Ježiškov stromček

Jednoduchá izba, plná neporiadku. Vpravo úzadia dvere, na ľavo stôl, okolo neho stoličky.

Výstup 1.

Ivan sám.

IVAN (v chatrných zaplátaných šatočkách, cez plece má prehodené vrecko, v ňom tri jabĺčka, koláčik a kúsok chleba, v ruke palicu): Chvala Pánu Bohu, už som doma! (Odloží vrecko i palicu.) Od božieho rána chodím po meste a prosím o almužnu, ale dnes sa mi zle viedlo, málo nesiem, ľudia nemajú dnes času žobrákov obsluhovať. (Vykladá z vrecka na lavicu.) Tri jabĺčka, koláčik a kúsok chlebíčka. To je veru na dnes málo a zajtra čo? Zajtra je veľký sviatok, Božieho Narodenia, zajtra neslobodno žobrať. (Smutno.) Ale jesť sa mi bude chceť. (Dáva zase všetko do vrecka.) No, Pán Boh zaplať aj za to a požehnaj do hospodárstva desať ráz toľko! Horšie bude, čo povie dedko Bumbál, ktorému každý deň musím korunu vyžobrať a dnes nemám ani haliera. (Vytiahne z nohavíc obe vrecká.) Ten ma bude lomiť. Pán Boh s nami a zlé preč! To bude Štedrá večera. (Ukazuje bitku. Klope sa.) Ktosi klope. Ja som sám doma. Čo, keby to bol zbojník a vzal by mi i to málo, čo mám. (Obzerá sa.) Radšej sa schovám. (Uchytí vrecko a skryje sa za kulisňu na ľavo.)

Výstup 2.

Snopková. Predošlý.

SNOPKOVÁ (rázno vstúpi): Pán Boh daj dobrý deň! (Obzerá sa zadiveno.) No, čo tí, kde sú, čo sú!

IVAN (volá zo svojej skrýše): Nie sme doma!

SNOPKOVÁ: Tak? A kdeže ste teda?

IVAN (zase tak): Preč — v meste.

SNOPKOVÁ: Ani ty si nie doma?

IVAN: Nie.

SNOPKOVÁ: Aj ty si v meste?

IVAN: Ahá.

SNOPKOVÁ: No, dobre, keď ste nie doma, nuž nie ste doma, ale ten, čo sa so mnou rozpráva, predsa len musí byť doma. (Hľadá Ivana; zrazu ho najde.) Aha, tu si ty vtáčik. No, poď len sem, poď!

IVAN (nesmelo ostane pri kulisni stáť).

SNOPKOVÁ: No, čo sa ty skrývaš predo mnou?

IVAN: Keď som sa bál, že to idú zbojníci.

SNOPKOVÁ (smeje sa): Hahaha, že vraj zbojníci; nuž a čo by tí u vás hľadali? Na tú biedu vašu sa vám neulakomia a kde nič nenie, tam ani smrť nebere. Kde je dedo Bumbál?

IVAN: Neviem; od rána som ich nevidel.

SNOPKOVÁ: Iste zase volakde v krčme sedí a pije. Čo dostal výplaty, zase všetko prepije a mne za izbu zase nezaplatí, ako obyčajne. Ale od dneška mu viac nečakám. (Ivanovi.) A kedy príde dedo?

IVAN: Ja neviem. Ja ho dnes s radosťou nečakám.

SNOPKOVÁ: A to prečo?

IVAN: Bojím sa, že ma ubije.

SNOPKOVÁ: Nuž a čože si vykonal?

IVAN: Nedoniesol som nič peňazí.

SNOPKOVÁ: A jaké peniaze si mal doniesť?

IVAN: Ja chodím po pýtaní a musím každý deň dedkovi aspoň korunu doniesť.

SNOPKOVÁ: A keď nedonesieš?

IVAN: Bije ma.

SNOPKOVÁ: To je dobré remeslo. (K obecenstvu.) On bezbožník naničhodný drží úbohú sirotu len preto u seba, aby mu nosil peniaze, žeby mal za čo piť. (K Ivanovi.) A dnes koľko ti chýba do koruny?

IVAN: Všetko, celá koruna; nemám ani haliera. (Plače.)

