ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slúžny, Veverica.

SLÚŽNY: Ištván!

VEVERICA: Rozkaz, pán veľkomožný! (Postaví sa strmo).

SLÚŽNY: A potom len opatrne; a všetko dobre prezerať!

VEVERICA: Rozumiem, pán veľkomožný!

SLÚŽNY: Menovite na panslávov a amerikánov dávať dobrý pozor; každý ich krok stopovať. Kam idú, s kým sa rozprávajú, čo hovoria: všetko, všetko musíme vedieť.

VEVERICA: Rozumiem, pán veľkomožný!

SLÚŽNY: A zvlášť, či nerozdávajú nejaké knižky, lebo letáky, lebo noviny medzi ľudom, vlasti nebezpečné. Lebo to je taká háveď, ktorá by nedbala krajinu ihneď Rusovi zapredať a nás všetkých, dobrých vlastencov, na Sibír poslať. Ale im stúpime na prsty. A teraz tu budete hore-dole pred kostolom cirkulovať;^[9] a keby ste zbadali nejaké kopenie, zháňanie sa ľudu, ihneď rozoženie tú háveď! Žiadne schôdzky sa nedovoľujú. A keby ste sám s nimi nevládali, privolá si žandárov!

VEVERICA: Rozumiem, pán veľkomožný!

SLÚŽNY: O piatej hodine prídete na raport^[10] a potom mi všetko udáte; koho ste videli, kam išiel, s kým išiel, čo sa rozprávali! O všetkom mi musíte dopodrobna správu podať! Rozumiete?! (Odchodí)

VEVERICA (salutuje za ním): Rozumiem, pán veľkomožný! (Vráti sa s hnevom.) Samý zhon a špehovanie, odkedy čert dovliekol sem toho akéhosi nového ďasa-fiškusa! Mohol aj tam kdesi v pekle, v tej Nitre zostať! Inakšie to bolo predtým. Človek sadol si pri bráne na lavicu a sedel celý deň, a sa aj vyspal. Alebo mohol hen na hostinci vysedúvať, dokiaľ sa mu len chcelo a nik sa po ňom neobzrel, iba ak bolo treba nejakého lumpa odšupovať! A teraz! Choď hore-dole a stráž! Čo, no kýho ďasa že mám strážiť!? Tie prázdne ulice!? A v takej horúčave! Idem ja radšej do chládku občerstviť sa a potom ti toho nahovorím, koľko len budeš chcieť. (Poobzerá sa.) Nevídať nikoho; iba hen dve staré baby trkocú; tie snáď len neobrátia mesto naruby. (Pozrie druhou stranou.) A ľaľa, hen Bačkor beží, ako by ho ktosi honil. S akou asi ten prichodí?

Veverica, Bačkor.

VEVERICA: Kamže, kam, kamarát, tak spešno?

BAČKOR: Spechám toť na slúžnovský úrad o radu a pomoc; veď sa to tam u nás, tuším, rebélia strhne. A zvlášť ženy také kriky a lármo stvárajú, že až človeka strach popadá. Nuž, reku, idem to vrchnosti oznámiť.

VEVERICA: To ty bratku dobre robíš! Pošlú vám tam celú kopu žandárov — aspoň sa ich my strasieme — a vy im tam musíte kvartiere^[11] dávať a ich pekne chovať, a za to ťa tvoji susedia veľmi, ale veľmi pochvália!

BAČKOR: No ale čo mám robiť? Čo mám robiť? Dám sa hádam ubiť, dám sa hádam zmámiť? Však tak sa ku mne chovajú, ako keby som všetkému ja bol na príčine. A čo môžem za to, že ho odohnali! Že vraj držím s pánmi a im do uší donášam! Nuž, a s kýmže mám držať? A nie je to moja povinnosť, aby som všetko, čo sa v obci deje, vrchnosti oznámil? Tak aj teraz! Nuž, či to nemám oznámiť, že sa v kostole schádzajú a bez kňaza sa modlia a spievajú! A načože je kňaz?! A kostol neni ešte ani hotový, ani vysvätený! A to všetko je práca toho Orlovského. Len toť prišiel z Ameriky a už myslí, že je tu Bohom!

