ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Paľo Oliva

List, ktorý raz začne žltnúť, musí odpadnúť. A my sme povždy milovali farby jesene a lístie padajúce. Povedali mi, že si mal oči žlté a bolesť.

Zomrel si bezo mňa.

Keď sme sa lúčili v jeseni, boli sme obaja nemí bolesťou, lebo posledné stretnutie živých musí byť tiché, aby sa v ňom zrodili slová pre stretnutie s mŕtvym.

Keď sa naše ruky rozpadli, hlava ti klesla medzi plecia do jamy pŕs, podožratých chorobou, z očí ti vypadli slzy na hrboľatý stôl, vykresaný rukou niektorého z našich pradedov. Ty si nikdy predo mnou neplakal, ale tá tichá noc vbodla mi do srdca ozvenu tvojich sĺz.

Potom si pol roka zomieral a nič si mi nevyzradil zo svojich bolestí.

Vyčítam ti teraz nad rakvou, že si ma veľmi miloval.

Vieš, že sme si boli bratia dušou i srdcom. A preto nemal si mi zamlčať ani svoje utrpenie.

Komu teraz poviem, že som sám, keď iba ty si mi vedel rozumieť?

Vieš, že vždy sme si museli všetko povedať. Učili sme sa spolu veriť a milovať, učili sme sa spolu pred vôľou božou padnúť na kolená. Ešte nám ostala kapitola o smrti, a — obetoval si za mňa svoje utrpenie a nedočkal si ma.

Pripomínam ti to nad rakvou.

A všetky malé veci, ktoré si ma naučil milovať. Hovoril si mi, že keď človek zomiera a je opustený od všetkých, zamiluje si tvory najmenšie: kačičky, húsky, kurčatá, psíka. A aj z nich tie najslabšie, bité a utláčané od iných. Brával si ich do svojich rúk, hladkal si ich a hovoril si, že majú krásne oči.

Dnes som ich videl plakať za tebou.

A s nimi plakala celá dedina. Ešte nikdy som nevidel toľko žiaľu, toľko opravdivej bolesti, ako tu pri tvojej rakve.

A so všetkými plakali aj nebesá.

To nebol dážď, to boli slzy mojich oblakov. Pripomínam ti to všetko nad rakvou, mŕtvy brat môj.

Vieš, že sme boli bratia dušou a srdcom. Preto ti musím povedať, že je to zvláštne, keď tvoju truhlu ozdobuje veniec smútku, veniec klincov, ktoré znamenajú lásku, veniec, ktorý ti darovala teta z Leopoldova. Je to zvláštne, veď vieš, že na dedine mŕtvych pochovávajú bez vencov.

Preto ti musím povedať, že je to tiež zvláštna pozornosť, keď na tvoj pohreb prišiel aj kováč Lipka až z tretej obce, a že moje družičky budú mať čierne stužky.

Musím ti to povedať, mŕtvy brat môj, aj keď mi neodpovieš:

„Áno, Pavlušo, je to zvláštne.“

A mám ti ešte pripomenúť niekoľko krásnych kníh, ktoré by sme boli spoločne čítali za vodou. A že je v nich veľa o utrpení, o živote a o smrti. A že ťa milujú bohoslovci, ktorí nás navštívili cez prázdniny. A že tejto zimy pod moje okná denne sadali kŕdle havranov, o ktorých napísal francúzsky básnik, že sú to vtáci, ktorí vraj len žalosť roznášajú.

A že jesto ešte veľa vecí, ktoré sa udiali odvtedy, ako sme sa videli naposledy.

Máme si o nich o všetkých pohovoriť, ale ty — mŕtvy brat môj — už mi neodpovedáš: „Tak je, Pavlušo!“ Mŕtvi zo záhrobia už viac k nám nehovoria…

Ale možno, že predsa rozumieš tejto nemohre, keď na tvoje ľadové čelo prirážam bozk svojich horúcich úst.

A možno, že predsa rozumieš, keď tvoju mŕtvu hlavu pozdvihujem k svojmu srdcu.

„Život je ruka otvorená, smrť je ruka zatvorená.“

Preto som dnes večer ďakoval Bohu za tvoju smrť.

Ďakoval som Bohu Otcovi, že ťa stvoril, a preto si musel ZOMRIEŤ.

Ďakoval som Bohu Vykupiteľovi, že ťa naučil trpieť a spolu s jeho UTRPENÍM vykúpiť svoju dušu.

Ďakoval som Duchu svätému za svetlo na ceste, ktorá vedie do RAJA.

Tak, mŕtvy brat — — —

— — — Tak, Pavlušo — — —