ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Janko.

JANKO (prechodí sa pred kostolom): Krásny si mi, kostolík náš. K oltáru tvojmu ja prvý pristúpim s Ruženkou, už sľub mi je daný - viazať zväzok lásky a vernosti manželskej až po ten hrob a ten život môj splynie s tvojím dejom a pamiatka radostná viazať nás bude jedného k druhému. (Zamyslí sa.) Ale čo bude, ak nepríde on, otec Hlinka!? Ak znemožnia mu príchod k slávnosti tejto?

Janko, Jakub.

JAKUB: Pohotove si, Janko? Akosi dlho neprichodia!

JANKO: Veď mali by už tu byť; cesta nie tak ďaleká.

JAKUB: Akási obava povstáva v duši mojej. Vieš, znajúc ich zradné zámery, bojím sa, že oklamať nás stroja.

JANKO: Z tej duše mi čítate, ujček! Povždy, keď sľúbili niečo, vždy slovo zlomili, nechajúc nás v pochybnosti bez rady, sklamaných. Tak spravia iste aj teraz s nami.

JAKUB: Ak tak stane sa, potom len dľa dohovoru konaj. Čo potrebné by bolo, na rýchlo pozbieraj a na určené miesto zanes; okrasy postŕhaj dnu i vonku a zamkni kostol, kľúč zahoď, aby sme ho nenašli ani my, ale ani oni. Ľud však, ktorý už nedočkavo čaká tam dolu, na kraj dediny, iste nepríde sem odhovorený. Uvidíme, čo asi vykonajú potom.

JANKO: Len tí judášovia,^[55] Bačkor a spoločníci jeho mi obavu robia. Tí iste, sťa najatí prídu v sprievode kňazov a posviacku tak prevedú bárs i násilne v ich prítomnosti.

JAKUB: Čo? Azda natoľko spustili by sa kňazi Boha, že by násilne šli konať dielo sväté!

JANKO: Nedbajú tí na to, aby v pokoji a láske viazali ľud vôkol seba, ako im to Kristus a cirkev svätá káže. Tí už neraz dokázali, že vôľu svoju previesť neostiechajú sa bársakým činom. Preto by ľud tam dôraz dal svojmu vzdoru a kňazov nepustil ani do dediny, pôjdem ja medzi zástup a vy budete tu na stráži.

JAKUB: Boh chráň ťa takého kroku. Ty si, Janko, mladoň prchký; krv mladá ľahko zovre v žilách a nezuzdená chladnosťou rozumu, koná v následkoch veci hrozné. Zle by si mohol zrobiť slovom nerozváženým a to by len ich hnev proti nám zväčšilo. Zostaň len tu v osamelosti, kde krivdu možnú neuvidia oči. Idem ja naspäť, predsa viem opanovať sa a predniesť žiadosť slovom krotkým. To nám teraz treba. Mne snáď skôr podarí sa, ak potreba bude, na Boha obrátiť ich myseľ.

JANKO: Ustúpim vám ujčok, bárs aj inak mienim. Zhrmeť by sme mali a tak dovolať sa pravdy a nie vždy len žobrať milosť a kloniť chrbát pod ich vôľu.

JAKUB: Trpezlivosťou ďalej zájdeš a častokrát okamih nepravý skazí, čo človek dlhé časy snúval. Preto, Janko, znajúc ťa, prosím, zostaň tu; a keby čo dialo sa, neopúšťaj miesto.

Predošlí, Ruženka, Anička, Zuzka a viac dievčeniec, vystupujú z kostola, nesúc zbytky kvetov; Ruženka nesie i kytku.

RUŽENKA (vystupujúc): No tak, všetko je už pripravené a pristrojené; kostol celý ovenčený.

ZUZKA: To tvoja chlúba, Ruženka. So zápalom oddala si sa práci tej, aby si krásu a milotu kostola zveľadila.

ANIČKA: Ale kamarátky, všakže, vence tie necháme v kostole i ďalej, až do sobášu Ruženky! Veď aj pre seba si ho ovenčila; keď prídeš sem v parte i s Jankom, to každé kvieťa ťa naposledy pozdraví a s tebou sa rozlúči (objíme Ruženku).

RUŽENKA: Potom na vás zanechám úlohu, sviežim kvietím zdobiť vždycky kostolíčok.

JAKUB: Ste hodné devy! Boh vám nezabudne ochotnosť vašu vôkol tohto stánku.

RUŽENKA: A túto kytku podám otcovi Hlinkovi, keď pozdravíme ho na pokraji dediny. Bárs len nepatrné sú to kvety, však vôňa ich je oddanosť duší našich k nemu a to mu je iste viac milé, než bársčo na svete. Ale vari by sme mali ísť za ostatnými (zberá sa preč.)

JAKUB: Ja si tiež myslím, že poďme vidieť, čo deje sa dole. Ty, Janko, zotrvaj len tu. (Preč, za ním dievčence, potom Ruženka, ktorú Janko kol pásu držiac odprevádza.)

JANKO: Či len ešte pozná teba v zástupe, keď oddávať budeš jemu kyticu?