VEVERICA: Ej, toho aj pán slúžny, aj ja, máme v žalúdku. A sem prichodí pokúšať a rozličných pojtášov^[12] zhromažďuje vôkol seba a nahovára že vraj neposlúchať pánov! No dám ti ja neposlúchať!

BAČKOR: Veď aj dnes je tu a čosi zháňa. Za dobrým iste neprišiel!

VEVERICA: Tu je? Však ho ja nájdem!

BAČKOR: Ale ešte aj to ti poviem, že majte sa na pozore!

VEVERICA: Na pozore!? - Ako? Prečo?

BAČKOR: Nuž len preto, že ten Orlovský už pozháňal celú Černovú a teraz tu akiste pokúša a búri ľud! Navečer má prísť Hlinka vlakom; pôjdu ho teda na nádražie vítať a uvidíte, uvidíte, že vám tu čosi vyvedú.

VEVERICA: Ako to vieš? To by bola robota, to by bola robota! Nie, to sa nesmie trpieť, to sa nesmie stať! Ale čo robiť! Ako to zahatíme? Aha, počkaj, napadlo mi!

BAČKOR: Podaj radu, ty si múdrejší ako ja.

VEVERICA: To neviem; poď, teda kamarát, so mnou. Pôjdeme za pánom slúžnym a jemu vec oznámime. Ten si s nimi poradí, ten ich naučí!

BAČKOR: Však aj ja som to tak myslel; no vidíš, a vy potom poviete, že ja nič neviem.

VEVERICA: Na mieste si ty chlap, Bačkor! Poď, aj pán slúžny ťa pochvália. (Potľapkúva ho po pleci. Odídu preč.)

Katrena, Zuza (prichodia zo strany od kostola).

KATRENA: Neni to už také, neni; ani ten zvonček už tak neznie, ako za pána farára. A pri pozdvihovaní, Boženko môj, skoro som zaplakala.

ZUZA: A ten kostolík prázdny. Inokedy miesta nebolo a teraz sotvaže vidno človeka. Ľud, hľa vidíte, radšej stojí okolo kostola, alebo ide do okolia na Lúčky, lebo do Revúcej. A niektorí ani do kostola nejdú, že vraj načo darmo pohoršiť sa tam.

KATRENA: Ba, prečo im len bránia pred ten svätý oltár?

ZUZA: Veď som si, susedka moja, aj pomyslela: Boženko môj, čo sa len tak previnili, čo sa len tak previnili? Však predsa dali Pánu Bohu, čo je jeho a ľuďom tiež. A chudoba ako za nimi banuje a siroty ako plačú.

KATRENA: Ak, tak je to, susedka moja, tak. Čím je človek lepší, tým má viac nepriateľov. Však aj Krista Pána ľudia ukrižovali, bárs im on len dobre robil.

ZUZA: Nevďačnosť to veliká ľudská. Počula som, že ich to notár s richtárom obžalovali a preháňali. A veď tomu notárovi len nedávno ťažkými peniazmi pomohli.

KATRENA: Boh nech platí jemu! No ale teraz, čože susedka moja, kam budeme chodiť tak spoločne sa modliť Bohu? Veď ja bez toho kostolíčka už ani byť nemôžem. A sem, keď nám otca duchovného vyhnali, ani ja viacej nepôjdem.

ZUZA: Vari by sme išli do Černovej, do toho nového.

KATRENA: To, to; lenže ten neni ešte posvätený Pánu Bohu. A tiež akési chýry zlé prichodia odtiaľ.

ZUZA: Čujem, slýcham čosi, ale tak myslím, že pán Boh všetko to obráti na tú dobrú stránku. Len majme trpezlivosť.

KATRENA: V tej sa ja cvičím už od mojej mladosti; a veru, susedka, všeličo som už zažila na tomto svete.

ZUZA: Tak, tak, dušenka moja, tak…

Predošlé, Jakub.

JAKUB (rozhorčený prichodí od kostola; babky sa obrátia): Sme ako stratené a poblúdilé ovce; sme ako ten ľud izraelský opustený a bez prorokov zanechaný. Vodcov už nemáme a na ktorú cestu ísť, nevieme.

