ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po dedine ide chýr, že Jaseň a Kamenec, predtým najdôvernejší priatelia, sa pohnevali. Tento neobyčajný zjav našiel rozdielnych vykladačov, len žid si spokojne trel ruky: richtárovci majú skvelé výhľady, čerstvý groš príde do domu, zámienka sa nájde, aby sa k nemu dostal. S celým zápalom nalieval svojim hosťom, pre každého mal slovo, neobišiel ani najposlednejšieho.

„Ďurko, pite; Janko je lepší chlap, na jeden dúšok vyprázdnil pol litra a vy sa maznáte.“ — „Miško sa bojí sklenice,“ vysmieval druhého, „akoby nemal z čoho zaplatiť; dočkám, vďačne dočkám.“

„Netreba!“ udrel si vysmievaný na opasok.

Najväčšiu radosť mal z mládencov. Kým dievčatá chodili hore-dolu po dedine so spevom, zatiaľ šuhajci pod Jožkovým vodcovstvom chladili si hrdlá, zohrievali krv. Jožko len mihol, hneď nové víno svietilo na stole. Inokedy tak často mihal, že viečka ustali v mihaní, priklopili jeho čierne oči. Dnes nie, pozeral bystro, viac nalieval priateľom než sebe. Janko Kamenec hanbiac sa sedel pri svojom poháriku, nebolo to jeho remeslo. Pred otcom nesmel. Beda jeho koži, ak by len raz podnapitý prišiel domov. A tá matka! Vyplakala by si oči. Častejšie hľadel na ulicu než do sklenice. Prvý pohár stál nedopitý. Na ulici spievali dievčatá, Zuzka Jaseňovie nechýbala, nijaká krajšie nespievala. Jožko badal, prečo Janko tak často vyzerá. Vrelo v ňom, boli súperi, jedna páčila sa obom, jej páčil sa jeden z nich, a to nebol Jožko.

„Chlapci, opatrite hudcov!“ zavolal Jožko. „Dievčatá sú blízko.“

„A či slobodno?“ ohlásil sa jeden zo starších.

„Vás nejdeme prosiť,“ vysmial ho Jožko. Starší utíchol. Richtárov syn si môže dovoliť všeličo.

O chvíľu hučalo krčmou; príkry hlas klarinetu privábil poslucháčov. Dievčatá kradli sa po jednej do chyže.

Jožko pozeral do dverí, páry sa vrteli, on dosiaľ nepohol nohou.

„Jožko, medzi nás!“ volal na neho jeden.

„Počkaj, dosť času,“ odpovedal Jožko, uprene hľadiac do dverí.

„Niekoho vyzeráš?“ pokúšal druhý.

Hop! už bol Jožko na nohách, v okamihu skočil i Janko. Ubehávali sa. Vo dverách stála Zuzka Jaseňovie, hľadiaca cez plecia dievčat vpredu postavených. Nebolo jej vidieť len okrúhlu hlávku a modré očká. Obaja poznali, komu to patrí.

„Sem sa, Zuzka, do kolesa!“ kýval Jožko, poskakujúc pred dievčatami. Jedným krokom predbehol Janka. Obrátený chrbtom k nemu nevidel, že Janko záporne krúti hlavou proti Zuzke. Ona stála v rozpakoch, pozvaním opovrhnúť sa nesluší, Janka neposlúchnuť ani za celý svet.

„Noha sa mi zbiera,“ odhodlala sa na výhovorku.

„Rovno si kráčala dedinou,“ doháňal ju Jožko.

„Tŕň mi uviazol, keď som išla.“

„Dobre, ostaň,“ zakričal rozhnevaný Jožko a pri všeobecnom smiechu pochytil bláznivú Dorku, ktorá spod pece vyvaľovala oči na ihrajúce páry.

Zuzke prešiel mráz po tele: za roveň postaviť jej bláznivú Dorku! Od hanby zapálená vyšuchla z krčmy. Janko vzápätí za ňou.

