ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Fišer, Pazúrik, Kaločai, slúžny, podslúžny.

SLÚŽNY: Ja vám, páni moji, len toľko hovorím: nenaťahujte už viac strunu, lebo praskne.

FIŠER (nervózne): My popustiť nemôžeme, hlavatosť ich zlomiť sa musí stoj, čo stoj!

SLÚŽNY: Dobre, pán administrátor! Ale tie následky, ale tie následky! Som v týchto veciach skúseným človekom a radím vám, aby ste ľud nepokúšali nadmieru. Radšej za čas ponechajte vec na pokoji a potom inakším spôsobom hľaďte posviacku previesť…

FIŠER: Ešte to by nám bolo treba! Aby si tá háveď namyslela, že sme sa zľakli jej hrozebného chovania. Nie! Ak len za mak zbadali slabosť z našej strany nikdy viac na uzdu ich nechytíme. Preto ja stojím na mojom: svätiť bez všetkých ohľadov. Keď nepovolia dobrovoľne, použijeme každú moc.

KALOČAI: V takých pádoch netreba voliť prostriedky ale bárs aj násilenstva použiť.

SLÚŽNY: Lenže toho násilenstva práve sa ja obávam. Na vlastné oči to vidíme, že rozhorčenosť ľudu na najvyššom stupni stojí. Odstránenie Hlinku z úradu, nepripustenie ho ku posviacke, zamknutie kostola, to mysleli sme, že ochladí mysle; ale vidíme, že tým nepoddajnejší a odhodlanejší sú všetci. Ja mám známosť o tom, že chodia teraz do hája ku krížu zhromažďovať sa, že tam pobožnosti vykonávajú a dľa zákona mal by som ich vždy dať žandármi rozohnať, ale nerobím to, lebo viem, že oheň i ten najsilnejší časom svojím sám od seba prestane. Tak aj oni! A vám tiež radím, ruku pokojnú ľudu podajte.

FIŠER: My skúšali sme už všeliako, ale vždy zamietli naše dobré úmysly, áno, ešte hanou a potupou obsýpali nás i cirkvi svätej vrchnosť.

KALOČAI: Ústupčivosť bola by tu úplne nemiestna.

PAZÚRIK: Istá vec je, že položenie to ťažké, kritické. Rozhorčenie je veliké - ale my posvätiť kostol musíme, počujete musíme, lebo to je rozkaz nám daný.

FIŠER: A rozkaz ten vyplniť sa musí bezohľadne.

PAZÚRIK: V minulú nedeľu mal prísť pán kanonik v zastúpení biskupa, ale neprišiel. A teraz toť písmo (vytiahne) v ktorom jeho osvietenosť mňa poveruje posviackou a vyzýva, aby som kostol bezodkladne posvätil a tak pokoj do cirkvi uviedol.

FIŠER: Bezodkladne! Tu neni čo vyčkávať!

KALOČAI: Rozkaz biskupov je viac ako Písmo sväté!

PAZÚRIK: Rozmýšľal som o veci dôkladne a prišiel som k tomu výsledku, že každá cesta dobrá, ktorá vedie k výsledku: „Finis sanctificat media.“ Preto ja vec takto spravím: dám rozhlásiť v Černovej i po okolí, že svätiť budeme 27. októbra, a že posviacku prevádzať bude Hlinka sám, že ho biskup poveril. To mysle uspokojí, všetci prichystajú sa k slávnosti a na odpor pomýšľať nebude nikto. Hahaha, či nie tak dobre?!

SLÚŽNY: Veď dobre, ale potom keď nesplníš to, čo sľúbil si, keď Hlinku neprivedieš so sebou; čo bude potom. Či ľud, klamom tvojim zavedený, nedopustí sa vecí najhorších?!

PAZÚRIK (potuteľne): Amice, toho nebojím sa! Aj na to som myslel, ale opakujem, že toho sa nebojím! Hľa, mám prichystaný hromozvod (vytiahne z druhého vačku list). Prečítam im, že to sám Hlinka píše, že on prísť nemôže, ale vrele odporúča svojim privržencom, aby sa vrchnosti poddali a v pokoji kostol si posvätili. Nuž, keď všetko sviatočne naladené bude, keď všetko ku posviacke zhotovené, keď ľudu prespolného zástupy sa tam zhromaždia a keď uvidia, že aj my sme prichystaní svätiť, či snáď v nutnosti nepodvolia sa sami od seba všetkému?! Hahaha! (víťazne sa prechodí.)

FIŠER, PODSLÚŽNY: Á, á, gratulujem k tomu plánu.

KALOČAI: Ten najlepší vojvoda lepší nevysnuje!

