ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Páter Hildebrand.

PÁTER HILDEBRAND (modlí sa s ružencom): … Et remitte nobis debita nostra; sicut et nos remittimus debitoribus nostris. Et ne nos inducas in tentationem, sed libera nos a malo.^[41] Amen. (Prežehná sa.) Už deväťkrát desať rokov prešlo nad mojou hlavou a ja ešte vždy trvám, ó Bože, na svete už takmer celkom neznámy a zabudnutý. Svet môj, moje vrstovníctvo už dávno zaniklo a len blahé paprsky spomienok svietia mi do ďalekej minulosti. Aj vôkol mňa noví ľudia, nové pokolenie spechá v prúde života nového. Nové snahy hýbu teraz hlavami ľudstva, kterých ciele márne sú, tak ako aj naše boli. Aj služba Božia zatemnelá je a službu cirkvi nepilňuje kňazstvo, ale zháňa sa za márnymi snahami svetárskymi. Odvrátili sa, odvrátili od Boha a nekonajú úkol tak, ako by náležalo. Pre milosrdenstvo svoje neskáraj ho Hospodine, ale obráť k sebe a službe svojej. A mňa, prosím v pokore, prepusť k pokoju dávno túžobne očakávanému (skloní hlavu).

Predošlý, Gregor, Janko, Fula, Faga, Jakub, 2-3 chlapi. (Vstúpia prostrednými dverami a všetci mimo Janka prežehnávajú sa.)

GREGOR (popredu): Tu vstúpte a čakajte, kým jeho osvietenosť nepríde. Idem vás oznámiť. Ale ktovie, či výsluchu obdržíte! (Preč dverami vpravo; ostatní si stanú do kôpky, vpredu Janko. Obzerajú miestnosť.)

FULA: Kiežby snahy naše boli s výsledkom dobrým.

HILDEBRAND (zdvihne hlavu, zbadá ich): Akýsi hlas cudzí slyším tu hovoriť; kto je tu prítomný?

JAKUB: To starec ctihodný, čo dodáva úcty jemu i domu tomuto. (Nahlas.) Áno, cudzinci sme, otče, len teraz prichodíme od Ružomberka z Liptova.

HILDEBRAND: Znám, syn môj, znám. Pred pol stoletím som tam bol, konajúc sväté misie^[42] a vždy milo sa rozpomínam na tie časy, lebo som našiel tam ľud zbožný, Bohu a cirkvi svätej horlivo oddaný. Ale teraz, akési chýry zlé počúvam z tých strán! Že pustne tam ľud v bezbožnosti a neposlúcha kňaza, ani cirkev svätú. Ó, keď aj kňaz zabudne na úlohu svoju a vo službu sveta oddá seba i stav svoj!

JANKO: Áno, otče ctihodný; ale prečo nám ho ta z kapituly^[43] poslali?

HILDEBRAND: Však sama cirkev, že len jeho chcela. Prečo nespokojní ste s ním a neslúchate ho?

JANKO: My nežiadali jeho, ale biskup nám ho poslal, odoženúc kňaza nášho dľa srdca ľudu a vôle božej. A od tej doby len nesvár medzi nami stojí; odcudzení sme jeden druhému.

HILDEBRAND: Vám však ale treba slúchať, čo kňaz velí; veď on je zodpovedný Bohu za duše vaše a ich spasenie.

JANKO: Ten prvý bol, nie však ale tento, ktorý nie je ani kňaz, ale náhončí sveta pánov a služobník Satanáša.

HILDEBRAND (prežehná sa): Nespomínaj, syn môj, meno zlostníka toho, ktorý iste až medzi vás rozsial semeno svoje, aby ste, nemajúc pastiera a zavrhnúc ho, v zatvrdilosti srdca zotrvávali a tak k zahynutiu prišli. A osvieť vás Boh, aby pokoj zase zavítal do cirkve vašej. (Skloní hlavu, dumá.)

VŠETCI: Veď aj my to chceme!

Predošlí, Párvy, Gregor. (Otvorí biskupovi dvere, všetci uklonia sa, mimo Janka.)

PÁRVY (vstupujúc ku Gregorovi): Toto, hľa, posolstvo Černovčanov? Samé akési blbé tváre; lepší iste nechceli ísť za Hlinku namáhať sa, hahaha!