„Zuzka, postoj!“ volal pritlmeným hlasom.

Obzrela sa, kto volá, videla Janka, stíšila krok.

„Muselo to byť?“ začala vyčitovať. „Taký posmech! Roznesú ma po celej dedine.“

„Načo ťa volá? Vie, že ho nechceš.“

„Čo povie matka?“ bedákala. „Načo som išla!“

„Nehnevaj sa na mňa,“ prosil Janko; „aspoň ty buď dobrá, keď tvoj otec zvalil by na nás všetky vrchy.“

„Môj otec? Čo sa ti robí!“

„Nevieš o ničom? Nehovorili doma?“

„Nič nespomínali. Tvoj otec bol včera večer u nás, dobre sa rozišli. Hádam sa ti sníva?“ vravela v nevedomosti.

„Včera a dnes je nebo a zem.“ Rozprával, čo sa dialo u richtárov. Kamenec prišiel rozhorčený domov, kde žena prekvapila ho tým chýrom, že richtárovci idú na pytačky do Jaseňov a majú už vopred sľúbené. Richtárka chcela využiť Jaseňove slová.

„Ty neveríš?“ oprela ruku na Janka.

„Verím, že richtárka rozprávala; neverím, že by si ma nerada,“ oblapil jej štíhly driek.

„Nerozprávaj, keď neveríš. Chcel si ma postrašiť, všakver?“ hladila ho po líci.

„Nestraším, Zuzka; musíme byť na pozore.“

„Príďte skôr vy, otec, matka dovolia.“

„Prídeme, pôjdeš za mňa? Za druhého nie?“ spytoval sa náruživo, prišli mu richtárovci na rozum. Našťastie sa zotmilo, Zuzka nevidela jeho sršiace oči.

„Sto ráz som ti povedala.“

„Povedz ešte raz, máš moju prísahu, že nevezmem druhú. Prisahaj ty!“ Jeho hlas znel ako spod zeme. Zuzka v strachu odtiahla ruku z Jankovho pleca, rada by ušla, keby ju mocná ruka kŕčovite nedržala. Nikdy neprisahala, jej láska k Jankovi bola taká ako k otcovi, materi, tým neprisahala, a predsa verne ľúbila.

„Pusť ma,“ odtískala ho v úzkosti.

„Pustím,“ stenal zúfalo, „keď mi povieš, že ma nerada, nepozriem viac na teba, pôjdem, kam ma oči zanesú. Zuzka, povedz, pustím ťa!“

„Nepoviem,“ šepkala.

„Prisahaj!“

„Prisahám!“ vydralo sa jej z pŕs a celou silou vymknúc sa z Jankových mocných rúk, utekala domov.

Janko sa nevrátil do krčmy, šiel domov, ale ani večerný chlad nevládal rozohnať horúce myšlienky. Matka samotná čítala zo svätej knihy. „Dobre, že ideš, necháte ma ako pustovníka, nikoho z čeľade doma,“ privítala Janka, vykrúcajúc ruky zo zásterky. Divná obyčaj: ženy naučené ustavične pohybovať rukami to pod praslicou, hneď pri motovidle, zasa pri krosnách aby pri čítaní neboli mýlené rukami, zakrútia ich do zásterky.

„Lepšie, že ste samotná, poviem vám niečo.“

„Čo takého?“ vzbudila sa ženská zvedavosť.

„Pôjdete mi pýtať Zuzku Jaseňovie.“

„Ja nepôjdem, len máme oči,“ merala ho prísnym pohľadom.

„Musíte, alebo pôjdem do sveta,“ položil klobúk na stôl a celou váhou tela hodil sa na lavicu. Matka sa diví, také slovo nikdy nevypustil z úst. „Čo ti je? Ty si premenený,“ stúpa k nemu.

„Nič, vypýtajte mi Zuzku.“

„Bol si doma, keď otec rozprával?“

„Doma,“ odpovedal ľahostajne.

