ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Fula, Faga, Fulová, Fagová, Janko, 2 — 3 chlapi a ženy v popredí. Ležia na zemi, alebo na skalách sedia.

FULA (leží na zemi): Mračí sa od Mikuláša, hádam dostaneme búrku.

FAGA: Z tých strán nič dobrého, len hromženie prichodí. Akoby všetko nás skynožiť hľadelo.

FAGOVÁ: Neni spravodlivé zúfať. Či myslíš, že aj Boh proti nám?

FULOVÁ: Dobre máte, dobre, susedka! Preháňky tieto a príkoria iste nie sú z vôle božej.

FAGA: Kam sa len obrátiš, všade krivda a neprajnosť, nuž tu človek ľahko zlorečí ľudom i svetu, Bohu i nebu.

JANKO: Do najvyššej miery rozhorčuje položenie naše. Ústupnými byť žiadajú od nás, ale oni práve násilie páchajú. Chrámy stavať, na oltáre obete prinášať k tomu nás zvú pri každej príležitosti: že to čin je Bohu milý, otvárajúci brány nebeského blaženia! A teraz, keď čakáme túžobne tú hodinu, v ktorú do neho ku službám božím vstupovať by sme chceli, vyženú nás z neho žandármi a dajú strážiť chrám, ktorý sme si sami vystavili, aby sa k nemu nikto ani priblížiť nemohol, hahaha. To tak kňazi robia; ako zlodeji nám chcú kostol ukradnúť. Nuž, či káže tak Boh, či káže tak zákon ľudský?

FAGOVÁ: Nie, nekáže; ale i to preniesť nám trpezlivo.

FULA: Však na niektorú stranu vec rozhodnúť sa raz musí!

JANKO: Na ktorúže stranu? Tu len jeden východ je možný!

FULA: Alebo omrzí ich také vzdorovanie a vyhovejú žiadostiam našim, alebo…

JANKO: Alebo?… Snáď myslíte, že zlomia vôľu našu, že poddáme sa? Ani jedno, ani druhé nie je možné. Oni od svojho dobrovoľne neupustia nikdy a my… my… čím viacej sa železo kuje, tým žeravejšie, to viete… ani my nezmierime sa s vrahmi našimi nikdy.

FAGA: Po tom, čo sa stalo, ani nemôžeme, lebo to predsa len krv do tváre ženie, keď nás z našeho vlastného vyhnali; a my ani pristúpiť nemôžme bez toho, vždy žandár preklať nás nehrozil.

FULOVÁ: Veru sme sa toho nenazdali, že takým preháňkam sa vystavíme!

JANKO: Bárs sme sa vystavili, však vydržíme, oni predsa upustiť musia. Sem do tejto hôrky ku krížu Spasiteľa budeme chodiť aj ďalej, tak ako sme sa až dosiaľ zhromažďovali. Tu mier prírody nás uspokojí. V hájoch a lesoch, pri prameňoch vôd a skalách slúžili bohom svojim pohanským naši predkovia; v tôňach líp svätili slávnosti náboženstva svojeho, ale svätili v pokoji. A my, ich potomkovia v časoch kresťanských, prinútení sme navrátiť sa ku zvyčajom predkov; nás však ale zloba sveta prinucuje k tomu. No nech! Bárs aj svet proti nám, však duchovia predkov našich prichodia tu k nám a spoludelia s nami žiale utrpenia naše. (Z diaľky počuť dumné hrmenie.)

FAGA: Tuším dobre ste prorokovali sused, už búrka sa k nám prihlasuje.

FULA: Moje tušenia málokedy klamú; aby sa len horšia búrka nezdvihla nad nami.

Predošlí, Jakub.

JAKUB: Obneskoril som sa; myslel som, že aj bratia z Lúčok sem prídu do zhromaždenia; ale nevidieť prichodiť nikoho.

FAGA: Iste ich počasie udržuje doma.

FAGOVÁ: Aby len aj nás tu búrka nezastihla; premokli by sme veľmi a spechať snáď útekom neni svedčno odtiaľto!