ZUZA: Tak, tak, Jakubko, tak, tak…

JAKUB (stane si s babkami do kola a rozhorčene sa sťažuje): A do dedičstva našeho nám vstupuje noha Filištínov!^[13] Nevoľní sme, nevoľní, ako ten národ izraelský^[14] v zemi egyptskej. Itak, že dočkať som musel časov týchto, na ktoré len so slzavým okom hľadím! Chrám svätý je opustený; cesty jeho zarastajú trávou; chodníčky k nemu vedúce pustnú a neprichodí nikto k nemu ani v deň nedeľ, ani v deň sviatku! Čože z nás bude, keď sa od Boha odvraciame! A fara, tam, kde bol predtým teplý a prítulný kút priateľstva a kde ovzdušie lásky kresťanskej a pobožnosti vládlo, tá stala sa pelešou lotrovskou! Tam sa lumpi zháňajú; žranice a pijatiky do rána trvajú. A všetko to ten administrátor strojí!

ZUZA: Ver, Jakubko, to nie je kňaz; bohoprázdny to človek!

KATRENA: Ba ako len predstupuje pred ten oltár boží a berie do ruky sviatosť najsvätejšiu! Že sa nebojí Boha!

JAKUB: Áno — ešte — ó hanba a potupa — včerajšiu noc, akési handry^[15] zhýralé tam trávili v spoločnosti kadejakých lumpov! Čoho som sa dožil, čoho som sa dožil!

KATRENA: A my s tebou, a my s tebou!

JAKUB: Tridsať rokov slúžil som verne okolo chrámu a fary — to Boh na nebi je mi svedkom, a s radosťou som konal povinnosti svoje; ale dnešným dňom vypovedám službu. Nemôžem sa na ten neporiadok ďalej dívať. Aj ten administrátor zhnusil sa mi celý. A keď nám kňaza-otca dobrého odohnali, druhému ja slúžiť nebudem.

ZUZA: To potom už úplne nám kostol od chuti odpadne. Doteraz, bárs i ten kňaz cudzí bol, predsa ste nám vy boli známi a človek už, ako tak, uspokojiť sa vedel. Ale teraz… keď vypoviete… no poručeno Pánu Bohu…

Predošlí, Fula, Faga, Fulová, Fagová, i viac chlapov a žien. (Prichodia a okolo Jakuba sa zhromažďujú, ktorý živo a rozhorčene im vysvetľuje, obracajúc sa ku kostolu a fare.)

FULA (prichodí s Fagom): Keby na vlastné oči videli, čo zrobili, snáď by predsa obanovali skutok svoj.

FAGA: Neverte, sused. Však čo nachodili, nadopisovali, naprosili sme sa, ale nič; žiadnej odpovede nedali. Každý len pokrúti hlavou a keď aj sľúbi, to len na oko! Nesplní nič! Zatvrdlí ľuďia sú oproti nám malým.

FULA: Tak to ale zostať nemôže. Vidíte, hľa, že národ úplne sa odcudzil od kostola a z našich ani jednoho som nevidel vnútri. Vonku zástupu plno, ale nik nechce ísť na pobožnosť.

FAGA: Pousilujeme sa my čím skôr dostaviť a potom vysvätiť náš kostol. Zostaneme doma.

FULA: I tak nám málo čo bude spomoženo, lebo kňaza nepošlú nám cudzieho. (K Jakubovi). A čože, kostolníčko, vy tiež nie ste v chráme?

JAKUB: Nie, priatelia moji! Cudzí je už pre mňa stánok ten presvätý. (Faga, Fula, stanú si k ostatným a Jakub vedie slovo ďalej.)

Predošlí, Janko Orlovský, Michal, Paľo, Jozef, mládenci, Ruženka, Katka, Marta, Terka, dievčence aj iní ďalší mládenci i dievčence prichodia.

JANKO (k Ruženke): Aj tys, Ruženka tu? Ja myslel som, že spatrím teba v chráme na mieste zvyčajnom, kde dľa poriadku s družicami stávaš; však márne blúdili tam oči moje. Ale čo za plam horí v tvári tvojej?

RUŽENKA: Ach, sklamanie ma potkalo dnes nenadále. Ja i kamarátky už vopred tešili sme sa, že dľa zvyku vo spoločnej púti pôjdeme Bohorodičke Márii poklonu svoju vzdať a v zbožných srdciach ju zvelebiť; a tu počujeme, že putovanie nebude. (K Jakubovi). Avšak, ujčok, či, čo hovorím pravda je?