„Počul si, že richtárka má sľúbenú Zuzku pre Jožka?“

„Počul.“

„Budeme sa natískať? Dievčeniec dosť!“

„Mamka, druhú nechcem,“ zvolal vášnivo.

Matka badala, že muselo sa prihodiť niečo neobyčajné.

„Ty si opitý?“ skúšala ho.

„Vypil som pohár vína,“ doznal úprimne.

„Kde si bol?“

„V krčme.“

„V krčme? Či to pekne?“ začala prevádzať rozhovor na iné. „Dosiaľ si nechodil do krčmy. Keby to vedel otec.“

„V krčme som bol, a druhú nechcem. Pôjdete ju pýtať?“ spytoval sa vzdorovito. Kamencová videla Jankovu rozčúlenosť, udal sa na otca, ten tiež vyvádzal za mlada rozličné kúsky a teraz je poriadnym človekom. Musí zdanlivo popustiť.

„Aký si náhlivý,“ vravela mu so smiechom. „Nechodia hneď pýtať; najprv sa prezvedia, či dievča pôjde.“

„Pôjde, prisahala mi,“ vybuchlo z Janka.

Matka sa zhrozila. Janko zaslepený touto prísahou je schopný všetkého. Nemala času na rozmýšľanie; syn netrpezlivo klepal nohou.

„Nevravím o nej,“ opravovala; „otázka, či nám dajú rodičia? Počkaj, Janko, zajtra vypravíme niekoho do Jaseňov, vyspýta sa pekne, a keď budeme mať istotu, zoberieme pytačov,“ blížila sa k synovi, „potom pôjdeme na faru.“ Jankove oči blýskali radosťou. „A po sobáši dovezieme nevestu domov.“ Pri ostatných slovách chytila syna okolo hrdla. Janko položil hlavu na jej hruď, od radosti sa vyplakal. „A teraz, Janko môj,“ premohla matka svoje slzy, „pekne si ľahni spať, pozhovárame sa s otcom a bude dobre.“ Janko poslúchol ako baranča, z predošlého vzdoru nezostalo v ňom ani za mak.

Keď starý Kamenec, hrmotne kráčajúc, vrátil sa z dediny, starostlivá matka vyslala mu v ústrety tiché pst! a na otázny otcov pohľad ukázala na spiaceho Janka, ktorému sladký úsmev obletoval vo sne okolo úst. Iste sa mu snívalo o Zuzke.

Rodičia dohodli sa na tom: dôvernú ženu vyslať hneď za rána do Jaseňov. Nedorozumenie a či hnev odstrániť a starodávne priateľstvo svadbou dovŕšiť.

Jaseňová netušila roztržku s Kamencovcami. Jej starý bol trochu namrzený, ktovie prečo? Žena nemusí vedieť všetko. Zuzka pribehla večer ako bez duše. Ponáhľala sa domov — nič iného.

Keby vedela, čo sa všetko prihodilo, nebola by zaspala tak sladko až do rozsvitu, precitla na mužovo budenie: „Vstávaj, sedmospáč!“

„Či je tak pozde?“ pretrela si oči. „Veru svitá. Snívalo sa mi so Zuzkou; obliekali sme ju na sobáš… taká bola pekná.“

„Tebe sa nevie o inšom snívať, vy matky ešte len povíjate svoje dcéry, už myslíte na vydaj,“ zasmial sa Jaseň.

Keď trochu i zaspala, pri práci nebolo poznať opozdenie: kravy podojené, ošípané opatrené, húsky, tie miláčiky Jaseňovej, skade by nabrala toľko perín pre Zuzku, keby húsok nie? — nakŕmené, všetko v poriadku. Čeľaď rozišla sa do poľa, matka s dcérou ostali doma. Zuzka len preto, aby raňajky odniesla za čeľaďou do poľa — a matka? Bože môj! hrniec do kolena šepce vo vatre, k tomu príde druhý, tretí; v jednom zapražiť, v druhom zatrepať, tretí odstaviť, lebo začína kypieť.

