ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na vŕšku nad Hrabicou vystavený kostol okrašľuje celú dolinu; z druhej stolice vidieť bielu vežu, keď slniečko osvieti pozlátený kríž. A keď zahučia hlasné zvony, okolité vrchy vydávajú ohlas, Hrabičania nedali by to za celý svet. Pravda, okolití na svoj kostol pyšných Hrabičanov niekedy zahriaknu: a či chodíte do kostola? Tu zahriaknutý postaví sa pyšne a povedome odsekne vtipkárovi: príďte sa podívať! Má pravdu. Hrabičania chodia do kostola, starí, mladí, ponáhľajú sa, lenže z rozličných príčin.

Mládenci neposedia pekne ani v kostole. Hneď potajme uštipačne jeden druhého, hneď zase, keď ukryť sa môžu hľadajúcemu pohľadu pána farára, pošepne susedovi niečo smiešne a ten schuti by sa zasmial, keby neboli v kostole, ale čím väčšmi dusí v sebe, tým väčšmi ho napína. Starí vyhovoria samopaš mládeže: mladosť — vraj — pochabosť, prehltnúc druhú čiastku príslovia, ktorá na takú výhovorku dobre sa hodí, že starosť — nemúdrosť.

A dievčatá? Zavčas rána vyhľadajú svoje obratné tetky, ktoré v najtenšie pletenice zoberú ich dlhé vlasy. Matka vyhladí stužky, belasé a červené, zelené a žlté, všetko prehliadne, aby dcéra strojne vyzerala, naúča dcéru: ústa pekne drž, veľmi neotváraj, veľké ústa špatia dievča. Schopná dcéra zapamätá si naučenie, a tu jedna drží ústa do záhybov poskladané, druhá pritisne pery k zubom — na šošovičku — vyzeráš hlávky klinčekov, ktorými sú pripevnené. Okrúhlu svoju hlávku vrtí ako na kolovrátku najviac ta, kde mládenci sedia.

V tom brde tkali i Zuzku Jaseňovie. Matka naúčala a strojila ju v komore. Pred otcom museli sa utiahnuť — daromné hromženie, prísny otec nevidel, keď matka podávala kus za kusom, i sukňu i živôtik, hneď skúsenými prstami upravila záhyby na sukni, hneď preberala sa v havraňom vrkoči. Dcérino vystrojenie vyhovovalo jej dedinskému vkusu, ešte podala dcére knižku zavinutú do hodvábneho ručníka a vyprevadila z domu.

Matka má ešte všeličo usporiadať, aby mohla odísť za ňou. Starý ostane doma, už sedí za stolom, z otvorenej knihy sa modlí, nedeľa posvätená je bohu.

„Pán boh ťa opatruj,“ odberá sa žena.

„Pomodli sa i za mňa,“ odpovedá manžel, naprávajúc okuliare k ďalšiemu modleniu. Tak vrúcne prúdila by modlitba z jeho srdca, keby cudzie myšlienky neodháňali nábožnosť; dosť potriasa hlavou, aby odohnal rušiaci nával, nemožno, vždy silnejší dochodí. Včerajší večer nejde mu z hlavy, všetko dobre išlo, ale môže sa človek spoľahnúť? Jediný Kamenec stojí, ostatní ľahko odskočia; čakajú, kým iný povyberá zemiaky z pahreby. Díva sa ustavične do knihy, okuliare nepohnute sedia na nose, myšlienky lietajú po svete, niekto klope, „voľno!“ zavolá Jaseň zvedavo, hľadiac ponad okuliare ku dverám.

„Pán boh daj dobrý deň!“ prikloní sa prichádzajúci. Jaseň natiahne tvár v zadivení. Neočakávaná návšteva. Prichodí žid.

„Ani ma neprivítate?“ oslovil Jaseňa, keď tomuto privítanie zaviazlo v hrdle.

„Vitajte, to mi je novina,“ Jaseň podával ruku židovi cez stôl, neopúšťajúc svoje miesto.