SNOPKOVÁ: No, to bude tanec, čo ten starý ožratý medveď s tebou zas stvárať bude. I predvčerom ťa lomil; počula som krik až na predok.

IVAN: Tedy mi len šesták chýbal, (plače) dnes ma aj zabije.

SNOPKOVÁ: Neplač, keď ťa bude chceť biť, pribehni ku mne, ja ti ublížiť nedám a s tým starým ožechom tiež poriadok spravím. — Je starý Bumbál tvojím opravdivým dedkom?

IVAN: Ja neviem, možno je.

SNOPKOVÁ: A keď ho dedkom voláš?

IVAN: Keď sa tak kázali volať.

SNOPKOVÁ: A kto ťa k Bumbálovi doviedol?

IVAN: Nikto. Oni si ma pojali, keď mi mamička zomreli a nemal som nikoho.

SNOPKOVÁ: Aj tatíček ti zomreli?

IVAN: Ja neviem, či som mal aj tatíčka, ja som len mamičku poznal.

SNOPKOVÁ: Úbohá sirota! Boh zná čí je to syn? Možno aj dajakej šľachetnej rodiny. Celá jeho povaha to prezradzuje a dostalo sa chúďa do takéhoto položenia, kde je viac bité ako syté. Chúďa, musí žobrať, aby mal ten starý diabol za čo slopať. Tak mi je ľúto toho chlapca, že keby som sa toho starého medveďa nebála, hneď by som mu ho vzala a oň sa starala, alebo aspoň vrchnosti oznámila, žeby urobila poriadok. Ale s čertom nehodno sa za prsty ťahať. (K Ivanovi.) No, s Bohom syn môj, ja prídem zase, až bude Bumbál doma. (Odíde.)

Výstup 3.

Ivan sám.

IVAN. Dedko Bumbál budú mať z vás málo radosti, ešte menej ako z tej koruny, čo som im nenažobral. Ona je dobrá pani, ale dedko Bumbál sa na ňu hnevajú, že príde voždy za byt peniaze pýtať v tedy, keď dedko nemajú. Lenže dedko Bumbál jakživ groša nemajú.

Výstup 4.

Tonko. Karol. Stanko.

TONKO (strčí hlavu medzi dvere a volá:) Poďte chlapci, Bumbál nieje doma. Ivan je tu sám.

IVAN: Ako som sa naľakal.

TONKO, KAROL, STANKO (chudobno oblečení, na hlave majú z papieru čáka, na pleciach miesto flinty na špagáte zavesenú paličku, mašírujúc jeden za druhým, spievajú):

TONKO (K Ivanovi): Vidíš Ivan, akú novú hru na vojakov sme sa naučili. Poď medzi nás, zahráme sa znovu.

KAROL: Spravíme ti čáko.

STANKO: Aj flintu ti dáme.

TONKO, KAROL, STANKO: No poď!

IVAN: Ja nejdem.

TONKO: A prečo nejdeš?

KAROL: Však dedo Bumbál nieje doma.

STANKO: A keď príde, aspoň ťa neubije, keď nebudeš doma.

IVAN: Moja nebohá mamička mi voždy hovorili, že na Štedrý večer nesmiem byť samopašný, lebo by mi Ježiško stromček nedoniesol.

TONKO (smeje sa): Hahaha, a nazdávaš a, že aj tebe Ježiško stromček donesie?

KAROL: Už si ty tam, kde loj kopú.

STANKO: Ježiško, len bohatým deťom nosí, ale chudobným nie.

IVAN: Nieje pravda. Ježiško všetkých rovnako miluje, jak bohatých tak chudobných; ja viem isto, že aj ku mne príde.

TONKO: No, môžeš čakať.

KAROL: Do svätého Dindy.

STANKO: Čo nebude nikdy.

IVAN: A prečo by neprišiel? Veď som sa celý rok k Nemu modlieval a hneď ráno som mu zaspieval vianočnú pesničku, ktorú ma nebohá mamička naučili.

TONKO: A jaká je to?

KAROL: Zaspievaj nám ju.

STANKO: I my sa ju naučíme.

IVAN (spieva):

TONKO, KAROL, STANKO (opakujú): Posväť ho svojou milosťou, prebývaj vždycky v ňom.