„Zuzka, ponáhľaj sa, sýty lačnému neverí!“ napomínala Zuzku, ukrúcajúc chlieb do bielej váľaničky.

„Hneď, mamka, uviažem si ručník, slnko začína pripekať,“ vystrájala sa Zuzka do poľa. Vystrojená zobrala raňajky a odišla, matka vzdychla si za odchodiacou: „Či dlho ešte budeš mi slúžiť? Snívalo sa mi so sobášom!“

„Vy už posielate s raňajkami a moje ešte na ohni,“ privrávala sa prichádzajúca kmotrička.

„Nemáte toľko lačnej čeľade. Sadniteže si,“ utierala zásterkou lavicu.

„Veď si i postojím. Zuzka nie je doma?“ vyzerala kmotra po chyži.

„Práve odišla do poľa.“

„Máte dobrú pomoc, ale nestálu,“ narážala kmotra, vyslaná od Kamencov, aby doniesla istotu.

„Darmo je, na to sú,“ tešila sa Jaseňová.

„Vaša Zuzka je na to, pytačov na každý prst i desať.“

„Nemôžem sa pochváliť,“ robila sa skromnou matka.

„Načo chváliť? Čo je pravda, je pravda, ani jedna sa nemôže rovnať vašej Zuzke. Viem dvoch, čo by ju radi. Chudobní neopovážia sa. Keby toho nie!“ rozvažovala kmotra.

„Nevyberáme bohatého, máme dosť okolo čoho robiť, len aby sme boli zdraví,“ vyhovárala sa Jaseňová.

„Rovný k rovnému, malá hŕba pýta viac,“ sypala kmotra. „Môžete si vybrať hodného zaťa.“

„Takého i chceme,“ rozohnila sa matka. „Načo bych sa trápila? Máme jednu dcéru a neviete si predstaviť, koľko toho treba? Perín, šatstva! Zhŕňam, stískam, všetko je málo.“

Kmotra si pomyslela, ale nepovedala: Dobre zbierať klasy pod hŕbou.

„Neprejde jeden jarmok, čo by som neprikúpila. To vám stojí peňazí!“ zhíkla Jaseňová sama, aby do tým väčšieho údivu priviedla kmotru.

„Máte z čoho,“ hasila jej kmotra oheň. „Zuzka sa nebude na vás ponosovať; vypravíte ju so všetkým.“

„Len komu sa dostane?“ urobila sa Jaseňová nevedomou.

„Darmo vykrúcate, kmotrička,“ dorážala na ňu; „celý svet vie, že Jankovi Kamencovie.“

„Ako to viete?“ stíšila hlas ako ku dôvernému rozhovoru.

„Počula som,“ odpovedala opatrne. S bubnami nechodia na zajace; najprv si musí byť istá prajnej odpovede. „Vari by ste ju dali?“

„Ako pán boh dá,“ tajila farbu Jaseňová.

„Janko Kamencovie je hodný šuhaj,“ obchodila kmotra.

„Hodnejšieho nepoznám.“

„Nemusí sa hanbiť za rodičov.“

„Nech boh tresce toho, kto zle povie na nich.“

„Tak by ste ju dali?“ dostupovala kmotra.

„Neviem,“ usmiala sa Jaseňová.

„Nepoviete mi?“ nadhodila kmotra.

„Nie ste pytačom.“

„Dobre, kmotrička; a keby ma Kamencovci poslali k vám vyzvedieť, či môžu prísť na pytačky?“

Jaseňová skúmavo hľadela na hovoriacu kmotru. Môže byť niečo vo veci. Nevedela, čo povedať.

„Mňa poslali, donesiem ,áno‘ či ,nie‘?“ tvrdila kmotra.

„Hovorte po slovensky,“ obzerala sa Jaseňová, či nikto nevolaný nepočuje odpoveď. „Ja rada, veľmi rada: poradíme sa s mužom.“

Odchodiaca kmotra stretla Zuzku v pitvore; významne sa na ňu usmiala.

Zuzka zložila prázdne nádoby, utrela vypotenú tvár. Matka ani slova. Vrchol jej nádeje mocne zatriasol mysľou. Po dlhom váhaní spýtala sa dcéry:

„Vieš, čo chodila kmotra?“ A keď sa nemohla dočkať dcérinej odpovede, sama odpovedala: „Poviem ti niečo — vydáme ťa!“

Zuzka sa zapálila po uši. Dievčenský stud nedovolil jej otázku.

„Nespýtaš sa za koho?“ pokúšala ju matka. „Za Jožka richtárovie.“

„Ešte mám času dosť, hovorievate, že som mladá,“ vytáčala Zuzka, nebadajúc matkin žart.

„Mladá, chlapcov rada… len žartujem: pýtajú ťa do Kamencov.“ Zuzkino srdce hlasito bilo. Matka čítala jej radosť z očí, nech sa poraduje, myslela si, nechám ju samotnú, hanbí sa. „Prizri k ohnisku, treba ti privykať, idem pozrieť tavon.“ Išla rovno do komory, aby pozrela, či všetko je hotové na svadbu.

Zuzka v myšlienkach zastala si k obloku, hľadela na poskakujúce deti. „Chúďatká,“ ľutovala ich miesto seba, „poskakujete bez všetkej starosti, prejde pár rokov a zastanete na trápnu cestu, ako stojím ja!“ Radosť jej prešla do trápneho rozjímania. Prisahala Jankovi, čo povie na to prísny otec? Bude mať smelosť odporovať otcovi? Dá pán boh sily, veď tak rada vidí svojho Janka. Dvere vrzli.

„Dobrý deň vinšujem,“ ozve sa detský hlások.

„Vitaj, Anička,“ zvrtla sa Zuzka v okamihu, uchytila drobného hosťa na ruky, do chuti vybozkávala dvoje jabĺčkových líčok. „Tu si mi, malá družička?“

„Pjišla som vás pozjeť, či už skojo pôjdeme na svadbu?“ spytuje sa dievčatko v nevinnosti.

„Počkaj času ako hus klasu,“ ľulkala ju Zuzka, pristihnutá pri tajných myšlienkach.

„Dáte mi i veniec?“ šteboce malá.

„Družici netreba venca,“ odpiera jej Zuzka.

„Tak vás nechcem,“ odtíska ju Anička od seba.

„Počkaj, počkaj, ty tvrdá hlava; nazbieraš si fialiek, z tých ti uvijem venček, biele vlásky pričešem,“ hladká ju po hlave, „venček položíme na hlavu a tak pôjdeme do kostola.“

„Pustite ma dolu!“ trepoce dieťa nôžkami.

„Kam sa poberáš?“

„Idem si nazbierať fialiek, uvijete mi venček.“

„Ešte nie.“

„Už kvitnú fialky.“

„Keď tieto uschnú a druhé rozkvitnú, potom si natrháme,“ pustila Zuzka Aničku z náručia, počula otcove kroky; otec nerád videl maznanie sa s deťmi. Usadila malú družičku za dvere, dala jej jabĺčko do ruky a popri vchodiacom otcovi vyšuchla von.

Jaseň pozrel do chyže, poriadny hospodár musí dozerať na všetko. „Pekný poriadok,“ dudral medzi zuby, keď videl chyžu opustenú; „môže prísť žobrák, cigánka a odniesť, čo sa mu len páči.“ Nezbadal Aničku, ktorá schovaná za dvermi obzerala na všetky strany červené jabĺčko, hneď hladkala, hneď chytila za stopku. Keby tu bola Zuzka, dala by jej nitku, jablko by uviazala a holengala „combi-lombi“. Od starého Jaseňa nepýtala; nerád vidí malé deti.