JAKUB: Preto vybavíme si našu pobožnosť podľa obyčaju a potom v poriadku sa vrátime domov. (Pristúpi ku krížu, kľakne, prežehná sa a začne; ostatní všetci pokľakujú alebo naklonia sa a mlčky trvajú; v diaľke vždy pohrmieva, búrka sa blíži.) Bože, pohľaď na nás tu zhromaždených a vyslyš modlitby naše! Opustení sme od pastierov našich, ty ale, Bože náš, neopúšťaj nás! Ty si vodil Izraelských po púšti a opatril si ich, aby nezahynuli, ó, aj nad nami sa zmiluj, aby sme v boji našom nezhynuli! A ako si pomáhal v meste tvojom svätom Jeruzaleme chrám svätý stavať a bránil si ho pred útokmi nepriateľov, tak i nám, prosíme ťa, pomôž stánok postavený vo tvojom mene posvätiť! Obráť k nám srdcia nepriateľov našich, aby nás už viacej nestíhali sužovaním, ale v láske tvojej sa k nám obrátili a s nami prebývali. (Búrka už blízko.)

(Všetci sa prežehnajú a povstávajú, každý zostane na svojom mieste; panny sú spolu s mládenci, Jakub zíde dole k ostatným; obrátení sú ku krížu. Jakub hneď ako vstane začne spev.)

Spev:

(Pri refréne sa všetci zberajú preč, blýska sa a hrmí. Niektorí idú kríž bozkať, iní sa len prežehnajú. Janko zostáva v pozadí a volá mlčky a zdržuje kamarátov, ktorí zostanú pri ňom. Za kulisami ozýva sa ešte refrén piesne: do spevu sa mieša hrmenie a šuštorenie vetra. Janko dáva posunky označujúce, že z búrky si nič nerobí. Hrmenie a blýskanie rastie.)

Janko, Michal, Martin, Jurko, dvaja až traja mládenci.

JANKO: Kamaráti moji vzdor búrke a hromobitiu držím vás tu, lebo búrka, čo búri v útrobách duše mojej, preváži i túto v prírode. Ach, keby som mohol byť ja tým víchrom, búrkou, bleskom, že zburácať bych mohol v spolku neprajníkov našich! Ja spálil, ja sprerážal bych duše, telá ich, aby ani stopy nezostalo po nich! Ale takto musíme trpieť, vyčkávať a v spravodlivých snahách našich na ich vôľu, či nevôľu oddávať sa.

MICHAL: Akéže slová oddania sa osudu slyším to z úst tvojich! Či azda už ochabuješ v boji započatom, Janko? Hoj, nie ešte tak ľahko budeme povoľní tomu, čo kapitula a administrátor i všetci jeho spoločníci chcú!

JANKO: Podajte pravice, bratia moji! Ja skúsiť som chcel ešte raz odhodlanosť vašu, ale vidím, že zotrvať so mnou až do konca chcete. A to ma uspokojuje. (Chytí ich za ruky.) Ale teraz počujte, aký zámer som si ustálil! Či však ale mlčanlivosť ako mŕtvosť hrobu sľubujete, prisaháte?

VŠETCI (obrátia sa ku krížu, zdvihnú ruky): Sľubujeme, prisaháme!

JANKO: To je známe už všetkým nám, ako prijal posolstvo naše biskup v Spišskej Kapitule a akú odpoveď dal na listy naše, že aby sme čakali ďalšie rozkazy jeho. A my čakali sme, mysliac, že uváži spravodlivé žiadosti naše a vyhovie naším vrelým túžbam, že nechá vysvätiť kostol skrze otca Hlinku! Ale sklamali sme sa ťažko! Chrám násilne zatvorili a ako počúvame, že násilne proti našej vôli a bez otca Hlinku, prídu kostol posvätiť! A my na to čo? Dovolíme to?

VŠETCI: Nie, nedovolíme!

MICHAL: Prekaziť ich plány musíme, stoj čo stoj!

JANKO: My neskloníme šije, lebo sme ľudia práv a hodnoty svojej povedomí, lebo krivdu s otcom Hlinkom spáchanú, nezabudneme snadno. Preto, počujte ma dobre, tejto noci, ktorá tmavou a nám prajnou sľubuje sa, vstúpime do kostola a všetko, čo potrebné by bolo ku posviacke, zoberieme, áno, ešte i dvere znútra priklincujeme, aby vstúpiť tu nik nemohol; a keď prídu svätiť, my ľud náš zadržíme od príchodu i okolie celé, nech si sami svätia bez zbožného zástupu. Súhlasíte?

VŠETCI: Súhlasíme, prevedieme.

JURKO: Ja prvý vleziem do kostola, viem najsnadnejšie cestu! (Blýska sa.)