ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mesiac svieti nad tichunkým krajom; obloha sa jasá hviezdami.

Haida otvorí okno do záhrady, pritiahne stolec a oprie strapatú hlávku o chudé rameno. Svetlo padá jej práve do očú.

Haida dumá, dumá! Nemá sluchu ani očí pre bielu mačku, ktorá hudie jej pri nohách. Zahrúžila sa do vážnych myšlienok.

Mačka zunuje húsť, vyskočí na oblok a pritúli sa k hlave Haidinej.

„Milá Mica!“ zašepce blažene Haida a pohladká zviera. „O pár dní nebudem už tu!“

Mica zavrčala.

„Neboj sa, vezmem i teba, Mica moja!“ chlácholila ju Haida. „A bude ti lepšie ako dosiaľ, — i mne lepšie: budem pani, Mica!“

A Haida od radosti pobozkala milé zviera.

„Je pravda, Rezník je neskúsený, nemotorný; nuž ale veď ho ja naučím. I tie vlasy nesmie tak nosiť ako jež. Pekne rozčesať — a vždy ruku bozkať svojej mladej panej, keď príde a odíde! Veď to pôjde! Len neviem, ako si zariadim. Či kanapu dať medzi okná a či kasňu? Hm! Nuž ale veď sa to urobí… A to okno, to sa mi nepáči; to dám zamurovať. Tam driev stál klavír, ja to ale netrpím, to ustavičné hučanie!“

Vošiel starý pán.

„Dumáš, Haida?“ pýtal sa jej prívetivo. „Konečne predsa prídeš pod čepiec!“

„Aké sú to slová, otec?“ vyhodila sa dcéra. „Ja by som i tak prišla pod čepiec. Nevídali, bielinský učiteľ!“

„Asnáď ti je málo; hádam ho ani nechceš!“ vysmieval ju otec.

„Málo! Nechceš!“ sekala zlobne Haida. „Ani veľa nie mi je, a chcieť ho tiež len zato chcem, aby som mala pokoj od vás!“

„Chudera!“ riekol otec. „A to nerátaš, že ten nepokoj robila jedine tvoja spupnosť! Vyberať, všakže? A k tomu nemať v čom! Ó, to je smutná vec! Pritom zvädla si a ešte len pred mesiacom bol by ti i šuster dobrý býval!“

„Pokoj mi dajte!“ vyvolala tenkým, píšťalovým hlasom Haida a dupla nohou.

„To je vďaka, že som ti jedného predsa ulapil,“ riekol utlmene otec.

No darmo tíšil hlas; cez dvere valila sa pani učiteľka.

Rušniak lepšie zhrbil sa a sklopil oči k zemi. Vedel, že teraz už vyhorí.

„Ty starý blázon, ty taký, onaký atď.“ hrmeli názvy z úst ctihodnej matróny.

Starý pán chytil rukami hlavu a vyhabkal von z izby.

„Beda Rezníkovi!“ šomral cestou. „Mne konečne, čože je mne! Už som i privykol a snáď už ani nebudem tak dlho žiť. Ale on chudák, celý celučičký život. Brr!“

— — —

Pri lampe sedel mladý Rezník. Konečne sám! Jeho tvár ľúbezne usmievala sa a zrak uprený bol mu na svetlopisný obrázok. Svetlé jeho oči naplnili sa slzami.

„Predsa budeš moja!“ šeptal náruživo.

Obraz predstavoval mladé dievča s peknými ťahmi tváre.

Keď sa dosť nahľadel naň, chytil pero, a písal: