ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Fišer sám (vstáva od stolíka).

FIŠER: Jakživ som taký odpor nerátal. Ja myslel som, že vec snadno pôjde a tá čím ďalej, tým viac sa zauzľuje. Všetko je sfanatizované a nenávisťou presiaknuté, hotové chrám rúcať a kňaza ubiť! Ale teraz snáď len utíchne luza, keď vodcu nemá; lebo tak sa stane vždycky: Ubi vodcu a vojsko sa ti roztratí. A my sme ho odstránili; hoj, tam bude mať času dosť rozmýšľať! A mne je to len voďa na mlyn, hahaha. (Zastane.) Hlinka je v nemilosti a ja som v milosti! Čo z toho nasleduje? Čo z toho nasleduje? To, že Hlinka zostane i naďalej v nemilosti a pán Fišer — buďe ružomberským farárom! Hahaha! Pšt! Pšt! Nepočul ma nikto?! (Obzerá sa, ide k obloku, ku dverám.) Zle by bolo, keby moje plány vyšli najavo! Dozvedeli by sa to panslávi a luza a mohli by mi vykričať! Preto len opatrne! (Sadá ku stolíku.)

Predošlý, Mrmaj, sluha.

MRMAJ: Prosím ponížene, prišli ľudia z osady volať ich k nemocnému.

FIŠER (hnevne): Stokrát som ti už hovoril, že keď takíto prídu, nie som doma. Povedz, neni som doma!

MRMAJ: Ale keď ten človek vraj už zomiera! A ľudia prosia velice!

FIŠER: I tak mu nepomôžem. Nech zomrie! Povedz, nie som doma (ide k obloku).

MRMAJ (bokom, mrzuto): Nie som doma! A kýho čerta, kdeže si a na čo si?! Tuším, tuším, že mal ten Jakub pravdu! (Preč.)

Fišer sám.

FIŠER: Aby im človek vysluhoval, kedy sa im len zachce! Neni som vaším bláznom, aby som za každým prašivým Slovákom hneď utekal a ho z ruky diabla vymáhal! To odplatou vašou bude za vzdory. Mňa nenávidíte; či ja za to milovať mám vás?! Hoj, už je naplnená miera trpezlivosti mojej. Nuž, či sa uponížiť a pokoriť mám pred vami? Nie! Fišer zabúdať nevie. (Ide k obloku.) A dobre, že nesľúbil som sa, bo prichodí práve podslúžny toť ku mne. Čo asi dobrého nesie?!

Fišer, Mrmaj.

MRMAJ: Prosím ponížene, pán podslúžny sa pýtajú, či sú doma?

FIŠER: Človeče, stokrát som ti povedal, že keď prídu pán podslúžny, aby si povedal, že som doma!

MRMAJ: A keby tak náhodou neboli doma, čo mám povedať?

FIŠER: To je všetko jedno, doma som! Rozumieš!

MRMAJ (bokom.): Tomuto ale už nerozumiem. Tam, kde by mal byť doma, neni doma, a kde by nemal byť doma, je doma! To je akási nová móda! (Preč.)

Fišer sám.

FIŠER: Sprostý chlap! Také jednoduché veci pochopiť nevie. Ale čo mi asi tento nesie? Iste, iste to bude záležitosť peňažná, lebo ten vie využiť človeka do poslednej kvapky! Ale, čože robiť? Potrebujem ho k svojím cieľom. Počkaj, len počkaj! Až keď obsiahnem, po čom dychtím, až keď tu budem vymenovaným a inštalovaným,^[27] potom môžeš klopať koľko len chceš! Ani pre teba nebudem doma, hahaha. Slobodno!

Fišer, Podslúžny.

PODSLÚŽNY: Servus humillimus!^[28] Dobre, že nachodím ťa, amicenko,^[29] doma. Akože sa máš? Vidím, že sa akosi hneváš.

FIŠER: Ani nepýtaj sa — zle!

