Naokolo záhrada, v záhrade búdka a v nej sedí Adelhaida s Rezníkom.
Slnce už zachádzalo za blízke hory a osvietilo purpurným svetlom svojím tvár Haidinu.
Veľká mačka, príjemne miaukajúc, šúchala sa o vkusné šaty Haidine. Ona tu i tu pohladila túliace sa zviera a zapýrená (vždy bola zapýrená) pozrela na svojho suseda.
Blažené, rozkošné chvíle!
Ani hovoriť nechcelo sa žiadnemu. Načo by to i bolo, myslela Haida, veď cit, mohutný cit nedá sa slabými slovami vyjadriť! Načo rušiť posvätnú tichosť, keď oba zanorení sú v bájnokrásne sny budúcnosti! Tu len cítiť!
A Haida skutočne cítila, lebo tu i tu pľasla chudou dlaňou na obnažené tenké hrdielko, poťažne na sajúceho komára.
„Dotieravý hmyz!“ riekla mrzuto.
„Človek nevie sa dosť chrániť,“ prisviedčal kandidát a hrýzol si gamby, aby nevypukol do smiechu.
Mačka zanechala slečnu a túlila sa k Rezníkovi. On zlobne díval sa, ako srsť za srsťou belela sa mu na čiernych nohaviciach.
„Ako sa vám pridala!“ riekla Haida maznavo.
„Utešené, milé zviera!“ vetil Rezník a zdvihol mačku. Pomaly hladkal jej pĺzňavú srsť a z času na čas potiahol jej dlhé fúzy na pysku.
Mačka počala povážlivo vrčať. Rezník silnejšie pritisol ju ľavou rukou a ešte lepšie čupal ju.
Haide akoby srdce rezali žalostné tóny. Preľaknutá priblížila sa k Rezníkovi.
„Čo ti je, duška?“ prihovárala sa bôľne. „Hneváš sa na toho pána? Veď on je náš…“
Rechtor rýchlo obrátil zviera, a ešte raz potiahnuc mu fúz, odrazu pustil ho. Mačka ako besná skočila na vystretú ruku Haidinu a náležite poškriabala ju.
„Jaj, jaj, pomoc!“ volala Haida a fúkala na pokrvavenú ruku.
Rechtor silne stisol pery, lebo sa bál, že zasmeje sa. Potom vyňal šatku a pritisol ju na poškriabanú ruku Haidinu.
To utíšilo jej smrteľné bôle! Pokojne trpela, aby on zaviazal jej ruku a vrelo dívala sa na jeho peknú tvár.
Tak našli ich starí: učiteľ a učiteľka. Srdce rástlo im od radosti!
Najprv dopytovali sa na katastrofu. Potom, keď ich Rezník uspokojil, že veď „milej slečne“ nestane sa nič vážnejšieho, vyprávali oni výsledku svojich kortešských[3] návštev.
Hneď za nimi došiel i farársky párik a tak zo štyroch úst počul Rezník, že je výhra istá, lebo všetci čo lepší gazdovia osvedčili sa zaňho!
„Ako vám srdečne ďakujem!“ vyvolal dojatý kandidát a vášnivo bozkával ruky dámam.
„Kresťanská povinnosť!“ vetil starý Rušniak. „I ja by nikdy nebol prišiel do Bieliny, keby mi nebohý svokor nebol pomáhal.“
