Ježiškov stromček

Pansky zariadená izba. V prostred úzadia dvere von, v pravo a v ľavo dvere do bočných izieb. Na pravo v popredí stôl, okolo stolice, oproti na druhej strane pohovka.)

Výstup 1.

VIERA, BOŽENA, MILUŠKA (sedia okolo stola a pozerajú knihy).

VIERA: Vianoce sú najradostnejšie sviatky v celom roku. Ja ich mám najradšej zo všetkých sviatkov.

BOŽENA: To verím, lebo ani na jedny sviatky nedostaneme toľko dárkov, ako na tieto.

MILUŠKA: Ja sa už neviem dočkať toho krásneho stromčeka.

BOŽENA: A čože, po tom stromčeku je málo, ale tie cukrovinky na ňom: medovníčky, datle, figy, mandle, pomaranče a iné maškrty.

VIERA (smeje sa): Hahaha! To sú žiadosti! Cukrovinky máme každý deň. Keď si už mám čo žiadať, žiadam si niečo vzácnejšie.

BOŽENA, MILUŠKA: A čo takého?

VIERA: Čo takého? Pozrite (ukazuje v módnom liste) takéto biele, alebo aspoň sivé súkenné šaty, celý kostým; k tomu biely elegantný klobúk, modernú cicu s mufom, lakové topánočky a pekné rukavičky; potom zlaté hodinky s peknou jemnou retiazkou, zlatý náramek, tenký prstienčok s pravým diamantom, podobné náušnice, a potom ešte všeličo a všeličo takého pekného, drahého a vzácneho.

BOŽENA: No, ty toho, sestra milá, chceš trochu viac než málo. Ale nenazdaj sa, že ja okrem spomenutých sladkostí, nemám iných žiadostí. Ja chcem od Ježiška malého koníka, poni; pekný, malý kočík, čo by som sama mohla s touto ekypážou na prechádzky jazdiť, potom veľkú lopdu; sieťovú kolísačku; peknú udicu; malú lodičku na ktorej by som sa mohla v záhrade po jazeri prevážať, a ešte sto športových vecí by som si vedela nadiktovať.

MILUŠKA (plačlivo): Áno, aké ste vy múdre, vám všetko a mne nič.

VIERA (smeje sa): Hahaha! Ba ty si taká múdra, že si nevieš ani nič poriadneho pýtať.

BOŽENA (posmešne): Ona len bábu a bábu, nuž dostane bábu.

MILUŠKA: Nieje pravda! Ja chcem bábu, ale nie takú, ako sú ostatnie báby, lež takú velikú (ukazuje), čo vie sama stáť, sedeť i chodiť.

BOŽENA (posmešne): Aj ležať?

MILUŠKA (nedá sa mýliť): Čo vie volať: Tata, mama, papať.

BOŽENA (posmešne opakujúc): Áno, papať a? (Šušká Viere do ucha, na čo sa obe rozosmejú.)

MILUŠKA: Smejte sa, koľko len chcete, ja predsa takú bábu dostanem a bude sedeť v peknom vozíčku. Potom dostanem papagája.

BOŽENA: A ten ti všetky cukrovinky spapká a tebe neostane nič.

MILUŠKA: Nech spapká, ja mu vďačne dám, ja som nie skúpa. Ale potom dostanem pekného, malého, bieleho psíčka s červenou stuštičkou na krku, ten bude aj na zadných nôžkach vedeť stáť, apportovať; potom —

BOŽENA (skočí jej do reči a hovorí veľmi chytro): No už vieme, a potom kočičku, myšičku, leva, tigra, medveďa, žabu, hada, štúra a, aby celá menažeria bola pohromade, ešte aj pani blchu. (Smiech.)

MILUŠKA (plače): Ja idem mame žalovať, že sa mi posmievate. (Odíde v ľavo.)

Výstup 2.

Predošlí bez Milušky.

VIERA, BOŽENA: Miluška!

VIERA: Vidíš Boženka, ty nedáš pokoja, kým nie je nejaká mrzutosť. Teraz sa mama darmo nahnevá.

BOŽENA: Nemôžem vystáť také hlúpe nízke žiadosti: koňa, psa, ako by sa len v maštali pohybovala.

VIERA: Veď je ešte dieťa. A konečne tvoje žiadosti nie sú priam na mieste. Všetko to, čo si ty žiadaš, mohol by skôr chlapec požadovať, pre dievča je to nemiestne.