„Ďakujem, ďakujem; viem, neočakávali ste ma, prišiel som nečakaný,“ ceril žid zuby na Jaseňa.

„Tým lepšie,“ okrašľoval nepríjemné prekvapenie.

„Vaša starká šla do kostola,“ rozhováral sa žid. „Spýtam sa, či ste doma? Prisvedčila mi, tak vidíte, pomyslel som si, Jaseň i doma slúži pánu bohu,“ významne pozrel na dosiaľ otvorenú knihu „pôjdem k nemu, už som beztak polovičatým kresťanom.“

„Hádam sobotným,“ namáhal sa Jaseň na vtip.

„Deň ako deň,“ vyhováral sa žid „kedykoľvek sa pomodliť, všetci máme jednoho boha, a ten počuje nás či v sobotu a či v nedeľu.“

Jaseň prechodil z prekvapenia do prekvapenia. Keby na ňom stálo, pretrhla by sa niť rozhovoru; no mal pred sebou výrečného spoločníka.

„Dovolíte mi sadnúť?“ spytoval sa žid a nečakajúc na dovolenie, priťahoval ľavou nohou stoličku pod seba. „Rád som, že sa môžem s vami pobaviť. Hlava plná starostí, ber parom všetko kupectvo i s krčmou! Sotva vyžijem, nápoja by sa minulo, ale kde sú peniaze? Človek nedostane groša; chudobný svet, neplatí.“

„Len začnite stenať,“ usmial sa Jaseň; „všetky zárobky stavia sa u vás.“ Myslel krvopotné mozole, ktorých odmenu požije žid.

„Neveríte?“ urazený vstával zo stoličky. „Tvrdo čakám lehotu, aby som sa striasol krčmy.“ Zvedavo hľadel na Jaseňa, ako premení tvár. Jaseň pokojne načúval rečiam.

„Keby ste skoro odkúpili krčmu, kto by bol radšej ako ja?“ Žid siahal do živého. Pre Jaseňa nové prekvapenie.

„Kto vám povedal?“ spýtal sa Jaseň.

„Hm!“ mliaskol si. „Mám dobrých ľudí, i to viem, že ma chcete vytlačiť z dediny.“

„Ja nie,“ skočil naľakaný Jaseň.

„Vy nie! Či vám povedať?“ trápil ho žid.

„Nie je pravda,“ zakrýval Kamenca.

„Nerobte sa nevedomým; zato nič. Kamenec povedal. Boli sme predtým dobrí priatelia.“

„Ako koza s nožom,“ nevládal udržať Jaseň, poznajúc Kamencove pomery so židom.

„Mýlite sa,“ odopieral žid a prižmúriac jedno oko, spýtal sa: „Znáte, prečo sa premení priateľ na nepriateľa?“

„Keď sa povadia.“

„A prečo?“ predĺžil žid otázku.

„Kto by to vypočtoval.“

„Požičajte mu niečo, a on vám nemôže vrátiť,“ zaškľabil sa žid.

„Vy ste požičali Kamencovi?“ vyvalil oči na žida, čakajúc odpoveď ako výrok na život a smrť.

Žid váhal s odvetou, pochopil položenie. Odvážna hra, ktorú prevádza. Ak chce mať vydarenú, musí zaštepiť nedôveru do Jaseňa proti Kamencovi.

„Ďaleko siahate,“ vykrúcal žid. „Nuž a keby to pravda bola, mali by ste vôľu vracať?“

„Čo bych vracal za druhého?“

„Pekné priateľstvo medzi vami, budúci svákovia by si nepomohli,“ prehodil so smiechom.

Jaseňa bodlo do srdca: Kamenec počtuje so Zuzkiným dedičstvom. Zložil okuliare, zvraštil čelo tak, že spod hustých obŕv sotva prenikal plachý pohľad.

„Požičali ste mu peniaze?“ spytoval sa rozčúlený.

„Nehovorím o ničom,“ vyhováral sa žid; „načo spomínať také veci?“

„Keď ste začali, dopovedzte,“ potriasal Jaseň židovo plece.