TONKO: Ej, to vám je pekná pesnička.

KAROL: Tú sa musíme naučiť.

STANKO. Spievajme ju ešte raz.

Výstup 5.

Bumbál. Predošlí.

BUMBÁL (vonku): Poďte kamaráti, poďte! Ktože nám rozkáže. (Výskne.) Ťuh!

TONKO, KAROL, STANKO: Bumbál!

TONKO: Veru už ide!

KAROL: A je opitý, lebo výska.

STANKO: Ten nás tu nesmie zastihnúť.

TONKO (velí): Do radu!

TONKO, KAROL, STANKO (spievajú):

(Na konci spevu bežia po izbe, pristavia stolicu k oknu a povyskakujú von.)

IVAN (leze štvornožky za kulisňu).

Výstup 6.

Bumbál. Vŕtal. Kropáč. Kubáň. (Oblečení sú všetci v modrých robotníckych šatoch.)

BUMBÁL: Poďte, poďte kamaráti. Kto platí, to je pán. Od tejto izby si ja platím a preto som tu ja pánom. Z tadiaľto nás ani svätý nevyžene, čo do rána budeme piť a karty sa hrať.

VŔTAL: Vivat, alleluja, tu nám bude dobre. (Obzerá sa.) Ale vieš čo nového?

BUMBÁL: No?

VŔTAL: Veľmi teplo tu nemáš. (Trie si ruky.)

KROPÁČ: To veru nie; iste tu ešte dnes nekúrili. Brrr! (Striasa sa.)

KUBÁŃ: Dnes, neviem či vôbec toho roku už kúrili.

BUMBÁL: To máte pravdu, od takto roku tu ešte kúrené nebolo.

KUBÁŃ (radostne): No, nepovedám?

BUMBÁL: A načo by sme aj kúrili, však sa pri kartách zohrejeme, (vytiahne karty z vrecka a hodí na stôl) a týmto si zakúrime. (Vytiahne fľašu i skleničku a postaví na stôl.)

VŔTAL, KROPÁČ, KUBÁŃ: Sláva! Hurrá! Než žije Bumbál! (Sadnú okola stola.)

BUMBÁL: No, už sme raz na mieste. Vŕtal, dávaj karty!

VŔTAL: A ja som prehral? Bodaj ti tvojho Herodesa obesili. (Rozkríkne sa.) Nech dáva Kubáň!

KUBÁŇ: A čo vreštíš, ani čoby ťa čert na rohy bral. Čo je to taká robota tie karty rozdať? (Vezme karty a rozdáva.)

VŔTAL: To ja viem, že nie je to žiadna robota, ale ty si prehral, tvoja je povinnosť karty rozdávať.

KROPÁČ. To sa len staré baby vadia; chlapi sa bijú. (Naleje každému do skleničky.) No, potúž sa, však si takej dobroty v tvojom živote neokúsil. (Podá Vŕtalovi.)

VŔTAL: A čo to máš? Vonia to ani pivo s rozmajrínom. (Vypije.) Ah, to je tuhé!

BUMBÁL: Chlapské. (Naleje a dá Kropáčovi.)

KROPÁČ: Ďakujem, nechcem. (Vychytí skleničku a razom vypije.) Ah! (Hladí si brucho.) Dobré je to, ani med s cicvárom; od toho iste všetky hlísty pokapú.

BUMBÁL: Len rob posmechy, ty trubiroh; ty vieš, čo je dobré. (Naleje Kubáňovi.)

KUBÁŃ (Vypije): Brr! to je tá pravá nemortyka, až do očí iskry sype. Náš adjunkt vyslope aj vitriol, keď iného trunku nemá; ale keď by mu tohoto za tie tri skleničky nacedil, musel by ho Parom vziať a nám by sa uľavilo. — Čo je to za jakási mixtúra?

BUMBÁL: Horké s rumom. A nieje to dobré?

VŔTAL: Výborné, len ešte nalej!

KROPÁČ: Znamenité, len —

KUBÁŇ: Len máš toho málo.

BUMBÁL: Málo, málo; však len aby ten papľuch domov prišiel, nuž ešte donesie. (Obzre sa.) Ba kde je dnes toľko, že tu ešte nie je.