JAKUB: Tak je, dievka moja, tak! Vystane naše putovanie, lebo nemá, kto národ zbožný doprevadiť.

JANKO: A jeho velebnosť, pán farár, či sa nezúčastní s nami tejto pobožnosti?

JAKUB: Nie, syn môj, Janko Orlovského. Však vám známo iste, ako s ním naložili.

FAGA: Počúvame, počúvame, že cestu k oltáru mu zatvorili, ale neni prečo sa tak stalo, to nám známo nie je. Čo hádam, len ťažko neprevinili sa proti cirkvi svätej!

JAKUB: Boh nebeský chráň vás takejto mysle! Však pri stavbe chrámu skúsiť ste mohli vernosť a horlivosť jeho. Boh na nebi najlepšie zná, čo príčina toho! Iste, my hriešnici sme veľkí a preto dopustil On vzdialiť od nás pastiera našeho dobrého.

JANKO (živo): Ej, nieže tak, ujčok, zmýšľajte v pobožnosti vašej. Pravda, vy keď zo dňa na deň v blízkosti miesta svätého boli ste a celé dni len glórie^[16] zneli v uši vaše, ináč ani nemôžete hovoriť: len seba pokorovať a v prsia biť sa kajúcne. Ale ináč to ukazuje vír a skutočnosť života! Hľa! Zlostná ruka katov našich tlačí šije naše a my, ako tie ovce, sme trpezliví a tým viac od nich hanení a hnetení! Ale tak nesmie naďalej to trvať.

FULA: Veru, tak by to ani byť nemalo! Keď cez dlhé roky mohli sme v pokoji nažívať, prečože nie teraz? Príčina v nás neni.

JAKUB: Pokoj bol nad krajom naším a my slúžili sme Bohu vo všetkej ochote. Ale teraz viac za svetom týmto sa ľud zháňa, kostol nepilňuje^[17] preto nás Boh tresce!

JANKO: Zase len lamentácie!^[18] Nám tých viac netreba. (Horlivo). Ale päsť tvrdá, čo železo, tá nech v boji sa merá. A dokiaľ len od Boha pomoci čakať budeme, to nikam neprivedieme. Budeme nevoľní vždycky. Pomôž si človeče, aj pán Boh ti pomôže — vraví skúsenosť. Či hádam nie tak!?

FAGA: Tak, pravdu čistú vravíš!

JANKO: Vidíte to dobre, že tí páni sú nám všetci neprajníci. Oni vyhubiť nás chcú, a to začínajú s našimi vodcami, aby nemal kto nás skutkom, radou vodiť. A už drzosť ich priďaleko siaha! Už vstupuje noha ich na tú pôdu, kde predtým v úcte mali naše zbožné city. Už nám aj oltár berú, lebo obetovalo na ňom srdce slovenské s nami cítiace, za národ svoj bijúce. A vyháňajúc vodcov našich, vyháňajú aj nás. A my čo? Akú odpoveď im dáme? Budeme to trpieť? Budeme aj naďalej ustupovať?

MICHAL: Vystúpime z cirkvi, to im bude odpoveď naša.

JANKO: Netreba nám z cirkvi vystupovať; tá nezvinila nám praničoho. Ale musíme vôľu svoju prejaviť dôrazne a ukázať im, že aj slovo naše má mať svoju váhu.

FULA: Avšak im ustúpiť znamená už víťazenie naše. A to oni nedovolia dobrým rozhodnutím.

JANKO: Treba ich prinútiť k tomu násilnosťou! Od Tatier a Kriváňa hen vietor keď zburáca, to zastene a kloní sa i ten dub stoletý, nuž či len my máme hnev svoj v sebe dusiť a tak hynúť bez slova a slávy!?

JAKUB: Mladá krv, Orlovský, ihrá ti v žilách! A myslíš, že zmôžeš sám ten svet celý! Počkaj, až sklamanie časté zastihne ťa, zbadáš aká ohybná je šija človeka.