SLÚŽNY: Je to plán pekelný, ale doznám, dobrý. Ak sa to s tvojím svedomím zrovnáva, prevádzaj si…

PAZÚRIK: Amicenko, opakujem: „Finis sanctificat media.“ Ak pre lepšiu istotu nám ešte viac žandárov prepustiť musíš.

SLÚŽNY: Žandári k posviacke! To pekná robota! Čo ti budú azda miništrovať?

PAZÚRIK: Musí byť; človek má na všetko rátať, že sa stane.

SLÚŽNY: Keď chcete teda, dám vám (k podslúžnemu). Šesť je ich už v Černovej; zoberiete, pán podslúžny, ešte šesť. Ale vám nakladám, že akonáhle i len najmenší odpor by ste zbadali pri ľude, vrátite sa naspäť do Ružomberka.

PODSLÚŽNY: Áno, poslúchnem vaše rozkazy.

FIŠER: Aj bez toho plánu by som bol ten kostol posvätil. Bárs čo stavím na svete, že vec dľa mojej vôle prevediem! To by som nebol kňazom, aby som si tu rozkázať nemohol.

KALOČAI: Bezotázne, bezotázne; my zvíťazíme, my musíme nad ľudom zvíťaziť.

PAZÚRIK: A aby som vec už popredu zariadil a nám sa plán tým lepšie zdaril, dal som povolať pár Černovčanov z tých odbojníkov sem; tu si ich tak obrobíme, že oni sami nám pôjdu po ruke! A vari, už sú aj tu!

Predošlí, Mrmaj.

MRMAJ: Prosím ponížene, je tu zopár Černovčanov, že ich vraj pán dekan sem volať dali.

PAZÚRIK: Áno, áno, len ich priveď sem. (Sluha preč).

SLÚŽNY: My ale tiež vzdialime sa, aby sme vám v práci na závade neboli. Servus, mnoho zdaru. (Podávajúc ruky, s podslúžnym preč.)

Pazúri, Fišer, Kaločai, Bačkor, Faga, Fula, Jakub, viac mužov vstupuje s „Pochválen pán Ježiš Kristus“.

PAZÚRIK (potriasa každému ruky; úlisne): Vitajte priatelia, vitajte, vitajte! Plačem od radosti, že ste prišli, že ste prišli! Načo také hnevy, načo také vzdory!

BAČKOR: Však ja som to dávno hovoril, že márne je všetko naše vzdorovanie, ale nechceli ste ma počúvať! Predsa pán osvietený biskup najlepšie vedia, čo majú robiť! No či som nehovoril tak!?

FAGA: Hovorili ste, Bačkor, len že my si z nášho práva a pravdy tiež nepopustíme!

PAZÚRIK: To dobre ste riekli, Faga môj zlatý; to dobre!

FAGA: Prečo teda nám kladiete také hate v cestu v našej spravedlivej veci?

PAZÚRIK: Všetko je v poriadku; všetko zabudnuté. Tu, hľa, tu (vytiahne list) píše jeho Osvietenosť, že žiadostiam vašim vyhovuje!

JAKUB: Ako? Pripúšťa otca Hlinku k posviacke?

PAZÚRIK: Áno, áno, priateľu! 27. októbra prídeme a pán farár Hlinka vám posvätí váš krásny kostolíček!

FULA: Aká radostná to novina!

PAZÚRIK: Vidíte, to som vám chcel len oznámiť, to som vám chcel oznámiť a preto som vás dal sem povolať!

FULA: Vďaka vám, vďaka! Keď domov prídeme a novinu túto ohlásime v obci našej, to radosťou nevýslovnou naplní každého.

FIŠER: To mohli sme aj skôr obsiahnuť, keby ste ma boli poslúchali. Ale tak býva to, že radu dobrú človek najneskôr prijíma.

PAZÚRIK: Robil som za vás, ako som len mohol! Ja prosil som za vás jeho osvietenosť a on ako otec láskavý; vypočul prosbu vašu!

FAGA: Vďaka vám, otče velebný, vďaka!

JAKUB: Nech pán Boh živí jeho osvietenosť pána biskupa!

PAZÚRIK: A teraz, priatelia, choďte domov, ohláste to všetkým a chystajte sa k slávnosti.

JAKUB: V najväčšej svornosti sa pripravíme! A do lásky vašej sa porúčame; zbohom.

VŠETCI: Zbohom! (Lúčenie radostné; podávanie rúk).

Fišer, Pazúrik (stanú si naproti a škodoradostne sa smejú).

FIŠER (významne): Ale ako ďalej!?

PAZÚRIK: O starého lišiaka sa neboj! Ten prejde každému cez rozum!

(Opona dolu.)