PODSLÚŽNY: Zle?! Hm?! Čo vari sa ti zle prisnilo o nejakej rybičke, ako toť voľakedy, hahaha?! No, nerob si ty z toho nič! To ľudia už pomaly aj zabudnú…

FIŠER: Dajže mi ty pokoj aj s rybičkami a hriechy staré nespomínaj. Mám ja dosť iných starostí teraz.

PODSLÚŽNY: Čo? Aké? Čo ťa tak trúdi? Snáď - snáď… ako by si si nejakú gazdinú, pravdaže mladú, našiel? To malá starosť! Daj do novín oznam…

FIŠER: Ale prosím ťa, prestaň! Si ty už raz len syn skazený sveta tohoto ešte skazenejšieho! Radšej daj radu, čo s tými Černovčanmi robiť!? Naliezajú mi na krky bez prestania; kostol svätiť nechcú; rozkazom biskupským sa poddať nechcú a sú tam niekoľkí, čo ľud len proti mne podnecujú! Tu by ste aj vy mali zakročiť!

PODSLÚŽNY: A čo nás do vás! My sme skazení synovia sveta tohoto a vy svätá ecclesia!^[30] Ako sa to zhoduje? Nevieš ty, že čert sa svätenej vody bojí? A konečne, čo ste to vy mi za chlapi, keď jeden kostol vysvätiť neviete?!

FIŠER: Vieme, ó vieme; lenže po našej vôli sa musí stať a nie, ako si to tá luza žiada. Keby sme my tu popustili, keby sme tak urobili, ako nám to nakričia, kdeže by sa podela potom autorita cirkvi svätej?!

PODSLÚŽNY: A tú autoritu cirkvi svätej my máme podopierať so žanadárskymi bodákmi! Čo? Ha ha ha!

FIŠER: Keď treba áno; každý prostriedok a cesta dobrá, ktorá vedie ku cieľu. Finis sanctificat media,^[31] amicenko! Rozumieš!!

PODSLÚŽNY: To pekná mi autorita, ktorá na vlastných nohách postáť nevie!

FIŠER: Tak musí byť, tak musí byť! A konečne, čo na tom neobyčajného? Keď si vy zjednáte platnosť zákonov mocou žandárskou, prečože nie aj my?!

PODSLÚŽNY: To je rozdiel, amicenko! A či Kristus chodil so žandármi, alebo svätý Peter? Pustite tam len toho Hlinku; ten vám ho vysvätí aj bez žandárov! Ten pansláv má viac autority, ako celá vaša svätá cirkev!

FISER: Anathema sit!^[32] Ty syn zatratenia a Belzebúbov! Aby kňaz ab officio et ordine^[33], suspendovaný mal pravdu a moc! Ako to môžeš hovoriť?! Ako to môžeš hovoriť?! (Rozčúlený behu a gestikuluje s hnevom: Čo prišiel si sem tuším mňa hnevať a rozhorčovať! To si mi ty dobrým priateľom!

PODSLÚŽNY: Neni priateľ dobrý ten, ktorý v oči chváli; a vidieť silu nepriateľa a ju aj uznať len ku pozoru a príprave vedie. Ten pansláv je nám práve tak nebezpečný, ako vám. Na zničenie jeho nám väčšmi záleží, než na úspechoch vašich! Preto však ale nemáme moc jeho nevideť?!

FIŠER (nervózne): Avšak predsa zatvorený je; od sveta odlúčený, aby slovom nepobúril, skutkom nerozplamenil myseľ ľudu za plány svoje! Tam čuší! Svet s ním nestýka sa: akúže mať moc môže?!

PODSLÚŽNY: Pochabý! A nevieš, že tým viac ľud za neho horlí, čím širšie steny a pevnejšie zámky ho od sveta lúčia! A konečne sem hľaď a čítaj! (vytiahne písmo, oddá Fišerovi, ten číta). Vidíš, nemáš čomu preveľmi tešiť sa! A keď zase vstúpi na slobodu, uvidíte, že náležite vám plány prekrižuje.

FIŠER (bokom): Nečakaný to zvrat celej veci. Otriasť môže celú moju stavbu; (K podslúžnemu). A kedyže máte tento rozkaz previesť?