JANKO: K čomu mladosť zvykne, v tom staroba zotrvá. Aj vy ste zvyknutí na prísnu poslušnosť, najmä keď kňaz velí, a bárs by i na životy vám siahal, vy podrezať si dáte hrdlá svoje. Lebo si myslíte, že tým zaľúbenie Boha si získate! Mne ale bridí sa sebaotročenie a chcem život voľný, bárs aj borby plný a k tomu si chcem aj svoj národ učiť. Preto s tým poriadkom, ktorý tu zaviedli, spokojný som neni a krivdu spáchanú pomstiť hľadieť budem.

Predošlí všetci, Veverica.

VEVERICA (trochu sa tacká, podgurážený): Čo zháňate sa tu ako na procesiu! Nemáte inej roboty? A tu darebáčite? Naskutku sa mi odtiaľto odpracte! (zástup sa zráža do kôpok a ustupuje.)

MICHAL (domíňa^[19] Vevericu): A čo, len vy môžte darebáčiť a zaháľať celé dni! A ešte vám za to aj platia!

VEVERICA: Nekvokaj, papľuh so zamastenou hubou! Ja strážim nad verejným pokojom a poriadkom a preto vás oslovujem, aby ste sa odtiaľto rozišli.

MICHAL: Nezavadzáme tu nikomu; a keď je vám tu tesná cesta, obejdite inou stranou.

VEVERICA: Hovorím ti, nekvokaj, lebo keď vytiahnem šabľu, odrazím ti nos. Alovanty,^[20] ktorý hore-dole sa rozchádzajte mi! (Začne zástup rozháňať a vytláčať).

FAGA: A kamže pôjdeme, keď sme sem schválne prišli?

VEVERICA: A čo je tu komédia? Hen máte kostol; choďte sa pánu Bohu pomodliť za dobré zdravie! Ale tu, aby ste sa mi kopili, to nedovoľujem.

MICHAL: Ba, povedzte radšej, že „to neni dovoleno“ tak sa to hovorí po pánsky.

FAGA: Do kostola nepôjdeme, lebo odtiaľ nás vyhnali.

VEVERICA: Kto vás vyhnal? Čo vás vyhnal? Však práve teraz slúži kňaz; môžte ta ísť a koľko sa vám len páči počúvať a sa modliť.

FAGA: Aká to modlitba, ked ti srdce hnevu plné? Či desaťkrát nezakľaješ, keď pozrieš v modlitbe k tomu oltáru a napadne ti všetko, čo sa stalo! S tým kňazom mne sa nemožno modliť!

VEVERICA: Láry, fáry, kmotre! Pomodlíš sa, či je to ten, lebo druhý; čert ako diabol. Všetci sú rovnakí!

JAKUB: Neni sú, Ištvánko! Jeden slúži pánu Bohu a druhý Belzebúbovi.^[21] Jeden miluje svoje ovečky, ako dobrý pastier a druhý ich nenávidí a hrdúsi ako vlk.

VEVERICA: Ech, kmotre, čo tam po tvojich kňazoch! Na ale pravda, ty si tak z polovice svätý, ty ich musíš zastávať! Mne veru netreba ani kňaza ani kostola.

JAKUB: Nuž a Bohu slúžiť kdeže by si? A dušu kdeže obživíš?

VEVERICA: Čo ja potrebujem akú službu? Ja si slúžim môjmu pánovi a dosť! A dušu kdeže obživím? Nuž a šenky načože sú? Azda na parádu! Tam ti toľko rozumu namerajú, že budeš múdrejší, než desať fiškálov.

JAKUB: Ale bez kňaza len nemôžeš byť! Narodí sa ti dieťa, treba ho pokrstiť, kamže ho ponesieš? Akože ti dôjde bez svätého krstu večného spasenia?

VEVERICA: Láry, fary, malá to starosť o krst; to len vy také orácie robíte!^[22] Keď nemáš kňaza a narodí sa ti dieťa a chceš ho mať pokrstené, nuž zamotaj ho do plachty, zober a choď k Váhu; tam ho zopár ráz zamoč do vody a povedz Kristelejson — kyrielejson^[23] a máš pokrstené. A nemusíš od krstu ani platiť. Hahaha!