VŔTAL: A koho to ešte čakáš?

BUMBÁL: Koho, nuž to moje chlapčisko; tam ho Parom vie, čo sa mu robí, že nejde domov. Iste peniaze, čo vyžobral, stratil teraz sa bojí domov prísť. Ej, ale by som ho vyobšíval!

KROPÁČ: Prosím ťa pekne, kde si toho chlapca pojal? Čí je to chlapec a jako sa k tebe dostal?

KUBÁŃ: Ej, veru som sa aj ja chcel už na to pýtať. Od koho si ho dostal? Kto ti ho doviedol?

BUMBÁL: Nikto. Chlapec je syn po veľkom jednom pánovi, ktorý bol v jakomsi veľkom meste kasírom vo fabrike. Zrazu mu chýbala veľká summa peňazí a povedali, že to on ukradol. Fabrikant ho neodovzdal súdu, nemajúc dôkazov proti nemu a berúc do ohľadu, že toľké roky sa dobre držal a že i jeho otec cez celý život statočne zastával tento úrad; zbavil ho len úradu a on zostal bez chleba so ženou a dieťaťom.

VŔTAL: Panský trest.

KROPÁČ: Na jednej strane ťa veľkodušne omilostnia, tak aby si musel na druhej strane hladom umrieť.

KUBÁŇ: To je tá panská milosť.

BUMBÁL: On, nešťastník, cítiac sa nevinným, bol od ľudí predsa opovrhnutý a za zlodeja považovaný, nad čím sa tak hrozne trápil, až sa zbláznil. Z blázinca však raz ušiel. Bolo to práve vraj na Štedrý večer, čo sa v hore tu nad mestom ležiacej, obesil. Tam ho aj pochovali a po dnes na jeho hrobe stojí čierny kríž, čo mu jeho úbohá žena tam osadila.

VŔTAL: A s tou ženou čo sa stalo?

BUMBÁL: Tá žena, matka Ivanova, bola veľmi poriadna pani, tá mi to všetko raz rozprávala. Po smrti mužovej utiahla sa úbohá do hoferstva k jednej nádenníci a tam dňom, nocou šíjala, aby seba a dieťa vyživiť mohla. To ju ale náramne trápilo, že jej muž tak nevinne trpel a takou ohavnou smrťou zo sveta sišiel. Plakávala neprestajne, až konečne či žiaľom a či biedou zomrela.

VŔTAL: Nuž a potom?

BUMBÁL: Potom sa dokázalo, že jej muž bol nevinný, lebo chytili toho opravdivého zlodeja.

KROPÁČ: Tu máš babo kropáč. Po smrti neskoro kašu jesť.

KUBÁŇ: Veru, priam, nech psom tráva raste, keď kone podochnú. Po smrti im tá dokázaná nevinnosť málo osožila.

VŔTAL, KROPÁČ, KUBÁŇ: A ďalej čo?

BUMBÁL: Po smrti týchto ostal malý Ivan na ulici sám. Tri noci spal pri bráne domu na holej, kamennej dlažbe; na štvrtú noc som ho pojal k sebe a odtedy je u mňa.

VŔTAL: Urobil si dobre, chlapcovi i sebe; aspoň nie si sám. — Dajže ešte po jednom glgu na tú smutnú historiu.

KROPÁČ: Veru nezaškodí.

KUBÁŇ: Zima je.

BUMBÁL (naleje každému): Kde sa len to chlapčisko toľko moce, aby išlo ešte vziať kvaterku.

VŔTAL: No a teraz s chuťou do toho zárobku.

KROPÁČ: Tromfy si necháme tie, čo sme predtým mali?

VŠETCI: Áno.

KUBÁŇ (vytiahne z vrecka šesták a hodí na stôl): Tu je banka. Kto chce hrať, nech platí.

KROPÁČ: A čo sa nazdáš, že si ty pán? Tu máš banku a tu máš duplu; keď sa chceš pánom robiť, nuž plať! (Položí peniaze.)

KUBÁŇ: Dobre. (Platí.)

VŔTAL: Čo sa bláznite? (Platí.)

BUMBÁL: Teraz bije a druhý raz nie. (Zaplatí. Hrajú náružive, robiac poznámky pri tom.)

