ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Naokolo vrchy, v doline dedinka. Stred dediny kostol, v ňom hučí organ. Je nedeľa. Ženy, ktoré nemohli pre deti do kostola ísť, oduševnene počúvajú temné hlasy. Tu i tu vybehne jedna, na ulici nájde druhú a obe usmejú sa.

„Dobre, utešene hrá!“ rieknu si navzájom, ačpráve mnoho tónov musia si domyslieť, lebo k nim dorazia len tie najhrubšie. I v kostole je tichšie, sviatočnejšie, než driev bývalo. Dnes je próba nového učiteľa!

Na lavici pred organom sedí mladý muž a hrá. To je kandidát! Je vysokej, silnej postavy, má pekné lišťavé, svetlé vlasy a na perách šibú mu fúziky. Ináč skoro chlapec. Belasé oči bojazlivo kukajú mu po ľuďoch; ruky rozčúlene berú akordy a z čela tečie mu pot.

Pri každej slohe zastane a sám zaspieva prvý riadok. Jeho hlas silne a príjemne zvučí malým kostolom. Potom sprevádza organom spev.

„Dobre, výborne!“ hovorí starý pán vedľa neho. „Mišo, lepšie ťahaj tie mechy!“ volá zas na zvonára.

Pri poslednej slohe starec vytiahne mutácie.^[1]

„Čím silnejšie, pán brat!“ upomenie kandidáta.

Mladý človek vdýchne povetrie do seba poslúchne.

„Je to hlas!“ šepcú si ľudia pod chórom.

Po službách odídu len ženy a mladí ľudia z kostola; staršina ostane na porade.

„Či ešte dakoho zavolať na próbu?“ predloží pán farár otázku.

„Nie!“ hučí kostolom. „Dosť sú tí traja, čo už boli!“

Nato uzavrie sa, že v stredu bude voľba.

„Blahoželám vám, pán Rezník!“ riekol farár na ceste k fare.

„Výborne šlo; isté je víťazstvo!“ vítala ich pani farárka.

O chvíľu prišiel i starý pán Rušniak na faru. Po prvé zavolal pánov na čiernu kávu; potom vyprával o voľbe, o mienke ľudu, o plate.

„Máte najlepšie výhľady, pán brat!“ hovoril. „Len jedno je chyba!“

„Čo prosím?“ ustrnuto pýtal sa mladý Rezník.

„Že ste zďaleka, cudzinec. Nemáte tu žiadnej rodiny!“

Rezník uľahčene vydýchol. Tú „chybu“ počul už aspoň desať ráz spomínať od tých dvoch dní, čo prišiel do Bieliny.

„Náš ľud, viete, a i my žiadali sme si takého, ktorý dal by nám záruku, že nám neodíde, keď naskytne sa mu dáka lepšia stanica. Nuž a najlepšia takáto záruka daná bola by v tom, keby ste sa napríklad stadiaľto oženili!“

Pán rechtor hovoril pomaly, vážne a farár nemo prisviedčal hlavou.

„Úplne schvaľujem vašu žiadosť!“ vetil Rezník. „Je to istotne nepríjemná vec každé dva-tri roky meniť učiteľa. Nuž ale spomenutú záruku nemožno dať, kým neistý je výsledok voľby.“

„Ó, o to sa postaráme!“ horlivo vyvolal starý rechtor. „Vravím vám, máte najkrajšie výhľady!“

Mladý Rezník musel mať už skúsenosti a konečne ani nebolo ťažko prezrieť cez sito. Dvaja kandidáti, čo okrem neho hlásili sa, boli starší a ženatí. On sám hodil sa teda najlepšie k vyplneniu žiadosti ľudu a pravdepodobne žiadosti učiteľovej tiež, poneváč v Bieline bolo len jedno také dievča na vydaj, a to bola Adelhaida Rušniaková, jediná dcéra starého pána učiteľa.

„Som skutočne dojatý!“ vyvolal citne kandidát. „Staráte sa o mňa po otcovsky, pán brat; no verte, že ako opravdivý syn (tieto dve slová veľmi prízvukoval) odplatím sa vám, ak šťastie dopraje mi prísť s vami do bližšieho (toto slovo tiež prízvukoval) pomeru!“

Na bledú, zoschnutú tvár Rušniakovu vysadli ruže. Vpadnuté oči od radosti žmurkali mu a k úsmevu roztiahnuté pery dali červenať sa bezzubým ďasnám. „Ad animam,^[2] budete bielinsky rechtor!“ vyvolal a vrelo triasol ruku nádejného „opravdivého syna“, ktorý žiada si do „bližšieho pomeru“ prísť s ním.

I starého pána farára dotkli sa slová mladého človeka. Nie div, boli švagrovia s Rušniakom.

„Istotne!“ vyvolal i on a blahosklonne klepal na plece kandidátovi.

Rušniakovi jasala sa tvár, keď vzdialil sa z fary. Celý zadychčaný dobehol domov a už z uličných dveriec volal: „Dona, Haida! Rezník je náš! Počuješ, Haida, tvoj a náš!“

Z domu vyleteli dve ženy. Jedna staršia, tučná, červená: to je Dona anebožto Sidónia Rušniaková, manželka učiteľova, druhá mladšia, chudá, vysoká: to je Haida anebožto Adelhaida Rušniaková, jediná dcéra učiteľského páru.

— — —

„Veru nehovorím preto, že mi je sestrina!“ omlúvala sa pri obede pani farárka. „Ale keď už ženiť máte sa, nuž ani nie je vám ďaleko, ani nesklamete sa. Haida je výborné dievča, dobrá gazdiná!“

„Máte úplnú pravdu, milosťpani!“ riekol Rezník. „Ale…“

Farár a farárka splašene dívali sa naňho.

„… dovoľte ešte z tej pečienky!“

„Ó, prosím, nech sa páči!“ uradovane vyvolala farárka.

Učiteľ si nabral.

„Nuž a potom mali by ste hneď dve famílie, nás a Rušniakovcov!“ pokračovala farárka. „Mali by ste príjemný život.“

„Bude ma tešiť!“ vetil kandidát plnými ústami. „Nuž ale odpusťte…“

Farárka zas zľakla sa.

„… dovolím si ešte z toho šalátu.“

Farárke navrátila sa krv do tváre.

„Nedajte sa núkať!“ vetila prívetivo a ochotne podávala misu. „Vec je teda už v poriadku, ako vidím?“

„Úplne! Som vám všetkým povďačný!“ riekol kandidát.

„Ha, ha!“ smial sa farár.

Farárka tiež usmievavo vstala od stola a — letela do školy.