ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

MATKA (s drobnými dietkami stojí nad rakvou manžela a žalostí; keď hudba utíchne, bôlne): Tu, hľa, tu, detičky, tu otec váš leží…

DIEŤA: A čože, mati, otec spí?

MATKA: Spí, syn môj, ach spí! Spí spánkom večným. Ach, holúbok môj úbohý. (Narieka). Kam podejem sa, kam obrátim sa! Zhyneme hladom a zimou, keď stratili sme živiteľa! Janko môj, Janko môj, či nás počuješ! (Klesne na rakvu a plače.)

MLADÁ ŽENA (nad inou rakvou narieka za mužom): Bože môj, Bože môj, čo si to na mňa dopustil! Ešte je nie ani rok tomu, čo sme sa spolu zobrali a už ťa utrácam, Martin môj milený! (Zaplače). Ach! A ako?! Ani sme sa nerozlúčili, ani kňaz ťa nepripravil, ale guľa ti prsia prestrelila! Ó, už aj mňa mohla zasiahnuť a spojiť s tebou, aby som s tebou pochovaná bola! Čím mi bude život bez teba? Nocou bez svitania, žalostením bez prestania! (Plače).

(Štyria a štyria chlapi zoberú aj prvú aj druhú rakvu na nosidlá a pomaly ich vynášajú, spolupatriaci idú za rakvami.)

(Spev pohrebný, dumno, vážne):

(Preč.)

(Už za kulisami, utíchujúc):

STAREC (nad inou rakvou): Na staré dni moje čoho som sa dožil, čoho som sa dožil! Len ty si ma chránil, živil a choval, syn môj dobrý, že nemusel som brať žobrácku palicu a ísť z domu do domu po dobrých ľuďoch. Ale teraz už iné mi zbývať nebude. Ako vyhnanec sa budem túlať z dediny do dediny. Ó, či nájdu sa milosrdní ľudia, čo ma privinú! Ó, pusť ma, syn môj, pusť mňa do tmavého hrobu; ja už unavený som, mne dosť už života a rád by som odpočinul tu na cintoríne! Nečuješ, nebadáš hlas otca starého? No nesiem pokorne aj túto ranu, Bože môj, ktorú si mi zadal! Všetci ma predišli: manželka i troje krásnych dietok! I tohto štvrtého ti teda dávam. Iď syn môj, iď; však dlho nenechám ani ja na seba čakať. (Skloní sa na rakvu zadumaný.)

FAGOVÁ (nad rakvou Ruženky): Kvietok môj spanilý! Ruženka, dieťa moje drahé, kam mi to odchodíš, kam ťa to nesieme? Tu ma nechávaš, nepočuješ mamičku tvoju. Vstaň, Ruženka, vstaň, už do kostola zvú ťa k sobášu; poď, poď, nech ovenčíme ťa a pristrojíme, aby si mi krásna bola! Ach, hlavenka moja ubolená!

(Nosiči sa vrátia a zoberú tretiu rakvu a ešte jednu z úzadia a tým istým poriadkom ich vynášajú, zase starec i rodina odchodia za nimi.)

(Spev):

(Refrén za kulisami, spev utíchne.)

Pozostalí, Janko.

JANKO (ešte pred spevom vstupuje, zúfalý, stane nad rakvou Ruženky): Skutočnosť, či sen strašný ma trápi? Či pred oko zamdlené preludy stavajú sa? Ach, skutočnosť, skutočnosť, stalo sa, stalo. Srdce roztrhaj, žiaľ; hlava, rozpukni! Nech aj ja môžem zanechať mizerný tento svet. Hah! Mordárstvo! Nevinné obete sú, hľa, prinesené na oltár božej svätyne! Ó, pohan len zver kladie na oltár v obeť bohom svojim krvežíznivým; ale tu na pôde kresťanskej a v mene kresťanského Boha, telá ľudské a krv ľudská sa preliala, tebe k sláve, Kriste a Panna Mária svätá. Hoj, hodní ste mena kata, vy vraj kňazi, vy vraj poslovia mieru. A či vari zver divoká, čo v horách na život ľudský sliedi sme my, že prichodíte k nám so zbraňou výkon svätý robiť? Ó, prečo nezburáca víchor hôr a lesov tatranských a nezmetie zmyju tu zo sveta! Prečo, Bože, zdržuješ hromy tvoje a nerozdrtíš potvory tie na prach a popol, aby ani pamiatka ich mena nezostala?! Ó Váh slovenský, ty speň sa a zduj vlny tvoje a ponor v ne tú špinu a vyvrheľov ľudstva, ktorí na divochov zmenili sa v zlobe svojej! Ó, milenka moja, milenka moja! Ruženka kochaná! Hruď tvoja prestrelená! Srdiečko, čo láskou svätou mne i národu slovenskému bilo, vykrvácalo! Ústa tvoje, čo sladkým zvukom mne vo chvíľach blažených štebotali, utíchli a tvoja tvár bledá, ach, ku večnej skaze sa ukladá! Ach, smutná to svadba moja!