BOŽENA: Ty patríš, zdá sa mi, tiež ešte tvojim presvedčením medzi svet našich prababičiek, ktoré sa domnievaly, že je žena len to stvorená, aby varila, dom riadila, obšívala a pančuchy plietla. Zabúdzaš, že sme sa v ústave učili, že sa všemožne na tom pracuje, aby žena bola postavená na úroveň muža; čo je muž, aby bola i žena v ľudskej spoločnosti.

VIERA: Áno, pracuje sa na tom už od dávnych časov a predsa ostáva žena — ženou.

BOŽENA: Dľa tvojho pojmu, aby sa, fintila, šperky a všeliké čačky na seba vešala a tak sa stala modernou fiflenou. To je tvoj ideál a preto si len samú parádu, samé šperky žiadaš.

Výstup 3.

Anna, Predošlí.

ANNA (vystúpi s prava): Prosím úctive, nie je ešte slečna Oľga doma?

VIERA, BOŽENA: Nie je.

VIERA: Na čo potrebuješ slečnu?

ANNA: Dostala z domu balík.

BOŽENA: Ach, to zaiste už dačo na Ježiška.

VIERA: Polož jej ho do jej izby.

ANNA: Áno, prosím.

BOŽENA: Počuj Anička, čo si ty na Ježiška žiadaš?

ANNA: Ach, Bože môj, slečinka drahá, ja budem s čímkoľvek spokojná. Čo mi Jezuliatko jakúkoľvek maličkosť donese, budem si mysleť, že som dostala celý svet a tešiť sa budem tomu cez celý Boží rok. (Odíde.)

BOŽENA: To je hlúpe stvorenie.

VIERA: Tá sama nevie, čo by chcela.

Výstup 4.

Darina. Miluška. Predošlé.

DARINA (vystúpi s ľava): Hľa moje dievčence, ako vás jednoduchá služobná dievka teraz svojou skromnosťou zahanbila. Vy vo svojej prepjatosti žiadate si od Ježiška veci nemožné a čokoľvek dostanete, nespraví vám to radosť takú, ako jej akákoľvek maličkosť. A preto si pamätajte, že skromnosť je cnosť, ktorá blaží každého; ona krášli človeka odevom, ktorý nikdy z módy nevychádza. Skromnosť je dievčencom ženám to, čo kvetinám vôňa. (Sadne na pohovku a pletie.)

VIERA: Nehnevaj sa, mamička drahá, Božena dráždila Milušku a tá —

DARINA: Nie je o tom reč, dievka moja. Bola som vo vedľajšej izbe, počula som celý váš rozhovor a presvedčila som sa znovu, že vychovanie, ktoré ste v ústave dostaly, nebolo pravé, kresťanské, ale premrštené, svetácke, a to je chyba. Ako strom nemôže vyrásť bez koreňa, tak nezdarí sa výchova bez Boha a náboženstva. Pamätajte si, že bázeň božia je základ všetkej múdrosti. A jako slnko vniká do izby a osvecuje všetky jej kúty, ta aj bázeň božia preniká i najtajnejšie záhyby srdca a vypudzuje z neho temnotu hriešnych žiadostí.

BOŽENA: Mamička, vy tak krásne rozprávate, že keď vás človek počúva, ani čoby tú najkrajšiu knihu čítal.

VIERA: Keby nám v ústave boli všetko tak dôkladne rozložili.

DARINA: V ústave, kde majú na stá chovaníc, nemajú ani času, ani spôsob k tomu, aby sa s jednotlivým mohli tak dôkladne zaobierať. Nikto tak nerozumie svojmu dieťati, jako matka, ktorá ho miluje čo vlastný život. Milujúca matka nezná ťažkosti, nezná obete, len lásku a láska budí protilásku. — Ako železo žhavé snadno sa dá kovať, tak srdce dieťaťa, materskou láskou roznietené, dá sa prispôsobiť ku všetkému dobrému. Preto som vás už nedala toho roku do ústavu, lebo som sa presvedčila, že výchova domáca, pod dozorom matky, je predsa len najlepšia.

VIERA: A my sme vám mamička, celkom povďačné za to, lebo všade dobre, ale doma predsa len najlepšie.

BOŽENA: Pri dobrých rodičoch a pri tak dobrej učiteľke, ako je slečna Oľga.

DARINA: Slečna Oľga je vskutku dobrá, šľachetná duša a svedomitá učiteľka; ona veľmi pečuje o vašu náležitú výchovu, len ju poslúchajte.

MILUŠKA: Božena ju vždy hnevá.

DARINA: To je veru nie pekne; ale špatno je i to, že sa Miluška vŕši, mstí a na Boženu žaluje bez príčiny.

Výstup 5.

Oľga. Predošlé.

OĽGA (v zimnou obleku): Pán Boh daj dobrý večer. (K Darine.) Ruku ľúbam, milosť pani. (Bozká ruku.)

