ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Oblaky ako vrstvy nocí
Oblaky ako rybie oči
Oblaky ako v hĺbke dolu v mori
Oblaky smútok mŕtvy živý chorý
Oblaky ako prázdno v kalichu
Oblaky v kvetoch ženy pre pýchu
Oblaky ako vrstvy nocí
Oblaky ako rybie oči

Oblaky ako mŕtve dlane
Oblaky prvé požehnanie
Oblaky ako úsmev Jezuliatka
Oblaky v hrobe láska križovatka
Oblaky ako cez sklo ústa krv
Oblaky v hriechu ktorý uhranul
Oblaky ako mŕtve dlane
Oblaky prvé požehnanie

Oblaky iné oči v dažďoch
Jej závoj nepochopiteľne belasý
Jej závoj nerozoznať pre vlasy
A v žltých kvetoch pozdrav Indiánky
Kolibrík skrýva v očiach modré vánky
Oblaky iné iné vzdychy na vlnách
Prízraky noci úsmev a tvoj strach

Raz boli vlny presýtené svetlom mesiaca
Jej tvár tá istá večne a večne sa meniaca
Oblaky iné svetlá na oltári
Videl som všetky v tvojej tvári
A ruka v tajomstvách v mlčaní skrvavených slov
Oblaky na očiach oblaky nedosnených snov
Ty sladká nad vodou ty sladká v siedmich ranách
Keď oči klarisiek menia sa láskou na nach
Oblaky iné na oltári
Oblaky v svätožiari

Dnes sa len oči modlia k Tebe Pani mája
Tie oči nezaplačú a smútok nezataja
Oblaky iné iné zore
Môj pohľad premenený v kamélie
Krv steká po ruke to z konválie
Na štóle vidíš ju zas v novej premene
Nás nikto nevolá neznámych po mene
Dnes večer Madone dám svoje oči choré
Oblaky iné iné zore

Do snehu darmo slzy roníš,
bolesti rozvial súmrak svetiel.
Stíš úsmev v básni bez slov i srdce stíš,
slávik v tej noci neuletel, neuletel.

Kláštorné hviezdy — prsty striebra,
filmové hviezdy zapadajú bez vencov,
v Kassiopeji hasne prvá hviezda,
obloha bez ohňa,
hyacinty a strapce snov.
Do snehu bije víchor víčko mračien,
stroskotáš bez stôp cestou nekonečnom
jak tiene na skle, ako včela v kvetine.
A darmo plačeš pre zelené vlny trávy
a darmo plačeš pre ovečky na oblohe
a darmo plačeš do polárnej žiary,
môj šat je belasý a víta pozdrav severu
z tisícich očí, z očí vlasatíc a tichých rýb,
z tisícich rúk,
z tisícich úsmevov rozliaty ševel karmínový,
z tisícich bolestí,
keď jedna vlna prehovorí
reflexom zdvojeným,
reflexom do polárnej žiary,
v magických očiach, ktoré padnú do mora,
možno, že uvidíme nové znamenia
slávika, ktorý neuletel, neuletel.

Ty svoju dušu na oblohu nepremeníš,
ty svoju dušu nepremeníš na polárnu žiaru,
pretože každý sen je nepochopiteľný,
jak polárny prach zvädlých kvetín —
aby sme mohli ostať na oblohe, v sne,
uprostred svetla neviditeľní,
na prahu noci v žiare polárnej,
v mystike rán
slávika, ktorý neuletel, neuletel.