RUŽENKA: Akoby nie, veď od oddanstva našeho čas ešte nie je tak dlhý čas; a predsa, on vložil ruku moju v tvoju. (Preč.)

JANKO: Máš pravdu Ruženka! (kýva jej zbohom a díva sa za ňou, volá) Ruženka!

RUŽENKA (za kulisami): Voláš, Janko?

JANKO: Áno! Vráť sa na okamih!

RUŽENKA (vráti sa): Vari niečo zabudol si?

JANKO. Nie, nezabudol, len riecť ti chcem, by zostala si pri mne. (V rozpakoch). Tu spolu by sme čakali príchod otca Hlinku i celého zástupu (objíme ju a láska).

RUŽENKA (vymáha sa mu): To nie, Janíčko; ľudia by vraveli nedobré veci o nás, že snáď okázalosti hľadáme. A to vieš, pravda, že čo sme konali, to sme vďačne urobili. (Odíde a Janko díva sa za ňou.)

Janko sám.

JANKO:

Janko, Martin, Jurko (prichodia).

JURKO: Hej, kamarát, však ti ju nikto neberie, lebo by zle obišiel!

JANKO (veselo): To verím!

MARTIN: Ani sa o to nik nepokúsi.

JANKO: Márne by bolo jeho namáhanie; ale čože nesiete? Vy ste boli vyslaní na vŕšok, však?

MARTIN: Áno; no ale len toľko videli sme, že idú už dva kočiare.

JURKO: A bajonety sa blýskajú už až pri dedine.

JANKO: Ako by to mohlo byť bez bajonetov! Namiesto kríža zobrali bajonety! No nemusia sa báť; nie sme tu zbojníci!

MARTIN: A ty čo? Už si dobre prichystaný? Ale čo, starý vojak je hneď hotový!

JANKO: Som! A ani okamih neminie, vyplním úlohu.

JURKO: Tak len stráž! My ideme za ostatnými (žartovne). To nám však ale Janko, len dovolíš, žeby sme sa na Ruženku kuknúť mohli! (Preč.)

JANKO: Žarty bokom, kamaráti v tejto vážnej chvíli. (Volá.) Potom posla pošlite!

Janko sám.

JANKO: Teda už idú! Dva kočiare; koho vezú? A či prichodia s pokojom, alebo či ešte väčší nesvár medzi nami rozsejú? A však sľúbili, že vôľu nám splnia a všetko dľa žiadosti našej vykonajú, len ak budeme pokoj chcieť. A myslím, že podaná pravica sľub a slovo len tak ľahko neruší. (V diaľke počuť tri výstrely). Čo to?! Streľba znie od konca dediny! Či na poctu a slávu strieľajú alebo čo znamenať majú (smerom načúva a hľadí; zase viac výstrelov a ďaleký krik, larmo!) Hoj, čos zlého stalo sa! Nedajbože, vzbura! Zle je iste, zle tam! (Beží ku kostolným dverám, chce dnu.)

Janko, jeden mládenec.

MLÁDENEC (celý zadychčaný, spešno hovorí): Pozbieraj všetko z kostola, čo potrebné a zatvor! Tak ako ti nakázané!

JANKO (netrpezlivo): Povedz mi, čo majú znamenať výstrely?!

MLÁDENEC: Neviem, Janko, neviem. Ja hneď, ako sme videli, že otec Hlinka nejde, ale len Pazúrik a Fišer a slúžny a žandári, bežal som ti oznámiť, aby si vedel, čo máš robiť! Ale čosi zlého sa tam muselo prihodiť!

JANKO (vzrušený): Teda nejde Hlinka! Hah, zradcovia a vierolomci, prekazili ste mu príchod! (Vbehne do kostola, mládenec pozerá dolu dedinou).

MLÁDENEC: Hľa, hľa, beží Martin… celým chvatom; ľud ako splašený beží a schováva sa… (úžas prejavuje).

JANKO (vybehne z kostola so zástavami, prestieradlom oltárnym a kusy vencov v rukách): Na, zober a utekaj poza stodoly do poľa. (Mládenec preč, Janko spešne zamyká kostol.)

Janko, Martin.

MARTIN (celý bez seba): Hej, Janko, postoj! Zanechaj už robotu! Všetko márne a zbytočné!

JANKO: Povedz, povedz, čo sa tam deje?

MARTIN: Ach, hrozné, hrozné, čo sa deje! Gule žandárskych pušiek márnia ľudí, ako zver! Beda nám, beda!

JANKO (kričí): Čože??! To teda znamenali výstrely?!

MARTIN: To! Osem mŕtvych už leží v prachu; mnohí ranení stenú v bolestiach. Tam žena, tam chlap leží zastrelený… a Janko… Janko… beda ti… beda aj tebe…

JANKO: Pre Boha živého! Povedz, čo je!

MARTIN: Ach, ukrutnú správu ti nesiem! Ruženka tvoja je mŕtva, zastrelená.

JANKO (chytí sa za hlavu, potáca sa, zreve v bolestiach): Ruženka!! (Odbehne ako šialený).

MARTIN (oprie sa o múr kostola, skloní hlavu do dlaní, bolestným horekujúcim hlasom): Bože náš… Bože náš!…

Opona padá.