KUBÁŇ: Tromf!, a tromf! a zase tromf! a ešte raz tromf! Tak, páni moji, vyhral som. (Shrne peniaze a dá do banky.) Koruna je v banke.

KROPÁČ, VŔTAL, BUMBÁL: No nechže je! (Dajú do banky. Hrajú ďalej.)

KUBÁŇ (ukáže karty): Pozrite sa páni; načo by ste sa unúvali: samý čistý tromf.

BUMBÁL: A čo ťa cigánka papučou okädila?

VŔTAL: Alebo si podkovu našiel, keď máš toľko šťastia.

KROPÁČ: No, to už nejde s kostolným poriadom; iste máš z obeseného prst. (Dajú znovu banku a hrajú ďalej.)

KUBÁŇ: (vezme karty): Do tretice všetko dobré; páni, dajte si pozor, lebo mám dobrú kartu. (Zabije:) Tromf! (Druhý raz zase:) Tromf! (Tretí raz znovu zabije:) Zase tromf!

KROPÁČ (vstane a hodí karty na stôl): Ja nehrám s takým, čo falošne hrá!

KUBÁŇ: A kto hrá falošne?

KROPÁČ: Ty; máš falošné karty, dobre ti vyhrávať, cigáň naničhodný. (Tresne dlaňou o stôl.)

BUMBÁL, VŔTAL, KUBÁŇ: Čože? (Odhodia karty.)

KROPÁČ (skočí, lapí Kropáča pod hrdlo): Kto má falošné karty, kto je cigáň? Kto?

KROPÁČ (kričí): Ty, ty, zlodej. (Odsotí Kubáňa.)

BUMBÁL: Čo robíte! (Vstane.)

VŔTAL: Hanba! (Vstane.)

KUBÁŇ (vrhne sa znovu na Kropáča, zápasia spolu): Priepadník, zabijem ťa! (Prehodia stôl a lavice.)

BUMBÁL, VŔTAL (rozbraňujú ich. Krik a lárma.)

Výstup 7.

Snopková. Predošlí.

SNOPKOVÁ (vstúpi rázno): No, čo je to tu súdny deň, či čo pre Pána Boha! (Stane sa utíšenie.) To tak svätíte Štedrý deň, aby ste sa náležite pripraviť mohli k zajtrajšiemu svätohodu Narodenia Syna Božieho? Karty a fľaša sú vaše modliace knihy, sberba naničhodná! Keď sa Boha nebojíte, že vás stresce a mňa pre vás, že trpím takúto podlú hriešnu háveď vo svojom kresťanskom dome. (Hrozí.) Ale však ja s vami ináč zatočím. (Bumbálovi.) Pán Bumbál, prišla som si pre árendu. Už máte za dva mesiace platiť.

BUMBÁL: Dnes nie je prvého.

SNOPKOVÁ: To ja dobre viem, že dnes nie je prvého; ale dnes ste dostali výplatu, dnes zaplatil musíte!

BUMBÁL (posmešne): Mus je veľký pán!

VŔTAL: Ale nemus ešte väčší.

SNOPKOVÁ (nahnevano): Ešte si posmech robte z človeka; ale sa tento ráz zmýlite. Mňa už trpezlivosť prešla; lebo dnes zaplatíte, alebo okamžite vás dám vyhodiť z domu okamžite, hovorím.

VŔTAL: Teda len zaplať kamarát, (posmešne) lebo ženské kommando a šusterské kopyto, sú dve hrozné veci.

BUMBÁL: Však zaplatím, až budem mať peniaze; dnes nemám.

SNOPKOVÁ: Tak?! Zase nemáte? Vy si to berete na ľahko, ale ja nie. Teraz idem rovno pre žandárov, čo vás von z môjho bytu vyprevadia. Mám aspoň príčinu zbaviť sa vás, keď neplatíte. A radšej budem mať prázdny dom, ako malo-li by v ňom prebývať korheľstvo, kartárstvo, zlorečenie, kliatba, bitka a podobné hriechy, ktorým ani len dnes, v predvečer Božieho narodenia Pána Boha neviete ušetriť. Idem pre žandárov. (Odchádza.) Tí s vami poriadok urobia.

