ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V sviatočných šatách hrnuli sa ľudia do kostola.

„No, už len toho mladého!“ prikazovali ženy mužom pri odchode.

„Ej, veď vy vždy len mladého!“ vetil dajeden žartovne. „Nuž ale pravdu máte. To je náš chlap!“

„Kohože, kmotre?“ pýta sa jeden druhého na ceste.

„Azda len toho mladého!“

„Rezníka,“ dodá kurátor.

„Áno, Rezníka!“

A v tomto boli jedni; ani len slovom nespomínali druhých kandidátov.

Farár usmievavo díval sa na svojich cirkevníkov.

„Všetci budú za vás!“ riekol k Rezníkovi.

Rezník preberal sa v novinách, aby zatajil svoju rozčúlenosť. Odrazu ako prevátil kartu, vypadne z novín malý lístok.

„Čo, i príloha?“ pýta sa zadivene a zdvihne lístok.

„Ó, nie príloha, — ba hej, pre vás!“ vetí usmievavo farár.

Rezník číta drobné písmená. Farár pozorne sprevádza učiteľa v čítaní:

Rezník dal sa do hlasitého smiechu.

„Ale, domine? Čože je také smiešne?“ indignovane^[4] pýta sa farár.

„Ma-kai-da!“ skanduje rechtor.

„To je mesto, kde sa hrozno rodí, dolu k poludniu. U nás má ten význam čo Eldorádo!“ vysvetľoval farár.

Rezník šatkou utieral slzy, čo od smiechu tiekli mu tvárou.

„Sama básnička nie je zlá,“ mienil farár. „A vám môže byť milá, ak vám poviem, kto je jej pôvodcom!“

„Slečna Adel…,“ hádal rechtor.

„Áno, áno!“ skočil mu farár do reči.

„Len škoda, že nie je dokončená!“ vzdychol Rezník. „Dovolíte snáď, aby ju ja zavŕšil?“

„Či dovolím! Veď je vaša?“ riekol s úsmevom farár.

I Rezník sa usmial. Chytil pero a pekne, pomaly napísal štvrtú slohu:

Farár cez plece učiteľovo díval sa na písmo. Jeho tučná tvár očividome chudla, t. j. rozťahovala sa v dĺžke po prečítaní slohy.

„Človeče!“ vyvolal zdesene farár a silne triasol učiteľa za plecia. „Vy ste zradca!“

„Všelijako zradca, reverendissime!“ vetil chladne učiteľ. „Ak vezmem Haidu, tak zradím svoju snúbenicu; ak zas tú vezmem, tak zradím — podľa vašej mienky — Haidu!“

„Nuž ale to je švindeľ!“ volal farár. „Vy ste nikdy ani slovom nespomenuli…“

„Že som zasnúbený? Pravdaže nie! Však v súbehu nebolo vypísané, že hlásiaci sa nesmú byť zasnúbení. Lebo veď cirkev hľadala učiteľa a nie muža slečne…“

Farár hodil fajku do kúta. Jeho tučná postava skoro skackala od jedu.

„Domine, máte pravdu, ale česť je česť! Nemali ste zavádzať, simulovať!“

„Nič som nesľúbil, velebný pane! Vďaku, áno, a hovoril som pravdu.“

Vošiel kostolník pre kľúč od kostola.

„Prosím, ľudia sa už zišli!“ riekol k farárovi.

„Hneď, hneď!“ vetil farár a spešne kráčal do susednej izby — k žene.

Rezník pokojne vystúpil z fary. Pri kostole srdečne vítali ho cirkevníci.

Tu i tu pozrel k fare a zas k neďalekej škole.

Najprv videl pani farárku rýchlo kráčať ku škole; potom bežal starý Rušiak a za ním Haida na faru. Konečne videl zas otca s dcérou vyjsť z fary. Rušniak bol väčšmi zhrbený a svieža Haida vzdor svojej prirodzenej ľahkosti kráčala ťahavo. Vonku pred školou čakali ich pani Dona a farárka. No k tomu už nemal času, aby i tých sprevádzal pozornosťou, lebo prišiel pán farár.

Rezník obledol kus. Nastala voľba a — jednohlasne vyvolili ho za učiteľa.

— — —

Prirodzená vec, že Rezník navštívil i „pána brata“ so svojou mladou ženou. A ešte prirodzenejšie je, že súd o mladej Rezníkovej vypadol nepriaznivo.

„Už od tej je moja Haida inakšia!“ riekla zlobne pani Dona.

A pravdivosť jej výpovede uznali všetci, lebo Ema Rezníková bolo pekné, svieže žieňa! Jemu ale, Rezníkovi, bola ona skutočne „slncom dňa, lunou noci“.