, utiahla sa deva do svojej izbietky. Nepokoj ovládal jej dušou, preto hľadala samotu. Na priesvitnej tvári zbadať bolo stopy vnútorného rozladenia. Vzala knihu, vyšla do letníka. Lež ani tichá samota nevyhovela je túžbam. Vrátila sa zpät a v kruhu domácich hľadela rozohnať myšlienky.

Prišiel rozkošný, letný večer a sadol na tie milé chatky hôr našich. Milka je vo svojej izbuške. Na tvári leží duma, veselý výraz očiek ustúpil neznámemu druhu rozčulenia. Otvorila oblok, tichý vetrík donášal z diale snivú trávnicu: ono jej to znelo celkom ináč, než predtým. Naslúchala dušou. Na obzore magickým leskom žiarily myriady hviezd a svätojánska muška jako letiaci drahokam niesla sa teplým vozduchom. Deva zatvorila oblok a oddala sa snu, lež tento tichý priateľ nechcel na jej oči. Tieňové postavy preháňaly sa nivami duše a v mhlistých preludoch kmitala sa jej postava Mirošova, jako v tieni mohutnej jedle horlí za svoje idei a v očach mu žiari oheň nadšenia. V čistom srdci ľahko sa zrodí posvätný zápal za idey vznešené, nevinná bytosť ohňom velebného nadšenia obejme cieľ svätý a hodí celé svoje veľké srdce v obeť túžbam plamenným. Lež tiež sú to šťastné ústa, ktorým poprialo siať tieto nauky v bohaté srdce mladej devy, šťastný smrteľník, ktorému sa podarí zápal tento; on vidí to, čo málo komu dopriano vidieť: celý, nepriehľadný, tajemný svet ženského srdca. Jemu je ono dokorán prístupné.

Neveríte? –