JANKO: Netárajteže tu verejne bohaprázdne reči a nepohoršujte nás v nábožných citoch! Akože len môžu strpieť vás v službe!

JAKUB: Oh, neznaboh ty celý a syn satanov si už zrejme! Bez kostola a kňaza, to len diabli žijú. A k svätému stavu manželskému, akože pôjdeš, keď kňaz nepožehná zväzok ten v Božom mene!

VEVERICA (posmešne): Potrebujem ja sobáš? Mne sobášu netreba! Keď si ja už ktorú vyberiem a sa mi pozdá, nuž poviem jej „poď“! A sobáš je hotový! Ja som s mojou starou za pätnásť rokov žil, len tak, ako sa hovorí na ľavú ruku a len pred rokom mňa s ňou pred oltárom zosobášili! Stálo ma to pätku;^[24] mohol som radšej si toho občerstvenia kúpiť!

JAKUB: Oj, ty ľudstva si vyvrheľ, čo z vecí svätých posmechy si robíš!

JANKO: Aký pán, taký sluha! Ale keď už sami nedbajú na to, či žijú ako ľudia a kresťania — alebo ako zver, nech aspoň nám nesiahajú na to, čo nám je svätého!

VEVERICA: Vy ste dnes všetci akosi sväto naladení! (K Fagovi). Hja, kmotre, mal ten váš kňazko nepchať prsty ta, kde netreba, neboli by mu ich privŕzgli. S pánmi neni radno sa naťahovať. (K ostatným). A preto vám radím, aby ste dali všetkému pokoj a poslúchali kňaza nového.

MICHAL (zvolá; zástup sa hýbe): Toho si poslúchajte vy, my ho nechceme!

VEVERICA (Nazlostený začne ľudí vyháňať): Ale teraz vám už hovorím: practe sa mi odtiaľto, lebo keď sa nazlostím, bude horšie ako zle; preč, preč (tlačí ľud von do ulice; tí sa nedajú, ale vystupujú na schodky ku kostolu a potom zase na inom mieste obíduc do kôpok sa zháňajú; z Vevericu mládež posmešky robí! Veverica sa postaví.) Tristo olovených vám tie duše páralo! Nejdete! Nejdete! Hej, hej, hej, hej! Však ja vás naučím! Však vás ja naučím!

MICHAL: Hej, hej, hej, hej, (posmešne). Naučte, naučte; utekajte, utekajte po žandárov.

VEVERICA (Vyhráža sa mu): Aj idem, idem a teba, ty papľuh, prvého dám zatvoriť, až prvého dám zatvoriť. To sa ja podívam!… (Zástup s úsmeškom sa díva a vyprevádza Vevericu, ale ihneď sa vrátia a zotrvávajú vo svojom mimickom rozhovore.)

MICHAL: To, to, len žandárov na nás! To vedia tí páni komandírovať!^[25]

PALO (mládenec): Malé strachy z Vevericu aj zo žandárov, tým my ešte pozrieme do očí!

JAKUB: Ba vždy len žandárov spomínajú a posielajú na nás! Či to kedy bolo? Nikdy! Nikdy!

FULA: Však poriadny človek už ani na ulicu nebude smieť ukázať sa, lebo sa musí obávať, že ho žandár schytí! -

JANKO (stane si na schodík, reční): Občania a dobrí priatelia moji! Počujte slovo, ktoré okolnosti pretiecť ma nútia.

MICHAL: Čujme Janka, čujme; ticho tam! (Obstanú ho.)

JANKO: Neni dávno tomu, čo prišiel som — všetci znáte dobre — domov z Ameriky a s okom slzavým a hruďou rozbúrenou dívam sa, čo deje sa tuto! A vidím to nielen sám, vidíte, aj sami, že krivda do nebes volajúca stala sa s otcom duchovným a tak so všetkými. Jeho, miláčka našeho, kňaza príkladného, vodcu za právo a pravdu našu slovenskú neohrožene bojujúceho, vyrvali nám, odtrhli od nás, aby tak tým lepšie mohli nad nami vládnuť. A poslali nám kňaza, ktorý nie je nám priateľom…