„Stará, kde si?“ volal Jaseň na ženu, keď dlho neprichádzala; „poď sem!“

„Hneď prídem,“ ohlásila sa mu z komory, kde prezerala množstvo nazhromaždenej bielizne. Zuzka má pytačov, matka mnoho starostí. Rátala oplecká nie preto, či ich je azda dosť, ale aby sa potešila, že ich je mnoho. „Zasa nedorátam… päťdesiat, jeden, dva, tri —“ rátala ďalej.

„Nebudem čakať do večera,“ hrmotil netrpezlivý muž.

„Hneď, hneď,“ pretrhla rátanie, namrzená vrhla bielizeň do skrine, zapleskla vrchnák, ustanovila sa pred mužom. Na jej šťastie.

Jaseň mal rád bezohľadnú poslušnosť, v dome prísny, odhodlaný, voči cudzím zhovievavý, bojazlivý. Pred cudzími chcel byť pekný.

„Bola tu Kata Haviarovie?“ spytoval sa ženy.

„Nedávno odišla,“ odvetila, kráčajúc k ohnisku.

„Čo zasa chcela tá klebetnica?“

„Už ty naubližuješ každému. Nesúď pred časom — doniesla nám dobrú novinu,“ usmievajúc sa bokom pozerala na muža.

„Dobrú novinu ani keď kuvik kuviká.“

„Neveriaci človek, prídu nám pýtať Zuzku do Kamencov,“ vypružila sa víťazne.

„Môžu sa neustávať,“ prehodil Jaseň s opovrhnutím.

„Prečo?“ spytuje sa žena. Takmer jej hrniec vypadol z ruky.

„S Kamencom nechcem prísť do rodiny,“ posmešne skrivil ústa.

„Nežartujem, naozaj rozprávam,“ presviedčala ho.

„Čo som písal, písal som,“ použil slová Písma svätého na potvrdenie.

Jaseňová si nevedela vysvetliť mužovu zmenu. Aby mala čas na hľadanie súvisu v manželových rečiach, poduchovala do vatry. Po daromnom hľadaní nechala vatru, utrela bielou zásterkou rozohriate čelo: „Nerozumiem tvojim rečiam,“ riekla. „Nechceš dať Zuzku do Kamencov?“

Muža zmýlila prostá otázka, v mysli si predstavil pred sebou stojaceho Kamenca. Čo by jemu odpovedal? „Nemôžem,“ vymohol konečne zo seba.

„Prvý raz počujem to slovo,“ zalomila rukami. „Hovorievaš, že človek všetko môže, čo len chce.“

„Tak nechcem,“ preriekol s dôrazom.

„Kedy ste sa pohnevali vy dobrí priatelia?“ vysvetľovala si odpor nejasným náhlym hnevom.

„Nehneváme sa, priateľmi ostaneme, ale z kupectva nebude nič.“ Rozum jej zastal, ako sa domakať pravdy?

„Bude to rečí po dedine,“ začala bedovať; „nesmiem viac chodiť do kostola. Od mlada sme ich držali za jeden pár, každý o tom vedel.“

„Ja som nie príčinou,“ pretrhol horekovanie. „Vieš, nikdy som nechcel žida. Či z mojich mozoľov bude ho niekto vyplácať?“ zahrmel rozhorčený.

„Tebe, človeče, sa marí,“ obzerala ho nedôverčivo.

„Nehnevaj ma! Videl som písmo, Kamenec je židovi vo vrecku.“

„Hi, hi!“ ozval sa detský hlások, „židovi vo vjecku!“ Anička vyrušená úsečnosťou Jaseňovej reči, dlhší čas počúvala rozhovor, nerozumela z neho až na posledné slová. V detinskom rozume predstavila si z vrecka nízkeho žida vykukávať mužnú postavu Kamencovu. To ju pohlo k smiechu. Jaseň zostrašený nad prezradením tajnosti pred nevolaným svedkom sa striasol, uprel skúmavý pohľad na ženu, ktorá už našla zvedavého poslucháča v osobe malej Aničky.