PODSLÚŽNY: Veď čítaš zreteľne: „po obdržaní tohto nariadenia bezodkladne nech je na slobodu prepustený do ďalšieho ustanovenia.“ Teda ešte dnes bude na slobode.

FIŠER: A nám narobí galiby, že sa z nej nevymotáme. Však vieš k akému kroku odvážili sme sa spolu. Kdeže zoberieme horibilnú sumu,^[34] ktorá chýba?

PODSLÚŽNY: To ty lepšie musíš vedieť, amicenko, ako ja; ale teraz márne všetko namáhanie! Prepustiť ho musíme a to bezodkladne!

FIŠER (úzkostlivo): A nedalo by sa to zničiť!? Výrok zatajiť a povedať že žiaden neprišiel!

PODSLÚŽNY: Tebe tuším strach rozvahu už odjíma. Však predsa vidíš, že jedná sa tu o úradný výrok!

FIŠER: A predsa sa musíme postarať o to, aby on neuzrel slobodu!

PODSLÚŽNY: Ako to mysliš? Veď je tu zreteľne písané: „Bezodkladne prepustiť!“

FIŠER: Viem, viem — ale či hádam neni tomu spôsob, aby neškodným sme ho zrobili?

PODSLÚŽNY: Ktože zaviaže mu ústa, aby nehovoril? My k nemu prístupu viacej už nemáme!

FIŠER: Povážte len! O veľkú vec sa tu jedná! Náš čin ak vyjde najavo — zničení sme oba… a potom ta prídeme my, kde on je teraz!

PODSLÚŽNY: Viem o tom. A predísť tomu, žiaľbohu, moci nemáme.

FIŠER: Musíme, čuješ, musíme tomu predísť!

PODSLÚŽNY: Ako?…?

FIŠER: Nesmie vyjsť zo žalára!

PODSLÚŽNY: Musíme ho prepustiť!

FIŠER (priblíži sa k podslúžnemu rozhodne): Hovorím ti a rozumej: nesmie vyjsť!…

Predošlí, Pazúrik.

PAZÚRIK (úlisne): Laudetur!^[35]… (podáva a potriasa ruky).

FIŠER: In aeternum.^[36] Práve vhod, carissime amice,^[37] prichodíte, bo rozvážnej rady vašej nám veľmi potreba.

PAZÚRIK: Rady mojej? Sám som bezradný; mne jej práve natoľko treba, ako vám. Práve teraz som dostal prípis od jeho osvietenosti pána biskupa, kde mi na vedomie dáva, že prosbu Černovčanov zavrhuje a Hlinku k funkciám nepripustí. Idem im to do Černovej, tam ma skoro ukameňovali. Že radšej kostol zbúrajú, než aby ho bez Hlinku posvätili! Čo tu teraz robiť, čo tu teraz robiť!? Nuž veru, domine fratre,^[38] tu úloha ťažká nám nastáva! Vietor chytať a vášne krotiť, to je úloha!

FIŠER (nervózne): Z trpezlivosti vynesie človeka tá slovenská luza. Ak dávno ja hovorím: netreba sa s nimi vyjednávať, ale bárs aj pri asistencii bajonetov kostol posvätiť.

PAZÚRIK: Vatra horí, bratre, v hrudi tvojej! Znaj, že čelom krehkým skalu neprerazíš a my nesmieme dať znak žiadnej násilnosti. Počuj, že on za múrom rozmýšľa o krásnej slobode, my mu teraz stádo odvedieme, hahaha! V mútnom loviť! V mútnom loviť! Hahaha!

FIŠER (zúfalo): Horké naše lovenie! Dnes ešte bude on na slobode!

PAZÚRIK (prekvapený): Čóó! (Ustrnie).

PODSLÚŽNY (podá mu listinu): Áno, tu rozkaz ministrov; Ihneď má byť na slobodu prepustený.

PAZÚRIK (trasúcou sa rukou berie písmo): Dovoľte! (číta.)

(Zronený). Prehrali sme!

FIŠER (hrozivo): Neprehrali! I s čertom sa spojím proti nemu.

(Opona dole.)