VIERA, BOŽENA, MILUŠKA: Dobrý večer.

DARINA: Vítajte slečna, prave sme vás spomínali.

OĽGA: Dlho som sa bavila, čo? Ale ráčte láskave odpustiť, nemohla som sa odtrhnúť od krásnej prírody. Báječná noc! Celý svet je dnes sťa utešená pohádka, složená v rozkošnú, súzvučnú posvätnú báseň.

VIERA: Veď musí byť už tma.

OĽGA: Tma?! Hoj, nie je. Je tam svetlo jako vo dne. Mesiačik tak krásne na nebi sa usmieva a magickým svetlom svojím polieva dnes zem dvojnásobnou jasnosťou. A tie hviezdičky tak vesele sa trblietajú, ako by sa tešily východu svojej kráľovny, hviezdy trojkráľovej.

BOŽENA: A nie je mnoho sňahu?

OĽGA: Sňahu je dosť, ale ten chrupká pod nohami a ruší veselo velebné ticho posvätnej noci, ktorým sa tu i tu nesie ozvena dajakej vianočnej piesne, čo ohlas radosti Narodenia Božieho. „Sú Vianoce, sú Vianoce!“ znie radostne celým svetom.

DARINA: Čo je studený prameň vody čistej pre smädom zmoreného pútnika na púšti, to sú utešené Vianoce pre ľuď kresťanský. Deň štedrý na nesmiernu lásku Božiu. (Vstane.) No, zabavte sa, kým otec príde; ja mám ešte vonku trochu práce. (Odíde.)

Výstup 6.

Predošlé bez Dariny.

VIERA: Slečno, prosím vás, buďte tak láskavá a rozprávajte nám dačo.

BOŽENA: Áno, rozprávajte, prosím vás; ak nám najskôr čas prejde.

OĽGA: Jestli ste boly dobré za ten čas, čo som tu nebola, nuž mileráda vyhoviem vašej žiadosti. (Skladá klobúk, muf, cicu a plášť.)

VIERA, BOŽENA: Dobré sme boly.

OĽGA: Miluška nič nehovorí.

MILUŠKA: Ja — ja —

VIERA, BOŽENA (ukazujú Miluške, aby nehovorila).

OĽGA: No, čo ty Miluška? Čo mi chceš povedať?

MILUŠKA (rozpačite): Ja som sa bála, že vás tam strašidlo zje.

OĽGA (smeje sa): Hahaha! Strašidlo teraz už nechodí, dievenka moja. Ale anjelici, tí majú pilno; nevedia čo prv. Jedni lietajú popod okná a kukajú dnu, či sú deti dobré, aby vedeli, kam majú Ježiška so stromčekom uviesť; iní zase snášajú hračky; iní na fúrikoch cukrovinky svážajú, a tak všetci pilne pracujú, pripravujuc radosti dobrým a poslušným deťom.

MILUŠKA: A ešte čo ste videli?

OĽGA: Ešte som všeličo videla, aj smutné veci. — Stretla som pod horou malého žobráčika s paličkou v jednej ruke a s vrecúškom v druhej ruke; ten chudák nemá otca, nemá mamičky, pri ktorej by mohol tento Štedrý večer sláviť.

BOŽENA: No a u koho býva?

OĽGA: Dosiaľ býval u akéhosi ukrutníka, ktorý ho bíjal a jesť mu nedal. Tak mi ho bolo ľúto a spomínala som si na vás, že máte všetko, čo vám len srdce zažiada a nebývate mnohoráz spokojné. On chudáčik spokojil by sa i s teplým kútikom nášho čeľadníka a zo zbytkami sluhovského stola. Aspoň dnes keby to mal, i to by bol preň šťastný Štedrý večer.

VIERA, BOŽENA, MILUŠKA: Chudáčik.

VIERA: Mohli ste ho slečna pojať a sem priviesť; boly by sme milých rodičov prosily, aby nám ho dovolili, chudáka, aspoň na tento deň šťastného urobiť.

OĽGA: Myslela som na to, ale on tak zimou premretý, že by mi nebol došiel, blíže mu do dediny.

BOŽENA: On ešte dakde zmrzne. A kto vie čí bol, čo boli jeho rodičia?

OĽGA: Možno dosť intelligentní ľudia. Úbohá matka chránila ho zaiste pred každým chladnejším vetríkom, zakrývala v noci teplou, mäkkou perinkou a teraz chúďa, prespí svätú vianočnú noc, — ktorá je všetkým deťom nocou najradostnejšou — voľakde na tvrdej lavici alebo na zasňaženom kameni.