FAGA: Smutná, ver smutná, syn môj, milý Janko!

FAGOVÁ: Tam v náruč mi klesla, keď ju žandár trafil — a ten jej práve na srdiečko mieril, nech mu Boh nedá večného pokoja, a zašepotala: pozdravte mi mati, pozdravte mi mojeho Janíčka; tam, tam sa zhľadáme, na nebo ukázala a dušičku nevinnú vypustila. (Plače.) Ruženka moja, Ruženka moja…

(Nosiči zoberú aj ostatné rakvy, zoberú aj Ruženkinu. Faga a Fagová držiac sa rakvy idú za ňou. Aj družice. Janko zvíja sa v bolestiach, potom klesne na lavicu, kde bola rakva.)

(Spev):

(Refrén za kulisami spev utíchne.)

Janko sám.

JANKO: Do tieňa hrobu padá môj svet celý! Ju, ktorú ľúbosťou plamennou zamiloval som, pohlcuje zem a nádeje i snahy moje usmrtené sú guľkami vražednými! Kam len pozriem, všade šero a smútok rozhostený. Všetko je proti nám, ľudia i príroda, deň jasný i noc tmavá. Ó, Bože nebeský, či i ty si zabudol na nás? Či nechceš, aby som ja šťastný a národ môj slobodný bol? Či v knihách tvojich vytrel si naše mená a dávaš nás napospas zhýralcom diabolským! Ach beda nám, beda; jarmo otroctva nezhodíme nikdy, lebo Boh nás opustil a nenávidia ľudia! Slovensko moje! Slovač moja zúbožená! Rodina nešťastlivá, čože z nás bude! Minulosť bez slávy, prítomnosť borby plná a budúcnosť… ach, čo akej budúcnosti sa dočkáme, keď už aj vražedne siahajú nám na životy. Nesmiete byť! - to ortieľ nad nami vyrieknutý! Hynie-me… zhynieme.

Janko, Hlinka.

HLINKA (z úzadia vystúpi, nepozorovane pristúpi k Jankovi, položí mu ruku na plece): Nezhynieme brat môj!

JANKO (obráti sa, pozná ho, klesne mu na prsia): Ach, vy ste, otče! Potešte, potešte hlavu bôľnu moju!…

HLINKA: Nezhynieme, nie, lebo nie sme opustení. Národ spod Krkonošov^[56] a junáci Moravy sem hľadia na borbu našu a okom rozhorčeným merajú vrahov našich! Na surovosť spáchanú s obeťami nevinnými protest letí Európou a vzdelaný svet žasne nad tragédiou našou! Hoj, ľúto mi, ľúto tých, čo padli; veď aj mňa k pokrvenstvo viaže, ale verím v Boha, že z tých tiel mŕtvych zrostie a vykvitne sloboda národu a pamiatka ich na veky žiť bude v histórii našej. A ja prišiel som, prišiel ich prežehnať, aby požehnaní spočívali do dňa súdu večného. Urobil som a idem zase do cudziny, lebo tu mi je pôda nie nebezpečná. A ty, Janko, brat môj, nezúfaj! Ruženku si utratil, rana srdca tvojho, viem, že nezacelie, ale však radosť nájsť môžeš v práci a borbe za národ, aby mu svitol raz deň slobody, deň víťazstva! A svitne, verím, lebo národ, ktorému v mohylách martýrovia spočívajú, zahynúť nemôže!

JANKO: Tak robiť budem! Všetko som, otče velebný, v Ruženke utratil; ja teraz všetko čo mám, dobrovoľne zložím na oltár národa. Nech príde mi žiť, nech príde bárs horieť v obeti svätej, heslom mojím bude: „Za Boha a národ.“

(Opona dolu.)