GREGOR: Pravdivosti vašich skutkov odolať nemôžu.

PÁRVY (zvysoka): Nuž, čože nesiete, s akou žiadosťou prichodíte ľudkovia od Ružomberku?

JANKO (predstúpi): Osvietený Pane! Arcipastieru náš najmilostivejší! S pokornou prosbou prichodíme pred tvár vašu skladajúc hold poslušnosti a úcty k nohám vašim. Prichodíme, presvedčení súc, že ráčite skloniť otcovské srdce svoje k nám a nám v potrebe našej pomôžete, prosby naše vyslyšíte. My, obyvatelia Černovej, pod vodcovstvom nám nezapomenuteľného otca duchovného Hlinku postavili sme v obci našej príbytok Bohu trojjedinému, aby ľud náš nachádzal v ňom vzdelanie svoje duchovné. Stavali sme ho s námahou velikou; pot a krv, mozole rúk priniesli sme mu v obeť, lebo málo nás je a tak ťarchy veliké prevzal si každý na svoje plecia. Stojí už postavený, okrášľujúc obec našu a my ho teraz chceme oddať službe Božej, chceme, aby slovo Božie a výkon služobníkov Božích posvätili ho nám. A želanie naše vrúce je to, aby výkon ten svätý previedol nám otec Hlinka, ktorý zásluhu najväčšiu má o stánok ten, lebo predchádzal nás príkladom, povzbudzoval slovom pri práci tej namáhavej.

PÁRVY (pretrhne ho s hnevom): Syn môj, ani nespomínaj mena toho; veru on nie farárom viac, suspendovaný súc ab offidcio et ordine výrokom mojím.

JANKO: Počúvame, že suspendovaný je a oddialený z úradu, ale predsa prichodíme s tou pokornou, ale rozhodnou žiadosťou, aby ste ho úradu naspäť navrátili a tak posviacku kostola previesť mu umožnili.

PÁRVY (s hnevom ho v reči pretrhne): Aká drzá reč! Azda na žiadosť vašu ihneď oslobodím previnilca! To márne ustávanie vaše! Nech on je poslušným plniteľom rozkazov mojich, blahosklonnosť moja zase sa k nemu navráti.

JAKUB (k Jankovi): Uváž slovo preboha, Janko, aby sme vec neprehrali!

JANKO: Kňaz náš a otec náš duchovný nič nezvinil úradom, ani duchovnej stolici. Je on verným synom cirkvi svätej, vlasti a národa. Pravda, diabolská zlosť neprajníkov jeho mu tak špatné meno u Osvietenosti vašej spravila, že ráčili ste ho karhať, bárs aj nezaslúžene. Oni jeho v nenávisť vzali preto, že ich kradné šafárenie a rady i pikle skazonosné karhal a na svetlo vynášal. A preto musí byť teraz prenasledovaným. Alebo či azda kňaz nemá za pravdu bojovať a slovom i skutkom jej posluhovať?

PÁRVY (pretrhne ho): Mladý človeče. Viac horlivosti, než skúsenosti nachodím pri tebe! Či neznáš ty, že rozkazom mojim poslušný byť musí každý kňaz diecézy? A Hlinka váš prečože neni? Prečože búri ľud proti vlasti a tajné rady kuje s jej zradcami? Prečože s kacírmi drží jeden tábor a tak unižuje cirkev svätú? A i vás nie milovať cirkev svätú katolícku učí, ale za heslami daromnými, národnostnými, akejsi slovenčiny a iných socializmov vodí… Prašivá ovca to na lone cirkve svätej, ktorá, aby iných nenakazila, musela byť odstránená. To odveta moja. (Odvráti sa hrdo; všetci nevôľu svoju prejavujú, Janko vzrušenými posunkami dá najavo hnev svoj.)

JAKUB: Osvietenosť vaša, neráčte preslyšať reč moju, ktorú v pokore prerečiem. Ja služobníkom som bol chrámu a fary ružomberskej, zastávajúc úrad kostolníka a na vieru svätú a cirkev Kristovu osvedčiť môžem, že nič zlého a trestuhodného nevykonal Hlinka. Je on kňaz srdca pravého, miláčik ľudu našeho, lebo cestám pravdy a spravodlivosti učil. Nezasluhuje, nezasluhuje on hany.

VŠETCI: Nie ver… dosvedčíme všetci…

FAGA: Neprajnosť to len protivníkov jeho.