„Nepovieš nikomu? Dostaneš jabĺčko,“ sľubovala dieťaťu.

„Nepoviem.“ Anička s radosťou pristala a tešila sa podanému druhému jabĺčku. „Už idem domov,“ poberala sa ku dverám. Ako kŕmna hus ťapkala Jaseňovie dvorom na ulicu, pritískajúc k sebe jednou rukou jedno, druhou druhé jablko.

Na ulici sa kŕdeľ detí hral svoje hry. Ďurko Kamencovie viedol predok. S krikom pribehli, kde malá Anička vyzerala spoločníkov, ktorým chcela ukázať svoje poklady. „Mám, ale vám nedám,“ volala v ústrety blížiacim sa deťom. Samopašná spoločnosť utíchla, obklopiac vytešenú Aničku.

„Daj mi z nich len kúsok odhryznúť,“ pýtal si malý Ďurko, prežierajúc slinky.

„Nedám, to mi dali u Jaseňov.“ Anička mocnejšie pritisla jabĺčka k sebe.

„Veď len takýto kúsok.“ Spoly otvoril ústa, aby ukázal, že nezahryzne hlboko.

„Ani taký.“

„Pôjdem si pýtať, dajú i mne,“ vyhrážal Ďurko.

„Tebe nedajú, mne dali zato, aby som nepovedala.“

„A čo?“

„Nepoviem.“

„Veď mi len povedz,“ začal Ďurko sladkým hlasom, pomaly prikrádal sa k Aničke, hľadiac dychtivo na jabĺčka. Anička začala ustupovať, zbadala Ďurkov úmysel, — pozde, jedným skokom vytrhol jej jabĺčko z ruky. Víťazný krik ozval sa na strane detí. „Rozdeľme si ho! Tu je nožík,“ jeden vyťahoval svoj žabykláč, obhŕkli Ďurka, aby sa všetky zúčastnili na vzácnej hostine. Anička vykríkla, s plačom utekajúc za Ďurkom.

Ďurko ju chcel len podráždiť a vyzvedieť, čo jej zabránili povedať. Zďaleka ukazoval ešte celé jablko, vyhadzoval do povetria, ale pozorne lapal, lebo na zem spadnuté medzi samopašnú háveď prišlo by do nebezpečenstva.

„Povedz mi, čo ti nekázali povedať, dostaneš jablko,“ prekáral ju.

„Dáš mi jablko?“ utrela si Anička slzy.

„Ak mi povieš,“ prisviedčal Ďurko a na potvrdenie svojich slov blížil sa k nej, za ním celá spoločnosť, nespokojná s takým pokračovaním.

„Zaver sa, že mi ho dáš,“ pätila ho Anička.

„Na moj pravdu,“ zaveril sa Ďurko. „Teraz mi povedz!“

Anička rada, že dostane svoje jablko, zabudla na sľub daný u Jaseňov, vymienila si ešte podmienku „z ruky do ruky“. Ďurko privolil, polovicu jablka držal sám v jednej hrsti, druhú chytila Anička do útlych prstov. „Skoro hovor!“ napomínal nedočkavý Ďurko. Anička sa poobzerala, či nik zo starších nepočuje. Naďaleko nikoho, len samé deti. Osmelená vyriekla: „Povedali, že je Kamenec židovi vo vjecku.“

Deti výskali od radosti, budú mať čím prekárať Ďurka. Prečo nerozdelil jablko medzi ne? „Židovi vo vrecku!“ ozývalo sa z kŕdľa detí rozbehnutých po dedine.

Prekvapený Ďurko vypustil jablko z hrsti, v behu sa ešte opýtal: „Kto to povedal?“ a keď Anička vyzradila starého Jaseňa, za príkladom druhých utekal k matke.