„Nerád roznášam chýry, chcel som vám len ukázať, že Kamencovi by dobre padlo, keby som odišiel z dediny a hodil isté písmo do ohňa.“

„Predsa je vaším dlžníkom?“

„Nezradíte nikomu?“

„Nikomu na tom svete,“ veril sa Jaseň.

„Pozor na reči,“ hrozil žid prstom; „ak zradíte, sme len sami dvaja, nemám svedka, zodpovednosť padne na vás.“ Jaseň sľúbil ešte raz.

„Kamencovi som požičal päťsto zlatých,“ riekol slávnostne.

„Nemožno,“ vykĺzlo Jaseňovi. Kamenec dobre stál, dedil, rozumne hospodáril.

„Povedal som,“ žid tvrdil príkro. „Nechcete veriť?“ Jaseň záporne krútil hlavou.

„Počkajte, presvedčím vás,“ začal prekutávať vrecká. Istý bol, že má písmo vo vrecku, ale to muselo vyzerať náhodne. Jaseň napnute sledoval židove pohyby. „Tu je,“ vytiahol písmo z vrecka; „nie! hádam ani nemám,“ pretrhol ďalej. „Mám ho! Čítajte!“

Jaseňova červená tvár bledla. „Tak je,“ vravel bolestne, „päťsto zlatých, úpis vystavený, richtár za svedka.“ Písmo vypadlo mu na stôl, ruky opadli za ním.

Zvon zahučal, ľudia hrnú sa z kostola, žid nepozorovaný vyšuchol, opustiac Jaseňa zamysleného. Ostatná podpora padla, ani Kamenec nie je samostatným človekom, trpké sklamanie, sám sa budem páliť? Keby len to, ale Zuzka a Janko Kamencov! Nikdy! Žid nestučnie na mojich mozoľoch.

„Ešte vždy pri stole? Mohli ukradnúť celý dom,“ štebotala vchádzajúca žena.

„Daj mi svätý pokoj!“ dudral z myšlienok vyrušený Jaseň.

„Niečo ťa bolí?“ spytuje sa ho žena.

„Pokoj — povedal som,“ zavolal rozhodne.

„Ty sa spýtaj otca, na mňa sa vari hnevá,“ obrátila sa matka k dcére, odkladajúcej sviatočné šaty. Zuzka priskočila, chytila otca za ruku:

„Chorý ste, otec môj?“ zaznel do otcovho ucha milý hlas jedináčky.

„Nič mi nie je, dievka moja.“

„Chvalabohu,“ plesala matka. „Musím ti rozprávať niečo, v kostole —“

„Nechcem daromné reči,“ pretrhol ju Jaseň.

„Ty si dnes ráno vstal ľavou nohou,“ prekárala ho žena a nemýlená pokračovala v rozprávke. „V kostole zasadne si richtárka vyobliekaná ako páva, jej milý Jožko vtisol sa za prvého na chôr, včera doviedli ho domov zasa dobre opatreného.“

„Nehovorte, mamka!“ zapýrila sa Zuzka.

„Choď von, nemusíš počúvať,“ okríkla ju matka. Nebolo jej treba hovoriť dva razy, hneď bola v komore.

„A čo ďalej?“ spytoval sa Jaseň, vyliečený z trudných myšlienok.

„Richtárka a Jožko,“ s radosťou pokračovala, prikladajúc hrniec k pahrebe, „hádam sa doma zhovorili, tak milo pozerali hneď na mňa, hneď na Zuzku. Mali nás zjesť od samej lásky.“

„Ty pomaly nedovolíš ľuďom ani dívať sa.“

„Nech pozerá, kto chce, ale tá jedovatá vretenica, vieš, koľko nám ublížila? Ideme z kostola, tu ti ona ani diabol-pokušiteľ obchodí, zrazu začne hrkútať medovými slovami: ,Akože sa máte?‘ — Jaseňová napodobnila richtárkin tenký hlas, — ,a táto Zuzka, aká je hodná, niet hodnejšieho dievčaťa v dedine.‘ Pravdaže niet; ale načo pokúša, obrátila som sa chrbtom.“

„Verím, že rada vyvedieš hlúposti,“ mrzel sa Jaseň.