PÁRVY (pohŕdavo): Ľudkovia moji, ja správy pravé mám o jeho konaní a dľa tých viem, čo robiť. Preto márne bolo, opakujem, ustávanie vaše. Požehnanie moje arcipastierske vám dávajúc, prepúšťam vás v pokoji. (Odvráti sa zase, akoby chcel sa vzdialiť. Černovčania v nevôli sa tiež chystajú vzdialiť.)

Predošlí. Dáma, Gregor.

HILDEBRAND (zazrie dámu, prežehná sa): A neuvoď nás v pokušenia, ale zbav nás od zlého…

DÁMA (ku Gregorovi, ktorý ju sprevádzal, koketne): Ďakujem. (koketne sa mu usmeje.)

PÁRVY: Ach aký vzácny to hosť! (Radostne.) Buďte vítaná, milostivá, buďte vítaná!

DÁMA (podáva ruku, koketne): Snáď mi dovolené i bez ohlásenia vstupovať! Vzala som si tú smelosť! (Smeje sa.)

PÁRVY: Vám bárskedy, milostivá.

DÁMA: Ale myslím, že vo vážnej veci vyrušujem osvietenosť vašu, vidiac tu akési pokorné tváre, hahaha.

PÁRVY: Ach, nie; už skončil som s nimi, odoprúc im žiadosti. A i tak už dlho s nimi zaoberal som sa; ide tu len o jedného panslávskeho kňaza.

DÁMA: Interesantné! Ja tiež práve v takej záležitosti vzala som si smelosť sem prísť; však myslím, že výsluchu dôjdem.

PÁRVY: Na každý pád, na každý pád.

DÁMA (koketne): Aj bez protekcie? Hahaha!

PÁRVY (otvorí jej dvere do svojich lokalít)^[44]: Nech páči sa vstúpiť.

DÁMA (koketne): Teší ma, teší blahosklonnosť vaša. (Vstúpia.)

GREGOR (k Černovčanom): Môžete sa vzdialiť aj vy. Výsluch váš skončený a vám iného nič zbývať nebude, len poddať sa vôli jeho Osvietenosti, ktorý tak láskavo s vami nakladá. (Preč.)

Černovčania, Hildebrand.

JANKO (rozhorčene): Tak láskavo s nami nakladá! Hah, slová lásky, slová rady, slova srdca kresťanského k nám nemal! Itah, v hrdých palácoch pýcha a bujnosť srdca prebýva, ktorá nezná oceniť túžby chalúp nízkych. (Hrozivo ku Párvyho dverám.) No zapamätáme si aj my! My sme prišli prosiť, vy nás vyháňate! My prišli milosť prosiť toho, ktorý neni hoden do šľapaje vstúpiť, tomu, pre ktorého sme prosili, a on k jednej zhýralici viac má láskavosti, než ku nám, vraj, ovečkám jeho. Na mieste tomto ti, Párvy, prisahám, že odpoveď na odpoveď tvoju rovnou mierou dáme. Poďme bratia, v srdciach nesieme síce rodákom našim sklamanie, ale však žije Boh, odplatí a my sa im nedáme! (Preč.)

Hildebrand sám.

HILDEBRAND: Cesta tá nevedie k pokoju a prospechu cirkvi. Náruživosť a pýcha vstúpili do sŕdc, tak duchovných, tak i laikov, namiesto lásky a pokory a duch neústupnosti usadzuje na miesto ducha tichosti. On, ktorý by mal kráčať v šľapajach Petra a Pavla apoštolov a zhromažďovať stádo Kristovo, ako vlk dravý ho rozptyľuje a oni namiesto, aby Bohu prenechali súd a nápravu, v netrpezlivosti do rúhania zapadajú. O care mi Deus! Quae facies, quae tristissima facies!^[45]

Predošlí, Gregor, Fišer, podslúžny, Bačkor.

GREGOR (vystúpi zľava a volá ostatných): Odišli už, odišli, môžte už vstúpiť.

FIŠER (i ostatní spešno a placho vstupujú): Jój, bračok, jój, rozpovedz čo a ako sa stalo! Počúval ich?

GREGOR: Nie veľmi, lebo bol hnevno naladený.

PODSLÚŽNY: A čo im sľúbil?

GREGOR: Nič; prepustil ich s požehnaním.