BUMBÁL (posmešne sa ukloní): Šťastnú cestu!

VŔTAL (tiežtak): Až k Novému mestu!

KROPÁČ: Mokrý dážď a teplý plášť. (Všetci sa smejú.)

SNOPKOVÁ (sa vráti, nahnevano): Teraz vám je k smiechu, no prejde vám ten chychot, keď odokryjem vrchnosti váš diabolský kúsok, keď vás oznámim, že ste si pod zámienkou milosrdenstva vzali úbohú sirotu k sebe a teraz ju nemilosrdne trápite, mučíte, bijete, keď vám korunu denne nevyžobre, a váš korheľský hrtan musí o korunu menej prežreť. Dnes na Štedrý deň, chudák malý, kdesi zmiera, čo sa bojí bez koruny prísť domov, ale však vrchnosť s vami poriadok spraví, (opovržlive) vy kajan. (Odíde.)

Výstup 9.

Predošlí bez Snopkovej.

VŔTAL: Ale si dostal, čo pes nechce.

KROPÁČ: Schovaj si, kamarát!

KUBÁŇ: Alebo hoď za plot!

BUMBÁL: Ach, veď si ja to k srdcu neberem. Ja som to čakal a preto som sa už na to pripravil. Odniesol som pomály každý deň niečo na nový byt a teraz môžem ľahko odísť a ona nech ma hľadá meste a či ma najde a či nenajde, nech si na sucho ústa utre.

VŔTAL: Ty si stará líška, ktoby teba prehádal.

KROPÁČ: Na novom byte zase tak spravíš; jeden mesiac zaplatíš a dva ostaneš dlžen a preto každý štvrtrok inde bývaš.

KUBÁŇ: Nóbl, po pánsky!

VŔTAL: Človek sa na starosť ešte všeličomu podučí.

BUMBÁL: Ešte vy všetci musíte ku mne do školy chodiť, chcete-li sa múdro životom pretĺcť. Teraz však kamaráti drahí, poďme niekam inam. Ona bola rozpaprčená, až tak jedom syčala, a rozsrdená baba horšia od čerta. Čo si zaumienila, to aj vykoná; každú chvíľu môžu tu byť žandári a tým by som nerád do rúk prišiel. Poďme niekam inam.

VŔTAL: No, poďme k nám teda.

BUMBÁL: Dobre, budeme dnes tvojími hosťmi.

KROPÁČ: Kým nás aj ztade nevyženú.

KUBÁŇ: Máš zaplatenú hospodu?

VŔTAL: Mám-nemám, ty za mňa platiť nebudeš.

BUMBÁL: Kde len to chlapčisko toľko mešká, musím ho kdesi na ulici pozreť. Ale ho vyobšivam tým remeňom!

VŔTAL: No poďme, jak máme ísť.

KUBÁŇ, KROPÁČ: Poďme!

BUMBÁL: Vy choďte po predku, ja zamknem a kľúč si vezmem; i šesták je dobrý z konta domovej panej. Nech si dá druhý spraviť, bude-li chceť nového hofera do izby pustiť.

VŔTAL: Alebo žandárov do nej doviesť, hahaha! (Všetci sa smejú a odídu.)

BUMBÁL (zamkne dvere): S Bohom pani Snopková! Šťastlivé sviatky.

(Vonku očuť smiech.)

Výstup 10.

Ivan sám.

IVAN (Leze štvornožky zpoza kulisne, kam bol prv vliezol, zastane a obzerá sa.) To som vytrpel strachu, až sa mi od neho kečka parí. (Utiera si pot.) Keby ma bol dostal, bol by ma ten zrúbal. Ale teraz už viem všetko. Bumbál nie je mojim dedkom, ja som mu nie rodina a preto nemusím byť u neho, ani nebudem. Jeho pojmú teraz žandári, a ja utečiem, kam budem vládať, aby aj mňa s ním nepojali. (Otvára dvere.) Dvere sú zamknuté. Čo teraz? (Obzerá sa.) Aha, dobre je, okno je otvorené, vyletím ani vtáčik. (Pristaví si stolicu k oknu a vyleze na ňu.) S Bohom dedo Bumbál, my sa viac nesídeme! (Vyskočí oknom.)

(Opona spadne.)