„Čo som mala urobiť, povedz, starý mudrc!“ postavila sa pred stôl ozbrojená vareškou.

„Na poriadnu otázku poriadna odpoveď; jazyk škodí sojke,“ naúčal ju muž.

„Nebojím sa, vari Zuzka mala by byť jej nevestou?“ spytovala sa rozhorčene.

„Ticho! Dnes je svätý deň, o tom potom,“ presekol Jaseň.

Žena pokrútila hlavou, ale vydané heslo nedovolilo ďalšie reči, pomaly sa uspokojila, rozhorčenie utíchlo a obed predložila svojím poriadkom.

Jaseň sotva odložil lyžicu, búcha desiatnik na oblok:

„Doma gazda?“

„Doma! Čo je?“ spytoval sa hospodár.

„Po večeri príďte do richtárov,“ vyriaďoval desiatnik.

„Dobre, prídem.“ Bez Jaseňa nemôže byť zákazu, kde prídu na pretras obecné záležitosti, žaloby sa vypočujú, vynesú súd a pokuta — nech pán boh tresce — obyčajne býva odpustená. On bol prvým po richtárovi, a pretože od hlavy ryba smrdí, nečakal, kým sa poschodia všetci oneskorenci, býval u richtára medzi prvými.

Richtár sedel za vrchstolom obkľúčený niekoľkými hospodármi, na kraj lavice proti čeľustí pece Kamenec, bolo to jeho zvyčajné miesto, netískal sa dopredu, z úzadia rád pozdvihol svoj hlas. Keď tak niečo nebolo v poriadku a richtár cítil ťarchu na svedomí, bojazlivo zazrel ľavým okom na Kamenca. Ak tento uprel zrak do zeme, už letelo okorenené slovo do richtárových očí, ak ale ľahostajne hľadel na richtára, znamenalo: teraz ti odpúšťam. Jaseň vážne vkročil do richtárskej chyže, hneď mu urobili miesto za stolom, stúpal, obzerajúc zhromaždených. Kamenec kýval hlavou na privítanie, Jaseň neodvetil, sklopil oči pred ním.

„Tvrdo vás čakáme,“ usádzal ho richtár k svojmu boku. Jaseň potichu sadol, ruky zložil dovedna, palce nechal trčať dovysoka.

„Čo ste ma žiadali, pán richtár?“ oslovil richtára; táto otázka bola začiatkom rokovania.

„Páni hospodári,“ začal richtár svoj príhovor, „viac očí viac vidí, zakázal som vás, aby ste ma podopreli svojou múdrou radou,“ významne pozrel na Jaseňa, ktorý prijal poklonu, ostatní prisviedčali; „nadovšetko náš spoluobčan Kamenec súrne žiadal vaše zvolanie, neviem, čo vám povie. Keď si svoje vypovie, ostatní môžu predniesť svoje žaloby.“

Kamenec oslobodil rukami obkľúčené kolená, narovnal nahnuté hrdlo, vstal hore istý vo svojej veci. Prvý pohľad hodil po všetkých, druhý platil hlavne Jaseňovi. „Včera večer radili sme sa poniektorí,“ začal smelým hlasom, „žeby bolo dobre odkúpiť krčmu pre obec.“

„Pravdu máte,“ ozval sa zástup.

Rozložil všetky z toho plynúce výhody, spomenul zdanlivé ťažkosti, ale mocnými dôvodmi podvrátil tvrdenie, akoby to nevystalo z nich, alebo práve niektorí mali byť ukrátení.

„Tak je,“ zahučal búrlivý súhlas.

Richtár sa nespokojne mrvil. Úzkostlivo pozeral na Jaseňa, či on tiež nepozdvihne svoj hlas v prospech Kamenca. Nastal trápny okamih. Jaseň začal hovoriť:

„Keby nebolo keby, boli by sme v nebi. Kyslé jablko, do ktorého kázalo sa nám zahryznúť.“ Nemenoval Kamenca, nedovolili sklamané nádeje; pohľadal všetky krajinské ťarchy. „A k týmto vlastným pričinením máme si pridružiť nové? Nevládzeme kúpiť krčmu!“ dokončil s prízvukom na ostatných slovách.