FIŠER: Teda nič nevykonali?

GREGOR: Nič; ani počuť nechcel ich žiadosť.

FIŠER: Teda nepripustil Hlinku k posviacke? Lebo oni len preto sem bežali!

GREGOR: Nie. Počul som zreteľne.

FIŠER: A rehabilitáciu^[46] im sľúbil? Ale ako by mohol?

GREGOR: Nie, nesľúbil! Vôbec, hovorím ti, že zle bol naladený a v takom páde nech nikto nič od neho nežiada.

FIŠER (potrasie mu ruku): Ďakujem ti, bratre; centový kameň si sňal z mojej duše. (Utiera si pot a rozčúlene sa prechodí). Ale, amicenko, choď počúvať, choď ku dverám, aký rozhovor tam asi vedú! Ja sa veľmi bojím, aby sa nejako nedal odviesť od presvedčenia; choď, choď, prosím ťa. (Tisne ho ku dverám.)

GREGOR: Nie slušná to vec počúvať pri dverách, ale kvôli starému, dobrému priateľstvu ti to urobím. (Ide vpravo.)

FIŠER: Choď, choď a všetko, čo počuješ, príď spešno oznámiť! (K podslúžnemu). Jój, ako sa potím!

PODSLÚŽNY: Ale načo že sa tak rozčuľuješ! Dobre som ja vec zariadil, hahaha; sľúbil som jej čo žiadala, a ona svoj pomer k nemu dobre využije!

FIŠER: Veď viem, veď viem, ale chcem mať istotu! Znáš, o čo ide! A keby tak sľúbil rehabilitovať ho, čo bude so mnou, čo s tebou?

PODSLÚŽNY: Amice, márne všetko ich namáhanie! A keby aj bol sľúbil niečo takého, ona ho prehovorí a k zrušeniu sľubu privedie. Nevieš, že žena za jeden vlas viac utiahne, než sto mužov za reťaz!

FIŠER: Dobre, dobre; len či bude na reč jej počúvať, či sa dá uhnúť? (Nervózne chodí hore dole.)

PODSLÚŽNY: Má ho v moci, za to ti ručím, on jej neodolá. Vie si ho ona omotať okolo prsta, keď nie s úsmevom, teda durdením.

FIŠER (rozčúlene): Keby len… keby len… (Gregor sa vráti spešne.) No čo, amice, no čo? (Trasie s ním.) No čo, čo si počul? Hovor bratre!

GREGOR: Už sa rozlučujú! Poďte do mojej izby, tam vám vyrozprávam… (Ťahá ich so sebou.)

FIŠER: Sľúbil jej? Počul si, sľúbil?

GREGOR: Sľúbil, všetko jej sľúbil! Počul som pre vás všetko… ale poďte… poďte…

FIŠER: Ďakujem ti, amice, ďakujem. (Všetci preč.)

Hildebrand, Párvy, dáma.

PÁRVY (vyprevadí dámu): Veľmi tešila ma návšteva vaša, milostivá! Čo možno len, vykonám všetko. Áno, pre vás všetko, všetko; lebo ktože by odolal prosbe vašej!

DÁMA: Ach, nevedela som o svojej moci; budem hľadieť ju použiť. (Koketuje s ním.)

PÁRVY: Stojím hotový k službám vašim, a čo si zažiada srdce vaše zlaté, hotový som splniť!

DÁMA (udrie ho vejárom): Novomódny Herodes, hahaha. (Preč.)

PÁRVY (radostne): Ako rozveselí človeka! Hneď rozpŕchnu sa chmáry a trudy, keď zjaví sa ona! Ale i cena toho veľká! Novomódny Herodes!^[47] Má pravdu! Ale čo potom!

Párvy, Hildebrand.

HILDEBRAND: Alexandre!

PÁRVY: Počujem, otče.

HILDEBRAND: Alexandre, synu môj!

PÁRVY: Počujem otče a hotový som slúchať reč vašu!

HILDEBRAND: Alexandre, synu môj! Dokiaľže budeš zotrvávať v nekajúcnosti svojej? Či nesľúbil si sľubom svätým, poenitentiam,^[48] že zachováš a ja len tak dal som ti absolutionem.^[49] Nuž a ty čože, či poslúchol si slová moje, či zadržal si sľub, či kajaš sa z hriechov svojich! Ty volil si ma za otca spravodlivého; ty žiadal si ma za pestúna duše svojej, aby v kázni držaná bola — a ja i podujal úlohu tú ťažkú a výstrahy ti dávam dňa každého, ale ty v zatvrdilosti zotrvávaš a k zahynutiu beží tvoja duša, ktorú Boh z ruky mojej požadovať bude.

