ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Malý Ďurko Kamencovie pribehol domov, strmé dýchanie, rozpálené líca ukazovali na náhlenie. Matka zaujatá prácou — málo chybelo do poludňajšieho zvonenia — mimochodom zbadala Ďurka. „Čože zasa taký vypachtený? Nepovedala som, že len blázni tak lietajú?“ čítala mu kázeň. Ďurko napriek tomu dôverne sa k nej túlil, nemusel sa obávať trestu, doniesol chýr.

„Poviem vám niečo,“ uprel na ňu svoje oči.

„Nestačím počúvať tvoje pletky,“ odbila ho nakrátko.

Ďurka trochu pomýlilo, ale väčšmi pálilo na jazyku. „Poviem vám, čo povedala malá Anička.“

„Podaj mi lyžicu!“ chcela sa matka zbaviť jeho daromných rečí. Poslušný Ďurko skočil a poskakujúc na jednej nohe, doniesol matke lyžicu a len sa k nej túlil: „Mamka, poviem vám.“

„Už len povedz,“ privolila matka, aby ju netrápil ďalej.

„Ako sa zabávame na ulici,“ začal Ďurko zďaleka, oči mu len tak svietili od radosti, že smie rozprávať.

„Povedala Anička,“ naprávala ho matka na kratšiu cestu.

„Vy viete všetko,“ zadivil sa Ďurko.

„Viem, viem, len rozprávaj.“

„Viete i o tých jabĺčkach?“ spýtal sa bojazlivo, svedomie nebolo mu celkom v poriadku.

„Viem o nich, nuž ďalej, povedala Anička —“

Ďurko videl, že matka preskočila jabĺčkovú otázku, a smelo odpovedal: „Povedala, že je náš otec židovi vo vrecku.“

„Ty pletňoš, pozbieraš všetky pletky,“ pohladila mu vlasy. Ďurko nebol s výsledkom spokojný; predstavoval si, ako nahnevaná matka zanechá všetku prácu, za čerstva pobeží do Jaseňov a on bude môcť podať detskej spoločnosti obšírnu správu.

„Poviem i otcovi,“ začínal Ďurko znovu.

„Čo zas?“ skrútla sa matka od ohniska.

„Že to nepovedala Anička.“

„Oklamal si ma?“ pozerala prísne na neho.

„Neoklamal, mamka,“ hľadel jej spokojne do tvári. „Starý báťa Jaseňovie povedali, a aby Anička nikomu nezradila, dali jej jabĺčko.“

„Dobre!“ prisvedčila naoko ľahostajne; „sadni si, tu máš obed,“ nalievala mu na tanierik, aby jeho myšlienku previedla inam.

Kamencovej vŕtalo v hlave. Deti a víno hovoria pravdu: musí prísť na stopu.

Ďurko s chuťou obedoval, ani nestačil pozorovať matkinu tvár, ani to, že jednu a tú istú vec prekladá z miesta na miesto, pohrúžená do myšlienok. Netrpezlivo čakala muža; možno v spoločnej porade vznikne nová myšlienka. „Ďurko, choď medzi chlapcov,“ posielala Ďurka utierajúceho si ústa. Bolo mu to čudné — jej obyčajou bolo zdržiavať ho doma; zato však s radosťou uchopil núkanú príležitosť. Matka vedela, prečo to robí. K tajným rozprávkam nepotrebuje svedka. Počula mužovo odkašlávanie — Ďurko musí preč.

„Obed hotový?“ vstupoval Kamenec, zhŕňajúc dolu vysúkané rukávy.

„Všetko hotové, len prisadni,“ pomiešala ešte raz lyžicou v hrnci a nastolila horúcu polievku.

Žena nejedla, ani len k stolu nesadla, Ďurko jej pokazil chuť.

Nasýtený Kamenec odfukoval si za stolom: „Poď, starká, nech ťa poťapkám; ani kráľ lepšie neobedoval.“

Starká odtisla jeho vystretú ruku, prisadla k nemu. „Mám niečo na pochúťku,“ pozrela mu významne do očí.

„Sem s tým, popustím remeň o jednu dierku,“ narovnal sa do ďalšej hostiny.

„Trochu jazykovej polievky,“ skúšala ho zrakom.

„Choď mi s ňou,“ tľapol ju po pleci. „Nechajme si ju na lačné srdce.“

„Nemôžem, musím naliať,“ tvrdila Kamencová a jedným prúdom vysypala Ďurkom donesený chýr. Kamenec otváral oči.

„Pravda,“ mrmlal si pod nos, „u richtárov ani na mňa nepozrel, cez noc a pol dňa sa zmenil.“

„Musí byť niečo vo veci,“ prisviedčala žena.