„Tak je,“ ohlásili sa zhromaždení.

Kamenec stŕpnutý pozeral na Jaseňa. Ostatným sa nedivil, vždy prisviedčali tomu, kto práve hovoril.

„Včera ste inakšie hovorili,“ nemohol prežrieť trpkú poznámku.

„Rozhútal som si, nedá sa,“ odvetil mu Jaseň. „Odpusťte, pán richtár, i vy ostatní, musím odísť domov.“ Poberal sa spoza stola.

„Zabavteže sa,“ zdržoval richtár, uveličený Jaseňovým správaním. „Ako budeme, keď hlava odíde?“

„Nepotrebujete si požičiavať radu,“ vracal richtárovi pochvalu. „Zbohom ostávajte.“

Keď richtár nemohol opustiť svoje čestné miesto, zodvihla sa richtárka, aby vyprevadila vzácneho hosťa. Jej vhod odchodil, svrbelo ju na jazyku.

„Vari sa hneváte na nás, že tak utekáte?“ hovorila mu v pitvore.

„Čo bych sa hneval? Mám ešte mnoho vykonať,“ preložil nohu cez prah, aby mohol vyhnúť rozhovoru.

„Len jedno slovíčko,“ vtiahla ho naspäť. „Vaša žena sa na mňa hnevá a bez príčiny; dnes, prosím vás, privravela som sa jej, ona ani slova. Zuzka stála pri tom, bolo vidieť, že ľutovala, ale pre matku ani ceknúť.“

„Hádam ste zle videli,“ vyhováral ženu. „Moja starká je dobrá žena, neublíži ani muške.“

„Neviem, čo jej bolo; ale hovorím vám pravdu.“

„Musela sa ponáhľať domov, a v tom je veľmi divná, keď niečo má nanáhle, čo by som jej rezal jazyk, nepovie ani slova.“

„Môže byť,“ prisviedčala, nepúšťajúc jeho halenu z ruky. „Ale ten Kamenec,“ prešla na druhý predmet.

Jaseňom trhlo, richtárka myslela, že chce odísť. „Len jedno slovíčko. Každému poctivosť na mieste, nechcem ohovárať, ale ten Kamenec je divný človek, vystaví sa na posmech. Čoby tam kupoval krčmu! Vari je taký užiadaný toho nápoja, že by rád mal celú krčmu?“ doložila zlomyseľne.

„Nech si kupuje, kto chce,“ odvrkol nevrlo. Ostatný richtárkin úder na Kamenca bol trochu priostrý.

„Pravda,“ rapotala richtárka, „načo by som ohovárala, všetci sme hriešni ľudia, pre Janka by sa mu zišla. Môj Jožko, a ten bez môjho vedomia nevykročí zo dvora, rozpráva mi —“

„Váš Jožko je hodný šuhaj,“ prehodil viac z posmechu než vážne. Richtárka necítila bodnutie.

„Aby ste vedeli, nemáte v stolici takého mládenca, je robotný, poslušný, neublíži nikomu, a zlí ľudia predsa mu dosť naubližujú.“

„Zlé jazyky operú každého,“ potešoval ju Jaseň.

„A či je pravda,“ nahla sa mu k uchu, i keď hlasne vedený rozhovor v richtárskej chyži zabezpečil ich pred nepovolaným poslucháčom, „že chcú vašu Zuzku pre Janka Kamencovie?“

„Dosiaľ o tom neviem,“ odvetil jej zdvorile. Táto zdvorilosť stála ho mnoho sebazaprenia, lebo otázka siahala hlboko do srdca.

„Tak smie aj iný klopať?“ nútila ho vyznať.

„Naše dvere sú otvorené pre každého poriadneho človeka.“ Na veľkú radosť Jaseňovu akýsi oneskorený občan prerušil ďalší rozhovor.