PÁRVY (zahanbene): Nemôžem konať ináč, otče; beh života tak velí!

HILDEBRAND (vzrušený povstane): Beh sveta tak velí! A ty čože si? Sluha sveta, či sluha Kristov a cirkvi svätej! Nevieš ty, že svet so všetkými márnymi snahami pominie a len Boh a slovo Kristovo zostane na veky! Či nevieš, že raz pred súdom Kristovým stanúť musíš a tam počet vydávať z diela svojho? Akože ho vydáš?

PÁRVY: Otče, do ťažkej úlohy som postavený! Predsa nemôžem mienku sveta neuvažovať!

HILDEBRAND: Zatíchni a nepovstávaj proti môjmu slovu, ktoré v mene božom ti vravím. Prečo ty hanobíš kapitulu počínaním svojím a ženštiny bujnosti sem povolávaš, pripúšťaš! Nevieš ty, že z tela a zo sveta skaza ide duše tvojej, že z toho žať budeš v trápení ohňa pekelného! Prečo ty, kňaza dobrého prenasleduješ a odháňaš od služby božej a cirkvi a tak duše veriace zbavuješ pastiera a odpudzuješ od seba i cirkvi! Ty nesmieš rozdiel robiť medzi ľudmi. A znaj to, že Slováci sú národ nábožný a oporou cirkve katolíckej. Keď ich odpudzuješ, otriasaš v základoch i cirkev. Preto, Alexandre, synu môj, daj sa na pokánie a zachovaj dušu svoju.

PÁRVY: Eh, vždy len takého výčitky počuť. (Nevrlo.) Čo hádam mám upadnúť do podozrenia nevlastenectva, keď burinu, ktorú ten kňaz rozsieva, nešliapem nohami a jeho, ktorý nepohodlný je tamojším vlastencom, ponechávam v službe a úrade?!

HILDEBRAND: Ty pravdu zastávať musíš! Lebo keď ju ešte utláčať budeš, si ako Kajfáš a Annáš,^[50] biskupi, ktorí pravdu svätú, Krista, na kríž pribili!

PÁRVY: Vôkol nás už nový svet prúdi a vy, otče, zo starého ste ešte; preto nechápete počínanie moje.

HILDEBRAND: Nechápem, nechápem, lebo ty musíš byť apoštolom, ktorý v oči pánom mocným tohoto sveta neohrozene po boku pravdy stojí. Ale ty ľakáš sa ich; násilie robíš svedomiu svojmu, zabíjaš dušu svoju pre márne veci sveta a pre obľúbenosť tých, ktorí antikristu slúžia! (Povýšene.) Ale ja vravím tebe a rozkazujem ti, aby si už prestal, lebo zanechám ťa a zanechá ťa aj Boh a budeš ako Kain,^[51] syn zatratenia!

PÁRVY (nevrlo): Čo počúvať budem hrozby vaše, ktoré ešte väčšmi búria dušu moju i tak znepokojenú? Čas mám ešte ich počuť a nateraz od cesty nastúpenej neodstúpim, lebo sľub ma viaže a dôveru priateľov mojich neutratím. Inokedy, otče, inokedy prístupnejší snáď budem karhaniu vašemu. Nateraz nemám chuť spovedať sa. (Odíde preč stredom.)

HILDEBRAND (díva sa za ním, ruku akoby k hrozbe držiac, patriarchálne:^[52]) Každý hriech bude odpustený, ale rúhanie sa Duchu Svätému nie. A on sa rúha; odporuje slovu Božiemu a zatvrdzuje dušu svoju! Všetko darmo; duša jeho je v rukách diabla a on je syn pekla a zatratenia! Bože, Bože, zmiluj sa nad ním! (Pomaly ide a sadne si zase do kresla, zoberie páterky^[53] a modlí sa.) Pater noster, qui es in coelo, sanctificetur nomen tuum.^[54] (Opona padá.) Adveniat regnum tuum, fiat voluntas tua…

(Opona padne.)