VIERA: Ach, slečna, prosím vás, nerozprávajte viac o tom; mne srdce krváca nad tou úbohou sirotou.

BOŽENA: Už to je hrozné nešťastie, že nemá chudák otca, ani matky.

OĽGA: Rodičia sú šťastie a blaho dietok, preto ďakujte Pánu Bohu, že ich máte zdravých; modlite sa, aby vám ich dlho zachovať ráčil, poslúchajte drahých rodičov svojich, ctite ich a buďte im voždy vďačné; tak zaľúbite sa Bohu, ktorý vás hojne požehnávať bude.

VIERA: Ani deň nezameškám sa modliť za drahých rodičov.

BOŽENA, MILUŠKA: Ani ja.

OĽGA: Tak robia dobré, vďačné deti.

VIERA: Mňa len trápi ten úbohý chlapček. Rada by som sa zriekla všetkých radostí dnešného večera, len aby som jemu radosť spraviť mohla.

OĽGA: Pravú radosť pocítime, pripravíme-li radosť svojmu bližnému. Takáto radosť posilňuje ducha a zošľachťuje srdce.

BOŽENA: Ja by som sa s ním, chudákom, o všetko, čo dostanem, sestersky rada rozdelila.

MILUŠKA: A ja by som mu všetko, všetko, čo dostanem, dala.

OĽGA: Pekne, teším sa z vás, že ukazujete dobré srdce, naklonené k milosrdenstvu, ktoré človeka zdobí sťa oltár chrám Boží. To si pamätajte, že milosrdnosť je podpora spasenia, ozdoba viery, dvere, ktorými vchádzame do raja. Áno, milosrdenstvo k bližnému je kľúč, ktorým si otvárame bránu kráľovstva nebeského. (Vonku čuť hrkálky a zvonce saní.)

VIERA: Otecko je už tu. (Beží k oknu.)

BOŽENA: Už prišiel, už prišiel. (Skacká k oknu.)

MILUŠKA: Tata môj, tata môj! (Beží k oknu.)

OĽGA: Pochopujem vašu radosť nad príchodom drahého otca; ale neschvaľujem vašu zvedavosť, ktorou hrave bežíte k oknu. Vonku je tma, i tak nič nevidíte a keď vás otec pri okne zazre, mamrzí a zarmúti sa, že ste tak zvedavé. Pamätajte si, že zvedavosť je špatná cnosť.

Výstup 7.

Kvetňanský. Darina. Predošlé.

DARINA (vstúpi prostriedkom): Už len poď, veď ťa netrpezlivo čakáme.

KVETŇANSKÝ (v zimnom cestovnom obleku vystúpi prostriedkom): Pán Boh daj dobrý večer.

VIERA, BOŽENA, MILUŠKA: Vitajte otecko! (Bežia mu v ústrety a bozkajú ruku.)

OĽGA: Dobrý večer.

KVETŇANSKÝ (k Oľge): Čo ste ma, slečno, nečakala? K vôli vám som sa náhlil s výkonom svojich záležitostí a keď som pre vás prišiel, nebolo vás už tam.

OĽGA: Ráčte láskave odpustiť, že som nečakala. Vyvábila ma báječnosť krásnej zimnej noci a ubezpečujem vás, že rozkošným pôžitkom mi bol malebný jej obraz. Zdalo sa mi, že blúdim začarovaným svetom peknej pohádky.

KVETŇANSKÝ: I mňa jakási tajná, čarovná moc zaviedla dnes do pohádkového sveta. Dnes opravdu divy a zázraky sa robia nielen na nebi, ale aj na zemi. (Odkladá čiapku a zimník.)

DARINA: A čo sa ti prihodilo?

VIERA: Rozprávajte, drahý otče.

BOŽENA (žartovne): Stretli ste Ježiška?

MILUŠKA: A anjelikov ste videli, čo na tých fúrikoch cukríky a hračky rozvážajú?

KVETŇANSKÝ: Hoj, videl som, videl, aj rozprával s nimi v tichej modlitbe u Čierneho kríža v hore, na hrobe nešťastného brata. A tí mi zvestovali radostnú novinu, že najmilostivejší Otec nebeský vyslyšal naše spoločné celoročné modlitky a zvláštnou milosťou svojej nevýslovnej láskavosti, požehná dnes dom náš. Milosť tú nám donesie tohoročné Jezuliatko pod vianočným stromčekom. Tešte sa, deti moje, tak radostný Štedrý večer ste ešte nemaly, ako ho budete mať dnes.

VIERA, BOŽENA, MILUŠKA (tešiac sa, objímajú raz matku raz otca a učiteľku).

(Opona spadne.)