„Len kto to mohol byť?“ Myslel toho, kto nasadil Jaseňa.

„Počuj, starý,“ spamätala sa žena, „v nedeľu nebol Jaseň v kostole.“

„Nebol, čudné mi bolo.“

„V dedine mi hovorili, že žid, kým sme boli v kostole, šiel do Jaseňov,“ šeptala mu do ucha.

„Žid u Jaseňov?“ divil sa Kamenec.

„Bol tam,“ dupla nohou netrpezlivo, „on ti navaril, — hnevá sa na teba a dávno hovorím, maj pokoj so židom, radšej začni s čertom.“

„Len preto? Daromné reči.“

„Pre inšie, máš pravdu,“ prisviedčala, „pre richtárovcov. Tým by skôr dožičil Zuzku ako nám.“

„Stade sme? Chápem. Celá poľahoba mať múdru ženu,“ usmial sa jej do očí.

„Vieš čo, starý? Pôjdem do Jaseňov, pod pokrývkou sa vyzviem.“

„Nedám na ženské povedačky,“ ozvala sa v Kamencovi stará povaha. „Boli sme od mlada s Jaseňom dobrí priatelia; ako chlap chlapovi pozrieme do očí a vypovieme, čo máme na srdci.“

„Nebude dobre,“ krútila žena, „ty si prchký, ľahko ťa dopáli, vieš, čo je s Jankom!“ upozorňovala muža.

„Keď dajú, dajú — keď nie, nie; nemáme syna z makového kvetu. Pôjdem,“ rozhodol sa, „vykonám ešte dnes večer.“

Kamenec nekráčal tak bojazlivo do Jaseňov ako richtár. Dávno sa poznali, neprešiel týždeň, žeby jeden druhého nenavštívili; vyrovnanie pôjde veľmi ľahko, povedia si medzi štyrmi očami a bude dobre. Ani mu na myseľ neprišlo, žeby tam mohol dolapiť richtára. Tým väčšie bolo jeho prekvapenie, keď do pitvora začul jeho hlas, u Jaseňov nezvyčajný. Ustúpiť bolo pozde. Ešte by mu na oči vyhodili, že načúval. V rýchlosti zabudol zaklopať na dvere, nespozorovali ho, až keď sa priklonil. Jeho príchod vyvolal rozličné účinky: richtárovi vysadol na tvár mrzutý dojem — znovu musí začínať prácu dnes večer už prekonanú; Jaseň dostal novú lehotu, zato bol povďačný Kamencovi, ale keď mu prišli na rozum židove reči, veľmi ťažko dusil v sebe nevrlosť. Jaseňová nehľadela na zamračených chlapov, naschvál hodila vreteno na zem ako od radosti, aby mohla richtárovi ukázať, ako si váži Kamencov príchod. „Vitajte u nás,“ štebotala vôkol neho, „tak dávno ste neboli u nás, až mi bolo clivo za vami. Len sa nehneváte?“

„Že dávno,“ zasmial sa Kamenec, „včera sme boli so starým u richtárov.“ Pozrel na Jaseňa, ktorý urputne mlčal.

„Ej, kamarát,“ obrátil sa richtár k Jaseňovi, aby ukryl svoju nevôľu, „ďakoval by som za také priateľstvo: má sa len okolo starej a na nás ani nepozrie.“

„Medzi ženami požehnanie,“ odpovedala Jaseňová; „ale aby nás nepodozrievali, sadnite si sem medzi chlapov,“ usadila ho k stolu. — Za vrchstolom pri pravom uhle sedel Jaseň, rukou podopretý o truhličku, na tej istej lavici držal sa richtár ľavého uhla, jemu naproti usadili Kamenca, ktorý mohol pohodlne všetkých prehliadnuť, keď richtár, chrbtom obrátený k Jaseňovej, nevidel výraz tváre, ktorým sprevádzala ich rozhovor.

„Bojím sa prisadnúť k vášmu starému,“ začal Kamenec položartovne. „Neviem prečo, ale veľmi sa hnevá.“

Jaseň musel pretrhnúť svoje mlčanie: „Ja sa nehnevám,“ odpovedal chladným hlasom bez toho, žeby pozrel na Kamenca. Jaseňovú začalo mrzieť, chcela ukázať richtárovi, že radšej majú Kamenca a tu ten starý blázon — tak nazvala v duchu svojho muža — začína svoje pletky. Aby zahladila Jaseňovu studenosť, chopila sa slova: „Kto sa hnevá, tomu odrežeme nos, a keď i máte niečo medzi sebou, porátate sa ako starodávni priatelia.“

„Nato som práve prišiel,“ ulapil Kamenec narazenú vodu.