MICHAL: Nechceme ho — nech ide odkiaľ prišiel…

JANKO: … ktorý vyháňa nás prítomnosťou svojou už aj z toho stánku, ktorý na svete nám najmilší je, z kostola. A my musíme ponevierať sa bez duchovného vzdelania; my musíme po okolitých obciach chodiť, aby sme mohli v pokoji a zo srdca sa Pánu Bohu pomodliť! Lebo, ktože je tu z nás, kto by prekročil prah toho kostola, dokiaľ pred oltárom jeho neni otec Hlinka! Ktože z nás by chcel požehnania prijať z ruky toho kňaza, ktorého nenávidíme, lebo je zradcom duší našich a ubijcom snáh našich slovenských! A oni si myslia, že my tak spokojní budeme ako s nami naložili! Nazdajú sa, že aj my zanecháme nášho pastiera milovaného a poslušní budeme ich rozkazom. Ale ja hovorím, že sa mýlia veľmi!

VIACERÍ: Nepoddáme sa; vystúpime z cirkvi!

JANKO: Lebo my zotrváme pri Hlinkoví a keď aj stokrát toľkí sa proti nám postavia, ešte zvíťaziť musíme.

ZÁSTUP: Tak je, tak, nepoddáme sa! (zástup sa hýbe a prisviedča.)

Predošlí, Fišer. (Prichodí od fary, zastane na schodoch.)

FIŠER (veľmi sladkavo si počína, ale aj vyrátane): Ľudkovia moji najmilší, čo a akéže to zhromaždenia držíte! A okolo chrámu, ach, ach!

JANKO (Tvrdo): Však ten chrám je náš! A keď ste nás z neho vyhnali, budeme okolo neho chodiť!

FIŠER: Priateľu najmilší! Ja som vás vyhnal? Ja som vás nevyhnal! Sami nechávate najsvätejšie veci! Ach, oželejte skutky svoje zlé! Nedajte sa diablovi viesť do pekla ohnivého!

JANKO: Mňa priateľom nenazývajte, bo ku priateľstvu patria srdcia naklonené. A to u mňa neni.

FIŠER (nevinne): Boh na nebi vidí, ako vás milujeme!

MICHAL: Ako koza nôž!…

FIŠER: A modlím sa pri každej omši svätej, aby najsvätejšia Panna Mária sa prihovorila za vás, aby otvorila vám oči a napravila vás na dobrú cestu! Prečože, prečo zanechávate kostol a nejdete si hľadať vaše spasenie!?

MICHAL: Preto, že ste tam vy!

FULA: Nech stojí pred oltárom otec Hlinka, plný bude kostol.

FIŠER: Avšak Boh tam stojí, duša moja drahá! A vy Bohom pohrdáte?! Ej, ej! Ba dňom aj nocou plačem nad vami a vaším večným životom!

MICHAL: A my nad vami.

FIŠER: Ako obstojíte na tom večnom súde?! A na duše svoje nemyslíte nikdy? Ó, priatelia moji! Vráťte sa ku poslušnosti, vráťte; a všetko bude vám odpustené. Poďte do kostola a najsvätejšia Panna vás k sebe zhromaždí a sa prihovorí sa u Krista Ježiša! (Pozrie na dolný koniec, odkiaľ prichodí slúžny a Veverica.) Ach; veľkomožný pane, dobre, že prichodíte! (Ožije.) Hľadím toť luzu túto rozprášiť a nechce poslúchnuť. Urobte vy poriadok!

Predošlí, slúžny, Veverica.

SLÚŽNY (s hrmotom a krikom): V mene zákona krajinského vás vyzývam, aby ste sa ihneď rozišli. Bez dovolenia môjho žiadne schôdzky držať nesmiete!

JANKO: My tu schôdzky nedržíme! Slovo priateľské preriecť dovolené všade!

VEVERICA (na Janka): Henten, henten, pán veľkomožný, to je najväčší burič!

FIŠER: So žandármi treba dať schopiť takého poburovateľa ľudu! (Prejde k slúžnemu).

MICHAL: Na kňaza to hodné slovo vaše!

SLÚŽNY: Ešte raz vás vyzývam mocou úradu a v mene zákona, aby ste sa rozišli, lebo ináče zoberiem na pomoc zbraň.