Slušnosť vyžadovala, aby richtár išiel domov, zvedavosť ho tam držala. „Keď máte počty medzi sebou,“ cit slušnosti prevládal v richtárovi, „nepotrebujete svedka,“ šúchal nohami po zemi ako ten, ktorý sa poberá preč.

Jaseňová významne mihla na Kamenca.

„Nijaké tajnosti,“ zdržiaval ho Kamenec na nemalú omrzenosť Jaseňovej ženy, „celý svet môže počuť, len ostaňte.“ Richtárovi nebolo treba dva razy hovoriť; ostal.

„Kto vezme kriedu do ruky?“ žartovala Jaseňová. „Z hlavy nevypočtujete.“

„Veľmi ľahko,“ porozumel Kamenec žartu. „Bez kriedy začneme. Prvá otázka: Prečo sa hnevá váš starý na mňa?“ Chcel bodnúť Jaseňa, preto neupravil otázku na neho.

„Povedal som, nehnevám sa,“ vravel Jaseň, ale pohľad upretý na Kamenca nebol ešte ten starodávny.

„Nehneváte sa? Vy hovoríte?“ pätil ho Kamenec. „Hnev ste ukázali; v sobotu večer sa dohovoríme, v nedeľu s hnevom mi odporujete.“

„Rozmyslel som si,“ hapkal Jaseň za výhovorkou.

„Nech vám bude, uznám,“ pokračoval Kamenec, hľadiaci Jaseňovi rovno do očí. „Preto ste pustili dedinou chýr, že som židovi vo vrecku?“

Jaseň niečo v roztržitosti šomral, richtárovi stávali kropaje na čele. Jaseňová až teraz zvedela Kamencove počty. Ľad sa musí preboriť. Tešila ju mužova roztržitosť.

„Vy ste — vraj — povedali,“ vymáhal Kamenec od neho slová.

„Povedala, povedala,“ stieral si richtár pot z čela, „len neveríte daromným klebetám.“

„Pravda, klebetám,“ opakoval Jaseň, venujúc vďačný pohľad richtárovi.

„To je práve tak,“ pokračoval richtár, istý Jaseňovou podporou, „ako v susednej dedine zabili valacha, zlý svet potvára samého hospodára, povedala — povedala, a predsa je nie pravda.“

„Zabili valacha?“ spytovala sa zvedavo gazdiná, vyhodená z koľaje začatého rozhovoru. Richtár naradovaný, že sa podarilo odviesť pozornosť poslucháčov od nebezpečného rozhovoru, vďačne prisvedčil Jaseňovej. „Veru zabili, práve v sobotu večer, to vám bolo hrozné, ako sedí pri ohníku —“

„Čo nás po valachovi!“ pretrhol Kamenec rozvláčnu rozprávku. „Tomu vzali život, mne berú dobré meno. Bez vetra sa ani lístok na strome nepohne. Museli ste niečo hovoriť,“ dopekal Jaseňa.

„Ale ja?“ Jaseň pohyboval sa ako panák na drôte, nevládol vlastnou myšlienkou. Jeho roztržitosť upevňovala Kamenca v domnienke; Jaseňová cítila úzkosť svojho manžela. Už musí byť tomu koniec.

„Starý môj, načo tajiť?“ chcela ho oslobodiť, „ty nie si vinníkom.“

„Neviem o ničom,“ tajil Jaseň, vrhnúc hrozný pohľad na ženu, ktorá cítila ostrie pohľadu, ale odhodlala sa i proti jeho vôli pretrhnúť uzol.

„Žid ti povedal,“ odrezala rozhodne.

„Vedel som,“ trel si Kamenec spokojne ruky. Richtára bodlo pri srdci, povetrie ho dusilo. „Horúčosť máte v chyži,“ obzrel sa v úzkosti na Jaseňovú.

„Otvoríme oblok,“ odpovedala ľahostajne. Nie div, veď inšie napínalo jej myseľ. „Starý, rozpovedz všetko,“ pristupovala k stolu.

„Žid mi hovoril,“ začal Jaseň, keď už nemohol vyhnúť, „že ste jeho dlžníkom.“

„Tak?“ zdĺhavo vyslovil Kamenec, premáhajúc sám seba, „uverili ste?“

„Neveril som.“

„Pravdu máte, taký opatrný človek tak ľahko nesadne na lep,“ posilňoval ho v reči.