ŽENY A PANNY (zhrknú sa okolo slúžneho a Fišera, ohnivo ich začnú vysmievať): Žandárov, íha žandárov! Choďte, pán slúžny, po žandárov! (k Fišerovi). Aj vy, pán kňazko, hanbite sa, hanbite, hanbite! (rozhorčene, rozhodne) Kňaza poriadneho ste nám odohnali a poslali ste nám lumpa… lumpa,… iha, iha… nepotrebujeme vás! Choďte si za vaším biskupom a vy po žandárov. (To všetko sa opakuje; slúžny a Fišer nevedia, čo robiť).

FIŠER (túli sa ku slúžnemu, nastrašene): Ale veďže, dušenky moje… ja… ja… ja vás milujem!… Boh vidí…

ŽENY: Ale my vás nechceme; my vás nenávidíme, choďte spomedzi nás preč!

FULOVÁ (Fišerovi do očí): Hanba! Taký kňaz, taký kňaz; choďte späť, odkiaľ ste prišli! Nechceme vás!

ŽENY: Choďte, nechceme vás, nechceme!

FIŠER (hnevlivo k slúžnemu): Prosím, kde vaša obrana? Ako politická vrchnosť musíte ma brániť pred útokmi luzy.

SLÚŽNY (ironicky): To dobrá vec! Ja musím brániť vašu reverendu^[26] hahaha! (K ľudu vážne a rozhodne.) Ľudia! Ešte raz vás oslovujem, rozíďte sa v pokoji, lebo násilne vás dám ináč rozohnať! (Fišer mu hovorí a navádza ho, aby išiel volať žandárov, ukazuje na Janka a iných; radia sa; potom sa zoberie on, slúžny a Veverica odídu preč. Ľud ich s posmeškami vyprevádza, potom sa vráti.)

Pozostalí. (Živo sa pohybujú.)

JANKO: Vidíte, hľa, ako nám oni dobre prajú! Vidíte, že kňaz spája sa so žandárom, kropáč s bodákom, len aby potlačiť mohol náš cit právom rozhorčený! Či kedy otec Hlinka hľadal moc žandársku? Či na jeden povel jeho neposlúchol každý? Hoj, srdcia naše poslušné sú až do otrokárstva tomu, koho srdce bije, duša horlí za nás; ale však vrahovi sto ráz tvrdosťou skaly platiť my budeme! Preto i desať bodákov na každého keď z nás privedú, my im povoľnými nikdy nebudeme!

MICHAL A MLÁDENCI (zdvihnú ruky a volajú): Nebudeme a keby čo robili, ešte nebudeme!

(Naraz zástup pozrie smerom ku kostolu odkiaľ prichádzal a náramne zdesenie začne prejavovať; niektorí pobehnú vpred; ženy niektoré zalamujú rukami; počnú robiť cestu rozostupujúc sa; jeden druhému rozčúlene ukazuje).

Predošlí. Dvaja žandári popredu, Hlinka, a zase dvaja žandári. (Prední žandári razia cestu medzi zástupom; niektorých odsotia preč z cesty. Hlinka kráča sebapovedome medzi štyrmi žandármi, ktorí majú bodáky nasadené; na pozdravy odpovedá pohľadom a posunkom ruky, ako by žehnal zástup; zo zástupu niektorí zalamujú rukami, iní hrozivé pohyby robia, druhí ihneď kráčajú za Hlinkom, niektoré ženy kľaknú a sa prežehnávajú sa a plačú. Tak prejde sprievod a zástup cez javisko bez slova; všetci sa hrnú za sprievodom.)

Janko.

JANKO (v najväčšej miere rozčúlený a rozhnevaný. Hľadí za Hlinkom a zástupom.): Ako? Je to vec možná? I také niečo stať sa môže?! Už nebráni kňaza posvätnosť úradu?! Už i na toho siaha surovosti ruka a to len preto, že je slovanským synom a rodu svojho pevný? Hah, zabúdam, že už nie som na zemi slobodnej Ameriky, ale na hrude zotročenej Slovenska krásneho! Vy tak teda si medzi nami vediete? Vy teda nás vo vodcoch pohaniť záľubu máte!? No priložíme ruky k činu a spružíme všetky svaly, aby okovy na šiji popraskali a zavítala k nám milá, krásna sloboda!

(Opona dole.)