„Potom mu ukázal písmo s vaším podpisom,“ predchytila slovo Jaseňová, ktorej trápny rozhovor trval pridlho. Kamenec ani teraz nestratil sebaovládanie. Spokojne, akoby sa ho vec netýkala, spytoval sa:

„A svedok?“

„Ticho!“ vyskočil richtár na smrť preblednutý, ruky na stole položené sa mu triasli. „Rozpoviem vám všetko. Svedkom som bol — vraj — ja.“ Jaseň pokýval hlavou, Kamenec ostrejšie hľadel do richtárových podbehnutých očí. „Prisahám,“ dvíhal tri prsty hore, „neviem o nijakej vašej dlžobe. Majte zmilovanie,“ klesol bezvládne na lavicu.

Ako pri požiari, keď sa zrúti spálená strecha, na okamih oheň prestane a len po chvíli vyblkne obnovenou žiarou, tak po richtárových slovách nastala hrôzyplná tichosť, i mušky počuť brnkať chyžou, dych sa tajil každému.

Útrpne hľadeli na vysileného.

Kamenec prvý potlačil svoju citlivosť. „Vy ste vedeli o klame?“ prerušil mlčanie otázkou adresovanou richtárovi.

„Nevedel, dnes večer mi žid povedal.“

Slovo žid účinkovalo na Jaseňa; chúlostivosť, ktorá ho opanovala pri Kamencových otázkach, pominula. „Poďme k židovi,“ vyskočil spoza stola, „máme ho v hrsti, nebude viac klamať ľudí. Vy, pán richtár, budete naším svedkom.“

„Jaj, hlava moja!“ chytal si richtár hlavu. Jaseňová pribehla na pomoc. „Nič mi je,“ odtískal jej ruku. „Za celý svet nepôjdem s vami; nesmiem svedčiť.“

„Prečo? Neklamali ste s ním,“ prehováral ho láskavo.

„Nemôžem, nesmiem,“ úpel richtár.

Kamenec vedel o richtárových cestách, dobre chápal jeho vzpieranie; mohol síce prinútiť richtára za svedka, ale tým by rozpálil židovu pomstu proti nemu, čo by sa možno skončilo hmotným úpadkom richtára. A richtár je predsa duša kresťanská. Najprv pomôcť tomuto, potom podkopať toho.

„Medzi svojimi ste,“ prevrával richtára, „vieme o všetkom. Koľko ste dlžen židovi?“ — Predtým od strachu zbledla, teraz od hanby zapálila sa richtárova tvár. Nemal odpovede.

„Pomôžeme,“ ubezpečoval richtára, „však, priateľ Jaseň, vyplatíte žida? Nám splatíte po čiastkach.“

„Zdôverte sa nám,“ pripojil sa Jaseň, „veď sme kresťania, prečo by sme vám nepomohli?“

„Tak pomáhajte, keď ste z boha,“ zakryl si premožený richtár rukami tvár.

„Máte peniaze poruke?“ spytoval sa Kamenec Jaseňa. „Polovičku vy, polovičku ja.“

Kľúčik zaškrípal v truhličke. Jaseň vyčítal potrebné peniaze, richtár ich trasúcou sa rukou zhrnul k sebe.

S obľahčeným srdcom sa všetci traja rozchodili. Richtár so sklopeným zrakom šepkal slová vďaky, Kamenec priateľsky potriasol Jaseňovi ruku. „Nehneváte sa?“ hovoril mu na rozlúčku.

„Ani vy?“ odvetil otázkou Jaseň.

„Ani ja, ďakovať bohu. Dobrú noc!“

Jaseňová s uspokojením hodila mužovi, keď sa vrátil z vyprevádzania svojich hostí: „Nepovedala som?“ Jaseň neodpovedal, veď žena musí mať posledné slovo.

Nikto už nespomína, že žida zatvorili. Načo? Nebýva v dedine. Občania odkúpili krčmu a sotva mali písmo v rukách, jedným hrdlom volali: „Von so židom!“ Richtár kričal najlepšie. Ktorý richtár? Neviete, že zvolili Jaseňa. Starý zložil úrad, teraz lepšie dozerá na hospodárstvo, tuhšie drží na uzde Jožka a ide mu dobre.

Ale u Jaseňov ide zle. Aspoň stará Jaseňová sa ponosuje, že si má zodrať nohy, ustavične dudre na neverné slúžky a vôkol starého čím je starší, tým viac obsluhy. Keď večer v kozube hasne, kto sa domyslí priložiť polienko? Jaseňová sama vstane, prikladá, podúchne, ostarené líca sa aspoň vtedy zaokrúhlia a ukážu podobu, ako za mlada vyzerali. Spytujete sa: kde je Zuzka? Spýtajte sa matky, ona vám odpovie vzdychnúc, ale oči zasvietia potechou: vydala sa do Kamencov.